SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 129/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručenímobmedzeným, Košice, Napájadlá 2/A, Košice, zastúpenej KAIFER advokátska kancelárias. r. o., Fibichova 11, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Jaroslava Kaifera, ktorou namieta porušenie svojich základných práv domáhať sazákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenompod sp. zn. 26 Cb 227/2009 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným,Košice, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručenímobmedzeným, Košice, Napájadlá 2/A, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv domáhať sa zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 26 Cb 227/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou napadnutéhokonania vedeného okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne (v označenom konanísa domáhala proti žalovanému náhrady škody, pozn.). Okresný súd rozhodol o žalobesťažovateľky rozsudkom z 21. mája 2013 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Protiuvedenému rozsudku v napadnutom konaní podala sťažovateľka odvolanie. Následneokresný súd uznesením z 9. augusta 2013 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za odvolanie v sume 5 830,50 €. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľkav zákonnej lehote odvolanie, pričom podľa názoru sťažovateľky sa v predmetnej vecinekoná.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd svojou nečinnosťou, ako ajzmätočným uznesením o vyrubení súdneho poplatku za podané odvolanie (v uznesení bolanesprávne označená vec) a vyznačením jeho právoplatnosti aj napriek tomu, že sťažovateľkapodala proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku odvolanie, zasiahol do jej označenýchpráv. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namietala, že uznesenie bolo vydané súdnoutajomníčkou, preto ho považovala za vydané v rozpore so zákonom. Sťažovateľka ďalej tiežuviedla, že vzhľadom na okolnosti prípadu podala sťažnosť na postup súdu adresovanúpredsedovi okresného súdu z 15. augusta 2014, na ktorú reagoval predseda okresného súdupísomnou odpoveďou, v rámci ktorej uviedol, že predmetný súdny spis sa nachádza naNajvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a že vzhľadom na to, žeKrajský súd v Bratislave justičná pokladnica vyzvala sťažovateľku na̶ dobrovoľnézaplatenie súdneho poplatku vyrubeného na základe uznesenia okresného súdu z 9. augusta2013 (na ktorom bola vyznačená doložka právoplatnosti, pozn.), požiadal justičnúpokladnicu o pozastavenie vymáhania pohľadávky vyplývajúcej z označeného uzneseniaokresného súdu. Predseda okresného súdu ďalej v odpovedi na sťažnosť sťažovateľkeoznámil, že v súčasnosti nemá možnosť preskúmať obsah uvedeného spisu a vo veci zjednaťnápravu, zdôraznil však, že vec bude aj naďalej sledovaná, pričom po vrátení spisuz najvyššieho súdu bude žiadať zákonného sudcu o zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka je toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu boli porušené jejoznačené práva, pretože do podania tejto sťažnosti okresný súd „nekonal o odvolaní sťažovateľa zo dňa 20.08.2013, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, zo dňa 09.08.2013, ktorým súd uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 5.830,50 EUR“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice,, sídlo: Napájadlá 2/A, 040 12 Košice, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo mať účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 26Cb/227/2009 porušené boli.
2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp.zn.: 26Cb/227/2009 v časti o zaplatenie súdneho poplatku vo výške 5.830,50 EUR za /predmet poplatku/ odvolanie, konal bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR, ktoré jej je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu spoločnosti MobilStar, spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konanío odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 9. augusta 2013, ktorým súduložil sťažovateľke povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie v sume 5 830,50 €, došlok porušeniu jej označených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť z dôvodujej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každýzistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupuvšeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadnenávrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom konaní vo vecisamej rozhodol rozsudkom z 21. mája 2013. Sťažovateľka namietala porušenie svojich právpostupom okresného súdu, len čo sa týka úkonov súvisiacich s podaným odvolaním protirozsudku okresného súdu vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, žeprávny zástupca sťažovateľky, ktorý vystupoval aj v konaní pred okresným súdom, podalv mene sťažovateľky odvolanie vo veci samej bez toho, aby zaplatil príslušný súdnypoplatok za podanie odvolania, hoci v zmysle § 5 zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov vznikla poplatková povinnosť za podané odvolanie už podanímsamotného odvolania. Okresný súd vydal uznesenie o uložení súdneho poplatkuza odvolanie z 9. augusta 2013, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie, z dôvodu, žeuznesenie vydala neoprávnená osoba súdna tajomníčka a že vec je nesprávne označená(vada spočívala v nesprávnom označení výšky žalovanej sumy, pozn.).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil aj ďalšie relevantné skutočnosti,pre posúdenie veci, ktoré sťažovateľka opomenula uviesť vo svojej sťažnosti. Tou prvou jeto, že sťažovateľka po podaní odvolania doručila 16. januára 2014 okresnému súdu podanieoznačené ako späťvzatie odvolania, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 Cob 176/2013 z 26. februára 2014 o zastaveníodvolacieho konania. Proti označenému uzneseniu krajského súdu o zastavení odvolaciehokonania podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila odňatím možnosti konaťpred súdom. Okresný súd zaslal súdny spis pre účely rozhodovania o podanomdovolaní najvyššiemu súdu 11. júla 2014. Súdny spis sa vrátil okresnému súduz najvyššieho súdu 22. septembra 2014 aj spolu s rozhodnutím najvyššieho súdusp. zn. 3 Obdo 41/2014 z 29. júla 2014, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zastaveníkonania.
Sťažovateľka však opomenula uviesť rozhodnú skutočnosť, že krajský súd zrušiluznesenie okresného súdu o uložení súdneho poplatku za odvolanie z 9. augusta 2013, a touznesením sp. zn. 2 Cob 177/2013 z 26. februára 2014.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že uznesenie o vyrubení poplatku vydalaneoprávnená osoba (súdny tajomník, pozn.), ústavný súd konštatuje, že toto tvrdenienezodpovedá skutočnosti. V zmysle § 9 ods. 3 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnychúradníkoch v znení neskorších predpisov sudca môže písomne poveriť súdneho tajomníkakonaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu vecí podľa rozvrhu práce. Z rozvrhupráce okresného súdu pre rok 2013 je zrejmé (s. 90 rozvrhu práce), že súdna tajomníčka,ktorá vydala označené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku, bola na to oprávnená.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou namietanéprieťahy pri rozhodovaní o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolvyrubený poplatok za odvolanie, boli už v čase podania tejto sťažnosti neaktuálne, keďžeokresný súd v tejto súvislosti predložil krajskému súdu súdny spis aj s odvolanímsťažovateľky a krajský súd, ako už bolo uvedené, rozhodol o zrušení uznesenia okresnéhosúdu ešte pred doručením tejto sťažnosti.
Ústavný súd v súvislosti s opísaným podávaním opravných prostriedkov účastníkomkonania poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných právúčastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, alezodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci(III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú narozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach zohľadniť pri posúdenípostupu okresného súdu a otázky, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, a akáno, tak v akej miere, resp. intenzite.
Postup sťažovateľky v napadnutom konaní, najmä však nesplnenie poplatkovejpovinnosti pri podaní odvolania, ako aj podanie odvolania proti uzneseniu okresného súduo vyrubení poplatku za odvolanie, doručenie nejasného podania, v dôsledku ktorého krajskýsúd hodnotiac ho podľa obsahu dospel k záveru, že ide o späťvzatie odvolania a odvolaciekonanie z tohto dôvodu zastavil, v kontexte ďalšieho využitia opravného prostriedkudovolania podaného sťažovateľkou proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konaniaa následná žiadosť adresovaná okresnému súdu o oslobodenie od platenia súdneho poplatkuako reakcia na uznesenie okresného súdu z 17. októbra 2014, ktorým okresný súd opätovnerozhodol o poplatkovej povinnosti sťažovateľky za podanie odvolania bez toho, abysťažovateľka priložila potrebné dokumenty na posúdenie majetkových pomerovsťažovateľky podľa názoru ústavného súdu, svedčí o tom, že práve v dôsledku postupusťažovateľky došlo a aj naďalej dochádza k predlžovaniu napadnutého konania,za ktoré nenesie zodpovednosť okresný súd, preto dospel k záveru, že sťažnosť v tejto častije zjavne neopodstatnená.
2. K namietanému porušeniu základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu
Sťažovateľka porušenie označených práv v sťažnosti odôvodňovala a dávalado súvislosti s nečinnosťou, resp. postupom okresného súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľkyzákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.
Vzhľadom na záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorounamietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,bola vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd dospel k záveru, že neexistujerelevantná súvislosť medzi namietaným porušením označených práv z dôvodov uvádzanýchsťažovateľkou a postupom okresného súdu v napadnutom konaní, preto sťažnosť v tejto častibolo potrebné v rámci predbežného prerokovania odmietnuť z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015