SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 13/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduSvidník a jeho uznesením sp. zn. 5 Er/417/2014 zo 4. júla 2012 a postupom Krajskéhosúdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. 7 CoE/54/2014 z 29. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), práva podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavya čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Svidník a jeho uznesením sp. zn.5 Er/417/2014 zo 4. júla 2012 (ďalej len „postup a uznesenie okresného súdu“) a postupomKrajského súdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. 7 CoE/54/2014 z 29. mája 2014 (ďalejlen „postup a uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto činnostiposkytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s fyzickou osobou – dlžníkom úver, ktorý boltento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadomna skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojho záväzku, stalasa pohľadávka sťažovateľky splatnou. Na základe exekučného titulu (notárskej zápisnice)bolo v prospech sťažovateľky začaté exekučné konanie, v priebehu ktorého okresný súduznesením rozhodol o zastavení exekúcie. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súdsvojím uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytujeústavnému súdu ich vlastnú interpretáciu.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľačl. 47 charty, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresnéhosúdu a postupom a uznesením krajského súdu, zruší uznesenie okresného súdu a uzneseniekrajského súdu, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznáprimerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd jeviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľana také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zastaveníexekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti nemubolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila.Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jehovydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutímna to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu
Ústavnýsúdkonštatuje,žeužvoviacerýchsvojichrozhodnutiach(napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011,sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011,sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 462/2014 z 24. júla 2014 a iných) podrobne analyzoval dôvody zjavnejneopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala rozhodnutia všeobecnýchsúdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a o ich zastavení, pretože rozhodcovské rozsudkyalebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté),neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
S týmito dôvodmi odmietnutia sťažností sťažovateľky sa ústavný súd naďalej plnestotožňuje, a preto ani napadnutý postup a uznesenie krajského súdu nepovažuje za zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, resp. za také, ktoré by boli spôsobilé reálne zasiahnuťdo sťažovateľkou označených práv, porušenie ktorých v predloženej sťažnosti namietala.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažnostívyplývajúce z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd prihliadajúc na zásaduprocesnej hospodárnosti konania predložené sťažnosti odmietol z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti bez bližšieho odôvodnenia podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016