znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 1244/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2004 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Er   1244/01   o   výkon   exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky oprávneného Konsolidačnej banky, štátneho peňažného ústavu, Cintorínska 21, Bratislava (právnym nástupcom sa stala Slovenská konsolidačná, a. s.) vo výške 7 343 051,90 Sk s prísl. na základe exekučného titulu – platobného rozkazu Krajského súdu v Nitre č. k. 16 Cb 163/99-25 zo 16. novembra 1999.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   28.   mája   2001   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie okresného súdu č. k. 10 Er 641/00-44 z 21. mája 2001, ktorým v exekúcii oprávneného Konsolidačnej   banky   Bratislava   proti   sťažovateľovi   (povinnému)   na   vymoženie 7 343 051,90 Sk s prísl. rozhodol tak, že exekúciu zastavil. Dňa 30. mája 2001 sa začala exekúcia   v prospech   oprávneného   Konsolidačnej   banky   Bratislava   vedená   pod   sp.   zn. 9 Er 1244/01, a to na základe rovnakého exekučného titulu ako v predchádzajúcej exekúcii (vedenej pod sp. zn. 10 Er 641/00). Dňa 10. októbra 2003 povinný (sťažovateľ) podal návrh na zastavenie exekúcie vedenej pod sp. zn. 9 Er 1244/01 z dôvodu, že v návrhu na exekúciu je nesprávne označenie povinného a Exekučný poriadok nepripúšťa možnosť opakovania exekúcie po jej právoplatnom skončení. Dňa 1. decembra 2003 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-140, EX 348/2001 z 26. novembra 2003, ktorým   okresný   súd   návrh   povinného   (sťažovateľa)   na   zastavenie   exekúcie   zamietol. Dôvodom na zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie bolo to, že okresný súd nemal pochybnosť o právnej subjektivite účastníkov konania. Okresný súd ďalej poukázal na to, že zastavenie predchádzajúcej exekúcie, keď exekučný titul nebol splnený, neprekáža tomu, aby po zastavení exekúcie sp. zn. 10 Er 641/00 podal oprávnený nový návrh na vykonanie toho istého exekučného titulu.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd napriek jeho námietkam (nesprávne označenie povinného v návrhu   na   exekúciu   a   prekážka   res   iudicata)   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietol uznesením č. k. 9 Er 1244/01-140, EX 348/2001 z 26. novembra 2003.

Sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 000 Sk z dôvodu, že boli porušené jeho základné práva a ak sa bude pokračovať v exekúcii, hrozí, že príde o svoj majetok, hrozí mu škoda vo výške vymáhanej istiny, príslušenstva a trov exekúcie a vzniká tu podľa neho aj nemajetková ujma tým, že sa domáha pokojného života a nie je ochotný trpieť „svojvôľu štátnych orgánov“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. 11. 2003, č. k. 9 Er 1244/01- 140, bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a/alebo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. 11. 2003, č. k. 9 Er 1244/01-140, zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 15.000.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). U sťažovateľa   k takejto   situácii   nedošlo.   Sťažovateľ   sa   obrátil   so   svojím   návrhom   na zastavenie exekúcie na všeobecný súd, ktorému rozhodovanie o tomto návrhu bezpochyby patrí. Okresný súd neodmietol zaoberať sa vecou sťažovateľa. Vzhľadom na to nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci súdnej moci (II. ÚS 26/96). Ochranou zaručenou   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   nikomu   nesľubuje,   že   spor,   ktorý   predložil   súdu   na rozhodnutie, sa skončí právoplatným rozhodnutím v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97).

Čl. 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Právo, aby vec bola prejednaná spravodlivo, je jednou, i keď zrejme ústrednou zložkou širšieho pojmu práva na spravodlivý proces popri iných zárukách, ktoré sú obsahom tohto všeobecného pojmu. Právo na spravodlivý proces je tvorené radom ďalších práv a záruk. Najhlavnejšie z nich   sú   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórneho   prejednania   veci,   právo   byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami práva na spravodlivé prejednanie veci je úzka súvislosť a vzájomná podmienenosť. Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   sa   vzťahuje   na   každé   konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku. Nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Čl. 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov pred súdom. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup na súd, pričom k nemu sa pridávajú záruky, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci.

Okresný   súd   rozhodol   súladne   so   zákonom,   keď   zamietol   návrh   sťažovateľa na zastavenie exekúcie, pretože v návrhu bolo uvedené meno, priezvisko, bydlisko a aj IČO povinného (sťažovateľa), a teda nebola tu pochybnosť o právnej subjektivite povinného (sťažovateľa). Taktiež námietka sťažovateľa, že tu ide o prekážku res iudicata a exekúcia vedená pod sp. zn. 9 Er 1244/01 mala byť zastavená z dôvodu, že ten istý exekučný titul už bol predmetom exekúcie, ktorá bola právoplatne zastavená uznesením č. k. 10 Er 641/00-44 z 21. mája 2001, nie je dôvodná. O prekážku veci právoplatne rozhodnutej by išlo, ak by došlo v rámci exekúcie vedenej   pod sp.   zn. 10 Er   641/00 k splneniu   exekučného titulu a podal by sa nový návrh na exekúciu. V tomto prípade nedošlo k splneniu exekučného titulu,   pretože   exekúcia   vedená   pod   sp.   zn.   10   Er   641/00   bola   zastavená   z dôvodu procesných nedostatkov (poverenie na vykonanie exekúcie vydal Krajský súd v Nitre, ktorý nebol vecne príslušný, čo je uvedené v uznesení okresného súdu č. k. 10 Er 641/00-42 z 9. apríla 2001). Preto ak sa podal nový návrh na uskutočnenie exekúcie a poverenie už vydal   vecne   príslušný   okresný   súd,   nie   je   tu   dôvod   na   zastavenie   exekúcie   z dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej.

Na základe sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 1244/01 o výkon exekúcie. Nejde o porušenie vyššie uvedených práv, ak sa sťažovateľ   domnieva,   že   všeobecný   súd   by   mal   vyhovieť   jeho   návrhu   na   zastavenie exekúcie,   ak   všeobecný   súd   rozhodne   v súlade   s právnym   poriadkom   a   jeho   návrh v dôsledku   toho zamietne. V danom prípade nebol dôvod   na zastavenie exekúcie, preto nedošlo ani k porušeniu základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní o jeho   sťažnosti,   pričom   svoju   žiadosť   odôvodnil   tým,   že   sú   u   neho   predpoklady   na oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   z dôvodu,   že   poberá   iba   štátne   sociálne   dávky   a   nemá   žiaden   iný   príjem   ani majetok.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 OSP môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde   o zrejme   bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu jej práva. Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   znamená,   že   ide   o   zrejme   bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a preto ústavný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu.

V súčasnosti nemožno zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti odstrániť. Preto ústavný súd neskúmal splnenie ostatných procesných podmienok.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004