znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 13/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jána   Martikána,   Ž.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných   práv   a   slobôd   zaručených   v čl.   46   ods.   1   a   v čl.   17   ods.   1,   2   a   3   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Žilina sp. zn. 3 T 96/2004 z 9. septembra 2004, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu   v   Žiline   sp. zn.   1 Tos 74/04   z   2.   novembra   2004   v konaní   o jeho   žiadosti z 3. septembra 2004, ktorou sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Martikána   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2004   doručená   sťažnosť   Jána   Martikána,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 17 ods. 1, 2 a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   porušenie   jeho   práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn. 3 T   96/2004 z 9. septembra 2004,   ako aj postupom   a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 74/04 z 2. novembra 2004 v konaní o jeho žiadosti z 3. septembra 2004, ktorou sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu v súvislosti s jeho väzobným trestným stíhaním vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 96/2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Žiline ČVS: ORP-49/1-OVK-ZA-2004 zo 16. januára 2004 bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľovi vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestného   činu   znásilnenia   podľa   §   241   ods.   1   a   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona (vo viacčinnom súbehu).

K obmedzeniu   osobnej   slobody   sťažovateľa   v súvislosti   s označeným   trestným stíhaním došlo 16. januára 2004 o 500 h, keď bol sťažovateľ podľa § 17 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z.   o   Policajnom   zbore   v znení neskorších predpisov predvedený orgánmi Policajného zboru na útvar Policajného zboru za účelom   podania   vysvetlenia   v uvedenej   veci.   Po   vypočutí   a vznesení   obvinenia   bol sťažovateľ zadržaný podľa § 75 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Prokurátor   Okresnej prokuratúry v Žiline (ďalej len „okresný prokurátor“) podal 17. januára 2004 okresnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby podľa § 67 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   dôvodiac: „(...)   Ján   Martikán   sa   už   v minulosti   dopustil obdobného konania voči svojej manželke A. M. Dňa 21. 5. 2002 bola na Jána Martikána Okresnému súdu v Žiline pod sp. zn. 1 Pv 232/02 podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona. Hlavné pojednávanie v uvedenej trestnej veci vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 1 T 185/02 nebolo doposiaľ skončené. V tejto veci Okresný súd v Žiline uznesením č. 1 T 185/02 z 18. 9. 2003 podľa § 72 ods. 2 Tr. por. prepustil Jána Martikána z väzby na slobodu a podľa § 73 ods. 1 písm. b) Tr. por. nahradil väzbu prijatím písomného sľubu, v ktorom Ján Martikán prehlásil, že v prípade prepustenia   z väzby   na   slobodu   bude   bývať   u svojej   matky   (...)   Krajský   súd   v Žiline uznesením č. 2 To 499/03 zo 17. 12. 2003 zamietol sťažnosť okresného prokurátora proti vyššie uvedenému uzneseniu a napadnuté uznesenie potvrdil. Vzhľadom na konanie, ktorého sa Ján Martikán dopustil voči svojej manželke dňa 18. 12. 2003 je zrejmé, že prehlásenie dané v písomnom sľube nedodržal.

Obvinený Ján Martikán sa krátko po prepustení z väzby na slobodu opätovne dňa 18. 12. 2003 dopustil voči svojej manželke konania vysoko spoločensky nebezpečného, pre ktoré   je   toho   času   stíhaný   vyšetrovateľom   OR   PZ   ÚJKP   Žilina.   Pre   trestnú   činnosť obdobného charakteru už bola na neho dňa 21. 5. 2002 podaná obžaloba, o ktorej Okresný súd v Žiline   doposiaľ   nerozhodol.   Jeho   ponechaním   na slobode   hrozí   reálna obava,   že v páchaní trestnej činnosti bude naďalej pokračovať.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   navrhujem   súdu,   aby podľa   §   68 ods.   1 Tr.   por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. rozhodol o vzatí obv. Jána Martikána do väzby. Dňa 16. 1. 2004 bol obvinenému súdom ustanovený obhajca (...).“

Na strane 2 citovaného návrhu okresného prokurátora sa taktiež uvádza: „Obvinený Ján Martikán sa t. č. nachádza v cele policajného zaistenia na Obvodnom oddelení PZ Žilina   –   východ.   Zadržaný   ako   obvinený   bol   dňa   16.   1.   2004   o 22.00   hod.   Zadržaniu predchádzalo obmedzenie jeho osobnej slobody predvedením príslušníkmi PZ, ku ktorému došlo 16. 1. 2004 o 5.00 hod.“

Sudca okresného súdu vypočul sťažovateľa 19. januára 2004 o 13 00 h, čo potvrdzuje aj   príslušná   zápisnica   o výsluchu   obvineného,   a následne   (o   13 45 h   toho   istého   dňa) rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby [z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku]   s tým,   že   lehota   väzby   sa   počíta   od okamihu   zadržania   sťažovateľa,   t.   j. od 16. januára 2004 5 00 h. Po poučení o opravnom prostriedku sťažovateľ, ako aj okresný prokurátor vyhlásili, že sa vzdávajú práva podať proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu (uznesenie sp. zn. 1 Tp 7/04 z 19. januára 2004) sťažnosť.

Okresný prokurátor podal 12. júla 2004 na okresnom súde v súvislosti s predmetným trestným stíhaním na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods.   1   a   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona.   Okresný   súd   nariadil   termín   hlavného pojednávania na 28. október 2004.

Sťažovateľ   podal   3.   septembra   2004   písomnú   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na slobodu,   v ktorej   (ako   uvádza   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu)   namietal: „(...) nezákonný   postup   prokurátora   OP   v Žiline   a sudcu   OS   v Žiline   pri   jeho   vzatí   do väzby. Namietal porušenie svojich práv a zákona v tom, že ústava SR vo svojom čl. 17 a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 5 ods. 1 písm. c) garantuje svojim občanom osobnú slobodu. Podľa citovaných noriem, každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený osobnej slobody musí byť ihneď predvedený pred sudcu. Sťažovateľ bol v súlade so zákonom zadržaný ale namietal nedodržanie zákonných lehôt v jeho predvedení, odovzdaní príslušnému sudcovi na rozhodnutie.

Podľa ust. § 77 ods. 1 Tr. por. a čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zadržaná osoba musí byť oboznámená   s dôvodmi   zadržania,   vypočutá   a do   48   hodín   od   zadržania,   resp. od obmedzenia   jej   osobnej   slobody   odovzdaná   súdu.   V predmetnej   veci   sa   tak   nestalo a sťažovateľ... bol pred sudcu predvedený až dňa 19. 1. 2004 o 13 00 hodine.“

Príslušný   senát   okresného   súdu   konajúci   v trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej (po podaní obžaloby) na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 96/2004 uznesením z 9. septembra 2004 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 3. septembra 2004 zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 9. septembra 2004 sťažnosť.

O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 74/04 z 2. novembra 2004 tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj porušenie jeho práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 9. septembra 2004 v spojení s postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 74/04 z 2. novembra 2004 argumentujúc, že napadnuté rozhodnutia a im predchádzajúci   postup   označených   súdov   nezohľadňujú   nezákonnosť   pozbavenia   jeho osobnej slobody spočívajúcu v nerešpektovaní zákonnej a ústavnej lehoty podľa § 77 ods. 1 Trestného   poriadku   a   čl.   17   ods.   3   ústavy   tým,   že   nebol   do   48   hodín   od   okamihu obmedzenia jeho osobnej slobody fyzicky odovzdaný súdu oprávnenému rozhodnúť o väzbe ani prepustený na slobodu.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   podľa   označených   ustanovení   zákona   (Trestného   poriadku) a ústavy   musí   byť   zadržaná   osoba   v lehote   48   hodín fyzicky   odovzdaná   súdu   spolu s návrhom   na   vzatie   do   väzby   a príslušným   spisovým   materiálom   alebo   prepustená   na slobodu.   V danom   prípade   doručil   síce   okresný   prokurátor   návrh   na   vzatie   sťažovateľa do väzby   spolu   so   spisom   v 48-hodinovej   lehote,   fyzicky   bol   však   sťažovateľ   sudcom vypočutý až o 32 hodín neskôr.

Okresný   súd   a krajský   súd   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z väzby na   slobodu   z 3.   septembra   2004   na tieto   skutočnosti   neprihliadli, rutinným spôsobom uvedenú žiadosť zamietli, čím porušili sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   domáhal rozhodnutia, ktorým   by ústavný   súd vyslovil   porušenie označených   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy   a dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ako   aj   ich   postupom,   ktorý   vydaniu   napadnutých rozhodnutí predchádzal, zrušenia napadnutých rozhodnutí a príkazu súdom uvedenú vec opäť   prejednať,   ako   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 10 000 000 Sk a náhrady trov konania pred ústavným súdom.

V prílohe svojej sťažnosti z 15. decembra 2004 doručil sťažovateľ ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru malo dôjsť uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 9. septembra 2004 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp. zn.   1 Tos   74/04   z   2.   novembra   2004   v konaní   o jeho   žiadosti z 3. septembra 2004, ktorou sa domáhal prepustenia z väzby na slobodu, ako aj postupom označených súdov, ktorý vydaniu napadnutých rozhodnutí predchádzal.

V odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 3 T 96/2004 z 9. septembra 2004 okresný súd okrem   iného   uviedol: «(...)   Súd   preskúmal   podrobne   obsah   žiadosti   obžalovaného J. Martikána,   pričom   dospel   k záveru,   že   obžalovaný   si   nesprávne   vykladá   ustanovenia Ústavy   SR   (ďalej   len   Ústava)   ako   i ustanovenia   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   Dohovor),   ktorý   obžalovaný   nesprávne   označuje   ako „Medzinárodný dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Podľa § 2 ods. 3 veta prvá zákona č. 385/2000 Z. z. sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a zákonom. (...)

Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

S poukazom na citované normy, ktoré obsahuje Ústava a zákon, súd sa zaoberal dôvodmi žiadosti obžalovaného J. Martikána z pohľadu Dohovoru. (...)

Čl. 5 ods. 3 Dohovoru obsahuje dve procesné záruky a to:

a) právo byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci,

b) právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania, pričom toto   prepustenie   môže   byť   podmienené   zárukou,   že   dotknutá   osoba   sa   ustanoví   na pojednávanie.

Prvá procesná záruka sa vzťahuje na osoby, ktoré boli zatknuté (zadržané a pod.) a majú právo, aby o ich vzatí do väzby rozhodol súd alebo iná úradná osoba. Toto ich právo je automatické a bezpodmienečné a ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva (inak   len   Súd)   v prípade   Mc   Goff   c.   Švédsko   (rozsudok   z 26.   októbra   1984)   štát   má pozitívnu zodpovednosť predviesť zatknutú osobu pred sudcu. Vo veci Aguilina c. Malta (rozhodnutie z 29. apríla 1999) Súd zdôraznil, že k súdnej kontrole musí dôjsť automaticky. Nemôže byť viazaná na žiadosť predom formulovanú zadržanou osobou.

Judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva rozvinula výklad dvoch kľúčových pojmov tejto procesnej záruky, a to

„ihneď“ „iná úradná osoba splnomocnená na výkon súdnej právomoci“. Pojem „ihneď“ predstavuje časový interval medzi zatknutím osoby a jej predvedením pred sudcu. Nie je časovo striktne vymedzený a vždy sa posudzuje individuálne vzhľadom na okolnosti prípadu, pričom štrasburské orgány ochrany práva stanovili určité orientačné limity. Európska komisia pre ľudské práva (inak aj Komisia) napr. vo veci X c. Holandsko (rozhodnutie   zo   6.   10.   1966)   naznačila,   že   lehota   štyroch   dní   sa   zdá   byť   konformnou so všeobecnou tendenciou v členských štátoch Rady Európy. V ďalšom prípade Mc Veigh a ostatní c. Spojené kráľovstvo (správa komisie z 18. 03. 1981) nevidela v zadržaní, ktoré trvalo   45   hodín   Komisia   porušenie   čl.   5   ods.   1   Dohovoru.   V ďalšom   prípade   Brogan a ostatní c. Spojené kráľovstvo (rozsudok z 29. 11. 1988) Komisia dospela k záveru, že obdobie štyroch dní a šiestich hodín v prípade sťažovateľa Mc Fadden a obdobie štyroch dní   a jedenásť   hodín   v prípade   sťažovateľa   Tracey   sú   v súlade   s požiadavkou bezodkladnosti (pozri Ján Svák: Ochrana ľudských práv).

Podľa čl. 17 ods. 3 Ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená   s   dôvodmi   zadržania,   vypočutá   a   najneskôr   do   48   hodín   prepustená   na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa § 77 ods. 1 Tr. por. ak prokurátor nenariadil prepustenie zadržanej osoby na podklade materiálov, ktoré mu došli, prípadne po jej opätovnom výsluchu, je povinný ju odovzdať v lehote 48 hodín od zadržania alebo prevzatia súdu s návrhom na vzatie do väzby. K návrhu pripojí dosiaľ získaný dôkazný materiál.

Podľa § 77 ods. 2 veta prvá Tr. por. sudca je povinný vyslúchnuť zadržanú osobu (odsek   1)   a do   48   hodín   a   pri   obzvlášť   závažných   trestných   činoch   do   72   hodín   od doručenia návrhu prokurátora ju prepustiť na slobodu, ak rozhodne o nevzatí do väzby, alebo rozhodnúť, že ju berie do väzby.

Pri   vyhodnotení   citovaných   právnych   noriem   je   nepochybne   možné   zaujať stanovisko, že výklad obžalovaného J. Martikána slovného spojenia „ihneď predvedený pred   sudcu“   je   nesprávny.   Termíny,   ktoré   používajú   jednotlivé   právne   normy   „ihneď“ neznamená, že konkrétna osoba bude fyzicky odovzdaná sudcovi okamžite, v prvej sekunde, minúte   alebo   hodine   lehoty,   ktorá   je   daná   právnou   normou.   Počas   celej   doby,   ktorú predstavuje 48 alebo 72 hodín, je konkrétna osoba stále v postavení zadržaného. V prípade obžalovaného J. Martikána neboli zistené žiadne pochybenia v postupe orgánov činných v prípravnom konaní pri obmedzení jeho slobody zadržaním. V lehote stanovenej § 77 ods. 1   Tr.   por.   bol   predložený   návrh   na   vzatie   do   väzby   obžalovaného   J.   Martikána a nepochybne bol obžalovaný vypočutý a bolo rozhodnuté o jeho vzatí do väzby v lehote stanovenej § 77 ods. 2 veta prvá Tr. por. zákonným sudcom.

Porovnaním lehôt, ktoré sú stanovené Ústavou a následne Trestným poriadkom, teda vnútroštátnymi   právnymi   normami,   s judikatúrou   štrasburských   orgánov   ochrany   práva možno konštatovať, že vnútroštátne právne normy stanovujú kratšie lehoty na predvedenie pred súd ako sú lehoty akceptované štrasburskými orgánmi ochrany práva.

K porušeniu   práv   priznaných   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   a čl.   17   ods.   3   Ústavy   by v prípade obžalovaného J. Martikána došlo v tom prípade, ak by bol predvedený pred súd po uplynutí lehoty určenej v čl. 17 ods. 3 Ústavy a v ustanovení § 77 ods. 2 veta prvá Tr. por.,   teda   napríklad   bol by predvedený   po podaní   návrhu   na vzatie   do väzby   pred zákonného sudcu po uplynutí 49 hodín alebo samotný návrh na vzatie do väzby by bol podaný   po   uplynutí   49   hodín   po   zatknutí   obžalovaného.   Z dôkazov,   ktoré   sú   súčasťou spisového   materiálu   takýto   nesprávny   postup   orgánov   činných   v trestnom   prípravnom konaní (prokurátora) alebo zákonného sudcu zistený nebol.»

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. septembra 2004, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 3. septembra 2004, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 74/04 z 2. novembra 2004 tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol dôvodiac: „(...) Okresný súd vo svojom rozhodnutí veľmi podrobne vyložil ustanovenia § 77 Tr. por., čl. 7 ods. 2, 3, 5, čl. 17 ods. 3, čl. 154c Ústavy SR, čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd sa s odôvodnením   rozhodnutia   v plnej   miere   stotožňuje   a v podrobnostiach   naň   odkazuje. Konštatuje v súlade s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, že okresný súd v prípade rozhodovania   o vzatí   obvineného   do   väzby   (uznesenie   1   Tp   7/04   zo   dňa   19.   1.   2004) rozhodol v zákonnej lehote.“

Krajský   súd   s poukazom   na   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku   a revízny   princíp uplatňovaný v rámci rozhodovania o sťažnosti preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj predchádzajúci postup okresného súdu nad rámec dôvodov uvádzaných sťažovateľom ako obvineným v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. septembra 2004, pričom uviedol: „Krajský súd konštatuje, že vzhľadom na osobu obžalovaného, skutočnosť, že po tom, ako bol dňa 17.   12.   2003 prepustený z väzby,   opätovne je dôvodne podozrivý zo spáchania ďalších trestných činov, sú u neho dané konkrétne skutočnosti, ktoré u neho odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby by pokračoval v páchaní trestnej činnosti, a preto sú u neho dané dôvody väzby aj v tomto štádiu konania podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.   Krajský   súd   bral   do   úvahy   aj   ďalšie   trestné   stíhanie,   ktoré   bolo   voči obžalovanému začaté vo výkone väzby.

Konkrétnou   skutočnosťou,   ktorá   u obžalovaného   odôvodňuje   dôvody   väzby   podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por., je, že sa snažil ovplyvňovať poškodenú A. M., aby zmenila svoju výpoveď vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 1 T 185/02. Nič na veci nemení skutočnosť, že okresný prokurátor v Žiline podal na obžalovaného dňa 12. 7. 2004 obžalobu.

V podrobnostiach ohľadne dôvodov trvania väzby krajský súd odkazuje na uznesenie Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 1 Tp 7/04 zo dňa 19. 1. 2004.“

3. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti   s   rozhodovaním   vo   veci   samej   ani   preskúmavanie,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

4. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 17 ods. 2 prvá veta ústavy).

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť   slobody okrem nasledujúcich   prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie   slobody   osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

(...).

Podľa čl. 5 ods. 3 prvej vety dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody   v   súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť   ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Z citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktoré sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   napáda, s prihliadnutím   na obsah podaní sťažovateľa   a ostatných rozhodnutí   v predmetnej   veci   (najmä   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   7/04 z 19. januára 2004) je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že okresný súd a krajský súd na základe   návrhu   sťažovateľa   preskúmali   zákonnosť   pozbavenia   jeho   osobnej   slobody. Krajský súd preskúmal existenciu zákonných dôvodov sťažovateľovej väzby ku dňu svojho rozhodnutia   a zaoberal   sa   aj   sťažovateľom   namietanou   nezákonnosťou   a neústavnosťou postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nedodržania lehôt, v rámci ktorých mal   byť   po   svojom   zadržaní   postavený   pred   súd.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s právnym názorom okresného súdu, ktorý v súlade s judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 79/02) skúmal okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných   ustanovení,   ale   aj   z hľadiska   rešpektovania   základných   práv   a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo záverov označených súdov pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené či arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, resp. dohovoru, a to aj pokiaľ ide o právny názor oboch súdov, že odovzdaním zadržanej osoby súdu v lehote 48 hodín podľa čl. 17 ods. 3 ústavy je potrebné rozumieť odovzdanie zadržanej osoby jurisdikcii súdu oprávneného rozhodnúť o jej väzbe a nemožno ho stotožňovať so samotným fyzickým vypočutím takejto osoby súdom, o ktorom rozhoduje sudca v nadväzujúcej osobitnej lehote 48 hodín (resp. 72 hodín) podľa čl. 17 ods. 3 tretej vety ústavy.

V dôsledku uvedených skutočností nemožno konštatovať, že by účinky napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu mohli byť v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci okresného súdu a krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru,   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2005