znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 129/2012-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť M. H., V., M. J., V., M. Č., V., a M. J., O., Č., zastúpených advokátkou JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H., M. J., M. Č. a M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   508/1995 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M.   H.,   M.   J.,   M.   Č.   a M.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume po 3 000 €   (slovom   tritisíc   eur)   pre   každého   z nich,   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   M. H., M. J., M. Č. a M. J. zaplatiť trovy konania v sume   595,17 € (slovom päťstodeväťdesiatpäť eur a sedemnásť centov) na účet ich   právnej   zástupkyne   JUDr. M.   H.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 129/2012-17 z 28. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H., V. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), M. Č., V. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a M. J., O., Č. (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“; ďalej spolu   aj   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenie svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení navrhovateľov účastníkmi   označeného   konania   vedeného   okresným   súdom,   a to   na   základe „návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia a na odstránenie stavby“ podaného z 30. júna 1995 právnym predchodcom sťažovateľov (ďalej len „navrhovateľka“).

Sťažovatelia   uviedli,   že   predmetné   konanie,   ktorého   doterajšia   dĺžka   prekračuje 17 rokov, je poznačené početnými obdobiami viac ako šesťmesačnej nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho neefektívnymi úkonmi. Z tohto dôvodu sťažovatelia adresovali predsedovi okresného súdu „sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť“, ktorý ju podľa vyjadrenia sťažovateľov posúdil ako dôvodnú.

V doterajšom postupe konajúceho súdu, ktorý napriek uplynutiu viac ako 17 rokov od   podania   návrhu   doteraz   vo   veci   sťažovateľov   meritórne   ani   raz   nerozhodol,   vidia sťažovatelia   porušenie   svojho   základného   práva   na   prekovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   v závere   svojej   sťažnosti navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 C 508/1995, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 19. apríla 2012   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania a konštatovanie   o   skutkovej   a právnej   náročnosti   prerokúvanej   veci   danej   potrebou nariadenia znaleckého dokazovania. Predseda okresného súdu v liste uviedol, že na základe žiadosti sťažovateľov bolo konanie uznesením z 2. októbra 2007 prerušené a   že ho bolo možné prerušiť aj vo fáze úmrtia pôvodnej navrhovateľky až do právoplatného skončenia dedičského   konania.   V ďalšej   časti   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   poukázal na okolnosti pričítateľné podľa jeho názoru na vrub sťažovateľom a súčasne uznal určité obdobia   konania   poznačené   prieťahmi   spôsobenými   okresným   súdom.   V predmetnej argumentácii   uviedol: „...sťažovatelia   napriek   skutočnosti,   že   ústavnému   súdu   podali sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   sami   výraznou   mierou   prispeli   k   dĺžke   prebiehajúceho konania.   Ani   jeden   zo   sťažovateľov   neoznámil   súdu,   že   pôvodná   žalobkyňa   zomrela   a nepodal žiadosť o pokračovanie v konaní s jej dedičmi. Po zastavení konania práve pre úmrtie pôvodnej žalobkyne jediná zo sťažovateľov podala proti zastavujúcemu uzneseniu odvolanie. Všetci ostatní sťažovatelia, ktorým bolo uznesenie o zastavení konania riadne doručené, sa proti nemu neodvolali, čo dokazuje, že so zastavením konania súhlasili a nemali   záujem   ani   v konaní   pokračovať.   Ani   po   pripustení   ich   vstupu   do   konania   sa vytýčených   pojednávaní   nezúčastňovali,   hoci   na   nich   boli   riadne   predvolávaní   a   sami žiadnym spôsobom nežiadali vykonať úkony,   resp.   nenavrhovali dôkazy na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku. Práve naopak, nimi zvolení právni zástupcovia viackrát požiadali   o   odročenie   vytýčených   pojednávaní,   a   to   na   pojednávaní,   konanom   dňa 21.6.2007   sa   nezúčastnil   nikto,   na pojednávaní   dňa   2.10.2007   bola   predložená   žiadosť o prerušenie konania za účelom mimosúdnej dohody, pričom po uplynutí lehoty, po ktorú bolo   konanie   prerušené,   účastníci   výsledok   dohody   neoznámili.   Na   pojednávaní   dňa 16.12.2008 požiadal právny zástupca sťažovateľov o odročenie pojednávania za účelom upresnenia petitu v lehote 15 dní (13 rokov po podaní žaloby); lehota na upresnenie petitu nebola dodržaná a bola prekročená o niekoľko mesiacov. Na pojednávaní, určenom na deň 3.2.2009, právny zástupca sťažovateľov požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním,   ktoré   bolo   údajne   vytýčené   skôr.   Toto   jeho tvrdenie sa   javí   byť diskutabilným   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   termín   tohto   pojednávania   bral   na   vedomie na predchádzajúcom   pojednávaní,   kde   uvedenú   skutočnosť   nenamietal.   Sťažovatelia   sa nezúčastnili   ani   ďalších   pojednávaní,   ktoré   boli   určené   na   dni   31.3.2009,   5.5.2009 a 12.6.2009. Vyjadrenie k námietke premlčania predložila právna zástupkyňa sťažovateľov až po uplynutí 3 mesiacov, čo tiež nemožno považovať za lehotu primeranú.

Zarážajúco pôsobí i skutočnosť, že v deň podania ústavnej sťažnosti (27.1.2012), kedy   sa   konalo   v   uvedenej   veci   pojednávanie,   účastníci   tohto   konania   (teda   právna zástupkyňa   sťažovateľov   a   žalovaný)   požiadali   o   odročenie   pojednávania   za   účelom mimosúdneho   vysporiadania   predmetného   sporu.   Na   jednej   strane   teda   sťažovatelia namietajú   prieťahy   v   konaní,   na   strane   druhej   sami   žiadajú   súd,   aby   nepojednával. Dokonca na ďalšom pojednávaní 1.3.2012 žiadali účastníci predĺžiť lehotu na mimosúdne vysporiadanie sporu a až dňa 12.4.2012 oznámili, že k mimosúdnej dohode nedošlo. Pojednávaní   sa   opakovane   nezúčastnila   ani   právna   predchodkyňa   sťažovateľov v priebehu roku 1999, kedy však sťažovatelia ešte neboli účastníkmi tohto konania.

-za súdom spôsobené prieťahy možno označiť obdobie od 16.6.1998 do 31.5.1999, kedy však sťažovatelia neboli účastníkmi tohto konania.   K nečinnosti súdu došlo i v období 4.11.1999   až   18.10.2004;   v   tomto   období   (4.7.2002)   však   pôvodná   žalobkyňa   zomrela a z tohto dôvodu vznikla možnosť pre prerušenie konania a v predmetnom období rovnako sťažovatelia neboli ešte účastníkmi konania. Jediným prieťahom, spôsobeným súdom, kedy už sťažovatelia boli účastníkmi konania, bolo obdobie od 12.6.2009 do 30.8.2010.

-posúdenie   existencie   a   zbytočnosti   prieťahov   v danom   konaní   ponechávam   na   zvážení ústavného súdu.

-záverom   svojho   stanoviska   k   Vami   položeným   otázkam   opakovane   poukazujem na skutočnosť, že sťažovatelia výraznou mierou prispeli k dĺžke predmetného konania, keď súdu   neoznámili   úmrtie   pôvodnej   žalobkyne,   po   zastavení   konania   s   výnimkou   jedinej sťažovateľky   nepodali   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   odvolanie,   nezúčastňovali   sa vytýčených   pojednávaní   a   práve   na   žiadosť   ich   právnych   zástupcov   boli   pojednávania opakovane   odročované.   Som   tiež   toho   názoru,   že   pri   posudzovaní   dĺžky   predmetného konania   nemožno   vychádzať   z   jeho   celkovej   dĺžky,   ako   to   uvádza   v   sťažnosti   právna zástupkyňa   sťažovateľov,   nakoľko   sťažovatelia   sa   stali   účastníkmi   konania   až po nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   zo   dňa   5.2.2007,   keď   bolo   povolené   ich pristúpenie   do   konania   namiesto   pôvodnej   žalobkyne.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti (neoznámenie úmrtia žalobkyne, neodvolanie sa proti zastavujúcemu uzneseniu) je nutné predpokladať, že o existencii predmetného sporu buď vedomosť nemali, alebo nemali snahu o jeho urýchlené ukončenie. V uvedenom období im preto nemohla vznikať žiadna ujma, na základe ktorej by im malo byť priznané finančné zadosťučinenie. Ani ich správanie v ďalšom období sa nejavilo ako také, ktoré by bolo možné hodnotiť ako snahu o čo najrýchlejšie ukončenie sporu.“

V liste okresný súd zároveň vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012 vyjadrila súhlas s upustením od ústneho   pojednávania vo   veci   samej   aj právna zástupkyňa sťažovateľov.   Vo   svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu právny predostrela túto argumentáciu:

„Predĺženie konania z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne nemožno pričítať na vrub súčasným sťažovateľom, nakoľko bolo procesným pochybením konajúceho súdu, že konanie zastavil a nezisťoval okruh dedičov po zosnulej. Nie je dôvodný ani argument súdu, že je zavinením sťažovateľov, že len jeden z nich podal odvolanie voči zastavujúcemu uzneseniu zo   dňa   20.12.2005.   Toto   úplne   postačilo   na   odstránenie   tejto   procesnej   chyby   súdu a nakoľko   sa   sťažovateľka   odvolala   už   11.6.2006,   z   tohto   dôvodu   k   zdržaniu   v   konaní nedošlo. Čo sa týka rozhodovania Krajského súdu Košice o odvolaní, tak toto trvalo takisto takmer 10 mesiacov.

Tvrdenie, že sťažovateľom nemohla vzniknúť ujma pôsobí zarážajúco, nakoľko sa jedná   o   starých   ľudí,   na   ktorých   súdne   konanie   dolieha   s   ešte   väčšou   ťarchou   ako na bežného   občana   a   obávajú   sa,   že   tak   ako   sa   jeho   konca   nedožila   ich   právna predchodkyňa,   nedožijú   sa   ho   ani   oni.   Veľmi   intenzívne   prežívajú   krivdu,   že pred štyridsiatimi rokmi prišli o majetok, za ktorý dodnes nedostali nijakú náhradu. To že sa   konania   nezúčastňovali   je   odôvodnené   ich   vekom   a   zlým   zdravotným   stavom   a   na priebeh konania to nemalo nijaký vplyv, nakoľko súhlasili, aby sa pojednávalo bez ich prítomnosti   a predmet   sporu   je   taký,   že   nevyžaduje   ich   osobnú   účasť   na   daných pojednávaniach.

Sťažovatelia však boli v konaní aktívni prostredníctvom svojich právnych zástupcov, ktorí sa pojednávaní zúčastňovali a riadne konali.

K pojednávaniu zo dňa 27.1.2012 - o poskytnutie času na uzatvorenie mimosúdnej dohody požiadal právny zástupca žalovaného nie sťažovatelia. Ich právna zástupkyňa s tým súhlasila,   nakoľko   z   priebehu   pojednávania   bolo   zrejmé,   že   sa   na   danom   pojednávaní nerozhodne a tak videla šancu ukončiť tento dlho trvajúci spor dohodou. Na pojednávaní 1.3.2012 opäť právny zástupca žalovaného oznámil, že nestihol prejednať u žalovaného možnosť   dohody   a   požiadal   o   predĺženie   termínu   na   jednanie.   Toto   sa   napokon   aj uskutočnilo a strany k dohode nedospeli. Avšak na pojednávaní dňa 12.4.2012 po oznámení strán, že k dohode nedospeli sa vôbec nekonalo, len pojednávanie bolo odročené na ďalší termín   bez   toho,   aby   sa   vykonali   akékoľvek   dôkazy.   Medzičasom   sa   uskutočnilo   aj pojednávanie 22.5.2012, opäť bez rozhodnutia. Častá frekvencia pojednávaní teda nijako neprispela ani v apríli ani v máji 2012 k vyriešeniu sporu.

Takisto v období od 7.4.2011 do 27.1.2012 súd nevykonal nijaký relevantný úkon. Čo sa týka predlženia lehoty na vyjadrenie k námietke premlčania, tak táto bola podaná z dôvodu zmeny právneho zástupcu.

V období od 12.6.2009 do 30.8.2010 nebol vykonaný nijaký relevantný úkon. Takisto je potrebné sa vyjadriť k prerušeniu konania dňa 2.10.2007, po troch mesiacoch totiž súd nekonal, aj keď po uplynutí tejto lehoty mal konať ex offo a konal až 11.8.2008, teda opäť tu došlo k prieťahu. Opäť to bola iniciatíva žalovaného, ktorý prejavoval ochotu k dohode, ku ktorej nedošlo. Ku konaniu súdu pred tým, ako sa sťažovatelia stali účastníkmi konania sa títo nevyjadrujú, avšak vzhľadom na reštančnosť sporu, ktorá už v čase ich pripustenia do konania bola zrejmá, súd mal celému konaniu venovať zvýšenú pozornosť a vyhnúť sa akémukoľvek prieťahu. Sťažovatelia teda majú za to, že ich sťažnosť je dôvodná a trvajú na svojom podaní zo dňa 25.1.2012.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis, ako aj vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Dňa 30. júna 1995 podala navrhovateľka okresnému súdu návrh „na začatie konania o vydanie bezdôvodného obohatenia a odstránenie stavby“. Okresný súd 10. augusta 1995 doručil odporcovi výzvu na predloženie vyjadrenia v lehote 15 dní, pričom pojednávanie uskutočnil 8. februára 1996.

Okresný súd 16. apríla 1996 žiadal kompetentný subjekt o poskytnutie listinných podkladov, ktoré mu boli doručené 26. apríla 1996. Pojednávanie vykonal 21. januára 1997.Okresný súd uskutočnil 7. septembra 1999 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu vopred ospravedlnenej   neúčasti   odporcu   a neospravedlnenej   neúčasti   navrhovateľky   odročené na neurčito pre účely predvolania a vypočutia účastníkov konania.

Okresný   súd   uskutočnil   4.   novembra   1999   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu neprítomnosti   účastníkov   odročené   na   neurčito   (právny   zástupca   navrhovateľky ospravedlnil svoju neprítomnosť a žiadal o odročenie pojednávania podaním z 3. novembra 1999 z dôvodu kolízie pojednávania „s inou neodkladnou pracovnou záležitosťou“).Okresný   súd   uskutočnil   7.   decembra   2004   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu úmrtia navrhovateľky pre účely vyžiadania jej úmrtného listu.

Okresný súd prijal 20. decembra 2005 uznesenie o zastavení konania, ktoré bolo na základe odvolania sťažovateľky v 3. rade uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2006 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.   V uznesení   krajský   súd   konštatoval,   že   uplatňovaný   nárok   tvoriaci   predmet posudzovaného konania nie je nárokom viazaným výlučne na osobu navrhovateľky, a preto aj keď smrťou navrhovateľky došlo k strate jej spôsobilosti na právne úkony, vzhľadom na charakter   konania môžu   v konaní pokračovať jej právni   nástupcovia,   pokiaľ prejavia súhlas so zámenou na strane navrhovateľa. Odvolací súd uviedol, že v takýchto veciach konajúci súd pokračuje v konaní s dedičmi účastníka konania, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi pokračovalo ešte pred skončením dedičského konania. Krajský súd uzavrel, že dedičia navrhovateľky sú známi a okresný súd im navyše doručoval aj uznesenie o zastavení konania, preto okresný súd nepostupoval správne, keď ich nevyzval na vyjadrenie, či vstupujú do konania na miesto navrhovateľky.

Okresný súd uskutočnil 21. júna 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania, kde odporca svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil.   Okresný súd uskutočnil 2. októbra 2007 pojednávanie, na ktorom na základe žiadosti účastníkov   konania   okresný   súd   konanie   prerušil   na   dobu   troch   mesiacov   pre   účely uzavretia mimosúdnej dohody. Okresný súd vyzval účastníkov konania 11. augusta 2008, aby sa vyjadrili, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody. Sťažovatelia 22. augusta 2008 okresnému   súdu   oznámili,   že   k jej   uzavretiu   nedošlo,   a preto   žiadajú   okresný   súd,   aby pokračoval v konaní. Okresný súd pojednávanie uskutočnil 16. decembra 2008.

Okresný   súd   vykonal   3.   februára   2009   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu ospravedlnenej   neprítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľov   (z   dôvodu   kolízie pojednávaní) odročené na 31. marec 2009. Pojednávanie uskutočnené 31. marca 2009 bolo odročené   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   (aj   sťažovateľov,   aj   odporcu) na 5. máj 2009.

Okresný súd listom zo 16. februára 2011 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na predloženie   vyjadrenia,   ktoré   právny   zástupca   doručil   23.   marca   2011.   Okresný   súd zaslal predmetné vyjadrenia odporcovi 4. júla 2011. Pojednávanie okresný súd uskutočnil 27. januára   2012,   pričom   toto   bolo   na   základe   žiadosti   účastníkov   konania   odročené pre účely   uzavretia   mimosúdnej   dohody   na   1.   marec   2012.   Na   pojednávaní   konanom 1. marca   2012   sa   účastníci   vyjadrili,   že   k mimosúdnej   dohode   nedošlo,   a preto   žiadajú o predĺženie lehoty pre účely jej uzavretia. Na pojednávaní konanom 12. apríla 2012 právny zástupca   sťažovateľov   uviedol,   že   mimosúdna   dohoda   uzavretá   nebola,   a žiadal   preto pokračovať v konaní.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú   a právnu zložitosť,   ako aj jej významnosť z ich   pohľadu   (1),   ďalej správanie sťažovateľov v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov na odstránenie   stavby   a   na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z titulu neoprávnenej   stavby   na   pozemku   vo   vlastníctve   sťažovateľov.   Z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   alebo   skutkovej zložitosti   veci.   Aj   keď   určitú   skutkovú   náročnosť   veci   signalizuje   potreba vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť vo vzťahu   k doterajšiemu   postupu   okresného   súdu   nemala   výraznejší   vplyv na plynulosť   posudzovaného   konania,   pretože   k vypracovaniu   znaleckého posudku   sa   pristúpilo   až   v roku   2010,   pričom z časového   hľadiska   etape vypracovania znaleckého posudku zodpovedá doba približne 3 mesiacov, teda obdobie   zjavne   nepomerné   k celkovej   dĺžke   doterajšieho   konania.   V kontexte prvého   kritéria   zohľadnil   ústavný   súd   v súlade   s judikatúrou   štrasburských orgánov   ochrany práva (napr.   rozhodnutie   Zuzčák a Zuzčáková   c.   Slovenská republika z 13. júla 2004) aj vysoký vek sťažovateľov v 2. a 3. rade kladúci zvýšené nároky na plynulosť postupu konajúceho súdu a podmieňujúci prísnejší pohľad ústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov konania.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd v správaní sťažovateľov zistil niektoré relevantné okolnosti, ktoré v určitej miere narušili rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.

Na vrub sťažovateľom treba pripísať početné neúčasti ako navrhujúcej strany (platí to   aj   o ich   právnej   predchodkyni)   na pojednávaniach   v   určených   termínoch,   či   už ospravedlnené   alebo   neospravedlnené,   keď   sa   pojednávania   nezúčastnil   ani   jej   právny zástupca,   v dôsledku   čoho   bol   okresný   súd   nútený   pojednávanie   odročiť   (7.   september 1999, 4. november 1999, 21. jún 2007, 3. február 2009, 31. marec 2009). Nedostatočnú aktivitu   sťažovateľov   signalizuje   aj   postup   ich   právneho   zástupcu,   ktorý   na   výzvu okresného súdu k špecifikácii petitu reagoval so značným časovým odstupom po uplynutí poskytnutej lehoty.

Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že sťažovatelia ako navrhujúca strana spolu   s odporcom   požiadali   v prvom   prípade   o prerušenie   konania   pre   účely   uzavretia mimosúdnej dohody, keď jej negatívny výsledok v uvedenom smere oznámili konajúcemu súdu   po   dlhšom   časovom   odstupe   až   na   základe   výzvy   súdu,   a v druhom   prípade o odročenie   pojednávania   a   o predĺženie   lehoty   poskytnutej   pre   účely   mimosúdneho urovnania sporu. Ústavný súd konštatuje, že aj tieto   okolnosti mali na doterajšiu dĺžku konania objektívne výrazný vplyv.

Ústavný súd všetky označené skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o otázke výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   sa   vysporiadal   aj   s argumentáciou   okresného   súdu,   ktorý   namietal pasivitu sťažovateľov v 1., 2. a 4. rade, ktorí neuplatnili opravný prostriedok proti uzneseniu o zastavení konania, a posúdil ju ako irelevantnú, pretože je toho názoru, že sťažovateľka v 3. rade vzhľadom na charakter existujúceho vzťahu medzi sťažovateľmi ako účastníkmi na   strane   navrhovateľov   (príbuzní   a   spoludedičia)   reagovala   na   vydané   uznesenie uplatnením opravného prostriedku nepochybne s ich vedomím a súčasne v ich prospech.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Pri vymedzení obdobia podliehajúceho posúdeniu namietanej protiústavnosti ústavný súd vychádzal zo svojej predchádzajúcej judikatúry (napr. II. ÚS 373/06), podľa ktorej možno   uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium,   ktoré predchádzalo zmene účastníka konania podľa § 92 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Návrh na začatie konania podala právna   predchodkyňa   sťažovateľov,   k   procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii) sťažovateľov došlo na základe univerzálnej sukcesie, ústavný súd teda nemal pochybnosť o tom,   že sťažovatelia   môžu   uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť jeho konania, boli obdobia nečinnosti (v celkovom rozsahu 6 rokov a 6 mesiacov), v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, a tiež jeho neefektívny postup.

Už   v prvotnej   fáze   konania   bolo   pasivitou   okresného   súdu   poznačené   obdobie od 10. augusta 1995, keď okresný súd vyzval odporcu na predloženie vyjadrenia v lehote 15 dní,   do   8.   februára   1996,   keď   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie.   Ústavný   súd konštatuje,   že   časový   odstup   medzi   vykonaným   technickým   úkonom   súdu   (výzva adresovaná   odporcovi)   a určeným   termínom   pojednávania   bol   neprimeraný,   a preto po zohľadnení   časovej   rezervy   potrebnej   na   doručenie   predvolaní   účastníkom   konania kvantitatívne   vymedzil   nečinnosť   okresného   súdu   v danom   období   rozsahom   približne 3 mesiacov.

Aj   v ďalšom časovom   úseku   ostal   okresný   súd   nečinný,   a   to   po   dobu   približne 8 mesiacov, pričom išlo o úsek konania od 26. apríla 1996, keď mu boli kompetentným subjektom predložené relevantné podklady, až do 21. januára 1997, keď vykonal vo veci pojednávanie.

Rozsiahle obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní zhruba 4 rokov a 11 mesiacov, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, zistil ústavný súd v etape konania od 4. novembra 1999, keď bolo na základe žiadosti právneho zástupcu navrhovateľky pojednávanie odročené na neurčito, do 7. decembra 2004, keď okresný súd vykonal pojednávanie, ktoré odročil z dôvodu úmrtia navrhovateľky.

Neprimeraný časový odstup kvalifikovaný ústavným súdom ako nečinnosť v rozsahu 3 mesiacov sa vyskytol v období od 23. marca 2011, keď bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   do   4.   júla   2011,   keď   okresný   súd   zaslal predmetné stanovisko odporcovi. Následne ostal okresný súd opätovne nečinný po dobu 5 mesiacov,   a to v období   od zaslania uvedeného stanoviska, do   27.   januára 2012,   keď vykonal vo veci sťažovateľov pojednávanie.

Nedostatok   v   plynulosti   konania   okresného   súdu,   konkrétne   jeho   nesústredenú, a teda neefektívnu činnosť, napokon potvrdilo aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý pre zjavne procesné   pochybenie okresného   súdu   zrušil   jeho uznesenie   o zastavení   konania a vrátil mu vec sťažovateľov na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zistených období nečinnosti, ale aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania nemožno doterajšiu dobu konania (17 rokov) vedeného pred okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy,   ako aj porušenie   ich   práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia takto: „Od právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice II v súdnom konaní č. k. 19C/508/1995 závisí objasnenie majetkových práv navrhovateľov k nehnuteľnému majetku. Pre sťažovateľov, ktorých majetkové pomery ani príjmy nie sú nijako nadštandardné to má značný význam a to aj z hľadiska možnej dispozície s týmto nehnuteľným majetkom. Avšak zbytočnými a neodôvodniteľnými prieťahmi v konaní sa sťažovateľom bráni v dispozícii s ním a tým dochádza k umŕtveniu majetku, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľov.

Uvedená dlhá doba čakania na rozhodnutie súdu nepriaznivo vplýva na psychiku sťažovateľov   a   nečinnosťou   súdu   bola   spôsobená   aj   nemajetková   ujma   pomerne   ťažko vyčísliteľná. Jedná sa o neistotu vo veci existencie vlastníckeho práva, spôsobená potupa sťažovateľov   atď.   Nečinnosťou   súdu fakticky   dochádza k   ochrane jedného   z účastníkov súdneho konania.

Ak ani po takmer sedemnástich rokoch od začatia súdneho sporu, nie je právoplatne skončené   súdne   konanie,   tak   je   dôvodné   sa   domnievať,   že   je   porušované   namietané základné   právo   a   je   hodné   primeraného   spravodlivého   finančného   zadosťučinenia za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice - II, ktoré navyše spôsobili právnu neistotu.

Vzhľadom na vek sťažovateľov, ktorí sú dôchodcovia bez majetku a majú dôvodné obavy, že sa nedožijú konca súdneho sporu, toto jeho dlhé trvanie im spôsobuje len ďalší stres a obavu, že sa ani nedozvedia, ako sa celá záležitosť skončí.“

Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného zadosťučinenia   sumu   20   000   €,   na   zaplatenie ktorej   žiadali   zaviazať okresný   súd,   a to vo vzťahu ku každému z nich.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 3 000 € (a to každému z nich), ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní, predmet konania pred okresným súdom, vstup sťažovateľov do konania v roku 2007 a okolnosti s tým spojené, ich správanie a správanie ich právnej predchodkyne ako účastníkov konania, a s tým   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľov   spočívajúcu   v ich   psychickej   záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom za tri úkony právnej služby a ich výšku špecifikovali sumou 595,17 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   vychádzal   z určenia   náhrady   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu   ako úkony vykonané v roku 2012). V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č.   655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v konaní   pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny (127,16 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu 63,58 €, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby. Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané pre 4 osoby v roku 2012 patrí odmena v sume 4 x 63,58 € x 3, k tomu tiež 12 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda celková suma 854,52 €. Výška trov konania, tak ako ju špecifikovala právna zástupkyňa sťažovateľov označeným postupom, ustálenú sumu neprevyšuje, preto ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania v nimi vyčíslenej sume 595,17 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012