znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesením z 3. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesením z 30. novembra 2009 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 69/2010   a   jeho uznesením   z 19. mája 2010   a   oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 13. januára 2011 sp. zn. VI/1 Pz 931/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   T.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesením z 3. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesením z 30. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 69/2010 a jeho uznesením z 19. mája 2010 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   z   13.   januára   2011   sp.   zn. VI/1 Pz 931/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal žalobou doručenou 30. mája 2006 okresnému súdu náhrady škody proti „Slovenskej republike - Úradu vlády“. Keďže okresný súd   vôbec   nekonal,   sťažovateľ   sa   viackrát   obrátil   na   predsedu   okresného   súdu so sťažnosťami na zbytočné prieťahy (v marci 2007, apríli a októbri 2008) a 10. decembra 2008 navrhol „rozšírenie pôvodnej žaloby + zmenu petitu“, ktorú okresný súd pripustil. Sťažovateľ následne aj v januári a marci 2009 predložil doplnenie žaloby a zmenu petitu žaloby.

Dňa 16. marca 2009 okresný súd pripustil zmenu žalobnému petitu v zmysle jeho návrhu   z   5.   marca   2009,   ale „na   predložené   doplnenie   a   rozšírenie   návrhu...   súd bezdôvodne nereagoval... Vzhľadom na vyslovený právny názor vtedajšieho samosudcu a neurčitý termín ďalšieho pojednávania... sťažovateľ sa rozhodol predložiť súdu späťvzatie návrhu na začatie konania v predmetnej právnej veci... a to doručením súdu dňa 19. 03. 2009...

Následne Okresný súd... uznesením... zo dňa 03. 08. 2009 rozhodol, že zastavuje konanie, ale navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 4 528,45 Eur právnej zástupkyne odporcu...“.

Sťažovateľ vidí ďalšie porušenie svojich práv v tom, že „sa neuskutočnilo verejné pojednávanie   v   predmetnej   veci   –   späťvzatie   návrhu   na   konanie,   ale   ani   vo   veci rozhodovania o trovách konania...

Proti tomuto uzneseniu sa... sťažovateľ... odvolal len v časti výroku súdu o zaplatení náhrady trov konania...

Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 11. 2009 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania potvrdil.

Sťažovateľ využil aj inštitút dovolania, keď predložil dňa 28. 01. 2010 príslušnému súdu...

Najvyšší súd... svojim uznesením... zo dňa 19. mája 2010 rozhodol, že dovolanie sťažovateľa... odmieta a súčasne stanovil náhradu trov pre PZO...“

Sťažovateľ ďalej poukazuje aj na to, že „sa pokúsil využiť aj mimoriadny opravný prostriedok, akým je podanie podnetu na predloženie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom...“, ale jeho podnet bol odložený.

Sťažovateľ   s   odmietnutím   podnetu   nesúhlasí   a   podľa   jeho   názoru „postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu...   a   Krajského   súdu...   najvyššieho   súdu...   i   generálnej prokuratúry... došlo k... jednostrannosti v rozhodovaní, vec nebola spravodlivo prejednaná pričom tieto súdy neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, neumožnili mu uplatniť svoje ústavné právo konať pred súdom...

Generálna   prokuratúra...   porušuje   zákon   o   prokuratúre   najmä   v   tom,   že zainteresovaní dvaja prokurátori... porušili svoju zákonnú povinnosť tým, že podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia neuplatnili Ústavu... i Občiansky súdny poriadok (§§ 21, 24, 25) nerešpektovali ústavné práva sťažovateľa...“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu „zákonnosti   a   základných   práv   sťažovateľa   na úrovni...   Okresného   súdu...“ došlo   tým,   že   tento   súd   nemal   záujem   správne   aplikovať citované ustanovenia zákona [§ 21 ods. 4 a 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej aj „OSP“), pozn.], ako aj iné jeho ustanovenia OSP, napr. „§ 103 O. s. p... § 104 ods. 2 O. s. p... § 115 ods. 1 O. s. p... § 123 O. s. p...“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd nekonal od 1. júna 2006 až do 3. augusta 2009.

Sťažovateľ   tiež   uviedol   podrobné   dôvody,   v   čom   vidí   porušenie   svojich   práv postupmi krajského a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a tvrdí, že postupom týchto súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku porušenia § 21 ods. 4 OSP a takisto aj zo strany generálnej prokuratúry, ktorá porušila zákon o prokuratúre č. 153/2001 Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“),   keď   dostatočne nepreskúmala „avizované   porušenie   zákonnosti   a   nevykonali   účinné   opatrenie   na odstránenie avizovaných porušení, ústavy či OSP...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo Ing. T. L., aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 porušené bolo.

2. Krajský súd v Bratislave postupom a vydaním uznesenia č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. 11. 2009 porušil právo Ing. T. L.: na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa jeho vec verejne prerokovala   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. 11. 2009 vo výroku o potvrdení uznesenia Okresného súdu Bratislava I. č. k. 22 C 47/2006-333 z 03. 08. 2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava I. postupom a uznesením č. k. 22 C 47/2006- 333 z 03. 08. 2009 porušil právo Ing. T. L. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. Dohovoru..., ako aj podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa jeho vec verejne prerokovala, v jeho prítomností a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. č. k. 22 C 47/2006-333 z 03. 08. 2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

6. Najvyšší súd SR ako dovoíací súd postupom a uznesením, č. k. 5 Cdo 69/2010 zo dňa 19. 05. 2010 porušil právo Ing. T. L. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

7. Uznesenie Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu, č. k. 5 Cdo 69/2010 zo dňa 19 mája 2010 zrušuje.

8. Odpoveď Generálnej prokuratúry SR, č. VI/1 Pz 931/10-8 zo dňa 13. 01. 2011 na podnet Ing. T. L. na podanie mimoriadneho dovolania zrušuje ako nedôvodnú.

9.   Ing.   T.   L.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   26   000.-€...,   ktoré   mu Okresný súd Bratislava I. je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

10. Okresný súd Bratislava I. je povinný nahradiť JUDr. P. Č... trovy konania vo výške 1 143.- €... na účet advokáta.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané zjavne oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ   sa   v   časti   sťažnosti   domáhal,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho   vec   verejne   prerokovala   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi a uzneseniami okresného súdu 3. augusta 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006, krajského súdu z 30. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 328/2009 a najvyššieho súdu z 19. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 69/2010, a tiež toho, aby ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Ústavný súd zistil, že podanie sťažovateľa proti označeným porušovateľom je v tejto časti   totožné s obsahom jeho predchádzajúcich   podaní,   o   ktorých   právoplatne rozhodol ústavný   súd   uzneseniami   sp.   zn.   II.   ÚS   125/2010   z   18.   marca   2010   (vo   vzťahu   ku okresnému súdu, ako aj krajskému súdu) a opätovne navyše aj vo vzťahu k najvyššiemu súdu uznesením sp. zn. I. ÚS 415/2010 z 11. novembra 2010 tak, že ich odmietol v časti pre oneskorenosť,   nedostatok   svojej   právomoci,   neprípustnosť,   ale   aj   ako   zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže   sťažovateľ   teraz   opätovne   namieta   porušenie   rovnakých   základných   práv v tom   istom   konaní   a   tými   istými   rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho súdu, ktoré riešil ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 415/2010, je potrebné   túto   časť   sťažnosti   považovať   za   neprípustnú   z   dôvodu   existencie   procesnej prekážky veci už rozhodnutej (res iudicata).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navyše namieta porušenie označených práv podľa   ústavy   a   dohovoru   oznámením   generálnej   prokuratúry,   ústavný   súd   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti napáda postup a oznámenie generálnej prokuratúry sp. zn. VI/I Pz 931/2010 z 13. januára 2011, ktorým bol podnet sťažovateľa z 28. decembra 2010 na podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/09 z 30. novembra 2010 a jeho postupu odložený pre nezistenie dôvodov na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243 e) a f) ods. 1 OSP.

Sťažovateľ v podnete žiadal, aby generálny prokurátor „podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 3. augusta 2009 č. k. 22C 47/06-333 v časti výroku   o   trovách   konania   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu,   v   Bratislave z 30. novembra 2009 č. k. 5Co 328/2009-391“.

Rozhodnutia   uvedených   súdov   považoval   za   nezákonné,   pretože   neskúmali dostatočne   skutočnosť,   či   za   odporcu   (Slovenská   republika   -   Úrad   vlády   Slovenskej republiky) konala oprávnená osoba (§ 21 OSP), a konali len s právnym zástupcom odporcu (§ 24 a § 25 OSP), pričom ide o odlišné inštitúty. Ďalej poukázal na nezákonný postup odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol bez verejného pojednávania a bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, čím porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zistil, že generálna prokuratúra podnet sťažovateľa odložila z dôvodu, že „Pri   výklade   procesnoprávneho   zastúpenia   v   občianskom   súdnom   konaní   je   nutné vychádzať z hmotnoprávnej úpravy ustanovení zastúpenia, ktoré síce určujú, kto za ten ktorý   subjekt   koná   zo   zákona,   ale   tiež   umožňujú   vznik   zastúpenia   na   základe   zmluvy, Podstatný rozdiel zastúpenia podľa hmotnoprávnych ustanovení a právneho zastúpenia v súdnom konaní spočíva v obsahu toho, aké úkony môže zástupca za zastúpeného robiť. V hmotnoprávnych   vzťahoch   môže   zástupca   za   zastúpeného   robiť   úkony,   ktoré   majú   pre zastúpeného   vplyv   na   jeho   hmotnoprávne   vzťahy.   Na   rozdiel   od   toho,   ak   je   účastník občianskeho súdneho konania zastúpený v konaní na súde (hoci aj tento vzťah vzniká na základe   hmotnoprávnej   úpravy   -   dohody   o   plnej   moci)   je   oprávnený   robiť   iba   úkony procesnoprávneho charakteru (uplatňovať procesné práva a plniť procesné povinnosti) ak nie je oprávnený podľa plnomocenstva robiť aj hmotnoprávne úkony.

Právna   úprava   (§   24   OSP)   umožňuje,   aby   sa   účastník   dal   v   konaní   zastupovať zvoleným   zástupcom.   Ak   je   účastník   zastúpený   advokátom   (§   25   OSP)   plnomocenstvo advokátovi nemožno obmedziť.

V danom prípade osoba oprávnená konať v mene odporcu podľa § 21 OSP vedúci úradu vlády SR splnomocnil advokátku JUDr. M. T. aby odporcu zastupovala pred súdom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C 47/06. Na základe tejto plnej moci advokátka odporcu v konaní zastupovala. Tento postup odporcu (ako aj úkony právnej zástupkyne odporcu sú v súlade s právnou úpravou a skutočnosť, že ustanovenia § 21a § 24 OSP sú rozdielne právne inštitúty nemá pre posúdenie otázky, či za odporcu konala oprávnená osoba, žiadny právny význam.

Tiež nemožno súhlasiť s Vašim názorom o porušení Vašich ústavných práv Krajským súdom   v   Bratislave.   Predmetom   konania   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   ako   súde odvolacom bolo rozhodovanie o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

V zmysle § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 167 ods. 1 OSP o trovách konania súd rozhoduje uznesením.   Žiadne   ustanovenie   OSP   neustanovuje   súdu   uznesenie   o   trovách   konania vyhlasovať na verejnom zasadnutí...“.

V okolnostiach prípadu generálna prokuratúra sťažovateľovi oznámila, že na základe jeho   podnetu   nebude   podané   mimoriadne   dovolanie,   a   náležite   mu   vysvetlila   dôvody takéhoto postupu. Tým bol podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v lehote riadne   vybavený,   zjavne   nedošlo   k   porušeniu   sťažovateľových   práv.   Sťažnosť   je   preto v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom generálnej prokuratúry, zjavne neopodstatnená.

Zo   žiadneho   ustanovenia   zákona   o   prokuratúre   nemožno   vyvodiť   povinnosť vyhovieť podanému podnetu. Pokiaľ sťažovateľ uviedol, že generálna prokuratúra podnet vybavila nezákonne, a porušila tým označené jeho základné práva podľa ústavy, ústavný súd k tomu poznamenáva, že posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci prokurátora (mutatis mutandis I.   ÚS   98/97,   II.   ÚS   55/98).   Z   oprávnenia   prokurátora   na   vykonanie opatrenia nemožno vyvodiť právo na výsledok vybavenia podnetu, ktorý by zodpovedal predstave sťažovateľa (II. ÚS 88/99, II. ÚS 168/03, III. ÚS 62/04). Za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe ani skutočnosť, že prokuratúra podnetu podanému podľa zákona o prokuratúre nevyhovie podľa predstáv pisateľa podnetu (I. ÚS 38/02).

Zákon o prokuratúre však neobsahuje ani žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo fyzickú osobu alebo právnickú osobu na to, aby na základe jej podnetu musel prokurátor podať   mimoriadne   dovolanie,   inak   povedané,   že   by   podnetu   musel   vyhovieť.   Podanie návrhu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e   a   nasl.   OSP je   vo   výlučnej dispozícii   generálneho   prokurátora.   Na   podanie   tohto   návrhu   nie   je   právny   nárok. Pisateľ podnetu má právo len na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený. Toto právo však nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   pretože   nebráni   sťažovateľovi   v   prístupe   k   uplatneniu   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde. V danom prípade ide o právnu možnosť, ktorá spočíva v právnej úvahe generálneho prokurátora, ktorého úvahu nemožno nahradiť konaním, resp. príkazom iného orgánu verejnej moci.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a náhodným výberom bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorého členom nie je sudca Milan Ľalík, ústavný súd sa vznesenou námietkou sťažovateľa z 11. marca 2011 nezaoberal.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011