znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/2010-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. J., B., zastúpenej advokátom Mgr. R. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Er   1060/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/02) a Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. BN-1 Er 288/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. J. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. E. J. trovy konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009 doručená   sťažnosť   E.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn   2   Er   1060/08   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   1   Er   288/02) a Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BN-1   Er   288/02.   Spolu so sťažnosťou   sťažovateľka   doručila   ústavnému   súdu   žiadosť   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 130/2010 z 30. marca 2010 vyhovel žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu a ustanovil jej za právneho zástupcu Mgr. R. Š., B.

Právny zástupca na základe výzvy ústavného súdu z 8. apríla 2010 podaním z 11. mája 2010 doplnil sťažnosť. V doplnení okrem iného uviedol, že „sťažovateľka E. J. tvrdí že postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Okresného súdu Trenčín bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 2Er/1060/08 (pôvodne sp. zn. 1 Er 288/02) porušené jej základné ústavné právo zakotvené v ustanovení čl. 48 ods. 2 ústavy... spočívajúce v práve na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a právo   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru... Domáha   sa   finančného   zadosťučinenia   v sume   4   000   €,   ktoré   odôvodňuje   tým,   že «S ohľadom na konanie súdov ktoré rozhodovali bez prieťahov v sporoch smerujúcich proti jej osobe   a osobe   jej   manžela   (dôkazy   priložila   sťažovateľka   ku   svojej   sťažnosti),   dospela sťažovateľka   k pocitu   krivdy   a pocitu   „akéhosi   druhoradého   a menejcenného“   občana. Podľa   jej   vlastných   slov   je   v dôsledku   neoprávnených   zásahov   do   jej   základných   práv a slobôd   vážne   narušená   jej   celková   osobnosť,   pričom   je   neustále   nesústredená a stresovaná.   Sťažovateľka   sa   nachádza   vo   veľmi   nepriaznivej   sociálnej   a majetkovej situácii, poberá dávku a príspevok v hmotnej núdzi, jej manžel je poberateľom invalidného dôchodku. Okrem iného stratila z dôvodu týchto zásahov, ktoré sa v posledných rokoch jej života kombinovali aj s protiprávnymi zásahmi do jej práv zo strany iných súdov a iných subjektov, možnosť riadne sa zapojiť do života. Pri poškodení jej zdravotného stavu, ktoré podľa nej v nemalej miere negatívne ovplyvnili aj problémy ktoré ju prinútili k podaniu jej ústavnej   sťažnosti,   nie   je   schopná   riadne   sa   starať   sa   o seba   a svoju   rodinu   a je   ešte v produktívnom veku odkázaná na sociálnu pomoc a podporu.

Sťažovateľka   v súvislosti   s predmetnou   vecou   je   podľa   jej   vyjadrenia   neustále vystavená aj psychickému tlaku, ktorý vyvolávajú výzvy na plnenie pohľadávky, ktoré jej posielajú   rôzne   spoločnosti...,   ktoré   si   medzi   sebou   pohľadávku   postupujú,   čo   u nej vyvoláva pocity úzkosti a nedôvery. Príčinu tohto vidí rovnako v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní. Ak by totiž bola vec vybavená bez prieťahov, nemuselo by k takej to situácii a obchodu s pohľadávkou dochádzať...».

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby rozhodol, že postupom okresného súdu a Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1060/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/02 a pod sp. zn. BN – 1 Er 288/02) bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   a žiada,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia, ktorý podal kvalifikovaný právny zástupca, vyplýva, že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 listiny) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er. 1060/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Er 288/02 a sp. zn. BN-1 Er 288/02).

Z obsahu podania sťažovateľky označeného ako „Ústavná sťažnosť“ však vyplýva, že táto sťažnosť ani po doplnení nemá viaceré zákonom predpísané náležitosti, ktoré bránia ústavnému súdu v jej predbežnom prerokovaní. V prvom rade je potrebné uviesť, že právnyzástupca sťažovateľky nereagoval na obsah výzvy ústavného súdu z 8. apríla 2010 č. k. III. ÚS 130/2010-38, v ktorej ústavný súd výslovne uviedol, že okrem doplnenia návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) je tiež nutné doplniť odôvodnenie sťažnosti a špecifikácie sumy a odôvodnenia požadovaného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka zastúpená právnym zástupcom však riadne neodôvodnila svoju sťažnosť v tomto smere výzvy a tiež riadne neodôvodnila rozsah požadovaného finančného zadosťučinenia, hoci také odôvodnenie je povinné (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom   tieto   požiadavky   sú   nevyhnutnou podmienkou   na prípadné   prijatie   jej   sťažnosti na ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   nemôže   akceptovať sťažovateľkino odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia, ktorá - ako uviedla „je neustále vystavená aj psychickému tlaku, ktorý vyvolávajú výzvy na plnenie pohľadávky, ktoré jej posielajú rôzne spoločnosti..., ktoré si medzi sebou pohľadávku postupujú, čo u nej vyvoláva pocity úzkosti a nedôvery... Ak by totiž bola vec vybavená bez prieťahov, nemuselo by k takej to situácii a obchodu s pohľadávkou dochádzať...“.

Petit sťažnosti síce obsahuje návrh na rozhodnutie vo veci samej (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), v ktorom je identifikované, ktorý orgán verejnej moci porušil základné právo sťažovateľky, v akej veci sa prikazuje konať, a z návrhu na začatie konania je zrejmé, kto ho podáva a proti komu smeruje, ale sťažnosť sťažovateľky nespĺňa ďalšie spomínané náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd nad rámec konštatuje, že sťažovateľka právne zastúpená ustanoveným právnym zástupcom v stanovenej lehote napriek výzve ústavného súdu vo svojom doplnení k sťažnosti nereagovala na jej obsah, teda ústavný súd ju odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľky,   nie   je   povinný   opätovne   odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd zistil, že v čase doručenia doplnenej sťažnosti bol spis predložený k odvolaciemu konaniu 10. mája 2009 na krajský súd, teda v súčasnosti už okresný súd vo veci   sťažovateľky   nemohol   spôsobovať   porušovanie   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a preto mohla byť sťažnosť sťažovateľky odmietnutá aj ako zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. To   však   neznamená,   že   ústavný   súd   sa   už   v   budúcnosti   nebude   môcť   zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v uvedenej veci v prípade, že okresný súd alebo krajský súd by v budúcnosti v konaní spôsobovali prieťahy,   avšak   len   pri   splnení   všetkých   zákonných   predpokladov   a   náležitostí   návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

V ďalšej časti ústavný súd rozhodoval o trovách konania sťažovateľky. Z priebehu konania vyplýva, že ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 130/2010 z 30. marca 2010 ustanovil sťažovateľke za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom na jej žiadosť advokáta Mgr. Š.. Ustanovený právny zástupca sťažovateľky trovy právneho zastúpenia presne nevyčíslil.

Ústavný   súd   prerokoval   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o   priznanie   trov konania na neverejnom zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnená. Trovy konania vzniknuté   účastníkovi   konania   v   konaní   pred   ústavným   súdom   upravuje   osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho. V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho trovy.

Z aplikácie ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V   ustanoveniach   §   142   až   §   151   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   vyjadrené základné   princípy   postupu   súdov   v   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania,   a   to   princíp úspešnosti   v   konaní   a   princíp   náhrady   účelne   vynaložených   trov   konania,   ako   aj   to, že ak sú tu iné dôvody, nemusí súd trovy konania priznať vôbec. Tieto princípy primerane platia aj v prípade konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd posúdil v prvom rade návrh sťažovateľky vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia   advokáta   ustanoveného   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   zistil,   že   podanie doplnil   neúčelne,   pretože   v   ňom   za   sťažovateľku   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ktorý v čase prerokovávania veci na ústavnom súde   ani   nekonal.   Sťažovateľka   preto   nemohla   byť   v   konaní   pred   ústavným   súdom vo vzťahu   k   postupu   okresného   súdu   úspešná.   Podanie   ustanoveného   advokáta,   ktorým doplnil sťažnosť, neobsahovalo ani riadne odôvodnenie sťažnosti, nebola v ňom ani riadne odôvodnená žiadosť sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia (napriek výzve ústavného súdu) a tiež výslovne nebolo spomínané ani konanie pred krajským súdom, kde sa   vec   už   nachádzala   aj   v   čase   prerokovania   tejto   sťažnosti   na   ústavnom   súde,   čím v podstate   týmto   podaním   právny   zástupca   doplnil   sťažnosť   iba   po   formálnej   stránke sformulovaním petitu sťažnosti vo vzťahu k okresnému súdu.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   a   Občianskeho súdneho   poriadku,   ako   aj   uvedeného   skutkového   stavu   veci   ústavný   súd   nepovažoval za odôvodnené a účelné priznať sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v tomto konaní, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (obdobne napr. m.   m.   II.   ÚS   151/06   –   rozhodnutie   o   nepriznaní trov   konania,   III.   ÚS   68/09,   III.   ÚS 85/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010