znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 13/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. I.   J.,   P., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní   vedenom pod sp. zn.   10   Cb   34/99   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 46/2006 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   a.   s.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní   vedenom pod sp. zn.   10   Cb   34/99   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 46/2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Spoločnosti P., a. s.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   z ktorej   jej   je   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   uhradiť 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún) a Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý   uhradiť 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Krajský   súd   v Košiciach   je   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti   P.,   a. s.,   trovy konania v sume 3 712,30 Sk (slovom tritisícsedemstodvanásť slovenských korún a tridsať halierov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. I. J., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   13/08-6 zo 16. januára   2008   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“)   a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“)   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10   Cb   34/99   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 46/2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

«Sťažovateľ vo veci P., a. s., P. c/a Q., a. s., K., ako žalobca podal dňa 11. 01. 1999 žalobu na Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd, ktorou sa domáhal náhrady   škody   vo   výške   8.058.355,-   Sk.   Uvedená   škoda   mala   žalobcovi   vzniknúť   tým, že žalovaný porušil povinnosti z verejnej súťaže.

V konaní bol dňa 05. 02. 2001 vydaný rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 10 Cb 34/99, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 15. 03. 2001 a ktorým súd žalobe vyhovel. Žalovaný   proti   tomuto rozsudku podal   odvolanie,   na   základe ktorého   Najvyšší   súd   SR, ako súd odvolací, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 160/01 dňa 26. 11. 2001 Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie NS SR bolo žalobcovi doručené dňa 08. 03. 2002.

Krajský   súd   Rozsudkom   zo   dňa   29.   03.   2004,   doručenom   29.   04.   2004 (teda až po 2 rokoch) rozhodol tak, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo „na rekonštrukciu budovy pre S., a. s. K.“. Proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach podal žalovaný odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd SR dňa 25. 10. 2005 (doručené 16. 12. 2005) rozsudok Krajského súdu v Košiciach opäť zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozsudkom z 23. 01. 2006, sp. zn. 10 Cb 34/1999-172 (doručenom 14. 02. 2006), Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol. Dňa 16. 02. 2006 žalobca tento rozsudok napadol odvolaním. Dňa 15. 03. 2006 bola žalobcovi doručená výzva Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 46/2006, na úhradu súdneho poplatku vo výške 483.498,- Sk, ktorý žalobca obratom uhradil. Od tohto úkonu do dnešného dňa nebol vo veci urobený žiadny úkon.

Je zrejmé, že od roku 1999, teda počas 8 rokov nebola vec právoplatne skončená. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je pritom odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval   (II.   ÚS   26/95). Máme za to, že právna otázka, ktorá je v danom prípade riešená, nie je natoľko zložitá, že by   si   vyžadovala,   najmä   v   prípade   Najvyššieho   súdu   SR,   lehotu   viac   ako   1   rok na rozhodnutie o odvolaní žalobcu zo dňa 16. 02. 2006. Ak by sme aj pripustili väčšiu náročnosť   rozhodovanej   právnej   otázky,   neodôvodňuje   to   viac   ako   12   mesačnú   lehotu na rozhodovanie,   aj   s poukazom   na to,   že ide o   vec,   o ktorej   Najvyšší   súd   už   dvakrát rozhodoval.

(...)

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal tento nález: Základné   práva   spoločnosti   P.,   a.   s.   P.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb/34/1999 porušené bolo. Základné   práva   spoločnosti   P.,   a.   s.   P.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším   súdom   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo   46/2006   (pôvodne   1 Obo223/2004 a 1 Obo 160/01) porušené bolo.

Najvyššiemu súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 46/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Spoločnosti P., a. s. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500.000,- Sk, ktorú je Najvyšší súd povinný vyplatiť do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3.712,30 Sk.»

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1SprV/95/2008 z 28. januára 2008 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb 34/99 sa spis nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky od 1. 3. 2006.

Keďže nemáme k dispozícii spis, nevieme sa podrobne vyjadriť k postupu nášho súdu, najmä, ktoré úkony a v akých časových reláciách boli vykonávané.

Považujeme za potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd v priebehu šiestich rokov trikrát   rozhodol   vo   veci   samej,   čo   vzhľadom   k   okolnostiam   (nápad   vecí,   personálne obsadenie) nenasvedčuje existencii zbytočných prieťahov.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. KP 8/08-17 z 10. marca 2008 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

„Predmetná vec je na Najvyššom súde Slovenskej republiky od 6. marca 2006 a bola v príslušnom senáte pridelená JUDr. Š. Š. Vzhľadom na jeho dlhodobú práceneschopnosť trvajúcu od 8. januára 2007 po doplnení senátu 5 O veci v tomto senáte pôvodne pridelené JUDr. Š. Š. boli pridelené a postupne vybavované inou predsedníčkou senátu, ktorá bola vo veci 5 Obo 46/2006 referujúcou sudkyňou.

Medzičasom, potom ako došla Vaša žiadosť o vyjadrenie a zaslanie spisu, ako som zistil už bolo vo veci rozhodnuté a to 15. februára 2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. januára 2006 č. k. 10 Cb 34/1999-172 potvrdil. Sťažovateľ a jeho právny zástupca, advokát I. J., boli na verejnom pojednávaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 15. februára 2008 prítomní.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zatiaľ   ešte   nie   je   písomne vypracovaný.

Vzhľadom na uvedenú situáciu bude vhodné, ak najvyšší súd doručí rozhodnutie priamo účastníkom konania, aby sa spisový materiál nemusel vracať súdu prvého stupňa a zase ho potom žiadať na predloženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Preto prosím o   predĺženie   lehoty   na   predloženie   spisu   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   do   30. marca 2008.“

Predseda   krajského súdu v podaní z 28. januára 2008, predseda   najvyššieho súdu v podaní   z 10.   marca   2008   a   právny   zástupca   sťažovateľky   v podaní   z 20. marca   2008 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02, III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd pre ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 10 Cb   34/99   a najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Obo   46/2006   podľa   troch   označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 10 Cb 34/99 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Obo 46/2006 je náhrada škody vo výške 7 900 000 s prísl., ktoré   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a vec   z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu. Sťažovateľka bola v konaní aktívna a súčinnostná. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka neprispela k predĺženiu doterajšej doby konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   bol   postup   krajského   súdu a najvyššieho   súdu.   Ústavný   sa   zaoberal   postupom   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu v posudzovanej veci nielen z hľadiska sťažovateľkou namietaných (označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Z rozboru   veci vyplýva, že konanie sa   začalo podaním žaloby 15. januára 1999. Krajský súd rozhodol rozsudkom z 5. februára 2001 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 8 058 355 Sk s úrokom z omeškania. Dňa 29. marca 2001 žalovaný podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu. Dňa 26. novembra 2001 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 160/01 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 29. marca 2004 okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo na rekonštrukciu budovy S., a. s., K.. Dňa 19. mája 2004 žalovaný podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu. Dňa 25. októbra 2005 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 223/2004 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Dňa 23. januára 2006   krajský   súd rozhodol   rozsudkom   tak,   že žalobu zamietol. Dňa 27.   februára 2006 žalobca   podal   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Dňa   15.   februára   2008 sa na najvyššom súde konalo pojednávanie, na ktorom najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Právny zástupca žalobcu a žalovaného prevzali rozsudok najvyššieho súdu 3. apríla 2008. Ústavný súd konštatuje, že v konaní krajského súdu zistil aj neefektívne úkony, pretože najvyšší súd opakovane zrušil jeho rozhodnutie.

Ústavný súd zistil, že v tomto súdnom konaní došlo k nečinnosti najvyššieho súdu. Nečinnosť   najvyššieho   súdu   bola   zistená   od   10.   marca   2006,   keď   vyzval   žalobcu na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie,   do   15.   februára   2008, keď sa na najvyššom   súde   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   najvyšší   súd   rozsudok   súdu prvého   stupňa   potvrdil   (nečinnosť   najvyššieho   súdu   23   mesiacov).   Krajský   súd   konal síce plynule, avšak jeho činnosť bola neefektívna, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo dvakrát   zrušené   najvyšším   súdom,   v dôsledku   čoho   sa   konanie   na   krajskom   súde predlžovalo. Postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu krajského súdu a najvyššieho súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1999, konštatuje, že celková dĺžka konania - takmer 9 rokov (z toho na krajskom súde sa konalo od 15. januára 1999 do 17. júna 2001, od 4. marca 2002 do 27. júna 2004, od 9. decembra 2005 do 5. marca 2006 a na najvyššom súde sa konalo od 18. júna 2001 do 3. marca 2002, od 28. júna 2004 do 8. decembra 2005, od 6. marca 2006 do 15. februára 2008) nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna vec sťažovateľky nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Cb   34/99   a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 46/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že súdne konanie   bolo   na   najvyššom   súde   skončené   vydaním   rozsudku   15.   februára   2008 (doručený právnym zástupcom účastníkov 3. apríla 2008), ktorým bol potvrdený rozsudok súdu   prvého   stupňa,   rozhodnutie   ústavného   súdu   o   prikázaní   najvyššiemu   súdu, aby v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo   46/2006 konal   bez   zbytočných   prieťahov, bolo už bezpredmetné.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   50   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume   1   500   000   Sk   voči   krajskému   súdu   a   najvyššiemu   súdu   poukazujúc   najmä na doterajšiu dĺžku konania pred krajským súdom a najvyšším súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby sťažovateľka viac ako 9 rokov čakala na výsledok súdneho konania. U sťažovateľky oprávnene takýto postup krajského súdu   a najvyššieho súdu   vyvoláva stav právnej   neistoty.   Vychádzajúc z tohto pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľky,   z   princípov   spravodlivosti   a zo   spôsobu   zavŕšenia ochrany základných práv, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru,   že   finančné   zadosťučinenie   spolu   v sume   50   000   Sk,   ktoré   sú   krajský   súd a najvyšší   súd   povinní   zaplatiť   sťažovateľke   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením jej označených práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky   si   v   sťažnosti   zo 14.   decembra   2007   uplatnil   trovy   konania   v sume 3 712,30 Sk (2 970 Sk + 19 % DPH + 178 Sk režijný paušál). Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2006   v sume   17   822   Sk.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom,   t. j.   3 712,30   Sk   z   dôvodu   trov   právneho   zastúpenia   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008