znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 13/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. októbra 2011   faxom   a   25.   októbra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že bola účastníčkou konania pred všeobecnými súdmi (žalobkyňou) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tomto konaní Okresný súd   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   jej   žalobu   zamietol   rozsudkom sp. zn. 10 C 54/2003   z   18.   mája   2007   vzhľadom   na   to,   že   žalovaným „v   spore   chýba pasívna vecná legitimácia“.

Proti rozsudku podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/08 z 28. januára 2010 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti zrušil jeho výrok o trovách. Proti tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011 odmietol.

Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu (aj krajského súdu) jej bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   najmä   preto,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je arbitrárne a nedostatočne zdôvodnené,   v jej veci bola porušená zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní a dvojinštančnosti konania.

Arbitrárnosť rozhodnutia vidí sťažovateľka v tom, že „odvolací súd síce správne konštatuje, že za vznik stavby ako objektu práva je nutné považovať moment v realizácii stavby,   kedy   je   jednoznačne   a   nezameniteľne   zjavné   aspoň   dispozičné   riešenie   prvého nadzemného podlažia... Odvolací súd však zároveň vyslovuje opačný názor, že z dôvodu nedostatku   stavebného   povolenia   na   strane   Sťažovateľa,   tento   nemohol   nadobudnúť vlastnícke   právo   k   zhotovovanej   stavbe,   keďže   konal   v   rozpore   s   normami   stavebného práva. Tento   vzájomný   vnútorný   rozpor   zdôvodnenia   Rozhodnutia   odvolacieho   súdu potvrdeného v Napadnutom uznesení v kľúčovej právnej otázke je nutné považovať prejav arbitrárnosti celého rozhodnutia.“.

K tomu uvádza aj judikatúru ústavného súdu   (napr. I. ÚS 154/05),   rozhodnutia najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   3   Cdo   201/96)   a   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky „sp. zn. 22 Cdo 1174/2001“ a vyslovuje svoj právny názor, že „nie je možné stotožňovať povolenie realizácie stavby podľa predpisov stavebného práva s otázkou vzniku nehnuteľnej veci ako predmetu vlastníckeho práva...

Ak   by   totiž   odvolací   súd   posudzoval   rozhodnú   právnu   otázku   podľa   správneho právneho   predpisu   (Občianskeho   zákonníka)   musel   by   s   ohľadom   na   ďalej   uvedené dosiahnuť presne opačný právny názor.

Jedným z originárnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k veci je v súlade s   Občianskym   zákonníkom   vytvorenie   veci.   Subjekt,   ktorý   dielo   vytvoril,   sa   stáva   jeho vlastníkom bez ohľadu na to, či boli splnené povinnosti podľa iných právnych noriem, a to v tomto prípade stavebného práva...“.

Obdobne sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý nezistil porušenie „zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní“ z dôvodu, že mala možnosť „vyjadriť sa k výpisu z listu vlastníctva, ktorý bol predložený na pojednávaní dňa 18.05.2007“, a vyslovuje svoju nespokojnosť aj s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým potvrdil záver okresného súdu „o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu 1 a 2, keďže po začatí súdneho konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k jednotlivým bytom na ďalšie osoby...“.

Okrem toho sťažovateľka tvrdí, že nemožno súhlasiť ani s názorom krajského súdu, ktorý tvrdí, že nedošlo k porušeniu „jej práva na spravodlivý súdny proces, keďže až do vynesenia   uznesenia,   ktorým   bolo   dokazovanie   vyhlásené   za   skončené   dňa   18.05.2007 nezmenil žalobu a ani nenavrhol vstup ďalších účastníkov do konania“, pričom sa opiera o to, že v konaní pred okresným súdom „na pojednávaní dňa 24.04.2007 právny zástupca Odporcu   v   2.   rade   uvádza,   že   vlastnícke   právo   k   jednotlivým   bytom   bolo   prevedené na členov Odporcu v 2. rade a v tomto smere prisľúbil súdu doručiť listinné dôkazy, listy vlastníctva.   Zo   zápisnice   z   tohto   pojednávania   dokonca   vyplýva   povinnosť   Odporcu v 2. rade doručiť aktuálny list vlastníctva...

Zo zápisnice z nasledujúceho pojednávania v tejto veci konaného dňa 18.05.2007 je zrejmé, že odporca v 2. rade v rozpore s vyššie uloženou povinnosťou predložil výpis z listu vlastníctva   číslo  ...   zo   dňa   09.05,2007,   a   to   až   po   vyhlásení   uznesenia,   ktorým   bolo dokazovanie vyhlásené za skončené...“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že nebola oboznámená s obsahom všetkých   dôkazov a okresný súd mal „Vzhľadom na priebeh pojednávania dňa 18.05.2007... plne rešpektujúc zásadu   kontradiktórnosti   zrušiť   svoje   uznesenie   o   skončení   dokazovania   a   umožniť Sťažovateľovi posúdiť predložené dôkazy a vyjadriť sa k týmto listinám. Súd prvého stupňa však neodstránil túto chybu v konaní a na tom istom pojednávaní rozhodol vo veci, pričom jedným   z   dôvodov   zamietnutie   žaloby   Sťažovateľa   bol   aj   nedostatok   pasívnej   vecnej legitimácie na strane odporcov... pričom odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil. Keďže   ale   pochybenie   okresného   súdu   nebolo   odstránené   v   konaní   na   súde odvolacom, máme za to, že v tomto súdnom konaní došlo k porušeniu ústavného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a článku 6 Dohovoru...“, a teda sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Takisto podľa sťažovateľky záver najvyššieho súdu je v rozpore aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Krčmář a ostatní proti Českej republike), pretože jej mala byť poskytnutá lehota „na kvalifikované vyjadrenie k predloženej listine, úpravu žalobného návrhu a zmenu účastníkov konania“.   Jej žiadosti o odročenie pojednávania však všeobecný súd už nevyhovel a vo veci rozhodol rozsudkom, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta tiež to, že krajský súd zamietol žalobu aj z dôvodu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (aplikácia § 486 Občianskeho zákonníka   podľa   názoru   sťažovateľky   v   jej   prípade   nebola   možná),   k   čomu   sa   však sťažovateľka nemohla kvalifikovane vyjadriť, a poukazujúc na analogickú vec, o ktorej rozhodoval najvyšší súd   v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000, a ďalšie, napr. sp. zn. 5 Cdo 36/99 a nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 171/06, je toho názoru, že krajský súd „rozhodol tak v rozpore so zásadou dvojinštančnosti“, pretože jej znemožnil domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov   prvýkrát   použitých   až   v   konečnom   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Okrem   toho v dovolaní   tvrdila,   že „rozhodnutie   krajského   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné práva Sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa článku 6   ods.   1   Dohovoru...,   ako   aj   právo   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy...   boli   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 93/2010 zo dňa 08.06.2011 porušené. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 Cdo 93/2010 zo dňa 08.06.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011, ktorým odmietol jej dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu a okresného súdu, ktorými nevyhoveli sťažovateľke v konaní o jej návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a rozhodli v jej neprospech. V tejto súvislosti namieta, že postupom najvyššieho súdu (aj krajského súdu) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom   najmä   preto,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne   a   nedostatočne zdôvodnené,   a tiež zo   strany   všeobecných   súdov   v   jej veci   boli tiež porušené zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní a dvojinštančnosti konania.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr.   I.   ÚS   13/00)   a   tiež   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (obdobne napr. III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania   na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské   práva   nevyžaduje,   aby v   odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   najmä   nedostatočné   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011, ktorý sa podľa nej nevysporiadal s jej dovolacími dôvodmi (odňatá možnosť konať pred súdmi), a údajné nesprávne právne posúdenie veci všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť   dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne posudzujúc podmienky podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale tiež sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. či v danej veci nedošlo k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať). Existenciu ďalších vád podľa toho ustanovenia dovolací súd nezistil a dospel k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   na   strane   8   až   11   zdôvodnený   primerane a presvedčivo   a   nemožno   ho   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, pričom takmer všetky námietky vznesené v   konaní   pred   najvyšším   súdom   sú   totožné   s   námietkami   sťažovateľky   v   konaní   pred ústavným súdom.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie k jednotlivým námietkam sťažovateľky odôvodnil v podstatnom   takto: «Z   hľadiska   navrhovateľkou   namietanej   nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) dovolaním napadnutého rozhodnutia treba uviesť, že dôvodom, z ktorých žalobkyňa predmetnú vadu vyvodzuje, nemožno priznať príslušnú relevanciu...

V   predmetnej   veci   podstatou   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu (stotožňujúceho sa so skutkovým stavom veci zisteným súdom prvého stupňa), je záver, že aj za   predpokladu,   že   žalobkyňa   zrealizovala   stavbu   do   štádia,   keď   bolo   jednoznačné a nezameniteľné   zjavné   dispozičné   riešenie   prvého   nadzemného   podlažia   (ako   kritéria stavby) a teda išlo by o vytvorenie veci ako jedného zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva,   žalobkyňa   ho   nemohla   nadobudnúť,   nakoľko   konala   bezprávne   (nemala   žiadne oprávnenie stavať na základe zmluvného vzťahu, stavebného povolenia) a teda nebol tam prejavený žiaden úmysel mať stavbu pre seba...

Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, Najvyšší súd SR dospel k záveru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Totiž žalobkyňa vedela, že (približne už v dobe spadajúcej do jej návrhu na doplnenie a zmenu žaloby, ktoré došlo na súd 18. 2. 2003) byty sú ponúkané na predaj a s tým súvisí aj nutnosti zmeny, resp. doplnenia   okruhu   účastníkov   na   strane   odporcov   (viď   č.   l.  ...   spisu).   Pri   vynaložení potrebného   úsilia   teda   mohla   zistiť   vlastnícky   stav   z   katastra   nehnuteľnosti   (verejne prístupného)   a   svoju   žalobu   primerane   upraviť   a   to   za   situácie,   keď   návrh   na   začatie konania v predmetnej veci bol podaný na súd 27. 3 2003 a byty boli prevedené na fyzické osoby zmluvami zo 17. 9. 2004 (viď LV č.... - na č. l.... spisu) a súd prvého stupňa rozhodol až v 18. 5. 2007. V spise sa však (ešte predtým) nachádza „výzva občanov na urýchlené riešenie   situácie   ohľadne   výstavby   bytového   domu   na  ...“ (.   č.   l.  ...),   ďalej   záznam   z rokovania -... z 8. 4. 2003 (č. l....), takže žalobkyňa sa v rámci dovolacieho konania nedôvodné bráni tým, že sa v súdnom konaní nemohla vyjadriť k zásadnému dôkazu a že práve   preto   nemohla   primerane   upraviť   svoju   žalobu.   Toto   uznesenie   je   však   len procesného charakteru, ktorým sa upravuje vedenie konania, preto ak aj súd po skončení dokazovania   nejaký   ďalší   dôkaz   vykoná,   účastníci   sa   majú   právo   k   nemu   vyjadriť   a predložiť alebo označiť nové dôkazy.

Napokon zo zápisnice z 24.4.2007 (č. l.... spisu) vyplýva, že žalovaní navrhli nový dôkaz   na   preukázanie   svojich   tvrdení-   nový   výpis   z   listu   vlastníctva,   preukazujúci nedostatok   ich   pasívnej   legitimácie,   pričom   žalobkyňa   bola   na   pojednávaní   prítomná a poučená   v   súlade   s   §   120   ods.   4   O.   s  .p.   Napriek   tomu   sa   na   ďalšom   pojednávaní z 18.5.2007   (č.   1.   543   spisu)   k   navrhovanému   dôkazu,   ani   neskôr   po   jeho   predložení, nevyjadrila,   žiadala len   konanie   odročiť   za   účelom   zmeny   návrhu   príp.   vstupu ďalších účastníkov.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   žalobkyňa   sa   mohla   vyjadriť   k   novému   dôkazu žalovaných a súd jej   preto nevytvoril   nevýhodnejšie   podmienky   na   preukázanie svojich tvrdení (II. ÚS 136/08), nejde preto o vadu podľa § 237písm. f/ O. s. p.,

Rovnako nemožno akceptovať   dovolateľkou   namietané porušenie   dvojinštančnosti konania, (že žalobkyňa sa nemala možnosť vyjadriť k názoru odvolacieho súdu vyjadreného v rozsudku z hľadiska ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere) nejde o prípad podľa §237 písm. f/ O. s. p. Išlo totiž len o podporné konštatovanie odvolacieho súdu, ktorého odôvodnenie   je   (v   porovnaní   s   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa)   iba   rozšírené   o   ďalšiu skutočnosť   bez   toho,   aby   táto   skutočnosť   bola   relevantná   a   jediná   z   hľadiska   spôsobu rozhodnutia   veci   a   dôvodov,   ktoré   k   nemu   viedli.   Za   týchto   okolností   rozhodnutie odvolacieho   súdu   nie   je   rozhodnutím   prekvapivým   a   nemožno   vyvodiť   záver   že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.»“

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   rozhodnutia   nezistil   existenciu   okolností nasvedčujúcich tomu, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo možné považovať za zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne akceptovateľným spôsobom, a aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/08 z 28. januára 2010 je tiež riadne odôvodnený (na s. 4 až 6),   a   preto   ústavný   súd   považuje napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   aj   rozsudok krajského   súdu   za   ústavne   udržateľné,   nesignalizujúce   možné   porušenie   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na právnych záveroch vyslovených vo veci nemôže nič   zmeniť   ani   sťažovateľkou   označená   judikatúra   všeobecných   súdov,   pretože   táto s podstatou a osobitnými okolnosťami tejto veci nie je v priamej príčinnej súvislosti, a aj právne úvahy opísané v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dávajú jasnú odpoveď na relevantnú právnu otázku, ktorá spočívala v posúdení pasívnej legitimácie   odporcov.   V   skutočnosti   ide   iba   o   to,   že   na   namietané   právne   otázky   má sťažovateľka odlišný právny názor ako všeobecné súdy. Táto skutočnosť však sama osebe bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Hoci takú právnu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka, akú zastáva sťažovateľka, možno považovať nepochybne aj za legitímnu a prípadne za možnú, rovnako však   treba   posudzovať   aj   právnu   interpretáciu   všeobecných   súdov,   ktorá   sa   nejaví   ako ústavne nekonformná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti tiež namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 20 ods. 1 má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   označeného   práva,   ústavný   súd   považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil porušenie práv zakotvených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods.   1 ústavy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť aj v tejto časti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012