znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp. zn. 0 Tp   1/08   zo 4.   januára   2008,   ako   aj   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2008 doručená sťažnosť V. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008.

  Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podanej sťažnosti okrem iného   uvádza: „Dňa   4.1.2008   Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením,   sp.   zn.   O   Tp   1/08 rozhodol o vzatí do väzby obvineného V. P., nar. 28.4.1973 s tým, že väzba mu začína dňom 31.12.2007 o 13.55 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby v Bratislave. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie sa stali, majú znaky trestných činov, sú v tomto štádiu konania dôvody na podozrenie, že ich spáchal obvinený, pričom existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia zo zadržania, by sa môj klient skrýval alebo by ušiel, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu najmä, ak mu v prípade uznania viny hrozí vysoký trest.

K uvedeným   záverom   dospelo   Prezídium   PZ,   Úrad   boja   proti   organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania, v trestnom konaní začatom dňa 28.12.2007 pod ČVS: PPZ- 57/BOK-C-2007 (poškodený G.) na základe výpovede utajovaného svedka č. 1, následne na to   vykonanej   previerke   výpovede   na   mieste,   obhliadky   miesta   činu,   ako   aj   na   základe znaleckého posudku zo dňa 30.3.2006.

V   trestnom   konaní   vedenom   pod   ČVS:   PPZ-29/BOK-C-2007   (poškodený   C.) Prezídium PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania odôvodnil svoje uznesenie o vznesení obvinenia najmä vyšetrovacím pokusom, výpoveďou utajovaného svedka č. l. (dňa 12.6.2007), rekogníciou tohto svedka, previerkou výpovede na mieste. Dňa   22.1.2008   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol   uznesením,   sp.   zn.   3Tpo   4/08 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby OS Bratislava I, sp. zn. O Tp 1/08 zo dňa 4.1.2008.

Svoje   rozhodnutie   okrem   iného   odôvodnil   aj   tým,   že   po   prejednaní   veci   dospel k záverom, ktoré majú oporu vo výpovediach utajených svedkov a v súlade s ich výpoveďou doposiaľ   zadokumentovaných   listinných   dôkazov,   a   teda   že   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestného činu a sú dôkazy na podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený a spol. KS v Bratislave dospel k zhodnému názoru so súdom prvého stupňa, že existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinený P., napriek tomu že je občanom SR, pochádza z Ukrajiny a nemá tu rodinné zázemie, v súčasnosti je stíhaný za obdobný trestný čin a je teda dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu hrozí, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“

Sťažovateľ je tohto názoru, že okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o jeho väzbe porušili jeho základné práva a argumentuje takto: „OS Bratislava I a Krajský súd v Bratislave následne odôvodnili svoje rozhodnutia o vzatí do väzby z dôvodu, že je tu dôvodná   obava,   že   obvinený   ujde,   alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému stíhaniu, najmä ak nemá stále bydlisko. Pričom je nevyhnutné uviesť, že takáto obava je na mieste   len   vtedy,   ak   došlo   napríklad   k   zadržaniu   obvineného   v   blízkosti   hraníc s pozmeneným cestovným pasom alebo jeho vyhlásením, že ujde, a v tej istej súvislosti je napríklad zaistený list obvineného adresovaný jeho rodine, prípadne ak obvinený prevedie majetok na iného, alebo sa preukáže občianskym preukazom na iné meno a pod., obvinený nemá stále bydlisko, ak nemá kde bývať, alebo má kde bývať, ale v tomto bydlisku sa nezdržiava, prípadne toto bydlisko často mení, bez toho, aby to oznámil orgánom činných v trestnom konaní alebo súdu.

Pokiaľ   ide   o   uvádzané   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a/   Tr.   por. a skutočnosti, na základe ktorých je odôvodnená mám zato, že odôvodniť väzbu v tomto trestnom stíhaní tým, že klient je inej národnosti, pochádza z Ukrajiny, a preto nemá k SR blízky vzťah, nemá na SR rodinné zázemie, nie je opodstatnené. Ostáva len nezodpovedanou otázkou, akým spôsobom podľa orgánov činných v trestnom konaní a súdov, si má osoba, ktorá   bola   posledné   4   roky   vo   väzbe,   vybudovať   také   rodinné   zázemie,   ktoré   nebude vzbudzovať dojem o snahe o útek či skrývanie sa.

Je potrebné uviesť, že celým svojim postupom súdov a orgánov činných v trestnom konaní sa takto nerešpektovala zásada „in dubio pro reo“ (ktorú treba vykladať v širších súvislostiach) a tým popierali zásadu prezumpcie neviny garantovanú čl. 50 ods. 2 Ústavy SR. Z vyššie uvedeného vyplýva, že došlo k obmedzeniu ľudských práv a slobôd v rozpore s článkom 13 ods. 4 Ústavy čl. 2 ods. 2 Ústavy, keďže orgány činné v trestnom konaní nekonali   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon,   čl.   17   Európskeho   dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, kde došlo k porušeniu zákazu zneužitia práv a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.“

  Opierajúc sa o uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava I. svojím postupom a rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 1/08 zo dňa 4.1.2008   porušil   ľudské   práva   a základné   slobody   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie garantované Ústavou SR, najmä čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2   Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozhodnutím sp. zn. 3Tpo 4/08 zo dňa 22.1.2008   porušil   ľudské   práva   a základné   slobody   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie garantované Ústavou SR, najmä čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2.“   Ústavný   súd   ukladá   Krajskému   súdu   v Bratislava   prepustiť   sťažovateľa   ihneď z väzby na slobodu.   Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk.   Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56   zákona   o ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   1/08   zo 4.   januára   2008,   ako   aj   postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   4/08   z 22.   januára   2008   boli   porušené   jeho základné práva zaručené čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008   z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Podľa citovaného ustanovenia pod písmenom a) obvinený môže   byť   vzatý   do väzby   len   vtedy,   ak   doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď   zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

V   uznesení   okresný   súd   opodstatnenosť   väzby   sťažovateľa   odôvodnil   tým,   že sťažovateľ   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   predmetnej   obzvlášť   závažnej   trestnej činnosti,   „čo   vyplýva   najmä   z doposiaľ   zadovážených   svedeckých   výpovedí   utajených svedkov   č.   1   a č.   2,   A.   K.,   N.   G.,   znaleckých   posudkov   a listinných   dôkazov zadokumentovaných   v spise.“ Ďalej   okresný   súd   uviedol,   že   preskúmaním   spisového materiálu zistil, že obvinený je v súčasnosti stíhaný krajským súdom aj pre ďalšiu obzvlášť závažnú trestnú činnosť, nemá výraznejšie zázemie na území Slovenskej republiky, hoci je jej štátnym občanom. Na základe uvedeného teda okresný súd dospel k záveru, že „doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie sa stali, majú znaky trestných činov a sú v tomto štádiu konania dôvody na podozrenie, že ich spáchali obvinení, pričom z vyššie uvedených skutočností vyplýva odôvodnená obava, že v prípade prepustenia zo zadržania by sa skrývali alebo by ušli, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, najmä, ak v prípade uznania viny im hrozí vysoký trest (...), čím je daný dôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. u všetkých troch obvinených“.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   v   zákonnej lehote   sťažnosť,   v ktorej   uviedol,   že   jeho   trestné   stíhanie   je   účelovo   vytvorené,   a to s cieľom zamedziť jeho pobyt na slobode. Pritom poukázal na analogické trestné stíhanie vedené v prípravnom konaní pod sp. zn. ČVS: PPZ-12/BOK-C-2006, ktoré bolo príslušným prokurátorom 19. júna 2007 zastavené. Sťažovateľ uvádza, že aj v tomto konaní vystupoval „utajený svedok č.1, ktorého tvrdenia sa ukázali jednoznačne vyfabrikované políciou, o čom svedčí fakt, že tento svedok doposiaľ nebol trestne stíhaný za krivé obvinenie, ani krivú výpoveď“.   Sťažovateľ v podanom opravnom prostriedku ďalej argumentuje, že vznesené obvinenie   a následné   jeho   zadržanie   je   riadené   políciou,   tak   aby   sa   dosiahlo „zdanie bezodkladnosti zadržania, ktoré bolo motivované tou skutočnosťou, že dňa 31.12.2007 mu uplynula maximálna dĺžka trvania súdnej väzby v inej veci. Po údajnom poškodenom P. G. bolo vyhlásené pátranie, táto osoba nebola nájdená usmrtená, čo vzbudzuje pochybnosť, či vôbec malo byť začaté trestné stíhanie vo veci.“.

Krajský súd o podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008 rozhodol na verejnom zasadnutí, na ktorom právny zástupca sťažovateľa doplnil písomne podanú sťažnosť tak, že poukázal na to, „že obvineným bolo vznesené obvinenie len na základe dvoch utajených svedkov, ktorých vierohodnosť nebola preverená. Chýba tiež hodnoverný dôkaz o tom, že poškodený G. je mŕtvy. Ako zo spisu vyplýva, bol na neho vydaný príkaz na zatknutie a je možné, že je na úteku. Podľa jeho názoru je podozrivé, že v čase, keď mali byť prepustení na slobodu z väzby v inej veci, sa objaví utajený svedok, ktorý udáva nepreukázané skutočnosti, na základe ktorých sú zadržaní, pričom tento svedok bol vypočutý ešte v júni r. 2007. Podľa európskej praxe takým svedkom nie je možné veriť. Doteraz nebol vypočutý ani spoluobvinený Y. Nebol preto daný dôvod k tomu, aby bolo vznesené obvinenie a rovnako nie je daný dôvod na vzatie obvinených do väzby.“. Právny zástupca   sťažovateľa   na   tomto   verejnom   zasadnutí   tiež   uviedol,   že   zo   skutočnosti,   že sťažovateľ je inej národnosti, nie je možné dedukovať, že k nemá k Slovenskej republike blízky vzťah.

Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008 prezentoval tieto skutkové a právne závery opodstatňujúce väzobné stíhanie sťažovateľa: „Krajský súd po prejednaní veci zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky pre ktoré bolo   začaté   trestné   stíhanie   boli   spáchané,   majú   znaky   trestného   činu   a   sú   dôkazy   na podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení. Takéto závery majú oporu vo výpovediach utajených   svedkov   a v súlade   s ich   výpoveďou   doposiaľ   zadokumentovaných   listinných dôkazoch.

Trestné stíhanie vo veci ohľadom skutku, ktorý mal byť spáchaný dňa 6.11.1999 (pošk. C.) bolo začaté toho istého dňa a ohľadom skutku, ktorý sa mal stať na jeseň roku 2001   (poškodený   G.)   bolo   začaté   trestné   stíhanie   dňa   28.12.2007.   Od tejto   doby   bolo vykonaných vo veci množstvo úkonov, ktoré tvoria vecný základ pre vznesenie obvinenia obvineným.

Väzba je zaisťovací inštitút, predmetom ktorého nie je rozhodovať o vine či nevine obvinených. Z tohto dôvodu pri rozhodovaní o vzatí obvinených do väzby súdu neprislúcha hodnotiť   vinu   obvinených,   obhajobu obvinených a dôkazov spôsobom upraveným   v § 2 ods. 12 Tr. por., ale len materiálne a formálne podmienky pre rozhodnutie o väzbe. Vyšetrovanie vo vzťahu k obvineným je iba v počiatočnom štádiu konania a preto nebolo možné zabezpečiť všetky úkony ohľadne všetkých obvinených a spoluobvinených, konkrétne výsluch V. Y. Bude vecou ďalšieho dokazovania, či dôvodnosť pre podozrenie sa rozptýli   alebo   nie,   a to   v   súvislosti   s preverovaním   svedeckých   výpovedi   utajovaných svedkov.

K námietke obhajoby, že v inej trestnej veci bolo trestné stíhanie proti obvinenému P. napriek   výpovedi   utajeného   svedka   zastavené,   nemožno   podľa   názoru   krajského   súdu paušalizovať a už dopredu prejudikovať, že tomu tak bude i v predmetnej veci.

Pokiaľ boli zo strany obhajoby vznesené námietky, že spisový materiál neobsahuje dôkaz o tom, že poškodený P. G. je mŕtvy, k tomu je potrebné uviesť, že aj v tomto smere boli na označenom mieste nájdené kostrové nálezy a balistické stopy, ktoré sa toho času odborne skúmajú a vyhodnocujú.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia konštatuje, že pri preskúmaní dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dospel k záveru zhodnému so záverom prvostupňového súdu, že existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu „útekovej“   väzby,   a   teda,   že   by   obvinení   mohli   ujsť   alebo   sa   skrývať,   aby   sa   vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu. V tejto súvislosti krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol, že pochádza z Ukrajiny, je občanom Slovenskej republiky, ale nemá tu rodinné zázemie.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 83 Trestného poriadku možno podať proti rozhodnutiu o väzbe sťažnosť.

Proti   namietanému   pochybeniu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008, ktoré sa podľa vyjadrenia sťažovateľa premietlo do porušenia jeho základných práv zaručených ústavou, disponoval sťažovateľ dostupným a účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   –   sťažnosťou.   Sťažovateľ   tento   opravný prostriedok   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorý   mu   poskytoval   Trestný   poriadok,   aj uplatnil. Ochranu sťažovateľovým právam bol v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť krajský súd.  

Právomoc krajského súdu preskúmať v danom prípade v rámci konania o opravnom prostriedku - sťažnosti - uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1/08 zo 4. januára 2008 vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd teda   sťažnosť v časti týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   citovaných   základných   práv   zaručených   ústavou vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd tiež posúdil časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných   práv   zaručených   ústavou   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 Tpo 4/08 z 22. januára 2008.

Z   už citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje ústavnú   ochranu   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc   sa o tieto východiská   posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), v rámci   ktorého   sťažovateľ   za   porušenie   ním   označených   práv   označil „ľudské   práva a základné slobody sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie garantované Ústavou SR, najmä čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Listinou základných práv a slobôd, na ktoré sťažovateľ poukazoval v odôvodnení sťažnosti, chápal   ústavný súd ako súčasť jeho širšej argumentácie,   o ktorom   nežiadal   výslovne   (vzhľadom   na   rozsah   stanovený   v petite sťažnosti) rozhodnúť. Uvedený názor ústavného súdu umocňuje skutočnosť, že sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom zastupoval kvalifikovaný právny zástupca.  

  Krajský súd   (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v uznesení   okresného   súdu,   ktorý   konštatoval   existenciu materiálnych podmienok väzby, a teda, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tento skutok má znaky trestného činu a že existujú   dôvody   na   podozrenie,   že   skutok   spáchal   obvinený   (sťažovateľ),   ako   aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodu „útekovej“ väzby. Okresný súd tieto svoje závery vyvodil zo „zadovážených svedeckých výpovedí utajených svedkov č. 1 a č. 2, A. K., N.   G.,   znaleckých   posudkov   a listinných   dôkazov   zadokumentovaných   v spise“ a záver o existencii   dôvodu   útekovej   väzby   u sťažovateľa   oprel   o skutočnosť,   že   sťažovateľ   je v súčasnosti stíhaný krajským súdom aj pre ďalšiu obzvlášť závažnú trestnú činnosť, nemá výraznejšie zázemie na území Slovenskej republiky, hoci je jej štátnym občanom.

  Popísanú argumentáciu skutkových a právnych záverov okresného súdu krajský súd akceptoval a stotožnil sa s ňou. Tiež konštatoval existenciu materiálnych podmienok väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a reagoval aj na argumentáciu sťažovateľa   o relevantnosti   dôkazov   preukazujúcich   spáchanie   skutku.   Tieto   považoval za dostatočne   relevantné (prihliadnuc aj na štádium   prípravného konania) na vyvodenie záverov o naplnení podmienky požadovanej ustanovením § 71 ods. 1 Trestného poriadku – zistenie takých skutočností, ktoré nasvedčujú spáchaniu skutku.

  Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne,   a   podľa právneho názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

  Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy (čl. 17 ods.1, ods. 2 a ods. 5 ústavy), preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

  Vzhľadom na predchádzajúce závery ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne namietaným porušením   čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie neobsahuje úpravu základných práv a slobôd a spravidla je porušené iba v prípadoch, keď ústavný súd súčasne zistí a vysloví porušenie niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej hlavy ústavy (obdobne IV. ÚS 232/05, III. ÚS 325/07).

  Ústavný súd v závere tiež poznamenáva, že zároveň zistil nedostatok relevantných súvislostí medzi obsahom námietok sťažovateľa a niektorými označenými článkami ústavy (čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 3, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy), ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a vyvodzuje záver (bez toho, aby podrobnejšie interpretoval obsah   uvedených   článkov),   že   uvedené   námietky   spojené   s   týmito   článkami   sa   už od počiatku javili ako zjavne neopodstatnené.

  Pokiaľ ide o označený čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd osobitne pripomína, že uvedený   článok   ústavy   sa   spravidla   vzťahuje na   konanie   vo   veci   samej,   teda   v danom prípade   ratione   materiae   do   obsahu   tohto   článku   ústavy   sťažovateľom   namietané skutočnosti nespadajú. Uvedená námietka sa preto už od počiatku javila tiež ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008