znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 13/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.,   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. H., B., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 199/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 199/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   199/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   Ing.   D.   Ď. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. Ing. D. Ď. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 920 Sk (slovom deväťtisícdeväťstodvadsať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 4. januára 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 199/98.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ   6.   mája 1998   podal   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) žalobu o vydanie hnuteľných vecí a návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 49/98. Krajský súd spis v tejto veci 25. mája 1998 odstúpil   okresnému   súdu   z dôvodu   vecnej   príslušnosti.   Okresný   súd   predmetnú   vec zaevidoval pod sp. zn. 10 C 199/98.

Po opísaní priebehu konania pred okresným súdom sťažovateľ uviedol, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec a ani jeho správanie podľa neho postup súdu nesťažilo.

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 450 000 Sk, ktoré odôvodnil okrem iného tým, že od podania žaloby uplynulo viac ako osem rokov, trpí neistotou v spravodlivý súdny proces, čo má podstatný vplyv aj na jeho zdravotný stav.

Podľa neho doterajší priebeh konania nenaznačuje skoré skončenie tejto veci, pretože okresný súd už viac ako osem rokov od jeho začatia nenariadil pojednávanie.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 199/98 a prikázal mu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   450   000   Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

4.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   č.   Spr.   3257/2007 z 24. apríla 2007 uviedla, že sa stotožňuje s písomným vyjadrením zákonnej sudkyne, ktoré tvorí   prílohu   vyjadrenia.   Zákonná   sudkyňa   uviedla,   že   po   doručení   návrhu   súdu „sa odstraňovali vady návrhu o čom svedčia podania navrhovateľa na č. l. 35-36, ďalej 100-101 spisu, zabezpečovali sa listinné dôkazy týkajúce sa veci“. V ďalšom poukázala na prieťahy v konaní spôsobené navrhovateľom, ktorý neoznámil súdu hodnotu, resp. cenu predmetu   konania,   čo   bolo   jeho   zákonnou   povinnosťou.   Poukázala   tiež   na   problémy pri doručovaní   návrhu   odporcovi   na   vyjadrenie   a na   nekoncentrované   správanie sa navrhovateľa   v súvislosti   s jeho   návrhmi   na   zmenu   petitu   a na   skutočnosť, že pojednávanie bolo odročované aj pre neprítomnosť účastníkov, pričom navrhovateľ mal vážne   zdravotné   problémy. V závere   uviedla,   že   „od   roku   1993   nepretržite   pracujem v preťaženom   oddelení,   pričom   v roku   1996   od   mája   do   konca   roka   1996   mi   napadlo do odd. 10 C vyše 450 nových veci + veci zapisované do reg. Nc, pričom takmer celý rok 1997 som bola v dôsledku ťažkého úrazu práce neschopná a aj v tom čase napadli veci tohto oddelenia a následne dochádzalo aj k prerozdeleniu vecí z iných oddelení.   V roku 2004 a 2005 som bola tiež dlhšiu dobu práceneschopná“.

5. Právny zástupca sťažovateľa na toto vyjadrenie okresného súdu reagoval listom z 27. mája 2007 v ktorom uviedol:

„V danej veci môžeme iba konštatovať, že pokiaľ sudkyňa bola dlhšiu dobu práce neschopná neznamená to, že neboli spôsobené prieťahy v súdnom konaní.

Tvrdenie   súdu,   že sme   neoznámili   hodnotu   resp.   cenu   žalovaných   hnuteľností sa nezakladá na pravde, nakoľko podaním zo dňa 16. 5. 2000 sme túto hodnotu označili a to v nadobúdajúcej aj zostatkovej hodnote. (...)

Rovnako   aj   tvrdenie   súdu,   že   problémy   boli   aj   s doručovaním   návrhu   odporcovi nepovažujeme za opodstatnené, nakoľko sa jednalo o doručovanie návrhu odporcom. Pokiaľ   po   začatí   konania   odporca   zmenil   svoje   sídlo   firmy,   túto   skutočnosť   bol povinný oznámiť súdu odporca, pokiaľ by mu bol návrh na začatie konania doručený včas (...) a nie až 12. 6. 2000, čo je viac ako 2 roky od podania návrhu.

Rovnako ani plná moc na zastupovanie advokátom nie je dôvodom na to, aby súd vo veci nekonal!

Nemôžeme súhlasiť ani s tvrdením súdu, že navrhovateľ postupoval nekoncepčne, keď   omylom   bol   súdu   doručený   iný   návrh,   ktorý   mal   byť   doručený   Krajskému   súdu v Bratislave. Tento problém bol vyriešený (...) na informatívnom výsluchu dňa 3. 10. 2006. Tvrdenie súdu, že pojednávanie stanovené na 12. 12. 2006 bolo odročené z dôvodu, že navrhovateľ mal vážne problémy je neopodstatnené.

Navrhovateľa   zastupuje   právny   zástupca   a ten   na   pojednávaní   bol   a sme   toho názoru, že súd konanie odročil bezdôvodne.

Poukazujeme, že aj pojednávania zo dňa 30. 1. 2007 a 20. 2. 2007 boli odročené, aj keď spor pre rozhodovanie vo veci nie je vôbec problematický. (...)

Ďalej poukazujeme, že aj o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 6. 5. 1998, súd rozhodol až dňa 6. 11. 2006.

Záverom môžeme skonštatovať, že prieťahy v konaní spôsobené súdom, nevydanie predbežného opatrenia v zákonom stanovenej lehote mali a majú ten dôsledok, že hnuteľný majetok   o ktorom   súd   pojednáva,   nebude   možné   zákonným   vlastníkom   vrátiť   späť a to z dôvodu, že tento majetok bol fyzický znehodnotený, zlikvidovaný, zošrotovaný tak, ako sa vyjadrili odporcovia na posledných pojednávaniach.“

6.   Sťažovateľ   a podpredsedníčka   okresného   súdu   oznámili   ústavnému   súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   a zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 10 C 199/98 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľ   podal   6.   mája   1998   krajskému   súdu   žalobu   s návrhom   na   vydanie predbežného   opatrenia   žalobcov:   1.   S.   firmy   H.;   2. JUDr. Ing. D.   Ď.   firma   H.,   proti žalovanému – spoločnosti Ž. B., s. r. o, na vydanie veci hmotného investičného majetku, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 13 C 49/98.

Krajský   súd   15.   júna   1998   postúpil   spis   sp.   zn.   13C   49/98   z dôvodu   vecnej príslušnosti okresnému súdu, kde bol zaevidovaný pod sp. zn. 10 C 199/98.

Dňa   5.   novembra   1999   bol   vykonaný   informatívny   výsluch   žalobcu   zákonnou sudkyňou na predloženie dôkazov.

Právny   zástupca   žalobcu   doručil   okresnému   súdu   12.   novembra   1999   doplnenie žalobného návrhu a späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 12. apríla 2000 zákonná sudkyňa dala pokyn kancelárii súdu, vyzvať žalobcu na upresnenie,   kto   je   v   predmetnej   veci   žalobca   a na   vyčíslenie   hodnoty   veci,   ktorých vydania sa žalobca domáha ku dňu podania návrhu. Zároveň sudca dal pokyn, aby rovnopis žaloby   bol   zaslaný   na   vyjadrenie   žalovanému.   Kancelária   súdu   oba   listy   expedovala 17. apríla 2000.

Právny zástupca žalobcu 16. mája 2000 upresnil žalobcu a vyčíslil hodnotu veci. Dňa   24.   júla   2000   a   15.   augusta   2000   súd   reklamoval   doručenie   zásielok žalovanému.

Dňa 4. októbra 2000 okresný súd opätovne vyzval žalobcu na oznámenie hodnoty, resp. ceny vecí, ktorých vydania sa žalobca domáha, a to ku dňu podania návrhu, a okresný súd opätovne zaslal žalobu s doplnením žalovanému na vyjadrenie.

Dňa 25. októbra 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu žalobcu, ktorým zmenil petit žalobného návrhu.

Zákonná sudkyňa vydala kancelárii pokyn 20. januára 2001, aby opätovne vyzvala žalobcu   na   oznámenie   ceny,   resp.   hodnoty   vecí   ku   dňu   podania   návrhu,   aby   doručila žalovanému rovnopis zmeneného petitu na vyjadrenie a zabezpečila výpis z obchodného registra žalovaného. Výzvy boli expedované 30. januára 2001.

Podanie právneho zástupcu žalobcu ktorým reagoval na výzvu z 30. januára 2001 bolo okresnému sudu doručené 5. februára 2001.

Okresnému   súdu   bolo   7.   februára   2001   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu žalovaného k žalobe.

Okresný   súd   uskutočnil   3.   októbra   2006   informatívny   výsluch   žalobcu.   Žalobca uviedol, že návrh na zmenu petitu je zmätočný a netrvá na ňom. Žiadal, aby okresný súd konal o pôvodnom návrhu.

Okresný   súd   vydal   6.   novembra   2006   uznesenie,   ktorým   konanie   o   návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil.

Okresný   súd   vyzval   16.   novembra   2006   žalobcu,   aby   predložil   aktuálny   výpis z obchodného registra.

Podanie   právneho   zástupcu   žalobcu   ktorým   doručil   aktuálny výpis   z obchodného registra žalobcu a vyjadril sa k veci, bolo okresnému súdu doručené 29. novembra 2006.Pojednávanie   12.   decembra   2006   bolo   odročené   na   30.   január   2007   z dôvodu opätovného   predvolania   navrhovateľa.   Okresný   súd   nemal   vykázané   doručenie   jeho predvolania.

Podanie žalovaného, ktorým predložil aktuálny výpis z obchodného registra, bolo doručené okresnému súdu 18. januára 2007.

Okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   30.   januára   2007,   ktoré   bolo   odročené na 22. február 2007 za účelom doplnenia dokazovania výsluchom účastníkov konania.Žalovaný   sa   podaním,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené   12.   februára   2007, vyjadril k meritu veci.

Pojednávanie   z   22.   februára   2007   bolo   odročené   na 10. apríl   2007   za   účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie zo 4. mája 2007 bolo odročené na 1. jún 2007 za účelom pripojenia spisu krajského sudu sp. zn. 76 CV 154/98.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvá a druhá veta ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu k stavu právnej istoty účastníka konania dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (II. ÚS 219/04).

1.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02)   zohľadňuje tri   základné kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1.1   Ústavný   súd   (predovšetkým)   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu na vydanie veci hmotného investičného majetku, resp. určenie vlastníctva), ktoré sa začalo 6. mája 1998, teda pred viac ako 9 rokmi, uskutočnili sa v ňom pojednávania vedené okresným súdom a nie je k dnešnému dňu právoplatne   skončené.   Konanie súdu   o veciach   súvisiacich   s majetkovou   transformáciou (zmeny štátneho vlastníctva), ktoré súviselo aj s prejednávanou vecou možno hodnotiť ako konanie, ktoré je právne a fakticky zložité (predovšetkým proces dokazovania). Ústavný súd vychádzajúc   z doterajšej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a dosiaľ   dosiahnutých výsledkov konštatuje, že zložitosť veci bola čiastočným dôvodom, pre ktorý konanie trvá viac ako 9 rokov.

1.2   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje nesústredené správanie sa sťažovateľa (napriek tomu, že on sám i jeho právny zástupca disponujú právnickým vzdelaním) v súvislosti s jeho postupom pri navrhovaných   úpravách   žaloby   (najskôr   žiadal „vydať   veci   hmotného   investičného majetku“ neskôr „určiť vlastníctvo“), ktoré napriek tomu, že korešpondujú s procesnými právami účastníka konania, nepochybne taktiež prispeli k celkovej dĺžke konania.

Sťažovateľ ale nemohol spôsobovať prieťahy v konaní tým, že pre jeho nedostatočné označenie predmetu sporu (čo súvisí s vyššie uvedeným) mal súd problémy pri určení výšky súdneho   poplatku   za   návrh.   Podľa   §   7   ods.   3   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších   predpisov   je   poplatník   povinný   uviesť   cenu   predmetu   poplatkového   úkonu. Ak tak neurobí, alebo ak uvedie cenu zjavne nízku, cenu určí súd. Z uvedeného vyplýva, že obrana okresného súdu, že ak si sťažovateľ nesplnil zákonnú povinnosť a neuviedol cenu predmetu poplatkového úkonu, bolo povinnosťou súdu túto cenu určiť.

Sťažovateľ podal 9. marca 2000 a 19. februára 2002 žiadosť okresnému súdu, aby nariadil pojednávanie v čo najkratšom termíne a ak tak neurobí, aby oznámil prekážky, pre ktoré vo veci nekoná, čím dal najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

1.3   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľa, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka (napr. rozhodnutia II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a   z   pripojených   dokumentov,   ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 15. júna 1998 (postúpenie veci okresnému súdu) do   5.   novembra   1999   (súd   uskutočnil   informatívny   výsluch   žalobcu)   v trvaní   takmer 17 mesiacov, keď bol okresný súd nečinný, resp. nevykonával úkony smerujúce k rýchlemu odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza.   Ďalej   k prieťahom   vinou okresného súdu došlo v čase od 6. novembra 1999 do 12. apríla 2000 (sudkyňa dáva pokyn kancelárii súdu, aby bol žalobca vyzvaný na upresnenie, kto je v predmetnej veci žalobca a vyčíslil cenu vecí, ktorých vydania sa domáha ku dňu podania návrhu, zároveň sudca dal pokyn,   aby   bol   rovnopis   žaloby   zaslaný   na   vyjadrenie   žalovanému)   v trvaní   viac   ako 5 mesiacov. K ďalším prieťahom v konaní došlo v čase od 7. februára 2001 do 3. októbra 2006 (súd uskutočnil informatívny výsluch žalobcu) v trvaní 5 rokov a 8 mesiacov. Zistené prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 10 C 199/98 vedenom okresným súdom predstavujú spolu viac ako 7 rokov a 5 mesiacov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.   V náväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané   finančné   zadosťučinenie   (čl.   127   ods.   3   ústavy   a   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk z dôvodov uvedených v časti I odôvodnenia nálezu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie.

Pri   určení   jeho   výšky   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   1.1   až   1.3   tejto   časti   odôvodnenia) považuje za primerané v sume 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. (Advokát je platcom dane s pridanej hodnoty.) Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti   21. septembra 2006 a písomné stanovisko   k vyjadreniu okresného súdu z 27. mája 2007.

Advokát (ktorý je platcom dane z pridanej hodnoty) si vyúčtoval odmenu za dva úkony   právnych   služieb   pre   sťažovateľa   v roku   2006   (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb á 2 430 Sk a dvakrát paušál á 164 Sk. Spolu 5 188 Sk s 19 % = 6 174 Sk. V roku 2007 advokát vykonal jeden úkon právnych služieb á 2 970 Sk + 1 x paušál 178 Sk = 3 148 Sk + 19 % DPH = 3 746 Sk.

Odmena   advokátovi   za   poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   činí spolu 9 920 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2007