znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 130/09-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 193/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 Cob 70/2006) a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 13 Cob 193/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 Cob 70/2006) p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Cob   193/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom   tisíc   eur), ktoré j e   Krajský   súd   v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti S., s. r. o.,   trovy konania v sume 289,76 € (slovom dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatšesť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   130/09-11 zo 14. mája   2009   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Cob 193/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 Cob 70/2006).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci podaním sp. zn. Spr 336/2009 z 3. júna 2009   vyjadril   predseda   krajského   súdu,   ktorý   sa   stotožnil   s priloženým   vyjadrením predsedníčky senátu JUDr. I. N. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

«1) skutková a právna zložitosť sporu:

- v procesnej rovine bol krajským súdom zaujatý právny názor k včasnosti podania odvolania   proti   prvostupňovému   rozsudku   v   rovine   doručovania   rozsudku   žalobcovi postupom podľa § 47 ods. 2 O. s. p. v znení platnom do 14. 10. 2008, ktorú okolnosť včasnosti   podania   odvolania   na   dovolanie   žalobcu   odlišne   vyhodnotil   Najvyšší   súd   SR v rozsudku sp. zn. 1 Obdo 225/2006 zo dňa 27. februára 2008 s poukazom na primárny postup pri doručovaní písomností súdu advokátovi (zástupcovi žalobcu) v ponímaní fyzickej osoby oprávnenej podnikať podľa § 48 ods. 3 a 4 O. s. p., z ktorého dôvodu došlo k zrušeniu uznesenia   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   20   Cob   70/2006-98   zo   dňa   16.   marca   2006 (o odmietnutí   odvolania   žalobcu   ako   oneskoreného)   a   vráteniu   veci   krajskému   súdu na ďalšie konanie;

- vo   veci   samej ide   o obvyklý spor   o zaplatenie peňažnej   pohľadávky zo zmluvy o dielo;   určitý   vyšší   stupeň   zložitosti,   v   rovine   naštudovania   a   prípravy   pojednávania a rozhodnutia   veci   zo   strany   odvolacieho   súdu,   predstavovalo   odchylné   vyhodnotenie dôkazov vykonaných v prvostupňovom konaní a zaujatie odlišného právneho posúdenia oproti napadnutému rozsudku okresného súdu,

2) uvedenie všetkých procesných úkonov (krajského súdu) vo veci až dosiaľ:

- 21. 2. 2006 - Krajskému súdu v Žiline (KS) bol predložený spis Okresného súdu Žilina   (OS) sp.   zn.   10 Cb/77/2005 s odvolaním žalobcu proti rozsudku okresného súdu z 22. 11. 2005,

- 23. 2. 2006 -   súdna   kancelária   KS   vykonala   lustrum   veci   vrátane   konkurzného konania

- 28. 2. 2006 - vyšší súdny úradník KS dal pokyn na spoplatnenie odvolania

- 1. 3. 2006 -   vypracovaná   výzva   č.   k.   20 Cob/70/2006-93   z   1.   marca   2006 na zaplatenie súdneho poplatku z odvolania, doručená žalobcovi a PZ žalobcu (doručenky na č. l. 92 spisu)

- 10. 3. 2006 - došlo oznámenie žalobcu o úhrade súdneho poplatku z odvolania okresným súdom zabezpečený výpis z LV č. 781 k. ú. P. (č. l. 491 spisu)

- 13. 3. 2006 - učtáreň KS doložila záznam o zložení súdneho poplatku žalobcom na účet KS

- 16. 3. 2006 - vydané uznesenie KS č. k. 20 Cob/70/2006-98 o odmietnutí odvolania žalobcu

- 30. 3. 2006 - spis bol vrátený (došiel) na OS Žilina

- 5. 5. 2006 - žalobca podal na OS Žilina dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline   č.   k.   20   Cob/70/2006-98   zo   16.   marca   2006   o   odmietnutí   odvolania,   spis   bol Najvyššiemu súdu SR predložený (došiel) 31. 7. 2006 (č. l. 114 spisu)

- 28. 9. 2006 - na žiadosť žalobcu z 12. 9. 2006 (č. l. 117 spisu) Krajský súd v Žiline uznesením   č.   k.   20   Cob/70/2006   rozhodol   o   nevrátení   súdneho   poplatku   za   odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. 11. 2006

- 6. 11. 2006 - žalobca podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 20 Cob/70/2006 z 28. 9. 2006 (č. l. 119-126 spisu)

- 6. 12. 2006   -   žalobca   doložil   opomenutú   plnú   moc   právnej   zástupkyne na zastupovanie v dovolacom konaní

- 27. 2. 2008   -   NS   SR   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obdo   25/2006   z   27.   februára   2008 uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20 Cob 70/2006-98 zo dňa 16. marca 2006 zrušil a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie

- 22. 5. 2008 - spis došiel na Krajský súd v Žiline

- 23. 5. 2008 - súdna kancelária KS vykonala lustrum veci vrátane konkurzného konania

- 27. 5. 2008 - došlo podanie žalobcu z 11. 5. 2008 a nové dôkazy

- 29. 5. 2008 - predsedníčka senátu JUDr. M. D. predložila vec predsedovi krajského súdu   postupom   podľa   §   15   O.   s.   p.   na   rozhodnutie   ojej   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania vo veci pre zaujatosť

- 30. 10. 2008 - predseda KS predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR s tým, že nezistil dôvody pre jej vylúčenie podľa § 15 O. s. p.

- 11. 11. 2008 - Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Ndob 16/2008 vylúčil predsedníčku senátu JUDr. M. D. z prejednávania a rozhodovania veci

- 4. 12. 2008 - došiel spis na KS

- 5. 12. 2008 - predsedníčka senátu JUDr. M. D. predložila vec predsedovi súdu na pridelenie veci inému predsedovi senátu

- 16. 3. 2009 - predseda krajského súdu Opatrením č. k. 13 Cob/193/2008-163 určil za predsedníčku senátu vo veci JUDr. I. N.

- 19. 3. 2009 -   vec   bola   pridelená   prostredníctvom   elektronickej   podateľne predsedníčke senátu JUDr. I. N.

- 14. 5. 2009 - predsedníčka senátu nariadila pojednávanie na 27. 5. 2009

- 27. 5. 2009 - vykonané pojednávanie a vydané uznesenie o zrušení napadnutého rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 10 Cb 77/05-75 zo dňa 22.11.2005 a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

- 28.   5.   2009 -   vypracované uznesenie KS z 27.   5.   2009 a dané na opis súdnej kancelárii

3) prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p.: nezistené

4) prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobila sťažovateľka

- v konaní pred krajským súdom nezistené

- v dovolacom konaní v dobe od podania dovolania do doloženia splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní (5. 5. 2006 do 6. 12. 2006)

5) prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Žiline vo veci samej som žiadne zbytočné prieťahy nezistila,   dobu   od   odmietnutia   odvolania žalobcu   do   vrátenia   veci   po   zrušení dotknutého   uznesenia   Najvyšším   súdom   SR,   keďže   išlo   o   zaujatie   odlišného   právneho názoru na posúdenie včasnosti podania odvolania a na základe doplneného dokazovania (reklamačným konaním na pošte) až po rozhodnutí KS, nehodnotím ako zbytočné prieťahy vo veci k dobe od predloženia veci JUDr. M. D. 29. 5. 2008 predsedovi krajského súdu na rozhodnutie podľa § 15 ods. 1 O. s. p., do pridelenia veci JUDr. I. N. 19. 3. 2009, sa nevyjadrujem, keďže nešlo o konanie vo veci, ale o konanie - postup zo strany správy súdu - vedenia krajského súdu

dobu od 19. 3. 2009, t. z. od pridelenia spisu JUDr. I. N. do nariadenia pojednávania 14. 5. 2009 nepovažujem za prieťahy v konaní, ale za dobu primeranú na naštudovanie a prípravu pojednávania napokon vykonaného 27. 5. 2009, na ktorom došlo, po doplnení dokazovania, ku konečnému rozhodnutiu v odvolacom konaní...

Dôvody uvádzané sťažovateľom v doplnení ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 5. 2009 vo vzťahu k prieťahom v odvolacom konaní pre nezákonnosť uznesenia odvolacieho súdu č. k. 20 Cob/70/2006-98 zo 16. 3. 2006 i z dôvodu „podozrenia“ o zaujatosti krajského súdu (zrejme konajúcej predsedníčky senátu JUDr. M. D.) pri vydaní predmetného uznesenia o odmietnutí odvolania sťažovateľa (ako oneskoreného), zostali len v rovine domnienok. I z rozhodnutia NS SR, ktorým došlo k zrušeniu predmetného uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé,   že   išlo   výhradne   o   odlišné   právne   posúdenie   procesnej   situácie   včasnosti podaného odvolania (v tejto otázke poukazujem na predchádzajúce vyjadrenie z 28. 5. 2009 bod 1).

Pre   úplnosť   uvádzam,   že   k   dnešnému   dňu   bolo   písomne   vyhotovené   uznesenie Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13   Cob/193/2008   zo   dňa   27.   5.   2009,   ktorým   došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 10 Cb 77/05-75 zo dňa 22. 11. 2005 a vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, s pokynom súdnej kancelárii   na   jeho   odoslanie   -   doručenie   právnym   zástupcom   účastníkov.   Konanie na Krajskom súde v Žiline vo veci sp. zn. 13 Cob/193/2009 je tým ukončené.»

Rovnaké   skutočnosti,   čo   sa   týka   chronológie   úkonov,   ako   uviedol   krajský   súd vo svojom   vyjadrení,   zistil   aj ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a súdneho   spisu,   ktorý   mu   bol   predložený k previerke 13. júla 2009.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doplnila sťažnosť podaním z 25. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedla: „Dňa 25. 04. 2009 som odovzdala na poštovú prepravu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR proti odporcovi Krajský   súd   v   Žiline   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   Cob/193/2008   (predtým   sp.   zn. 20 Cob/70/2006).   Spisovú   značku   pod   ktorou   je   vec   vedená   na   Ústavnom   súde   SR nepoznám.

Sťažnosť   doplňujem   o   nové   skutkové   okolnosti   a   z   nich   vyplávajúce   úvahy. Dňa 18. 05. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené uznesenie NS SR sp. zn. 1 Ndob 16/2008 z 11.   11.   2008,   ktoré došlo odporcovi dňa 04.   12.   2008.   Z uznesenia vyplýva,   že predsedníčka senátu,   ktorá rozhodovala o odvolaní   sťažovateľky   uznesením č. k. 20 Cob/70/2006-98 zo 16. 03. 2006 oznámila po zrušení označeného rozhodnutia svoju zaujatosť   a   bola   nadriadeným   súdom   vylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci. Dovolací súd rozhodol, že uznesenie odporcu č. k. 20 Cob/70/2006-98 zo 16. 03. 2006 bolo nezákonné a sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom.

Nové skutočnosti, ale naviac vyvolávajú dôvodné podozrenie, že rozhodnutie nebolo len   nezákonné,   ale   vo   veci   sťažovateľky   odporca   nekonal   nezaujato   a   nestranne.   Tieto skutočnosti   len   podporujú   názor   sťažovateľky,   že   aj   obdobie   od   rozhodnutia č. k. 20 Cob/70/2006-98 zo 16. 03. 2006 do vrátenia spisu dovolacím súdom je potrebné považovať   za   zbytočné   prieťahy   a   porušenie   práva   sťažovateľky   na   rozhodnutie v primeranej lehote.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo   veci vedenej pod   sp.   zn.   II.   ÚS 22/96   vzal do úvahy   medzinárodný   štandard a   poukázal   na to,   že Európsky súd   pre ľudské   práva vyslovil záver, že omyl súdu, ktorý vedie k predĺženiu konania za účelom nápravy omylu, v spojení s ďalšími faktormi možno vziať do úvahy pri hodnotení primeranosti relevantného obdobia   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (BOCK CASE 1989).

Na záver pre objektívnosť informovanosti ÚS SR oznamujem, že dňa 18. 05. 2009 bol doručený termín odvolacieho konania na 27. 05. 2009.“

Neskôr sa právna zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila aj k stanovisku krajského súdu podaním z 15. júna 2009, v ktorom uviedla:

«1.   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu, alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 253/04 )

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 O. s. p. ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Sťažovateľka naďalej zastáva názor, že zbytočné prieťahy v konaní sú dôsledkom ústavne neospravedlniteľnej nečinnosti odporcu, vrátane obdobia od rozhodnutia, ktorým bolo   odmietnuté odvolanie   sťažovateľky (16.   03.   2006)   až   do   vrátenia   spisu   odporcovi po rozhodnutí dovolacieho súdu (22. 05. 2008). Odvrátenia veci z dovolacieho súdu trvalo odporcovi 1 rok a 5 dní kým rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s hodnotením dôvodov, pre ktoré rozhodol dovolací súd o dôvodnosti dovolania. V danom prípade nešlo o odlišný právny názor v zásadnej veci, ale o   to,   že   odporca   pri   zisťovaní   zachovania   lehoty   pre   opravný   prostriedok nesprávne aplikoval   procesné   ustanovenia,   keď   nesprávne   posudzoval   úkon   účastníka podľa § 47 O. s. p. keď správne ho mal posúdiť podľa § 48 O. s. p. Išlo teda o zjavný omyl odporcu a nie o vyslovenie právneho názoru v otázke hmotného alebo procesného práva. Na dôvodoch sťažnosti sťažovateľka v plnom rozsahu zotrváva...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutí súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   IV. ÚS   74/02)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom   konania   vedeného   krajským   súdom   je   rozhodovanie   o opravnom prostriedku (odvolaní vo veci samej v právnej veci o zaplatenie peňažnej sumy 20 660 Sk s prísl.). Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   aj   skutkovej   stránke   k štandardnej   agende všeobecných súdov. Ústavný súd konštatuje, že doterajšia doba konania je neprimeraná povahe veci (sťažovateľka podala odvolanie ešte 10. februára 2006 a krajský súd o ňom dosiaľ nerozhodoval, pretože zatiaľ konal iba o iných procesných otázkach – námietkach zaujatosti a podobne).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by eventuálne mohol zohľadniť na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ani krajský súd vo svojom vyjadrení neuviedol, že by sa sťažovateľka nejakou mierou podieľala na predĺžení tohto konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu.

Ústavný súd bez toho, aby vymedzoval jednotlivé obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti   krajského   súdu,   konštatuje,   že   najväčším   pochybením   krajského   súdu   je   to, že uznesením   zo   16.   marca   2006   odvolanie   sťažovateľky „odmietol   bez   preskúmania samotného odvolania“, v dôsledku čoho sťažovateľka podala 5. mája 2006 proti tomuto uzneseniu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol 27. februára 2008 rozsudkom sp. zn. 1 Obdo 25/2006 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a spis mu vrátil na ďalšie konanie 22. mája 2008.

Po námietke predsedníčky senátu, že sa vo veci cíti byť zaujatá, bol spis predložený predsedovi   krajského   súdu   v júni   2008,   ktorý,   keďže   nezistil   dôvody   vylúčenia predsedníčky   senátu   z rozhodovania   predmetnej   veci,   spis   predložil   najvyššiemu   súdu až 31. októbra 2008.

Po   nahliadnutí   do   spisu   v   januári   2009   bolo   síce   sťažovateľke   oznámené, že predsedníčka   senátu   bola   vylúčená   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   z prerokúvania a rozhodovania   veci,   ale   do   dňa   podania   sťažnosti   nedostala „námietky   predsedníčky senátu,   rozhodnutie   predsedu   odporcu   o týchto   námietkach   a ani   rozhodnutie   NS   SR, ktorým mala byť pôvodná predsedníčka senátu vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci“, i keď o to ešte 3. februára 2009 písomne požiadala.

Toto obdobie možno preto označiť ako neefektívne konanie krajského súdu, ktoré malo rozhodujúci vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou (i dohovorom) zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty,   čo   sa   týka   tých   práv,   kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (obdobne napr. IV. ÚS 22/02).

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu krajského súdu   a   skutočnosti,   že   odvolacie   konanie   začalo   ešte   vo   februári   2006,   konštatuje, že celková dĺžka konania viac ako tri roky bez vykonania podstatného úkonu smerujúceho k rozhodnutiu   o odvolaní   vo veci   samej   nemôže   byť   považovaná   za   zodpovedajúcu požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy, a požiadavke „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   krajského   súdu,   že   konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd preto prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 193/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľky trvá dosiaľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € za ujmu, ktorá jej bola spôsobená v priebehu odvolacieho konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku odvolacieho konania a berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu (neefektívnu a nesprávnu činnosť krajského súdu i povahu veci) ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 1 000 €, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   T.   P. Sťažovateľka si uplatnila trovy konania za tri úkony právnej pomoci v sume 434,64 , ktoré bližšie špecifikovala.

Podanie právnej zástupkyne z 25. mája 2009 (doplnenie sťažnosti už po jej prijatí) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008 (20 950 Sk/695,41 €).

Sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku   2009 (prevzatie a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 €.K tomu priznal daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov), pretože advokátka   je   platiteľkou   tejto   dane, a   režijný   paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   v sume 2 x 6,95 €. Spolu teda priznal sťažovateľke trovy konania v sume 289,76 €.

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009