znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 129/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. M., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co/144/2011 z 12. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2012 doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/144/2011-306 z 12. júla 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na Okresnom súde Levice (ďalej len „okresný súd“) 13. septembra 2009 žiadal, aby okresný súd zaviazal odporcov v 1. až 3. rade zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej sťažovateľovi poškodením zdravia. Okresný súd rozhodoval najprv o základe veci a zisťoval, či žalovaní v 1. až 3. rade nesú zodpovednosť za škodu. Sťažovateľ ako zamestnanec   žalovaného   v   1.   rade   ochorel   počas   pracovnej   cesty   v   zahraničí   a   jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil pri ceste domov, pričom žalovaní, resp. ich zamestnanci mu   neposkytli   prvú   pomoc   ani   neprivolali   zdravotnú   pomoc   a   podľa   sťažovateľa   nesú zodpovednosť   za   zhoršenie   jeho   zdravotného   stavu   z   dôvodu   neskorého   poskytnutia zdravotnej pomoci. Po prekonaní choroby (ťažkého zápalu centrálnej nervovej sústavy) má sťažovateľ trvale poškodené zdravie a je mu priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Podľa sťažovateľa   mal   mať   jeho   zamestnávateľ   (žalovaní   v   1.   rade)   vnútornými   predpismi upravené   aj   prípady   postupu   v   mimoriadnych   situáciách   počas   prepravy   svojich zamestnancov,   inak   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   na   zdraví   svojich   zamestnancov v dôsledku   zanedbania   právnych   povinností.   Okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania konštatoval,   že   nebolo   ničím   preukázané,   že   by   za   ochorenie,   vývoj   choroby,   jej vyvrcholenie   a   napokon   následky   niesli   zodpovednosť   žalovaní,   a   preto   medzitýmnym rozsudkom č. k. 9/256/2009-246 z 23. februára 2011 vyslovil, že zodpovednosť žalovaných v 1. až 3. rade v danej veci nie je daná.

Medzitýmne rozhodnutie prvostupňového súdu napadol sťažovateľ včas podaným odvolaním. V odvolaní argumentoval tým, že súd pri hodnotení dôkazov nezohľadnil všetky relevantné   okolnosti,   najmä   skutočnosť,   že   žalovaný   v   1.   rade   preventívne   neupravil vnútorným   predpisom   riešenie   mimoriadnych   situácií   počas   prepravy   zamestnancov zo zahraničia   domov   v   záujme ochrany   ich   zdravia   a   bezpečnosti.   Ďalej   tvrdil,   že   súd nevykonal dostatočné dokazovanie a vec nesprávne právne rozhodol.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho rozhodnutie v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 9 Co/144/2011-306 z 12. júla 2012 potvrdil podľa § 219   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ako   vo   výroku   vecne správne rozhodnutie a pri zdôraznení relevantných skutočností v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovateľ krajskému súdu najmä vytýka:„Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu v tom, že uviedol, že sťažovateľ, ktorý bol poslaný na pracovnú cestu do Švédska za účelom výkonu práce zvárača, začal mať prvé príznaky ochorenia dňa 11. 10. 2007, lekára nenavštívil. Žalobca si zvolil cestu do SR a odcestoval dňa 16. 10. 2007. Zhoršenie zdravotného stavu nastalo, pričom mu bola zo strany jeho manželky privolaná pomoc až v T. a následne poskytnutá odborná starostlivosť a následne bol hospitalizovaný s diagnózou ťažkého zápalu centrálnej nervovej sústavy. Ďalej odkázal zhodne s názorom súdu prvého stupňa na znalecký posudok č. 6/2009 znaleckej organizácie F. vypracovaný pre účely trestného konania v súvislostí s trestným stíhaním podľa § 177 ods. 1,2 Trestného zákona - neposkytnutie pomoci vedeného proti neznámemu páchateľovi. Podľa záverov znaleckého posudku prakticky počas priebehu cesty spolucestujúci nespozorovali na žalobcovi viditeľné príznaky ochorenia. Podľa ich názoru k dynamike vývoja, teda k viditeľnému zhoršeniu zdravotného stavu, mohlo dôjsť v priebehu poslednej etapy cesty, teda pred príchodom na hranice SR a ČR. Z celkovej tejto situácie znalci konštatovali, že laik nemôže vedieť rozlíšiť stav bdelosti a jasnosti vedomia, pretože si to nemusí všimnúť. Ďalej uviedli, že sa nedá predpokladať, že by ich reakcia na vzniknutú situáciu mala zahŕňať okamžité privolanie lekárskej pomoci.

Krajský súd sa stotožnil s tým že žalobca /sťažovateľ/ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaný v 1/ porušil pracovnoprávne predpisy a ani, že by konal odporca konal   proti   dobrým   mravom,   keď   sťažovateľovi   dal   možnosť   riešiť   svoj   zdravotný   stav nielen v mieste bydliska, ale mu poskytol možnosť odcestovať na Slovensko. Odvolací súd zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   skonštatoval,   že   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno zodpovednosti za spôsobenú škodu žalovanými v 2. a 3. rade.

V konaní bolo sťažovateľom poukázané na to, že, že vzhľadom na rozsah činnosti, ktorú   žalovaný   1/   vykonáva,   ktorá   súvisí   s   niekoľkoročným   posielaním   zamestnancov žalobcu   na   výkon   práce   do   zahraničia   /Švédska/   na   základe   montážneho   príkazu,   bolo zákonnou povinnosťou žalovaného 1/ upraviť vo vnútorných predpisoch v rámci prevenčnej povinnosti neštandardné, teda mimoriadne situácie, ktoré môžu vzniknúť na pracovných cestách, vrátane presunu zamestnancov z pracovných ciest na územie SR.

Jedná sa o také mimoriadne situácie, ktorých i neskoršie následky môžu mať vplyv na zdravie   zamestnancov.   Zákon   uložil   žalovanému   1/   dodržiavať   všetky   predpisy na zaistenie BOZP uvedené v § 39 ods. 1 zákonníka práce.

Vyhodnotenie   súdu,   že   ak   v   autobuse   nebola   určená   priamo   zodpovedná   osoba žalovaným 1/ nemá to žiadnu priamu súvislosť so škodou na zdraví žalobcu je nesprávne, nakoľko zdravotný stav žalobcu sa markantne zhoršil počas jeho prepravy zo Švédska cez územie Dánska, SRN a ČR na územie SR.

Zákonník práce /§ 146, § 147/ a z. č. 126/2006 Zb /§ 6/ ukladá žalovanému 1/ vykonávať   všetky   potrebné   preventívne   a   ochranné   opatrenia   na   zaistenie   BOZP so zreteľom   na   všetku   okolnosti   týkajúce   sa   práce.   S   ohľadom   na   rozmanitosť podmienok a situácii   ide   o   širokú   škálu   najmä   technických,   organizačných, personálnych a výchovno-vzdelávacích opatrení.

Z rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9 C/256/2009-246, ale ani krajského súdu nevyplýva, z akých dôkazov súd došiel k záveru, že žalovaný 3/- vodič autobusu O. H. bol plne zaškolený a znalý svojich predpisov. Tiež súd v rozsudku neuviedol, či žalovaný 2/ znalosti ohľadne žalovaného 3/ vo veci prepravného poriadku a prvej pomoci pravidelne kontroloval.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   rozsudku   splnenie   si   povinnosti   žalovaného   2/ nebolo jasne preukázané.“

Sťažovateľ ďalej všeobecným súdom vytýka, že nepredvolali všetkých navrhovaných svedkov a že nezisťovali, či odporca v 1. rade mal vypracované interné smernice na plnenie si prevenčnej povinnosti v zmysle § 146 a § 147 Zákonníka práce a § 6 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   124/2006   Z.   z.“),   najmä zapracovanie riešenia mimoriadnych situácií počas pracovných ciest v interných predpisoch. Sťažovateľ   považuje   za   nesprávne   aj   hodnotenie   správania   odporcu   v   3.   rade   (vodiča autobusu), ktorý bol zamestnancom žalovaného v 2. rade, všeobecnými súdmi a posúdenie ich   zodpovednosti   v   zmysle   cestovného   prepravného   poriadku   a   §   415   Občianskeho zákonníka.

Ústavnému súdu bolo 7. decembra 2012 doručené vyjadrenie advokátky sťažovateľa, v ktorom oznamuje, že na pojednávaní vo veci samej pred okresným súdom 28. novembra 2012 vzal sťažovateľ späť žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade, v dôsledku čoho súd konanie proti nim zastavil. Proti žalovanému v 1. rade vzal sťažovateľ žalobu čiastočne späť. Okresný súd rozsudkom žalobu proti nemu zamietol.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   vo   veci sp. zn. 9 Co 144/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne prijal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   D.   Š.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co/144/2011-306 zo dňa 12. 07. 2012 porušené bolo

2.   Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co/144/2011-306 zo dňa 12. 07. 2012 v spojení vec s rozsudkom Okresného súdu Levice č. k. 9 C/256/2009-246 zo dňa 23. 02. 2011 a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. D. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000.- € (slovom päťtisíc   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohoto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť D. Š. trovy konania vo výške 1011,26.- do 15 dní od právoplatností tohoto nálezu na účet advokáta JUDr. S. M.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení práva na spravodlivé súdne konanie krajským súdom v dôsledku nedostatočného dokazovania, nezohľadnenia všetkých okolností pri vyhodnotení dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Odvolací   súd   nepovažoval   odvolanie   žalobcu   za   dôvodné,   a   preto   napadnutý rozsudok po zhrnutí výsledkov dokazovania v konaní pred okresným súdom ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podobne považoval odvolací súd za správny právny   záver,   ktorý   prvostupňový   súd   vyvodil   zo   zisteného   skutkového   stavu. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Žalobca, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal, že žalovaný v 1. rade zavinene porušil povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s ním uplatňovanou škodou alebo že by úmyselne konal proti dobrým mravom. Taktiež nebolo preukázané porušenie právnych povinností zamestnancami žalovaného v 1. rade v rámci plnenia úloh zamestnávateľa v jeho mene. V konaní nebolo ani preukázané, že by žalovaný v 1. rade konal proti dobrým mravom, ba práve   naopak,   dal   možnosť   žalovanému   svoj   zdravotný   stav   riešiť   nielen   v   mieste pracoviska,   ale   mu   poskytol   možnosť   odcestovať   na   Slovensko.   Odvolací   súd   zhodne so súdom prvého stupňa je aj toho názoru,   že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ   ide   o   preukázanie   zákonných   predpokladov   v   zmysle   ustanovení   Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu žalovanými v 2. a 3. rade.

Z   vykonaného   dokazovania   nesporne   vyplynulo,   že   pokiaľ   ide   o   vzťah   medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, nedošlo k naplneniu predpokladov v zmysle ust. § 192 ods. 1,   2   ZP.   Protiprávnosť   ako   všeobecný   predpoklad   ani   na   strane   zamestnávateľa žalobcu,   ani   na   strane   pracovníkov   žalovaného   v   1.   rade   preukázaná   nebola.   Nebolo preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti   s ním.   I keď podľa odseku 2 nie je   rozhodujúce,   či   škoda   vznikla   pri   plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nebolo preukázané to, kto škodu spôsobil a   kto   porušil   právnu   povinnosť.   Zamestnávateľ   zodpovedá   len   za   protiprávny   úkon štatutárnych orgánov zamestnávateľa a poverených zamestnancov a len za taký protiprávny úkon,   ktorého   sa   dopustili   zamestnanci   konajúci   v   jeho   mene   v   rámci   plnenia   úloh zamestnávateľa. Vzhľadom na to bolo potrebné konštatovať, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za vzniknutú škodu nie je daná.

Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného v 2. rade, absolútne nebolo preukázané, že vznik škody bol vyvolaný osobitnou povahou prevádzky v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ, a preto zodpovednosť žalovaného v 2. rade nie je daná.

Žalovaný v 3. rade nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi, nakoľko nedošlo k porušeniu   právnej   povinnosti,   ktorá   je   všeobecným   predpokladom,   k   vzniku   škody   a taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Odvolací súd konštatuje, že ani zodpovednosť žalovaného v 3. rade nie je daná.“

Sťažovateľ si uplatňoval svoj nárok voči zamestnávateľovi (žalovanému v 1. rade) v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.

V zmysle uvedených ustanovení zodpovedá zamestnávateľ zamestnancovi za škodu, ak je naplnený predpoklad, že škoda vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, škoda je dôsledkom porušenia právnych povinností alebo úmyselného konania proti dobrým mravom, alebo (podľa ods. 2 citovaného ustanovenia) porušenie   povinnosti   bolo   spôsobené   zamestnancom,   ktorý   konal   v   rámci   plnenia   úloh zamestnávateľa v jeho mene, a zároveň musí existovať príčinná súvislosť medzi škodou a porušením povinností, resp. úmyselným konaním proti dobrým mravom.

Všeobecné súdy sa vo svojom rozhodnutí museli vysporiadať najmä s otázkou, či zamestnávateľ sťažovateľa (príp. jeho zamestnanci) porušil svoje právne povinnosti a/alebo či úmyselne nekonal proti dobrým mravom. Podľa sťažovateľa jeho zamestnávateľ porušil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 146 ods. 2 a § 147 ods. 1 Zákonníka práce a § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z.

Krajský súd vo svojom rozsudku sp. z. 9 Co/144/2011 dospel k záveru, že skutkový stav bol zistený okresným súdom správne a bol z neho vyvodený správny právny záver. Z rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C/256/2009   z   23.   februára   2011   vyplýva,   že   sa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   súd   zaoberal   otázkou,   či   zamestnávateľ   sťažovateľa nezanedbal plnenie si svojej prevenčnej povinnosti pri ochrane zdravia svojich pracovníkov: „Zamestnanci   žalovaného   v   1.   rade   mali   na   pracovisku   v   cudzine   zabezpečenú lekársku   starostlivosť.   V   prípade,   že   zamestnanec   potreboval   lekárske   ošetrenie   mal k dispozícii kartu poistenca s ktorou mohol ísť k lekárovi. Toto dosvedčili P. H., vedúci stavby,   P.   B.,   vedúci montér,   aj   spolubývajúci žalobcu G.   T.,   ktorý žalobcu k lekárovi posielal. Podľa G. T. aj vedúci stavby po troch dňoch absencie žalobcu trval na tom, aby buď išiel k lekárovi,   alebo môže ísť na doliečenie domov.   Žalobca lekársku pomoc na pracovisku nevyhľadal, rozhodol sa dňa 16. 10. 2007 odcestovať domov autobusom. Žalovaný v 1. rade svojich zamestnancov počas zahraničnej pracovnej cesty poistil v poisťovni U., o čom predložil hromadnú poistnú zmluvu č. 11 717 155 z 31. 8. 2006. Vysielanie   zamestnancov   na   pracovné   cesty   upravuje   Organizačná   smernica   č.   304/04 z 2. 5. 2005. Táto podrobne upravuje aj zahraničné pracovné cesty zamestnancov. Na liste 7/11 smernice je upravená povinnosť zamestnávateľa dohodnúť so zamestnancom dopravu do miesta odchodu, a podľa všeobecných ustanovení pod bodom 1. je stanovené, že pri ceste   do   zahraničia   a   návrat   je   nutné   použiť   dopravný   prostriedok   stanovený zamestnávateľom.

V časti Zdravotná starostlivosť a poistenie v bode dva smernice je zakotvené, že ak vyslaný zamestnanec v krajine pobytu onemocnie, je to povinný sám, resp. prostredníctvom svojho priameho nadriadeného oznámiť vedeniu stavby resp. vysielajúcej organizácii. Ak si to zdravotný stav zamestnanca vyžaduje, rozhodne zamestnávateľ po konzultácii s miestnym lekárom o ďalšom spôsobe liečby, alebo aj o návrate domov.

Žalovaný v 1. rade svojich zamestnancov tomto prípade prepravoval na zahraničnú pracovnú cestu a domov autobusom prepravnej spoločnosti žalovaného v 2. rade, s ktorou má uzavretú zmluvu.

Organizačná smernica číslo OS-S č. 522/07 s názvom : Pravidlá na zaistenie BOZP, vypracovaná žalovaným v 1. rade bola bodu 1., stanovuje základné podmienky a postupy na zaistenie   bezpečnosti   a   ochrany   zdravia   pri   práci,   na   vylúčenie   alebo   obmedzenie faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce a všeobecné zásady prevencie. Ďalej žalovaný predložil Plán bezpečnosti a ochrany zdrvia pri práci na stavbe číslo 21000-3285a Havarijný plán.“

Po   posúdení   vykonaného   dokazovania   prvostupňový   súd   skonštatoval,   že „súd dokazovaním nemal preukázané, že by žalovaný v 1. rade porušil niektorú svoju právnu povinnosť následkom čoho vznikla žalobcovi škoda na zdraví. Žalobcu poistil, zabezpečil mu dostupnosť lekárskej starostlivosti, a v konečnom dôsledku zabezpečil, aby sa žalobca prepravil domov, keďže sa rozhodol liečiť doma na Slovensku. Vedúci stavby H. zariadil prepravu žalobcu k autobusu do Dánska služobným vozidlom a prihlásil ho na zoznam cestujúcich. Nebolo ani preukázané, že by spolucestujúci zamestnanci žalovaného v 1. rade porušili niektorú právnu povinnosť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti splnením.   Spolucestujúci   v   autobuse   boli   bežní   zamestnanci   žalovaného,   ktorí   cestovali domov,   teda   neplnili   žiadne   pracovné   úlohy.   Cestovanie   domov   nie   je   v   priamej   ani nepriamej súvislosti splnením pracovných úloh. Žalobca nepreukázal opak, hoci dôkazné bremeno je na ňom. Zodpovednosť za vzniknutú škodu môže byť u nich len osobná, teda každého jednotlivca v autobuse.“.

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými   súdmi   ani   hodnotiť   skutkové   a   právne   závery,   ku   ktorým   dospeli,   a   tak zasahovať   do   ich   rozhodovacej   činnosti,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom   ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   V   danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť k záveru,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   možné   označiť za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy pripustiť vykonanie aj iných sťažovateľom navrhovaných dôkazov. Súdy   hodnotili   dôkazy   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   a   neprikladali   tvrdeniu sťažovateľa na vykonanie iných dôkazov dôležitosť so zreteľom na iné písomné a svedecké dôkazy.

Ústavný súd zároveň usúdil, že rozhodnutie krajského súdu je akceptovateľné aj čo sa týka vyvodenia právneho záveru zo zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že krajský súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu aj jemu predchádzajúci postup, a ani po oboznámení sa so sťažovateľom predloženým stanoviskom nezistil žiadne nedostatky, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu, krajského súdu ani Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sťažovateľom označenými základnými právami, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013