znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. S., bytom B., RNDr. K. V., bytom B., Ing. A. P., bytom B., a A. H., bytom Holandsko, zastúpených advokátkou JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 12 NcE 2/2003, v súčasnosti pod sp. zn. 10 E 286/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. S., RNDr. K. V., Ing. A. P. a A. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola dňa 25. januára 2006 doručená sťažnosť RNDr. J. S., bytom B., RNDr. K. V., bytom B., Ing. A. P., bytom B.,   a A.   H.,   bytom   Holandsko   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods.   1 ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   v Čadci   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   oprávneného   v 1.   rade   RNDr.   K.   V., v 2. rade RNDr. J. S., v 3. rade Ľ. V., v 4. rade A. H. a v 5. rade Ing. A. P. proti povinnému P., š. p. v likvidácii, o súdny výkon rozhodnutia o vymoženie 59 167 Sk s prísl. vedenom pôvodne pod sp. zn. 12 NcE 2/2003, v súčasnosti pod sp. zn. 10 E 286/2004.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 359/95 z 21. októbra 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. novembra 1999, bol   odporca   P.,   š.   p.   v likvidácii,   Č.,   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   v 1.   rade   sumu 59 167 Sk a určil, že suma 118 333 Sk ako bezdôvodné obohatenie za roky 1992-1995 patrí do   dedičstva   po   neb.   B.   S.   Návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu   z 2. júna   2000 sťažovatelia žiadali, aby okresný súd vydal platobný rozkaz na základe vyššie uvedeného rozsudku,   ale úmyslom bol návrh   na súdny výkon rozhodnutia. Listom   z 12. septembra 2000 okresný súd vyzval na odstránenie nedostatkov návrhu. Dňa 18. októbra 2000 podali sťažovatelia upravený návrh na súdny výkon rozhodnutia. Uznesením sp. zn. Nc 1256/00 z 24.   júna   2002   bolo   konanie   zastavené.   Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovatelia   podali odvolanie   10.   augusta   2002.   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 5 Co 2137/02 z 29. novembra 2002 odvolanie sťažovateľov zamietol.

Dňa 16. februára 2003 sťažovatelia znova podali návrh na súdny výkon rozhodnutia na základe právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 359/95. Listom z 25. októbra 2003 sťažovatelia požiadali okresný súd, aby vo veci konal. Zároveň sťažovatelia namietali zaujatosť   sudcov.   Listom   z 19.   novembra   2003   boli   sťažovatelia   vyzvaní   na   opravu nedostatkov   návrhu   na   výkon   rozhodnutia.   Dňa   18.   decembra   2003   podali   sťažovatelia upravený návrh na súdny výkon rozhodnutia. Listom z 11. marca 2004 boli sťažovatelia vyzvaní, aby uviedli, či navrhujú, aby bola daná vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie inému   súdu.   Listom   z 14.   septembra   2005   okresný   súd   oznámil   sťažovateľom, aby si v lehote   6   mesiacov   od   účinnosti   novely   Občianskeho   súdneho   poriadku (zákon č. 99/1963   Zb.   v znení   neskorších   predpisov)   podali   návrh   na výkon   exekúcie. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd tým, že nekonal vo veci, zmaril vymožiteľnosť pohľadávky   sťažovateľov.   Predmetné   konanie   trvá   už   3   roky.   Vec   nebola   dosiaľ právoplatne   skončená.   Podľa   sťažovateľov   doba   od   podania   návrhu   na   súdny   výkon rozhodnutia je neprimerane dlhá.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že od podania návrhu na výkon rozhodnutia dňa 20. februára 2003 nebolo doteraz konanie o výkon rozhodnutia právoplatne skončené.

Sťažovatelia si uplatňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk RNDr. J. S. a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000 Sk, ktoré má   okresný   súd   poukázať   do   dedičstva   po   nebohej   B.   S.   Svoj   nárok   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnili sťažovatelia tým, že od podania návrhu na výkon rozhodnutia nie je doteraz vo veci právoplatne rozhodnuté, čo u nich vyvoláva stav právnej neistoty.

Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Právo   RNDr.   J.   S.,   bytom   B.,   2. RNDr. K.   V.,   bytom   B.,   3. A.   H.,   bytom Holandsko,   a   4.   Ing.   A.   P.,   bytom   B.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcE 2/2003 porušené bolo.

2.   RNDr.   J.   S.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   200.000,- Sk   (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

3   Priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   400.000,-   Sk   (slovom:   štyristotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Čadci   povinný   poukázať   do   dedičstva po nebohej B. S....

4. Okresný súd v Čadci je povinný uhradiť RNDr. J. S., RNDr. K. V., A. H. a Ing. A. P. trovy právneho zastúpenia vo výške 18.784,- Sk na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Zároveň   sťažovatelia   požiadali,   aby   ich   mená   a   priezviská   neboli   publikované na webovej   stránke   ústavného   súdu   a v Zbierke   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, ale aby boli nahradené iniciálami.

K sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním z 22. februára 2006, ktorá uvádza podrobný prehľad úkonov v danej veci a poukazuje na to, že už odo   dňa podania návrhu na výkon rozhodnutia existovala prekážka, pre ktorú okresný súd nemohol vôbec konať s poukazom na ustanovenie § 15c ods. 8 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o štátnom podniku“), t. j. výkon rozhodnutia,   exekúcia   sa   prerušuje   vstupom   štátneho   podniku   do   likvidácie. Od 1. septembra 2005 platí zákon č. 341/2005 Z. z., v zmysle ktorého výkon rozhodnutia súd   vedie   iba   o výchove   maloletých   detí.   O tejto   skutočnosti   okresný   súd   oprávnených písomne   poučil.   Sťažnosť   je   podľa   predsedníčky   okresného   súdu   nedôvodná   a žiada o jej neprijatie.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 15c ods. 8 zákona o štátnom podniku konanie podľa osobitných predpisov 13)

sa prerušuje   vstupom   podniku   do   likvidácie.   Poznámka   pod   čiarou   č.   13   znie: „13) Napríklad zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov,   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1996   Z.   z.   Colný   zákon, zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.“

Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zbierke zákonov“) o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom   uverejnenia sa   stalo známym každému, koho   sa   to   týka;   domnienka   o   znalosti   vyhlásených   všeobecne   záväzných   právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale že ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, možno dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej   zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade,   ak ústavný súd   nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   sťažovateľ   (I.   ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovatelia namietali v konaní okresného súdu zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   štátnym orgánom   sa   právna   neistota   osoby   v zásade   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Konanie vedené na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 12 NcE 2/2003, v súčasnosti pod   sp.   zn.   10   E   286/2004,   v rámci   ktorého   sťažovatelia   namietajú   zbytočné   prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré nie je zložité po skutkovej alebo právnej stránke.

V rámci   druhého   kritéria   (správanie   účastníkov   konania)   ústavný   súd   zistil, že aj samotní   účastníci   konania   prispeli   k celkovej   dĺžke   konania   tým,   že   podali nekvalifikovaný návrh na začatie konania, na opravu ktorého boli okresným súdom vyzvaní, a nereagovali   na výzvu   okresného   súdu,   aby   uviedli,   či   trvajú   na   tom,   aby   bola   vec prikázaná inému súdu.

Zo spisu okresného súdu vedeného pôvodne pod sp. zn. 12 NcE 2/2003, v súčasnosti pod sp. zn. 10 E 286/2004 ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa 20. februára 2003 bol podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia pod sp. zn. 12 NcE 2/2003 – rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 359/95-158 z 21. októbra 1998.Dňa   27.   februára   2003   bol   daný   pokyn   kancelárii   na   pripojenie   spisov   sp.   zn. 8 C 359/95 a sp. zn. Nc 1256/00.

Dňa   20.   októbra   2003   okresný   súd   uznesením   uložil   oprávneným   povinnosť na odstránenie chýb návrhu.

Dňa 28. októbra 2003 oprávnení urgovali, aby okresný súd konal vo veci. Zároveň vzniesli námietku zaujatosti.

Dňa   28.   novembra   2003   bol   daný   pokyn   kancelárii   na   predloženie   spisu na vyjadrenie sudcom okresného súdu, aby sa vyjadrili, či sa cítia zaujatí.

Dňa 21. decembra 2003 bol okresnému súdu doručený opravený návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Dňa 13. januára 2004 bol daný pokyn kancelárii na predloženie veci krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Dňa 9. februára 2004 okresný súd predložil spis krajskému súdu   na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Dňa 12. februára 2004 krajský súd rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.

Dňa 1. marca 2004 sa spis vrátil okresnému súdu.Dňa   11.   marca   2004   okresný   súd   vyzval   oprávnených,   aby   uviedli,   či   navrhujú, aby bola daná právna vec prikázaná inému súdu na prejednanie a rozhodnutie.

Dňa 15. októbra 2004 bol daný pokyn na prevedenie spisu do registra E.Dňa 7. januára 2005 okresný súd dožiadal Okresný súd Bratislava II o vypočutie oprávneného v 1. a 2. rade ohľadom skutočnosti, či trvajú na tom, aby bola vec postúpená na rozhodnutie inému súdu.

Dňa 26. januára 2005 bol spis doručený Okresnému súdu Bratislava II pod sp. zn. Cd 25/05.

Dňa 28. januára 2005 Okresný súd Bratislava II predvolal oprávnených v 1. a 2. rade na výsluch 17. februára 2005.

Dňa 17. februára 2005 Okresný súd Bratislava II predvolal oprávneného v 2. rade na výsluch 2. marca 2005.

Dňa 17. februára 2005 bol vykonaný výsluch oprávnenej v 1. rade.Dňa 11. marca 2005 Okresný súd Bratislava II opäť predvolal oprávneného v 2. rade na výsluch 30. marca 2005.

Dňa   30.   marca   2005   Okresný   súd   Bratislava   II   vykonal   výsluch   oprávneného v 2. rade.

Dňa 6. apríla 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.Z   5.   mája   2005   sa   v   spise   nachádza   úradný   záznam,   v ktorom   sa   uvádza, že je potrebné spis predložiť sudcovi   na posúdenie,   či je možné pokračovať vo výkone rozhodnutia s ohľadom na to, že podľa § 15c ods. 8 zákona o štátnom podniku sa uvedené konania prerušujú vstupom podniku do likvidácie [v poznámke pod čiarou je uvedené len konanie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), nie je tam uvedené podľa Občianskeho súdneho poriadku].

Z 13. mája 2005 sa v spise nachádza úradný záznam, že návrh na výkon rozhodnutia by mal byť zastavený, pretože nariadenie výkonu rozhodnutia by bolo zásahom do konania likvidátora.

Dňa 12. júla 2005 okresný súd požiadal likvidátora povinného na podanie správy o priebehu likvidácie povinného.

Dňa   14.   septembra   2005   okresný   súd   oznámil   oprávnenému   v 1.   a   2.   rade, že 1. septembra   2005   nadobudla   účinnosť   novela   Občianskeho   súdneho   poriadku č. 341/2005   Z.   z.   Táto   novela   priniesla   odstránenie   dualizmu   pri   realizácii   rozhodnutí núteným výkonom. V dôsledku toho na súdoch ostal len výkon rozhodnutí, ktorý súvisí s výchovou maloletých detí a výkon rozhodnutia realizovaný Justičnou pokladnicou podľa osobitného predpisu, teda vo výkone rozhodnutia, o ktorý oprávnení požiadali, súd nemôže pokračovať. Po 1. septembri 2005 exekúcie uskutočňuje len exekútor podľa Exekučného poriadku. Ak oprávnení trvajú na pokračovaní vo výkone rozhodnutia, je potrebné v zmysle vyššie   uvedenej   novely   Občianskeho   súdneho   poriadku,   aby   oprávnení   v lehote do 6 mesiacov   od   účinnosti   novely,   ktorú   nadobudla   1.   septembra   2005,   podali   návrh na výkon exekúcie u zvoleného exekútora podľa Exekučného poriadku, a v tej istej lehote je potrebné   oznámiť   podanie   návrhu   na výkon   exekúcie   súdu,   ktorý   viedol   výkon rozhodnutia. Ak v tejto lehote oprávnení neoznámia súdu, že podali návrh na vykonanie exekúcie, súd konanie o výkon rozhodnutia zastaví a nebude oprávneným priznaná náhrada trov konania. Proti tomuto uzneseniu nebude prípustný opravný prostriedok.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pôvodne pod sp. zn. 12 NcE 2/2003, v súčasnosti   pod   sp.   zn.   10   E   286/2004 zistil,   že   konaním   okresného   súdu   nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa § 15c ods. 8 zákona o štátnom podniku konanie podľa osobitných predpisov sa prerušuje vstupom štátneho podniku do likvidácie. V poznámke pod   čiarou   č.   13   sa   príkladmo   (demonštratívne)   uvádzajú   „konania   podľa   osobitného predpisu“,   ktorým   je   napríklad Exekučný   poriadok,   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon, zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Teda prerušuje sa exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom, colná exekúcia,   daňová   exekúcia.   Tieto   sú   však   uvedené   v poznámke   pod   čiarou   č.   13   iba príkladmo. Nie je tu síce výslovne uvedený výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku, avšak z povahy veci pri použití per analogiam legis vyplýva, že sa prerušuje aj výkon rozhodnutia podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pretože konanie o výkon   rozhodnutia   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   svojou   podstatou a cieľom obdobné konanie v porovnaní s colnou exekúciou, súdnou exekúciou a daňovou exekúciou.

Z § 15c ods. 2 písm. a) zákona o štátnom podniku vyplýva, že veritelia podniku a iné osoby a orgány, ktoré sú vstupom podniku do likvidácie dotknuté, si majú prihlásiť svoje pohľadávky alebo iné práva v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 90 dní od vstupu podniku do likvidácie, inak tieto práva zanikajú. Z § 15c ods. 2 písm. g) zákona o štátnom podniku vyplýva,   že   likvidátor   štátneho   podniku   má   v rámci   likvidácie   vyporiadať   prihlásené pohľadávky a záväzky podniku. To, že má vyporiadať iba prihlásené záväzky a pohľadávky vyplýva z § 15c ods. 2 písm. a), keďže je tu expresis verbis uvedené, že sa pohľadávky majú prihlásiť v lehote, inak zanikajú. Z toho je zrejmé, že postup sťažovateľov, ktorí dali návrh na súdny výkon rozhodnutia nebol správny, bol v rozpore so zákonom o štátnom podniku, keďže podľa tohto zákona sa výkon rozhodnutia prerušuje. Ale správne sa pohľadávky priznané vykonateľným exekučným titulom mali prihlásiť u likvidátora štátneho podniku, ktorý by ich potom bol povinný uspokojiť podľa § 15c ods. 2 písm. g) zákona o štátnom podniku. Sťažovatelia pri uplatnení svojej pohľadávky nepostupovali v súlade so zákonom o štátnom podniku. Keďže všetky konania o výkon rozhodnutia, daňové exekúcie, exekúcie podľa   Exekučného   poriadku   a   colné   exekúcie   sa   priamo   zo   zákona   (ex   lege)   prerušili vstupom podniku do likvidácie, prieťahy v konaní okresného súdu z toho dôvodu nemohli vzniknúť.   Z   obchodného   registra   vyplýva,   že   P.,   š. p. v likvidácii,   vstúpil   do   likvidácie 1. novembra   1991.   K dĺžke   konania   prispeli   aj   samotní   sťažovatelia,   ktorí   podali nekvalifikovaný návrh   na výkon   rozhodnutia,   ktorý   bol   zaradený   do   registra   nejasných podaní „NcE.“ Podľa § 2 zákona o zbierke zákonov platí nevyvrátiteľná právna domnienka o znalosti právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov. Zákon o štátnom podniku bol v Zbierke zákonov publikovaný pod č. 111/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Teda dňom   uverejnenia   v Zbierke   zákonov   sa   podľa   §   2   zákona   o zbierke   zákonov   zákon o štátnom podniku stal známym každému, koho sa týka. Neznalosť tohto zákona (zákona o štátnom   podniku)   sťažovateľov   neospravedlňuje.   Preto   nemôžu   svoju   chybu   (nemali podať návrh na súdny výkon rozhodnutia, ale pohľadávku prihlásiť u likvidátora štátneho podniku)   pripisovať   okresnému   súdu.   Teda   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo.

Sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, avšak neuviedli konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali porušeniu týchto práv, naopak, skutkové tvrdenia uvedené v sťažnosti a predložené dôkazy svedčia   o tom,   že   sťažovateľom   išlo   o namietanie   zbytočných   prieťahov   v konaní, resp. konanie v primeranej lehote. Sťažovateľom nebolo odopreté právo na prístup k súdu vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy.   Práve   naopak,   sťažovatelia   podali   na   okresný   súd nekvalifikovaný návrh (na okresnom súde bol zaregistrovaný v registri nejasných podaní „NcE“), pričom si namiesto toho mali v súlade so zákonom o štátnom podniku prihlásiť svoje pohľadávky priamo u likvidátora štátneho podniku. Dňa 14. septembra 2005 okresný súd oznámil oprávneným, že 1. septembra 2005 nadobudla účinnosť novela Občianskeho súdneho poriadku pod č. 341/2005 Z. z. V zmysle vyššie uvedenej novely Občianskeho súdneho poriadku je potrebné, aby oprávnení v lehote do 6 mesiacov od účinnosti novely podali návrh na výkon exekúcie u zvoleného exekútora podľa Exekučného poriadku, a v tej istej   lehote je potrebné oznámiť podanie návrhu na výkon   exekúcie súdu,   ktorý   viedol výkon   rozhodnutia.   Ak   v tejto   lehote   oprávnení   neoznámia   súdu,   že   podali   návrh na vykonanie exekúcie, súd konanie o výkon rozhodnutia zastaví. V spise okresného súdu sa nenachádza údaj o tom, či oprávnení podali alebo nie návrh na výkon exekúcie. Podľa názoru   sťažovateľov   okresný   súd   tým,   že nekonal   vo   veci,   zmaril   vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľov. Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, pretože sťažovatelia nemali   podať   návrh   na   výkon   rozhodnutia,   ale   mali   si   svoju   pohľadávku   prihlásiť u likvidátora   štátneho   podniku   v súlade   so   zákonom   o štátnom   podniku. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na súdnu ochranu v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy nedošlo. Teda sťažnosť sťažovateľov je v celom rozsahu zjavne neopodstatnená.

Na   základe   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006