znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 130/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti E. V., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. I. P., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 88/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 88/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 88/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť E. V. trovy konania v sume 323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. P., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 130/2012-12 z 28. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť E. V., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 88/2006.

Následne ústavný súd 11. apríla 2012 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. mája 2012. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne s chronológiou   úkonov   okresného   súdu   i účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

„ Vec napadla na tunajší súd dňa 24.05.2006. Následne boli vo veci vykonávané úkony spojené s prípravou pojednávania. Po vykonaní týchto úkonov som dňa 23.10.2006 nariadila vo veci pojednávanie na deň 23.01.2007. Na tomto pojednávaní ako prvom, som zároveň vo veci rozhodla.

Dňa   29.03.2007   po   vykonaní   úkonov   spojených   s   podaným   odvolaním   bol   spis predložený Krajskému súdu v Žiline s tým, že spis bol doručený Krajskému súdu v Žiline dňa 02.04.2007. Odvolací súd dňa 30.01.2008 vytýčil pojednávanie na deň 08.04.2008. Toto pojednávanie odročil odvolací súd na neurčito. Ďalšie pojednávanie nariadil odvolací súd na deň 14.10.2008, na ktorom pojednávaní napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 01.12.2008.

Ihneď po vrátení spisu z odvolacieho súdu som dňa 13.01.2009 nariadila na deň 03.03.2009 pojednávanie,   ktoré   muselo   byť   následne   odročené, a   to   práve   na   žiadosť právnej   zástupkyne   navrhovateľky pre   kolíziu   pojednávaní.   Ďalšie   pojednávanie   som nariadila bezodkladne ešte opäť v mesiaci marec 2009, konkrétne na deň 31.03.2009. Toto pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia pojednávania (zrejmá chyba, správne má byť znalecké dokazovanie, pozn.).

Následne   dňa   09.04.2009   doručila   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   súdu   návrh na zmenu žaloby.

Dňa   20.04.2009   som   úpravou   uložila   Mgr.   S.   ako   VSÚ,   aby   vydal   uznesenie o pripustení zmeny žaloby a uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania. (č.l. 131). Je pravdou, že VSÚ vydal uznesenie o pripustení zmeny žaloby až dňa 17.09.2009. a tiež je pravdou, že uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania vydal až dňa 25.02.2010. Tu je objektívne   možné   konštatovať   neprimeranú   dĺžku   od   pokynu   sudcu   dňa   20.04.2009 do vydania uznesenia vyšším súdnym úradníkom až dňa 25.02.2010.

...   dňa   06.05.2010   bol   spis   opäť   predložený   Krajskému   súdu   v   Žiline,   nakoľko odporca v rade 2/ podal odvolanie proti uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, v časti,   ktorou   mu   bola   uložená   povinnosť   zložiť   preddavky   na   trovy   znaleckého dokazovania. Následne odvolací súd zrušil predmetné uznesenie v napadnutej časti a vrátil vec na ďalšie konanie s tým,   že spis bol   vrátený na tunajší súd dňa 02.07.2010.   Toto uznesenie KS v ZA nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2010. Dňa 27.07.2010 som uložila VSÚ, aby opätovne rozhodol o preddavkovej povinnosti v zmysle právneho názoru KS v ZA. VSÚ opätovne rozhodol až dňa 27.01.2011, čo tiež možno objektívne konštatovať, že ide neprimerane dlhý čas od pokynu sudcu zo dňa 27.07.2010do 27.01.2011.

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2011 a spis bol predložený opäť VSÚ na ďalšie úkony, ďalší úkon urobil VSÚ až dňa 15.08.2011. kedy na žiadosť znalkyne   priznal   uznesením   preddavok   znalečného.   Toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   dňa   10.09.2011   a   následne   dňa   19.09.2011   bol   spis   zaslaný   znalkyni na vypracovanie ZP.

Lehota na vypracovanie ZP bola súdom určená do 31.01.2012. V určenej lehote znalkyňa   ZP   nepredložila,   preto   bola   mnou   urgovaná   prípisom   zo   dňa   11.01.2012 na splnenie povinnosti.   Znalkyňa požiadala pre náročnosť   a zložitosť   veci   o predĺženie lehoty do 28.02.2012, čomu bolo vyhovené. Dňa 24.02.2012 znalkyňa doručila súdu ZP. Dňa 23.03.2012 uznesením VSÚ priznal znalkyni znalečné a tiež dňa 23.03.2012 bol ZP zaslaný   na   vyjadrenie   sporovým   stranám   a   dňa   29.03.2012   som   nariadila   vo   veci pojednávanie na deň 31.05.2012.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný súd.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol: „predkladám   Vám vyjadrenie zákonnej sudkyne.   S jej vyjadrením sa stotožňujem a nemám k nemu viac čo dodať“ a zároveň v ňom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vyjadrením doručeným ústavnému súdu 14. mája 2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení zotrvala na tvrdeniach uvedených v sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že povaha napadnutého konania vyžaduje zo   strany   konajúceho   súdu   mimoriadnu   starostlivosť   (konanie   o náhradu   škody   z titulu pozostalostnej   úrazovej   renty   a úhrady   nákladov   spojených   s pohrebom).   Ústavný   súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že vec nie je z právneho hľadiska zložitá, pričom zo skutkového hľadiska pripustil, že posúdenie uplatneného nároku si vyžaduje znalecké dokazovanie,   ktoré   je   v priebehu   konania   potrebné   vykonať   v záujme   spravodlivého rozhodnutia   vo   veci.   Skutkovou   zložitosťou   veci   ale   nemožno   ospravedlňovať neodôvodnenú nečinnosť, príp. neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní.

2. Po preskúmaní spisu   ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho   konania   neprispela   k   predĺženiu   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania, naopak,   v priebehu   konania   bol   aktívna   (dvakrát   žiadala   okresný   súd   o   odstránenie prieťahov v konaní) a poskytovala vo veci konajúcemu súdu požadovanú súčinnosť.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu   v   namietanom konaní.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   z   predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   konal a rozhodol   v primeranom   čase   (približne   osem   mesiacov)   od   podania   žaloby   (24.   mája 2006) do rozhodnutia vo veci samej rozsudkom z 23. januára 2007. Súdny spis sa z dôvodu podaného   odvolania   nachádzal   na   Krajskom   súde   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) od 2. apríla   2007   do   rozhodnutia   o odvolaní   a   vrátenia   súdneho   spisu   okresnému   súdu 1. decembra 2008 (dvadsať mesiacov). V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu obdobie, počas ktorého sa nachádzal súdny spis na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o podanom odvolaní, nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu, pretože okresný súd nemohol ovplyvniť dĺžku konania na krajskom súde.

Krajský súd na základe podaného odvolania odporcom v druhom rade uznesením sp. zn. 8 Co 156/2010 z 28. mája 2010 zrušil uvedené uznesenie okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o povinnosti zložiť preddavok s poukazom na § 141 OSP z dôvodu,   že   znalecké   dokazovanie   navrhla   sťažovateľka   a nariadenie   znaleckého dokazovania   bolo   v jej   prospech.   Aj   toto   pochybenie   okresného   súdu   svedčí   o jeho nesústredenej a neefektívnej činnosti.

Následne však v namietanom konaní došlo i k neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu   od   31.   marca   2009   do   25.   februára   2010   a   následne   až   do 19. septembra   2011 (prieťahy v konaní v trvaní dvoch rokov a viac ako päť mesiacov). Počas tohto obdobia okresný súd rozhodol jednoduchým uznesením o pripustení zmeny žaloby (17. septembra 2009)   a uznesením   z   25.   februára   2010   nariadil   znalecké   dokazovanie,   pričom   potreba nariadenia znaleckého dokazovania bola zrejmá už z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2008. Uvedeným uznesením navyše rozhodol okresný súd okrem iného aj o povinnosti odporcu v druhom rade zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, hoci nariadenie znaleckého dokazovania navrhla sťažovateľka ako žalobkyňa.

V dôsledku už uvedenej neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu,   za   ktorú   možno   považovať   aj   nadbytočné   vydanie   uznesenia   z 27. januára   2011 o neuložení   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   potom, čo krajský   súd   vec   uznesenie   o nariadení   znaleckého   dokazovania   v časti   o povinnosti zložiť preddavok zrušil a vec vrátil na ďalšie konania, nie je vo veci právoplatne rozhodnuté ani   po uplynutí   takmer   šiestich   rokov   od   začatia   konania,   čo   indikuje,   že   okresný   súd v napadnutom   konaní   nepostupoval   v súlade   so   základným   právom   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej   pracovnej   zaťaženosti   zákonnej   sudkyne   a vysokým   počtom   spisov,   ako   aj v neplnení pokynov zákonnej sudkyne vyšším súdnym úradníkom neakceptoval.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k záveru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 13 C 88/2006, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Na   základe   zistenia   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 88/2006 konal bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd vo veci do času rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2   000   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 678,81 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2012   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 127,16 €. Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 14. mája 2012 ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, keďže toto stanovisko nevnieslo do procesu posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové okolnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku len zotrvala na tvrdeniach uvedených v sťažnosti. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného paušálu 7,63 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Advokátka je zároveň platiteľkou dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky   o   daň   z   pridanej   hodnoty.   Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal sťažovateľke, spolu takto činí sumu 323,49 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. máj 2012