znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 13/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   spol.   s   r.   o.,   P.,   zastúpenej advokátom   Mgr.   J.   G.,   D.,   ktorou   namieta   porušenie   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 17/2011 a   jeho rozsudkom   z   12.   júla 2011   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 47/2011 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 17/2011 a jeho rozsudkom z 12. júla 2011   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 47/2011 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   opisuje   postup   Daňového   úradu   P.   (ďalej   len   „daňový úrad“) pri daňovej kontrole vykonávanej v súvislosti s uplatneným nadmerným odpočtom dane z pridanej hodnoty, obsah nadväzne vydaného dodatočného platobného výmeru č. 670/230/37896/10/Sma z 24. augusta 2010 (ďalej aj „dodatočný platobný výmer“), ktorým jej bol vyrubený rozdiel   dane za obdobie júl 2008 v sume 25 604,36   €, a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) o odvolaní sťažovateľky   č.   I/226/19836-123537/2010/990565-r   z   10.   decembra   2010   (ďalej   aj „rozhodnutie   daňového   riaditeľstva“),   ktorým   sa   odvolaniu   sťažovateľky   nevyhovelo a dodatočný platobný výmer bol potvrdený.

V súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov podľa § 244   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   krajský   súd   v   správnom   súdnictve   žalobu   sťažovateľky rozsudkom   sp.   zn.   13   S   17/2011   z   12.   júla   2011   zamietol   a   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 47/2011 z 22. augusta 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťažovateľka k tomu   uvádza,   že   krajský   súd   z dokazovania   považoval „za   preukázané,   že   v   čase uskutočnenia zdaniteľného obchodu 2. 7. 2008 nebol dodávateľ, G., s. r. o., vlastníkom prevádzaných pozemkov, nemala byť splnená podmienka, že si môžem odpočítať daň na vstupe, ak je daň voči mne uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, pričom predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného vo veci DPH za mesiac júl 2008, a preto nemohlo byť údajne prihliadnuté na moje argumenty a dôkazy týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2008. Najvyšší súd SR ako súd odvolací v zhode s rozhodnutím súdu prvého stupňa vec uzavrel s tým, že správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pričom pre vydanie rozhodnutia si mali zabezpečiť dostatok skutkových zistení a skutkové okolnosti mali aj správne vyhodnotiť a ustáliť správny právny záver...

Takto   vzhľadom   na   postup   správnych   orgánov   ako   aj   rozhodnutie   tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu vznikla situácia, že prvostupňový daňový úrad ako správca dane vykonal u mňa kontrolu DPH nielen na vstupe ale aj na výstupe za obdobie mesiacov január až december roku 2008, pričom pri kontrole dane na vstupe za mesiac júl 2008 tento konštatoval porušenie zákona a neoprávnený odpočet dane pri nákupe pozemku, no pri kontrole dane na výstupe za mesiac august 2008 neboli správcom dune zistené žiadne pochybenia a to aj napriek tomu že som v uvedený mesiaci predmetný (ten istý) pozemok predal s DPH, ktorú som aj riadne odviedol do štátneho rozpočtu, ktorý postup následne odobril   tak   odvolací   správny   orgán   a   následne   aj   obe   súdne   inštancie.   Ak   by   som akceptoval   tvrdenia   správcu   dane,   tak   v   tomto   prípade   som   rovnako   nemal   pozemok zapísaný v katastri nehnuteľností, teda som nebol jeho vlastníkom a teda podľa správcu dane som ho ani nemohol predať. Tým mi ani nemala potom vzniknúť povinnosť odvádzať z tohto predaja DPH, lebo mi podľa názoru správcu dane nevznikla daňová povinnosť. V tomto prípade však správca dane nekonštatoval. že došlo k porušenie zákona o DPH z dôvodu, že daňová povinnosť nevznikla, ale plne akceptoval odvedenú daň do štátneho rozpočtu s odôvodnením, že kontrolou neboli zistené porušenia zákona o DPH, pričom na uvedený zásadný rozpor (ak to štátnemu rozpočtu nevyhovuje, tak je tvrdený rozpor medzi účtovnými   dokladmi   a   právnymi   predpismi   prehliadaný,   no   ak   to   štátnemu   rozpočtu vyhovuje,   tak   je   na   základe   tvrdeného   rozporu   vystavený   dodatočný   platobný   výmer   a vymáhaný daňový nedoplatok).“.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   sťažovateľka   namieta,   že   správne   orgány „pri   výkone kontroly v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zákona o DPH nemajú   zo   zákona   kompetenciu   prijímať   výroky   a   rozhodnutia   ohľadne   existencie vlastníckeho práva resp. či niekto môže/nemôže uskutočniť predaj nehnuteľnej veci. Takéto ich konanie nemá žiadnu oporu v zákone. Zákon o DPH v prípade dodania tovaru rieši zdaňovanie   pridanej   hodnoty   z   ekonomických   a   nie   vlastníckych   procesov.   Súčasne jednoznačne určuje, aby pri predaji nehnuteľnosti boli splnené podmienky - predávajúca vec   musí   skutočne   existovať,   predávajúci   prevádza   na   kupujúceho   právo   disponovať   s predávanou   vecou   ako   vlastník   v   ekonomickej   forme,   za   predávanú   vec   je   poskytnutá protihodnota, pričom predaj sa uskutočňuje v tuzemsku.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka konštatuje, že v dôsledku porušení zákona zo strany daňových orgánov, krajského súdu aj najvyššieho súdu boli porušené základné práva zaručené v čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie: „Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. Základné právo sťažovateľa na ukladanie povinností len zákonom, na jeho základe a v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok... v zmysle čl. 20 ods. 1, 3, 4 Ústavy SR, právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom   na inom   orgáne   Slovenskej republiky   podľa čl.   46   ods.   1,   2,   3 Ústavy SR postupom a rozsudkom Krajského súdu Trenčín 13 S 17/2011 zo dňa 12. 7. 2011 ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR 6 Sžf 47/2011 zo dňa 22. 8. 2012 porušené bolo.

Rozsudok   13   S   17/2011   Krajského   súdu   Trenčín   z   12.   7.   2011   ako   aj   rozsudok 6 Sžf 47/2011 Najvyššieho súdu SR z 22. 8. 2012 sa zrušuje.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 20.000.- EUR. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   k   rukám   advokáta Mgr. J. G. tak, ako budú tieto vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   rozsudkom krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemohol domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytoval.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podliehal revíznej právomoci najvyššieho   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní,   ktorý   má   aj   kasačnú   právomoc. Preskúmanie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom subsidiarity   zakotveným   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe podaného   odvolania   patrí   do   právomoci   najvyššieho   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade právoplatne rozhodoval o podanej žalobe v rámci odvolacieho konania (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS   133/05).   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu

Najvyšší   súd v odôvodnení rozsudku   sp.   zn. 6 Sžf 47/2011 z 22. augusta   2012, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, k v danom prípade relevantným otázkam uviedol nasledovné:

«Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní   postupoval   v   súčinnosti   s   daňovým   subjektom   -   žalobcom   a   vo   veci   rozhodol skutkovo a právne správne, žalovaný správny orgán sa s námietkami žalobcu vznesenými v daňovom konám náležité vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je treba považovať za súladné so zákonom, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O. s. p.

Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade   s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či   daňové   subjekty   si   splnili   svoje   povinnosti   stanovené   príslušnými   hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú   úpravu   zisťovania   preverovania   základu   dane   alebo   iných   skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. S poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je potrebné uviesť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť,   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet   uplatňuje,   preukázal   existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ   žalobca   v   odvolaní   namietal,   že   skutkový   stav   v   danej   veci   bol   zistený nedostatočne a nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom   súdu   prvého   stupňa   nestotožnil.   Z   administratívneho   spisu   správnosť   tvrdení žalobcu,   že   v   danej   veci   daňové   orgány   vykonali   dokazovanie   nedostatočne   a   že   sa nedostatočne   a   právne   nesprávne   vyporiadali   s   predloženými   dokladmi   a   to   kúpnou zmluvou,   protokolom   o   odovzdaní   a   prevzatí   nehnuteľnosti,   faktúrou   č.   2008007,   ktoré preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku medzi spoločnosťou G. s. r. o. ako predávajúcim a ním ako kupujúcim, nevyplýva...

Zákonodarca v právnej norme § 8 ods. 1 zákona o DPH stanovuje, že dodaním tovaru   je   prevod   práva   nakladať   s   hmotným   majetkom   ako   vlastník,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak   s   úpravou,   že   pre   účely   zákona   hmotným   majetkom   sú   hnuteľné   a nehnuteľné veci a ďalšie produkty zákonom predpokladané. Pokiaľ teda zákonodarca v právnej norme § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje daňovému orgánu povinnosť postupovať   v   daňovom   konaní   v   súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi realizujúc   tým   zásadu   zákonnosti,   je   povinnosťou   správcu   dane   pri   skúmaní   splnenia zákonných podmienok dodania tovaru, t. j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník,   posudzovať   prevod   vlastníckeho   práva   k   prevádzanej   veci   podľa   príslušného právneho predpisu, ktorý upravuje prevod vlastníckeho práva k predmetnej prevádzanej veci. Všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým sú stanovené zákonné podmienky prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je Občiansky zákonník (§ 132 ods. 1, 2, §§ 588 a nasl. OZ) a zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v žnem neskorších predpisov (katastrálny zákon), v súlade s ktorou právnou úpravou zmluvný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nastane účinne na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti príslušnou správou katastra ako orgánu štátnej správy v zmysle katastrálneho zákona (§ 31 katastrálneho zákona). Z uvedenej právnej úpravy súčasne vyplýva, že zmluva o prevode vlastníctva   k   nehnuteľnosti   a   rozhodnutie   správy   katastra,   ktorým   povoľuje   vklad vlastníckeho   práva   k   tejto   nehnuteľnosti   do   katastra,   sú   právne   skutočnosti,   ktoré podmieňujú zákonný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom zákonodarca pre účinné nadobudnutie   vlastníctva   k   nehnuteľnosti   ustanovuje   splnenie   oboch   týchto   právnych skutočností súčasne, teda správa katastra môže rozhodnúť o povolení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti   len   na   základe   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   uzavretej   medzi   zmluvnými stranami   písomne.   Až   na   základe   rozhodnutia   správy   katastra   o   vklade   vlastníctva   do katastra   nehnuteľností   môže   nadobúdateľ   nadobudnúť   vlastníctvo   k   prevádzanej nehnuteľnosti účinne. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ prevodca na základe zmluvy prevádzal   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   nadobúdateľ   nadobudol   vlastníctvo   k prevádzanej nehnuteľnosti až okamihom rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva správou katastra do katastra nehnuteľností.

Vzhľadom k uvedenému správca dane v preskúmavanej veci správne postupoval, keď pri   posudzovaní   splnenia   zákonných   podmienok   uplatneného   nároku   na   odpočet   dane žalobcom a skúmaní vzniku daňovej povinnosti prevodcu spoločnosti G. s. r. o., skúmal, či prevodca bol oprávnený nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou ako vlastník, pričom zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že uvedená spoločnosť nebola oprávnená s touto nehnuteľnosťou nakladať ako vlastník, keďže v minulosti nenastali právne účinky platnosti skoršieho prevodu, v dôsledku čoho sa táto spoločnosť nestala ich vlastníkom. Z týchto dôvodov pri posudzovaní sporného prevodu, na základe ktorého spoločnosť G. s. r. o., ako predávajúci predával predmetnú nehnuteľnosť žalobcovi ako kupujúcemu, keďže spoločnosť G.   s.   r.   o.,   v   čase   uskutočnenia   prevodu   na   základe   zmluvy   nebola   vlastníkom   tejto nehnuteľnosti,   správca   dane   prijal   správny   právny   záver,   že   v   danom   prípade   nebolo preukázané dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH a teda predávajúcej spoločnosti G. s. r. o., nevznikla daňová povinnosť ako základný predpoklad splnenia zákonnej podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH žalobcom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa námietky žalobcu, že zákon o DPH neurčuje, že predajcom nehnuteľnej veci musí byť vlastník a účelom zákona o DPH je zdanenie pridanej hodnoty ekonomického úžitku, teda nie vlastníckeho úžitku pri dodaní tovarov a služieb a že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce,   aby   došlo   k   prevodu   ekonomického   vlastníctva,   t.   j.   kupujúci   získa   právo disponovať s tovarom ako vlastník, považoval za nedôvodné, s poukazom na to, že zákon o DPH pre splnenie daňových povinností a nároku na odpočet dane ustanovuje: „dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“, pričom nepozná pojem „ekonomické vlastníctvo“.

Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že v danom prípade nepostačuje, pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane z dokladov a to kúpnou zmluvou, protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou č.   2008007,   o   ktorých   tvrdil,   že   preukazujú   uskutočnenie   predaja   stavebného   pozemku medzi spoločnosťou G. s. r. o. ako predávajúcim a ním ako kupujúcim, iba predloženie týchto dokladov, ale bolo jeho povinnosťou preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne a účinne uskutočnený, s poukazom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods. 8   zákona   o   správe   daní   je   dôkazné   bremeno   na   strane   daňového   subjektu,   a   preto   v daňovom   konaní   je   povinnosť   daňového   subjektu   preukázať   všetky   tvrdené   skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva...

V   danej   súvislosti   senát   odvolacieho   súdu   tiež   poukazuje   na   to,   že   správa   daní s prihliadnutím   na   jej   účel   vo   vzťahu   k   fiškálnym   záujmom   štátu   je   príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má   okrem   iného   povinnosť   sám   si   daňovú   povinnosť   vypočítať,   priznať   ju   a   zároveň hodnoverne preukázať, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní) a správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu   daňovej   kontroly   a   iných   procesných   postupov   zachovávajúc   procesné   práva daňového subjektu, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo oprávnenosti nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH.

Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že správca dane v danej veci nesprávne zameral svoju pozornosť, keď viedol dokazovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúceho

-spoločnosti G. s. r. o. k prevádzaným pozemkom. Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by správca dane a následne žalovaný prijímali výroky a rozhodnutia ohľadne existencie vlastníckeho práva, keďže zo skutkových zistení v preskúmavanej veci vyplýva, že v rámci miestneho zisťovania u predávajúcej spoločnosti a dožiadaním na príslušnej správe katastra správca dane vykonal zisťovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúcej spoločnosti, ktorý dôkaz len vyhodnocoval v súvislosti so splnením zákonnej podmienky vzniku   daňovej   povinnosti   predávajúceho   ako   zákonnej   podmienky   na   oprávnené odpočítanie   dane   žalobcom   bez   toho,   aby   správca   dane   resp.   žalovaný   rozhodoval o vlastníctve.

Odvolací   súd   nemohol   prihliadnuť   ani   na   odvolaciu   námietku   žalobcu,   ktorou nesúhlasil   s   tvrdením   žalovaného,   že   predmetom   odvolacieho   konania   je   zdaňovacie obdobie   júl   2008   a   preskúmavajú   sa   doklady   súvisiace   s   týmto   zdaňovacím   obdobím, z ktorého dôvodu sa preto údajne nemôže jeho námietkou týkajúcou sa dane za mesiac august   2008   zaoberať,   a   súčasne   namietal   postup   súdu   prvého   stupňa   keď   touto skutočnosťou namietanou v žalobe sa náležité nezaoberal, s poukazom na to, že daňové konanie   a   prevedenú   daňovú   kontrolu   je   nevyhnutné   posudzovať   ako   celok,   keďže predmetom daňovej kontroly bol aj mesiac august 2008. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že predmet súdneho prieskumu je v zmysle § 247 ods. 1 v spojení s § 249 ods. 1, 2 O. s. p. určený okrem ďalších podmienok rozsahom rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré žalobca žalobou napáda domáhajúc sa preskúmania jeho zákonnosti. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že správca dane Daňový úrad P. platobným výmerom zo dňa 24. 8. 2010 rozhodol o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008, ktoré rozhodnutie žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 10. 12. 2010   potvrdil,   a   preto   súd   prvého   stupňa   správne   postupoval,   keď   v   rámci   súdneho prieskumu v danej veci skúmal zákonnosť rozhodnutia. a postupu daňových orgánov oboch stupňov týkajúcich. sa len zdaňovacieho obdobia júl 2008 a neskúmal oprávnenosť dane za mesiac august 2008, pretože táto nebola predmetom rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov, ktorých preskúmania zákonností sa žalobca v danej veci domáhal žalobou. Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov   (súd   na   to   nemá   kompetenciu),   ale   len preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobou napadnutého, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že z judikatúry ESD vyplýva, že pri dodaní tovaru   nie   je   dôležité   nadobudnutie   právneho   vlastníctva   k   tovaru   kupujúcim   a   pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva, t. j. kupujúci získa právo disponovať s tovarom ako vlastník, odvolací   súd   nemohol   k   jeho   tvrdeniu   zaujať   žiadne   stanovisko,   pretože   žalobca   len všeobecne poukazuje na judikatúru ESD bez konkretizácie rozhodnutia ESD, z ktorého by záver tvrdený žalobcom vyplýval...

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil správnym názorom krajského súdu, že   žaloba   nebola   podaná   dôvodne,   keďže   žalovaný   správny   orgán   sa   v   rámci   žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu   a   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   racionálnym   zhodnotením   skutkového   stavu   vo vzťahu   k   vykonanému   dokazovaniu   a   postupu   prvostupňového   správneho   orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. Odvolací   súd   taktiež   odôvodnenie   prvostupňového   súdu   považoval   za   logické,   jasné a zrozumiteľné   a   nezistil   v   tomto   rozhodnutí   žiadny   rozpor   s   daňovými   predpismi   ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a s § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p. potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.).»

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   je   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   352/06).   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočíva   v   jej   nesúhlase   so   záverom   najvyššieho súdu, v zmysle ktorého bolo ako zákonné posúdené rozhodnutie daňového orgánu, ktorým bolo konštatované porušenie zákona a neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty pri kontrole dane na vstupe za júl 2008, nie však pri kontrole dane na výstupe za august 2008, keď   mala   sťažovateľka   predať   rovnakým   spôsobom   ten   istý   pozemok   spolu   s   daňou z pridanej hodnoty, ktorú odviedla do štátneho rozpočtu. Sťažovateľka ďalej namieta aj prekročenie   právomoci   daňových   orgánov,   ktoré   mali   v   súvislosti   so   sťažovateľkiným prípadom zaujímať stanovisko k otázke vlastníctva prevádzaného pozemku.

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že vydaním rozsudku najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa obsiahlo venoval námietkam sťažovateľky formulovaným v jej odvolaní, ktoré sú v zásade zhodné s námietkami ňou uplatnenými v podanej ústavnej sťažnosti, a svoje závery náležite právne odôvodil.   V   tomto   smere   najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyhodnotil neodôvodnenosť námietky sťažovateľky, podľa ktorej mali daňové orgány v predmetnej veci prijímať výroky a rozhodnutia týkajúce sa existencie vlastníckeho práva, keď uzavrel, že dožiadanie v evidencii katastra nehnuteľností na existenciu zápisu vlastníckeho práva predávajúcej spoločnosti správca dane vyhodnocoval ako dôkaz len v súvislosti so splnením zákonnej podmienky vzniku daňovej povinnosti predávajúceho na odpočet dane z pridanej hodnoty bez toho, aby ako správny orgán rozhodoval o vlastníctve tohto pozemku. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom dodatočného platobného výmeru a rozhodnutia daňového riaditeľstva   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   posúdil   okolnosti   podstatné   pre   posúdenie uvedenej   námietky   sťažovateľky   primeraným spôsobom   a   do   ním   prijatého záveru   niet dôvodov žiadnym spôsobom zasahovať.

Právne   závery   najvyššieho   súdu   sú   ústavne   udržateľné,   aj   pokiaľ   ide   o   druhú sťažovateľkou uplatnenú námietku, podľa ktorej správca dane pri kontrole dane na vstupe konštatoval neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty za júl 2008, avšak pri kontrole dane   na   výstupe   za   august   2008   (keď   mala   sťažovateľka   stavebný   pozemok   predať a za tento predaj   odviesť   daň   z pridanej   hodnoty)   už neboli zistené   žiadne   pochybenia. Najvyšší   súd   prísne   zohľadňujúc   medze   súdneho   prieskumu   správnych   rozhodnutí a poukazujúc na konkrétne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku považoval uvedenú námietku za irelevantnú s poukazom na to, že krajský súd skúmal len zákonnosť správneho rozhodnutia, t. j. rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa vyrubenia dane z pridanej hodnoty za obdobie júl 2008, a nie oprávnenosť dane za august 2008. Ústavný súd sa zhoduje s názorom najvyššieho súdu, že úlohou všeobecného súdu v správnom súdnictve nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   preskúmavať   zákonnosť   toho konkrétneho správneho rozhodnutia, ktoré bolo žalobou napadnuté. V okolnostiach prípadu teda   nebolo   možné   prihliadať   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľky,   keďže   prípadné vrátenie časti dane za iné obdobie ako bol júl 2008 nebolo predmetom súdneho prieskumu ani jemu predchádzajúcemu daňovému (vyrubovaciemu) konaniu.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Právne hodnotenie sťažovateľkinej veci realizované najvyšším súdom však nevykazuje   znaky   svojvoľného   rozhodnutia   ani   rozhodnutia   neodôvodneného   či vychádzajúceho   zo zjavného omylu v skutkových,   resp.   právnych   otázkach.   Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   114/09)   pritom   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd rozhodol aplikujúc   zákonnú   právnu   úpravu   ústavne   konformným   spôsobom,   a   keďže   podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov a nie je ani oprávnený   nahrádzať   výklad   všeobecných   súdov   vlastným   právnym   výkladom   (pokiaľ účinky napadnutého rozhodnutia sú ústavne akceptovateľné), neboli dané dôvody na zásah ústavného súdu navrhovaný sťažovateľkou. Sťažovateľke ani nebolo postupom najvyššieho súdu   znemožnené   domáhať   sa   súdneho   prieskumu   zákonnosti   rozhodnutia   daňového riaditeľstva v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, keďže v riadnom   súdnom   konaní   aj   v   odvolacom   súdnom   konaní   sa   všeobecné   súdy   náležite zaoberali zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, ako aj námietkami sťažovateľky a zaujali k   nim   právne   zdôvodnené   stanovisko.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Ústavný   súd   preto nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by mohol vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný súd napokon nenachádza ani žiadnu relevantnú príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom vyplývajúcim z čl. 46 ods. 3 ústavy,   keďže   označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nebolo   rozhodované   vo   veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, ale o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo veci žaloby proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva   vydanému   o   odvolaní   proti   dodatočnému platobnému výmeru.

Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého   rozsudku,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   v   dokazovaní vykonanom   daňovými   orgánmi,   a   preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   v   tejto   časti za zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 3 až 4 ústavy a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (podobne aj z čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto   porušenie   nevyplýva z toho,   že všeobecný   súd   súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení   týchto   základných   práv   by   bolo   možné   uvažovať   v   zásade   len   vtedy,   ak   by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy sťažovateľka sťažnosť bližšie neodôvodnila a z podstatných námietok, ktoré v sťažnosti formulovala, však možno vyvodiť, že jeho porušenie vidí v tom, že daňový úrad   a   daňové   riaditeľstvo   malo   v   danom   konaní   rozhodovať „ohľadne   existencie vlastníckeho práva“ k prevádzanému pozemku. Ako však ústavný súd už v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol, najvyšší súd a pred ním krajský súd, daňové riaditeľstvo ani daňový úrad v danej veci o vlastníctve dotknutého pozemku nerozhodovali, iba   skúmali   obsah   v   konaní   zabezpečených   verejných   listín   (napríklad   listu   vlastníctva k predmetnej parcele), a to v súvislosti s posudzovaním podmienok vzniku odpočtu dane z pridanej   hodnoty.   Ústavný   súd   preto   nenachádza   žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom vlastniť majetok, porušenie ktorého   sťažovateľka   namieta,   a   s   prihliadnutím   na   to   ústavný   súd   nekonštatoval   ani porušenie procesnoprávnych princípov zaručených čl. 46 a nasl. ústavy.

K   namietanému   porušeniu   čl.   13   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   toto ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale obsahuje len pravidlo, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Uvedené ustanovenie je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave ústavy,   v   listine   alebo garantovaného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietané porušenie základných práv sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označeného základného ustanovenia ústavy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, resp. v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu k záveru o nedostatku právomoci na jej prerokovanie, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013