znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 13/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   J.,   P.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   P., pre namietané porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu   Prešov   č.   k.   25 C/196/2007-135   z   23.   júna   2008   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 3 Co/165/2008-255 z 22. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C/196/2007-135 z 23. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co/165/2008-255 z 22. apríla 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ   sa   v   civilnom   konaní,   žalobou   voči   žalovaným,   domáhal   vydania bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   nehnuteľností   v   jeho   vlastníctve zapísaných na LV č. 13522 v kat. území P., a to parcely C-KN 1518/37 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 303 m2 a parcely C-KN 1518/36 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 207 m2, v období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007. Sťažovateľ žiadal ako náhradu od žalovaných v 1. až 6. rade spoločne a nerozdielne sumu 5.064,73 EUR (152.580,- Sk) s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 5.064,73 EUR, od 10. 12. 2007 do zaplatenia. Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   v   predmetnej   právnej   veci   sa   jedná   o   výlučné užívanie nehnuteľností, parc. KN C 1518/37 a parc. KN C 1518/36, žalovanými. Ide o komunikačný   priestor   bytového   domu   súp.   č.   5316,   kde   okrem   iného   sa   na   týchto nehnuteľnostiach   nachádzajú   rôzne   drobné   stavby,   ktoré   užívajú   žalovaní   a   ktoré   boli zriadené bez súhlasu právneho predchodcu sťažovateľa. Sťažovateľ má zato, že má voči žalovaným pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie vyššie uvedených nehnuteľností v období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007 vrátane....

Odvolací   súd   ďalej   uvádza,   že   finančná   náhrada   za   zriadenie   vecného   bremena je nepochybne   majetkovým   právom,   ktorá   je   povinným   subjektom   z   vecného   bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in remm“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť   vlastnil   v   čase   vzniku   vecného   bremena.   V   danom   prípade,   t.   j.   v   čase účinnosti   zákona   č.   182/1993   Z.   z.,   teda   dňa   1.   9.   1993.   Ďalší   vlastník   zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade žalobca) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto podľa názoru súdu nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku s už existujúcim vecným bremenom, sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik.... Pokiaľ žalobca nárok na finančnú náhradu uplatňoval ako bezdôvodné obohatenie, odvolací súd poznamenáva, že finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani ako nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   keďže   pri takomto nároku by žalovaní museli   užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná ani o nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia   s   poukazom   na   ust.   §   151n   ods.   3   Občianskeho zákonníka. Tiež s poukazom na ust. § 451 a § 489 Občianskeho zákonníka.»

Sťažovateľ je toho názoru, že namietané rozsudky okresného súdu a krajského súdu porušujú jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd rozsudkom č.   k.   3   Co/165/2008-255   z   22.   apríla   2009   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 25 C/196/2007-135 z 23. júna 2008, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa   čl.   11   ods.   1   a   4   listiny,   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 25 C/196/2007-135 z 23. júna 2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co/165/2008-255 z 22. apríla 2009, aby zrušil oba rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ vytýka rozsudkom okresného súdu a krajského súdu porušenie svojich základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou   a medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 25 C/196/2007-135 z 23. júna 2008, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti (pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 25 C/196/2007-135 z 23. júna 2008) ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05 a iné).

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť   ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co/165/2008-255 z 22. apríla 2009 sa uvádza:

«Vecné   bremená   zriadené   na   základe   zákona   majú   špecifický   režim,   upravený verejnoprávnymi   predpismi,   na   základe   ktorých   boli   zriadené.   Zároveň   však   majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho   iného,   než   vlastníka   veci,   ktorého   obmedzuje   tak,   že   je   povinný   niečo   trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú taktiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov,   avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.... Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník   zaťaženého   pozemku,   ktorý   túto   nehnuteľnosť   vlastnil   v   čase   vzniku   vecného bremena.   V   danom   prípade,   t.   j.   v   čase   účinnosti   zákona   č.   182/1993   Z.   z.,   teda   dňa 1. 9. 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti (v danom prípade žalobca) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto podľa názoru súdu nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ   už   zaťaženého   pozemku   s   už   existujúcim   vecným   bremenom,   sa   domáhal finančnej náhrady za jeho vznik.

Bolo preto vecou pôvodného vlastníka (v danom prípade vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 12C 4/1996, t. j. M. J.), či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie. V zápornom prípade však nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že citované rozhodnutie Okresného súdu Prešov 12C 4/1996 je deklaratórne, pretože ním sa len osvedčilo vlastnícke právo M. J. titulom dedenia, a to dňom 9. 1. 1986, teda smrťou poručiteľky.

V   tejto   súvislosti   možno poukázať   aj   na   to,   že určité   finančné „zadosťučinenie“ nového majiteľa zaťaženého pozemku je tiež aj v tom, že spravidla kúpna cena pozemku zaťaženého vecným pozemkom je nižšia ako u obdobného pozemku bez vecného bremena. Aj tento argument možno použiť pre prijatie záveru o tom, že nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena má len vlastník nehnuteľnosti v čase vzniku vecného bremena.... Pokiaľ žalobca nárok na finančnú náhradu uplatňoval ako bezdôvodné obohatenie, odvolací súd poznamenáva, že finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani ako nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   keďže   pri takomto nároku by žalovaní museli   užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná ani o nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia   s   poukazom   na   ust.   §   151n   ods.   3   Občianskeho zákonníka. Tiež s poukazom na ust. § 451 a § 489 Občianskeho zákonníka.»

Základnou   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v odôvodnení   jeho   sťažnosti bolo jeho   presvedčenie,   že   oba   všeobecné   súdy,   ktoré   vo   veci   konali   a rozhodovali, nesprávne vyhodnotili   skutkový   stav,   pokiaľ   ide   o vecné   bremeno   k nehnuteľnostiam a náhradu za zriadenie tohto vecného bremena.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov   a ktoré   sa   stali   základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu sú jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené.

Krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   obsiahnutými   v odvolaní sťažovateľa ústavne predvídaným spôsobom.

Závery   všeobecného   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného okresným   súdom   a podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   spravujú pozemkové veci vrátane obmedzenia vlastníckeho práva a náhrady za takéto obmedzenie.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s ohľadom   na   ustanovenie § 120 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   zosumarizoval   skutkové   poznatky   a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli oba súdy k záverom vyjadreným vo výrokoch rozhodnutí.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   preto   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd už viackrát zdôraznil, že vo   vlastníckych   veciach   je   príslušný   rozhodovať   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy všeobecný súd. Ak by pri takomto rozhodovaní vznikol postup, ktorý by bol nesúladný s ústavou   najmä   z dôvodu   porušenia   základných   práv   sťažovateľa,   bol   by   nevyhnutný aj zásah ústavného súdu proti takémuto porušovaniu.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   nezistil   porušenie procesných   postupov   garantovaných   ústavou,   ktoré   by   mali   dopad   na   garantované vlastnícke práva.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co/165/2008   z   22.   apríla   2009   nezistil   žiadne   skutočnosti   signalizujúce   možnosť porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 1 ústavy a čl. 7 ods. 5 ústavy, ktoré sťažovateľ   bez   ďalšieho   ani   bližšie   nezdôvodnil,   preto   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010