znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 129/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   L.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   M.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/63/2010 z 10. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/63/2010 z 10. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o žalobe sťažovateľa o ochranu osobnosti rozsudkom sp. zn. 6 C/33/2008 z 3. novembra 2009 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa (M., spol.   s   r.   o.)   za   odvysielanie   neoprávnených   a nepravdivých   tvrdení   o sťažovateľovi, súčasne   mu   priznal   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume   9   958,17   €   a trovy   konania. V prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol.

Nadväzne na to sťažovateľ podal v januári 2010 na okresnom súde odvolanie v tej časti, ktorým okresný súd zamietol jeho žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej   ujmy   (sťažovateľ   v žalobe   žiadal   priznať   nemajetkovú   ujmu   v sume 3 mil. Sk) a tiež v časti priznaných trov konania, pretože nebol spokojný s určenou výškou nemajetkovej ujmy, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy,   ktorá mu bola žalovaným spôsobená a dôvody odvolania oprel o ustanovenie § 205 ods. 2 písm.) d) a f) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“), t. j. že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho   posúdenia   veci.   Sťažovateľ   tvrdil,   že napadnutý   rozsudok   je „nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti“, preto žiadal krajský súd, aby zmenil rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti.

Krajský   súd   v odvolacom   konaní   prvostupňový   rozsudok   v napadnutom   výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania potvrdil rozsudkom sp. zn. 11 Co/63/2010 z 10. novembra 2010.

Sťažovateľ je toho názoru, že odôvodnenie krajského súdu je arbitrárne a je v rozpore s ústavou a dohovorom a neobstojí ani vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,   ktorú   však   už   bližšie   nešpecifikuje.   Pritom   poukazuje   aj na   podobné   prípady v Slovenskej republike, keď všeobecné súdy rozhodli o žalobách inak ako v jeho veci, keď priznali vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v konaniach o ochrane osobnosti.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa Ing. Ľ. L... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/63/2010 a jeho rozsudkom zo dňa 10.11.2010, bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/63/2010 zo dňa 10.11.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. Ľ. L..., priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,40 €, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   sú   tvrdenia   o nespravodlivosti   sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu v rámci konania   o ochranu   osobnosti.   Týmto   rozhodnutím   bola   uložená   povinnosť   žalovanému zaplatiť sťažovateľovi sumu 9 958,17 € a trovy konania a v prevyšujúcej časti (zvyšnej uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho označených práv došlo priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v nižšej sume ako požadoval v žalobe.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 43/04). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že všeobecné   súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s ústavnými   princípmi,   ktoré vyplývajú   najmä   z druhej   hlavy   siedmeho   oddielu   ústavy.   Okrem   toho   z princípu nezávislosti   súdov   podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia dôkazov zakotvená aj v ustanovení § 132 OSP. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 6 C/33/2008 z 3. novembra 2009 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť   sa   za   odvysielanie   neoprávnených   a nepravdivých   tvrdení   o sťažovateľovi, súčasne   mu priznal náhradu   nemajetkovej   ujmy v sume   9   958,   17   € a trovy   konania. V prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol.

Nadväzne   na   to   sťažovateľ   podal   v januári   2010   na   okresnom   súde   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že jeho rozhodnutie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby   v prevyšujúcej   časti   a vo   výroku   o trovách   konania   potvrdil   rozsudkom   sp. zn. 11 Co/63/2010 z 10. novembra 2010.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdil, že prvostupňový   súd   danú   vec   nesprávne   právne   posúdil   a dospel   na   základe   vykonaných dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   priznal   sťažovateľovi   náhradu nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   v menšom   rozsahu   ako   požadoval   a uložil   žalovanému povinnosť ospravedlniť sa, a to napriek skutočnosti, že podľa neho došlo k neoprávnenému, ale najmä závažnému zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti prostredníctvo média, ktoré   má   širokú   publicitu   a ktorý   bol   spojený   so „znížením   jeho   dôstojnosti   a vážnosti v spoločnosti,   negatívnym   spôsobom   zasiahol   do   jeho   profesionálnej   oblasti,   do   oblasti verejnej mienky a taktiež mu zasiahol do oblasti rodinného života“.   Okresný súd podľa sťažovateľa oprel svoje rozhodnutie iba o výpoveď jedného svedka.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného, aby mu zaplatil sumu 89 623,58 €, a priznal náhradu požadovaných trov konania.

V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia (s. 1 až 3), zosumarizoval odvolacie argumenty sťažovateľa (s. 4), opísal argumenty žalovaného (s. 5) a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Súčasne sa podľa § 219 OSP stotožnil   v celom   rozsahu   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s jeho skutkovými a právnymi závermi.

Z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   (s.   7   až   9)   k výške   nemajetkovej   ujmy súčasne vyplýva, že „Podľa § 13 OZ zadosťučinenie spočíva v určitom plnení, ktoré sa priznáva   postihnutej   (dotknutej   osobe)   a   ktoré   môže   byť   a)   morálnym   nepeňažitým plnením (zadosťučinenie - satisfakcia nemajetková - morálna) alebo b) peňažitým plnením (satisfakcia majetková - v peniazoch).

Ako   morálne   zadosťučinenie   tak   aj   zadosťučinenie   v   peniazoch   sleduje   cieľ primerane, t. j. s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu zodpovedajúcim, postačujúcim a zároveň účinným spôsobom zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Priznanie   zadosťučinenia   v   peniazoch   súdom   predpokladá   kumulatívne   splnenie určitých   zákonom   kvalifikovaných   podmienok   -   ak   morálne   zadosťučinenie   sa   javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim, a tým aj neúčinným a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Túto druhú podmienku možno vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej   osoby,   ktorú   táto   osoba   vzhľadom   k   intenzite   a   rozsahu   trvania   nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej ľudskej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti pociťuje

-posudzujúc objektívne - ako závažnú. Objektívne posudzované znamená, že by nemajetkovú ujmu pociťoval ako závažnú každý, kto sa nachádza na mieste a v postavení postihnutej fyzickej   osoby.   Nie   sú   teda   rozhodujúce   subjektívne   pocity   samotnej   postihnutej   osoby a nestačí ani len možnosť zníženia dôstojnosti v značnej miere, ale musí byť zistené, že k tomuto zníženiu došlo. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť spočíva na žalobcovi. V   praxi   sú   za   takúto   závažnú   ujmu   považované   predovšetkým   ujmy   vzniknuté prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu pôjde a kedy nie, bude vždy vecou voľnej úvahy súdu, ktorý pritom musí vychádzať z celkovej povahy jednotlivých   okolností   konkrétneho   prípadu,   riadiac   sa   iba   zákonom   stanovenými kritériami.

Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú v prejednávanej veci určil súd prvého   stupňa,   považuje   aj odvolací súd   za   primeranú   tak závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi ako aj okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo.

Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal len z výpovede svedka Mgr. Ľ. D. Práve naopak, ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   pri   skúmaní   intenzity neoprávneného zásahu do chránených práv žalobcu, pokiaľ išlo o jeho občiansku česť a právo na súkromie prihliadal na výpovede svedkov PhDr. Ľ. L. (manželky žalobcu), V. L. a M. L. (súrodencov žalobcu), ako aj Ing. J. Z., CSc., M. A. a J. H. (dlhoročných priateľov žalobcu). Vzal do úvahy aj výpovede svedkov z profesijného prostredia žalobcu, Mgr. Ľ. D., Bc. G. K., Ing. M. K. a Ing. L. K.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p.) odvolací   súd   považuje   za   potrebné   doplniť,   že   žalobca   v   žalobe   nárok   na   priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3 milióny Sk skutkovo odôvodnil tak, že po odvysielaní spornej relácie   v televízii došlo k   neoprávnenému zásahu   do jeho   osobnosti,   čo sa prejavilo   v oblasti   jeho   rodinného   života,   odborno-profesionálnej oblasti   i v oblasti   verejnosti.   Na preukázanie takto, pociťovanej ujmy navrhol vysluchnúť svedkov z oblasti rodinného života (PhDr. Ľ. L., V. L. a M. L.), z odborno-profesionálnej oblasti (JUDr. M. K., Mgr. M. Ž. a R. K.) a z oblasti verejnosti (Ing. J. Z., CSc., J. H., J. F. a M. A.). Išlo teda o osoby z jeho rodinného a pracovného prostredia, ako aj jeho priateľov a susedov. Už v tom, že na preukázanie miery závažnosti ujmy navrhol žalobca viesť dokazovanie týmto smerom (to znamená blízkymi osobami z jeho rodinného a pracovného prostredia) treba vidieť to, že vymedzil aj oblasť, v ktorej ho relácia žalovanej najviac zasiahla, keďže treba vychádzať z toho, že na ňom spočíva povinnosť tvrdenia a aj dôkazná povinnosť. Majúc za to, že v konaní sa výpoveďami svedkov aj preukázali tvrdenia žalobcu, treba súhlasiť so záverom súdu   prvého   stupňa,   že   vzhľadom   na   to,   že   zníženie   dôstojnosti   a   vážnosti   žalobcu   sa najciteľnejšie prejavili v jeho najbližšom okolí, miere závažnosti ujmy, aj s prihliadnutím na okolnosti zásahu odvysielaného televíziou, výška 9 958,17 € priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedá zásade primeranosti.

Neobstojí   ani   poukazovanie   žalobcu   na   iné   medializované   prípady   ochrany osobnosti,   ktoré   sa   týkali   vybraných   politikov,   či   sudcu,   keďže   každá   právna   vec   je jedinečná, odlišná po stránke skutkovej a právnej a nemožno preto rôzne veci mechanicky porovnávať len podľa výšky priznaného primeraného zadosťučinenia v peniazoch...“.

Ústavný súd preskúmal ústavnoprávny rozmer pripomienok sťažovateľa a konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku   nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu   všeobecným súdom (v tomto prípade Občianskeho zákonníka) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V rámci kontroly ústavnosti, ktorej bol podrobený označený rozsudok krajského súdu z aspektu podstaty sťažnostných námietok sťažovateľa, bola pre ústavný súd smerodajná jednak právna úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a tiež   spôsob   jej   aplikácie   v konkrétnych   okolnostiach   danej   veci.   Ústavný   súd   pritom vychádzal   z   toho,   že   všeobecné   súdy   v tomto   prípade   jednak   ustálili   mieru   (intenzitu) zásahu do práva na ochranu osobnosti vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy a podľa jeho názoru náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch všeobecným súdom nie je neprimeraná povahe protiprávneho konania žalovaného. Posúdenie týchto okolností však ponecháva   ústavný   súd   na   úvahu   všeobecnému   súdu,   pričom   podľa   neho   táto   úvaha neprekročila ani únosnú mieru, ale spočívala na logických a legitímnych faktoch.

Ústavný súd ďalej pripomína, že nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych   faktoch   a sú   aj   dostatočne   odôvodnené.   Tak   to   bolo   aj v prípade sťažovateľa,   a preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   nevyhnutné   zasiahnuť   do rozhodnutia krajského súdu a akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť jeho názor týkajúci sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na plný úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011