znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 129/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MobilStar,   spoločnosť   s ručenímobmedzeným, Košice, Napájadlá 2/A, Košice, zastúpenej KAIFER advokátska kancelárias. r. o.,   Fibichova   11,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokátaJUDr. Jaroslava Kaifera, ktorou namieta porušenie svojich základných práv domáhať sazákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní vedenompod sp. zn. 26 Cb 227/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MobilStar,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,Košice, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručenímobmedzeným,   Košice,   Napájadlá   2/A,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj„sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   domáhať   sa   zákonomustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl. 46ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, práva   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 26 Cb 227/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou napadnutéhokonania vedeného okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne (v označenom konanísa   domáhala   proti   žalovanému   náhrady   škody,   pozn.).   Okresný   súd   rozhodol   o žalobesťažovateľky   rozsudkom   z 21.   mája   2013   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Protiuvedenému   rozsudku   v napadnutom   konaní   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Následneokresný   súd   uznesením   z 9.   augusta   2013   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdnypoplatok   za   odvolanie   v sume   5 830,50   €.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľkav zákonnej   lehote   odvolanie,   pričom   podľa   názoru   sťažovateľky   sa   v predmetnej   vecinekoná.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   okresný   súd   svojou   nečinnosťou,   ako   ajzmätočným uznesením o vyrubení súdneho poplatku za podané odvolanie (v uznesení bolanesprávne označená vec) a vyznačením jeho právoplatnosti aj napriek tomu, že sťažovateľkapodala proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku odvolanie, zasiahol do jej označenýchpráv. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namietala,   že   uznesenie bolo   vydané   súdnoutajomníčkou, preto ho považovala za vydané v rozpore so zákonom. Sťažovateľka ďalej tiežuviedla, že vzhľadom na okolnosti prípadu podala sťažnosť na postup súdu adresovanúpredsedovi okresného súdu z 15. augusta 2014, na ktorú reagoval predseda okresného súdupísomnou odpoveďou, v rámci ktorej uviedol, že predmetný súdny spis sa nachádza naNajvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a že vzhľadom na to, žeKrajský   súd   v Bratislave   justičná   pokladnica   vyzvala   sťažovateľku   na̶ dobrovoľnézaplatenie súdneho poplatku vyrubeného na základe uznesenia okresného súdu z 9. augusta2013   (na   ktorom   bola   vyznačená   doložka   právoplatnosti,   pozn.),   požiadal   justičnúpokladnicu   o pozastavenie   vymáhania   pohľadávky   vyplývajúcej   z označeného   uzneseniaokresného   súdu.   Predseda   okresného   súdu   ďalej   v odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľkeoznámil, že v súčasnosti nemá možnosť preskúmať obsah uvedeného spisu a vo veci zjednaťnápravu,   zdôraznil   však,   že   vec   bude   aj   naďalej   sledovaná,   pričom   po vrátení   spisuz najvyššieho súdu bude žiadať zákonného sudcu o zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   boli   porušené   jejoznačené   práva,   pretože   do   podania   tejto   sťažnosti   okresný   súd „nekonal   o odvolaní sťažovateľa zo dňa 20.08.2013, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu Okresného súdu Košice   I,   zo   dňa   09.08.2013,   ktorým   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   uhradiť   súdny poplatok za odvolanie vo výške 5.830,50 EUR“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice,,   sídlo:   Napájadlá   2/A,   040   12   Košice,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo mať účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 26Cb/227/2009 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.zn.: 26Cb/227/2009 v časti o zaplatenie súdneho poplatku vo výške 5.830,50 EUR za /predmet poplatku/ odvolanie, konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   MobilStar,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   Košice,   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR, ktoré jej je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   MobilStar,   spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konanío odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 9. augusta 2013, ktorým súduložil sťažovateľke povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie v sume 5 830,50 €, došlok porušeniu jej označených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodujej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totiž   vyplýva,   že nie každýzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupuvšeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadnenávrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom konaní vo vecisamej rozhodol rozsudkom z 21. mája 2013. Sťažovateľka namietala porušenie svojich právpostupom okresného súdu, len čo sa týka úkonov súvisiacich s podaným odvolaním protirozsudku okresného súdu vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, žeprávny zástupca sťažovateľky, ktorý vystupoval aj v konaní pred okresným súdom, podalv mene   sťažovateľky   odvolanie   vo   veci   samej   bez   toho,   aby   zaplatil   príslušný   súdnypoplatok   za   podanie   odvolania,   hoci   v zmysle   §   5   zákona   Slovenskej   národnej   radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v zneníneskorších   predpisov   vznikla   poplatková   povinnosť   za   podané   odvolanie   už   podanímsamotného   odvolania.   Okresný   súd   vydal   uznesenie   o uložení   súdneho   poplatkuza odvolanie z 9. augusta 2013, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie, z dôvodu, žeuznesenie vydala neoprávnená osoba súdna tajomníčka a že vec je nesprávne označená(vada spočívala v nesprávnom označení výšky žalovanej sumy, pozn.).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil aj ďalšie relevantné skutočnosti,pre posúdenie veci, ktoré sťažovateľka opomenula uviesť vo svojej sťažnosti. Tou prvou jeto, že sťažovateľka po podaní odvolania doručila 16. januára 2014 okresnému súdu podanieoznačené ako späťvzatie odvolania, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cob 176/2013 z 26. februára 2014 o zastaveníodvolacieho konania. Proti označenému uzneseniu krajského súdu o zastavení odvolaciehokonania   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   odôvodnila   odňatím   možnosti   konaťpred súdom.   Okresný   súd   zaslal   súdny   spis   pre   účely   rozhodovania   o podanomdovolaní najvyššiemu   súdu   11.   júla   2014.   Súdny   spis   sa   vrátil   okresnému   súduz najvyššieho   súdu   22. septembra   2014   aj   spolu   s rozhodnutím   najvyššieho   súdusp. zn. 3 Obdo 41/2014 z 29. júla 2014, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zastaveníkonania.

Sťažovateľka   však   opomenula   uviesť   rozhodnú   skutočnosť,   že   krajský   súd   zrušiluznesenie okresného súdu o uložení súdneho poplatku za odvolanie z 9. augusta 2013, a touznesením sp. zn. 2 Cob 177/2013 z 26. februára 2014.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky,   že   uznesenie   o vyrubení   poplatku   vydalaneoprávnená   osoba   (súdny   tajomník,   pozn.),   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   tvrdenienezodpovedá skutočnosti. V zmysle § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnychúradníkoch v znení neskorších predpisov sudca môže písomne poveriť súdneho tajomníkakonaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu vecí podľa rozvrhu práce. Z rozvrhupráce okresného súdu pre rok 2013 je zrejmé (s. 90 rozvrhu práce), že súdna tajomníčka,ktorá vydala označené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku, bola na to oprávnená.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľkou   namietanéprieťahy   pri   rozhodovaní   o jej   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bolvyrubený poplatok za odvolanie, boli už v čase podania tejto sťažnosti neaktuálne, keďžeokresný   súd   v tejto   súvislosti   predložil   krajskému   súdu   súdny   spis   aj   s odvolanímsťažovateľky a krajský súd, ako už bolo uvedené, rozhodol o zrušení uznesenia okresnéhosúdu ešte pred doručením tejto sťažnosti.

Ústavný súd v súvislosti s opísaným podávaním opravných prostriedkov účastníkomkonania poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných právúčastníkom   konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, alezodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci(III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú narozhodnutie   o   sťažovateľkou   uplatnených   procesných   právach   zohľadniť   pri   posúdenípostupu okresného súdu a otázky, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, a akáno, tak v akej miere, resp. intenzite.

Postup   sťažovateľky   v napadnutom   konaní,   najmä   však   nesplnenie   poplatkovejpovinnosti pri podaní odvolania, ako aj podanie odvolania proti uzneseniu okresného súduo vyrubení poplatku za odvolanie, doručenie nejasného podania, v dôsledku ktorého krajskýsúd hodnotiac ho podľa obsahu dospel k záveru, že ide o späťvzatie odvolania a odvolaciekonanie   z tohto   dôvodu   zastavil,   v kontexte   ďalšieho   využitia   opravného   prostriedkudovolania   podaného   sťažovateľkou   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o zastavení   konaniaa následná žiadosť adresovaná okresnému súdu o oslobodenie od platenia súdneho poplatkuako reakcia na uznesenie okresného súdu z 17. októbra 2014, ktorým okresný súd opätovnerozhodol   o poplatkovej   povinnosti   sťažovateľky   za   podanie   odvolania   bez   toho,   abysťažovateľka   priložila   potrebné   dokumenty   na   posúdenie   majetkových   pomerovsťažovateľky   podľa   názoru   ústavného   súdu,   svedčí   o tom,   že   práve   v dôsledku   postupusťažovateľky   došlo   a aj   naďalej   dochádza   k predlžovaniu   napadnutého   konania,za ktoré nenesie zodpovednosť okresný súd, preto dospel k záveru, že sťažnosť v tejto častije zjavne neopodstatnená.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu

Sťažovateľka   porušenie   označených   práv   v sťažnosti   odôvodňovala   a   dávalado súvislosti s nečinnosťou, resp. postupom okresného súdu.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľkyzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Vzhľadom   na záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorounamietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,bola vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd dospel k záveru, že neexistujerelevantná súvislosť medzi namietaným porušením označených práv z dôvodov uvádzanýchsťažovateľkou a postupom okresného súdu v napadnutom konaní, preto sťažnosť v tejto častibolo   potrebné   v rámci   predbežného   prerokovania   odmietnuť   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015