znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 129/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., Advokátska   kancelária   T.,   s.   r.   o.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   základných   práv zaručených   čl.   26   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   z   29.   apríla   2008   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 336/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 faxom   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   slobody   prejavu   zaručenej   čl.   26   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústava a porušenia rovnosti účastníkov konania zaručenej čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 336/2007-377 z 29. apríla 2008. Podanie sťažovateľa bolo doplnené doručením originálu ústavnému súdu 2. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii odporcu v konaní o ochranu osobnosti vedenom pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   2   C   200/2002.   Sťažovateľ   totiž   ako   vydavateľ   denníka   S. uverejnil   v   dňoch   25.   a   26.   októbra   2001   v   tomto   denníku   kritické   články   na   adresu Ing. J. S.,   Ž.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorých   predmetom   bol   predovšetkým   postup navrhovateľa ako vyšetrovateľa Policajného zboru v konkrétnej kauze.

Navrhovateľ sa návrhom z 23. mája 2002 na okresnom súde domáhal uverejnenia ospravedlnenia v denníku S., ako aj zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 300 000 Sk. V priebehu konania požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy zvýšil na 400 000 Sk.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   C   200/2002-60   z   22.   novembra   2002   uložil sťažovateľovi   povinnosť   uverejniť   v   denníku   S.   text   ospravedlnenia   navrhovateľovi   a povinnosť zaplatiť mu 400 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Po podaní odvolania sťažovateľom a predložení spisového materiálu odvolaciemu súdu krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 49/03 z 9. októbra 2003 vrátil predložený spis okresnému súdu ako predčasne predložený. Dôvodom tohto postupu krajského súdu bolo zistenie,   že sťažovateľ v odvolaní namietal „závažnú skutočnosť spočívajúcu v tom,   že rozsudok   okresného   súdu   nebol   riadne   vyhlásený.   Tvrdil...,   že   v   stanovený   čas   určený súdom   na   vyhlásenie   rozhodnutia   nachádzal   sa   načas   právny   zástupca   odporcu   pred pojednávacou   miestnosťou   Okresného súdu v Žiline,   kde malo   byť rozhodnutie   vo veci vyhlásené, no vyhlásené nebolo a sudca ho oboznámil len v kancelárii s tým, ako bolo vo veci   rozhodnuté.“.   Preto   krajský   súd   predmetným   uznesením   žiadal   zákonného   sudcu o vyjadrenie k uvedeným skutočnostiam, a aby „teda uviedol najmä, ako a kedy presne bol vyhlásený rozsudok... v tejto veci, či bol vyhlásený v súlade s ust. § 156 ods. 1 v spojitosti s § 156 ods. 2 O. s. p., či bol právny zástupca odporcu, prípadne niekto ďalší prítomný pri verejnom   vyhlásení   rozsudku   tak,   aby   odvolací   súd   mal   zrejmé,   či   vôbec   rozsudok vyhlásený bol a teda, či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že rozsudok... nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje a súd bude musieť vo veci riadne rozhodnúť.“.

Zákonný sudca sa k problému vyjadril 16. apríla 2004 tak, že nemôže dokázať, že právny   zástupca   sťažovateľa   bol   v   deň   vyhlásenia   rozsudku   na   pojednávaní,   a   preto pripustil,   že „rozsudok   vynesený   dňa   22.11.02   nebol   vynesený   v   zmysle   zákonných ustanovení“. Zákonný sudca následne dospel k záveru, „že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline...) má oprávnilo vykonať vo veci ďalšie dokazovanie, pretože rozsudok ako taký neexistoval a vo veci opätovne rozhodnúť“.

V   ten   istý   deň,   teda   16.   apríla   2004,   okresný   súd   po   viacerých   vykonaných pojednávaniach   (30.   januára   2004,   8.   marca   2004,   24.   marca   2004)   rozsudkom   č.   k. 2 C 200/2002-175 rozhodol z hľadiska vecného rovnako ako rozsudkom z novembra 2002.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 5 Co 365/2005-264 zo 4. apríla 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého prvostupňového rozsudku bola nepresnosť a neúplná formulácia jeho výroku. Krajský súd dospel k záveru, že zo zrušeného rozsudku „nie je vôbec zrejmé, v ktorom čísle denníka S., ani v ktorý deň boli tieto nepravdivé a urážlivé výroky o osobe navrhovateľa v súvislosti s uvedenou kauzou uverejnené, v čom spočívali tieto nepravdivé a urážlivé výroky (chýba konkretizácia týchto výrokov), a preto podľa názoru odvolacieho súdu   takáto   satisfakcia   vo   forme   ospravedlnenia   je   pre   širokú   verejnosť...   absolútne neurčitá...“.

Krajský súd sa však celkom stotožnil so záverom okresného súdu, „že obsahom uvedeným   v   inkriminovaných   článkoch...,   došlo   závažným   spôsobom   k   zásahu   do základných ľudských práv navrhovateľa, k vážnemu narušeniu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, teda práv chránených zákonom v ustanovení § 11 Obč. zákonníka, ale aj článku 19 ods. 1 Ústavy SR...“.

Okresný   súd   ďalej   vo   veci   konal   a   po   doplnení   dokazovania   rozsudkom   č.   k. 2 C 200/2002-327   z   2.   júla   2007   opätovne   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   uverejniť v denníku   S.   predpísaný   text   o   nepravdivosti   informácií   uverejnených   o   navrhovateľovi v októbri 2001 a uložil mu povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 400 000 Sk a nahradiť mu trovy konania.

Podľa   názoru   okresného   súdu   sťažovateľ   v „článkoch   denníka   S...   uviedol nepravdivé informácie a poškodil česť a meno navrhovateľa a hrubým spôsobom zasiahol do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti... Už len slovné spojenie akým sú napríklad... spôsob   akým   vedie   nadporučík   J.   S.   vyšetrovanie   však   vyvoláva   pochybnosti   o jeho kompetentnosti...   navodzujú   u   čitateľov   predstavu,   že   navrhovateľ   nemá   kompetentnosť riadne a objektívne vyriešiť zložitý prípad...

To   isté   možno   povedať   o   spojení...   postupu   nadporučíka   S.   chýba   elementárna logika... Aj z toho možno vyvodzovať alebo čitateľ môže nadobudnúť dojem, že navrhovateľ sa javí, ako osoba, ktorá skutočne nevie čo má ako vyšetrovateľ robiť a ako má postupovať v takýchto zložitých prípadoch. Navyše v článku je uvedené... aké motívy má pán S. na také konanie,   ktoré   predviedol...   V   ďalšej   vete   je   spochybňované   aj   jeho   vzdelanie,   keď   je písané... najmä zložité finančné operácie s trestným pozadím vyšetruje namiesto doktora práv inžinier... nestranný a nezasvätený čitateľ týchto slovných spojení si mohol urobiť taký záver   ako   bol   prednesený,   že   tento   je   neschopný,   nekompetentný   s čudnými   motívmi konania, nevzdelaný.

Na druhej strane čitateľovi článok neozrejmil za akých okolností sa celé vyšetrovanie viedlo. Nebolo povedané, že navrhovateľ vzniesol obvinenie proti osobe, ktorá je menovaná v   tomto   článku   a   to   dokonca   dvakrát   a   že   pokým   krajská   prokuratúra,   ktorá   zrušila uznesenie   o   vznesení   obvinenia   tak   musel   postupovať   v   súlade   s   jej   pokynmi.   Táto skutočnosť však nebola zmieňovaná ani nebola uverejnená i napriek tomu, že redaktorka denníka S. sa osobne u navrhovateľa na priebeh celého trestného konania v danej veci informovala. Navrhovateľ jej dôsledne objasnil za akých okolností bolo vznesené obvinenie a za akých okolností toto bolo zrušené.“.

Okresný   súd   sa   nestotožnil   s   názorom   sťažovateľa,   že   v   sporných   článkoch   išlo o oprávnenú   kritiku   navrhovateľa.   Podľa   konajúceho   súdu   totiž   bolo „zrejmé,   že za neoprávnený   zásah   sa   nepovažuje   kritika,   ak   je   pravdivá   a   súčasne   svojou   formou primeraná. V tomto prípade však súd nezistil, že by sa jednalo o kritiku pravdivú. Je možno kritizovať   verejných   činiteľov,   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   ďalšie   iné   osoby spoločenského   života   a   verejného   života,   avšak   kritika   musí   byť   skutočne   pravdivá a objektívna.“.

Priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   okresný   súd   zdôvodnil závažnosťou ujmy spôsobenej navrhovateľovi a znížením jeho dôstojnosti neprimeraným spôsobom,   keďže   kauze,   v   ktorej   navrhovateľ   vystupoval   v   pozícii   vyšetrovateľa, „sa široko venovali všetky elektronické médiá na Slovensku od dennej tlače cez televíziu a rozhlas.   Rezonovalo   meno   samotného   navrhovateľa,   ktorý   bol   navyše   v   predmetných článkoch denníka S. opísaný tak, ako je to konštatované.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom s poukazom na potrebu   realizácie   slobody   prejavu   argumentoval,   že „tlač   má   v   demokratickej spoločnosti   nezastupiteľnú   úlohu,   i   keď   nemôže   prekračovať   určité   hranice   súvisiace predovšetkým   s   ochranou   povestí   a   práv   iných,   ako   aj   s   nutnosťou   zabrániť   úniku dôverných informácií, prináleží jej však, aby vyjadrovala pri dodržaní svojich povinností a zodpovednosti   informácie   a   myšlienky   o   všetkých   otázkach   verejného   záujmu.“. Sťažovateľ tiež v odvolaní zdôrazňoval, že navrhovateľ vystupoval v pozícii vyšetrovateľa orgánu činného v trestnom konaní, a tak „bol a je v postavení verejného činiteľa a s týmto postavením je spojená vyššia miera ochrany pri výkone jeho právomoci, avšak na druhej strane musí táto osoba vykonávajúca verejnú právomoc strpieť vyššiu mieru kritiky a znášať nižšiu mieru ochrany ako súkromná osoba.“.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   5   Co   336/2007-377 z 29. apríla   2008   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   návrh navrhovateľa na uverejnenie ospravedlnenia v denníku S. zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   sume   300   000   Sk a nahradiť mu trovy konania.

Z hľadiska skutkových zistení i právneho hodnotenia veci sa krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu, pričom k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že „i keď hranice povolenej kritiky sú širšie vo vzťahu k politikom a verejným činiteľom ako vo vzťahu k súkromným osobám, článok 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   nepochybne   chráni   povesť   všetkých   jednotlivcov   a   táto   ochrana   sa   vzťahuje   aj na politikov,   verejných   činiteľov   a   to   aj   vtedy,   ak   nekonajú   ako   súkromné   osoby.   Súd rozlišuje medzi uvedením faktov a hodnotiacimi úsudkami. V konkrétnom prípade uvedené fakty   nezodpovedali   skutočnosti   a   boli   teda   nepravdivé   tak,   ako   na   ne   poukázal prvostupňový   súd.   Preto   ani   hodnotiaci   úsudok   bez   akéhokoľvek   skutkového   základu nemohol byť adekvátny.“.

Zmeňujúce rozhodnutie krajský súd zdôvodnil v prvom rade tým, že „od uverejnenia inkriminovaných článkov, ktorých obsahom došlo k porušeniu práv na ochranu osobnosti navrhovateľa,   uplynula   veľmi   dlhá   doba   na   to,   aby   pre   navrhovateľa   uverejnenie ospravedlnenia   bolo   zadosťučinením,   naopak,   pripomenutie   nepravdivých   skutočností a neoprávnená kritika navrhovateľa by mohli mať práve opačný efekt na navrhovateľa pred verejnosťou.“.

Zníženie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch založil krajský súd na uplatnení kritéria primeranosti.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   odôvodňoval   porušenie základného práva na súdnu ochranu tvrdením o zmätočnosti súdneho konania o ochrane osobnosti,   čo   mu podľa   jeho názoru   znemožnilo uplatňovať pred súdom   jeho procesné práva. Sťažovateľ „v danom prípade namieta... vo vzťahu k právu konať pred súdom jeho odňatie   nielen   postupom   prvostupňového   súdu   ale   i   postupom   odvolacieho   súdu,   ktorý nezákonný a zmätočný stav navodený postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Žiline nielenže neodstránil, ale aj ako vecne správny potvrdil.“. Okresný súd totiž po vyhlásení rozsudku z 22. novembra 2002 nemal podľa sťažovateľa právo „vydať ďalší rozsudok“ zo 16. apríla 2004, pretože taký postup nepripúšťa žiadne ustanovenie zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa sťažovateľa „okamihom vyhlásenia rozsudku súdom je dané súdne konanie ukončené a je dokončená vlastná tvorba súdneho rozhodnutia, súd je svojím rozhodnutím vnútorne   viazaný   a   súd   sám   nemôže   v   tom   istom   konaní   svoje   rozhodnutie   zmeniť“. Ak potom   po   vydaní   meritórneho   rozhodnutia   (22.   novembra   2002)   okresný   súd   ďalej vykonával   dokazovanie,   napriek   jeho   viazanosti   vyhláseným   rozsudkom,   takéto dokazovanie nebolo vykonané v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Keďže tieto pochybenia   krajský   súd   neodstránil,   dopustil   sa   rovnako   ako   okresný   súd,   porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Popísaný postup podľa sťažovateľa mal za následok aj porušenie rovnosti účastníkov konania,   pretože   okresný   súd   po   vydaní   meritórneho   rozhodnutia   (22.   novembra   2002) „vykonal dokazovanie v prospech Ing. J. S. a na podklade takto vykonaného dôkazu zistil skutkový stav, ktorý je rozhodný pre prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ sa tak   neopodstatnene   dostal   do   nevýhodnej   pozície   a   to   mimo   uvedeného   i   tým,   že   súd znemožnil sťažovateľovi použiť účinnú obranu svojho práva opierajúcu sa o skutočnosť, že bez vykonania uvedeného dôkazu by sťažovateľ mohol úspešne argumentovať, že:

a)   súd   vykonaným   dokazovaním   neosvedčil   podmienky   pre   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy,

b) Ing. J. S. v konaní neuniesol dôkazné bremeno,

c) priznaný nárok a jeho odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.“.

Porušenie   slobody   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   zdôvodnil   tvrdením o arbitrárnosti a ústavnej neudržateľnosti právneho záveru krajského súdu, ktorým tento v predmetnom   spore   konštatoval   splnenie   podmienok   na   obmedzenie   slobody   prejavu. Podľa sťažovateľa krajský súd „mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu, primeranosť   medzi   právom   podľa   čl.   26,   ústavne   konformnými   možnosťami   jeho obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 Ústavy. Krajský súd Žilina však v konečnom rozhodnutí   bez   zjavného   dôvodu,   ústavne   nekonformným   spôsobom   priorizoval   právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu.“.

V danej kauze neboli podľa sťažovateľa splnené podmienky na obmedzenie slobody prejavu tak, ako ich vypočítava čl. 26 ods. 4 ústavy. „Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.“ Tento záver sťažovateľ konkretizoval   tvrdením,   že   v   demokratickej   spoločnosti   nie   je „nevyhnutné,   aby   súdy obmedzovali možnosť novinárov kriticky a polemicky sa vyjadrovať na adresu orgánov činných v trestnom konaní ak tieto vyjadrenia nevybočujú z rámci slušnosti a primeranosti v danom   prípade.   Konajúce   súdy   nezohľadnili   fakt,   že orgány   činné   v   trestnom   konaní informovali verejnosť selektívne. Prostredníctvom tlačovej besedy komunikovali médiám fakt, že trestne stíhaný je J. Č. mladší, avšak nijako médiá už neinformovali prečo nestíhajú Ing. R. ako osobu, ktorá spornú zmenku vystavila. Tým ponechali tlači priestor na voľnú úvahu z dostupných podkladov. Otázky, ktoré sa tlači javili ako sporné či nelogické, neboli zo   strany   relevantných   orgánov   ku   dňu   zverejnenia   článku   primeraným   spôsobom zodpovedané, čím sa vytvoril priestor pre úvahy novinárov, ktoré vychádzali z dostupných faktov.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní opomenuli svoju povinnosť podľa čl. 26 ods. 5 a neposkytli verejnosti komplexné informácie o svojej činnosti...

V   takejto   skutkovej   situácii   skutočne   nemôže   byť   v   demokratickej   spoločnosti nevyhnutné   obmedzovať   právo   novinárov   podľa   čl.   26   a   týmto   obmedzením   poskytnúť ochranu práva vyšetrovateľa ako subjektu absolútneho verejného záujmu pred polemikou a kritikou   jeho   činnosti   ako   reprezentanta   štátneho   orgánu.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že sporné články sa nijako netýkali súkromia Ing. S., jeho intímnej sféry, ale čisto polemicky hodnotili jeho činnosť ako vyšetrovateľa. Súdy vo svojich rozhodnutiach nepodali jasný a presvedčivý   dôkaz   o   vitálnom   záujmu   demokratickej   spoločnosti   na   obmedzení   takejto verejnej politickej diskusie.

Požiadavka súdov..., aby sťažovateľ preukázal pravdivosť obsahu kritiky je nemožná a ústavne nekonformná. Obsahom kritiky sú hodnotiace úsudky autora, ktoré nepodliehajú testu pravdivosti.

ESĽP   navyše   pripomenul,   že   hodnotiaci   úsudok   je   neprimeraný   iba   vtedy,   ak absentuje akýkoľvek skutkový základ.

Pravdivý musí byť podklad kritiky, vtedy je kritika vecná. Súčasne z podkladov kritiky musí logicky vyplývať záver autora kritiky, pričom v zmysel platnej judikatúry ESĽP je prípustné používať zveličenia, polemické, kontroverzné či šokujúce súdy.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/336/2007 zo dňa 29.04.2008 boli porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5   Co/336/2007   zo   dňa 29.04.2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Žiline   je   povinný   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu ústavného   súdu   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   výške   13 000 EUR.“

Sťažovateľ   požiadal   aj   o   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom.

Ústavnému súdu bolo 31. júla 2009 doručené podanie označené ako „Vyhlásenie sťažovateľa o odmietnutí sudcu JUDr. Ľubomíra Dobríka pre jeho predpojatosť“, v ktorom sťažovateľ požiadal o vylúčenie JUDr. Ľubomíra Dobríka z rozhodovania o predloženej sťažnosti.

Po   preskúmaní   dôvodov   uvedených   v   sťažovateľovom   podaní,   berúc   pritom do úvahy i vyjadrenie namietaného sudcu ústavného súdu, IV. senát ústavného súdu ako senát   príslušný   podľa   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2009   na   rozhodovanie o vylúčení sudcu pre predpojatosť uznesením č. k. IV. ÚS 58/2010-9 z 5. februára 2010 rozhodol, že sudca ústavného súdu JUDr. Ľubomír Dobrík je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľovej sťažnosti.

Pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania preto v III. senáte ústavného súdu vylúčeného sudcu JUDr. Dobríka podľa čl. III bod 1. písm. a) a b) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010 nahradil sudca II. senátu ústavného súdu JUDr. Sergej Kohut.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľove námietky voči napadnutému rozsudku krajského súdu možno v zásade rozdeliť do dvoch okruhov.

Prvý okruh bol tvorený tvrdením, že krajský súd nenapravil procesné pochybenie okresného   súdu,   ktorý   potom,   ako   bez   účasti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   vyhlásil a následne   doručil   účastníkom   konania   rozsudok   z   22.   novembra   2002,   na   základe uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   49/03   z   9.   októbra   2003   pokračoval   v   konaní a 16. apríla   2004   vydal   ďalší   rozsudok.   Ten   však   podľa   sťažovateľa   už bol   výsledkom dokazovania   vykonaného   aj   v   čase   po   vydaní   prvého   rozsudku.   Pritom   táto   etapa dokazovania bola vykonaná v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, pretože súd konal ďalej napriek svojej viazanosti prv vyhláseným rozsudkom z 22. novembra 2002. Takto bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čo malo mať za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho znevýhodnenie oproti navrhovateľovi, teda postup, ktorý je v rozpore s požiadavkou rovnosti účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).

Ústavný súd vychádza z charakteru námietok tvoriacich prvý okruh sťažnostných dôvodov. Tieto námietky svedčia o tvrdení, že postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom sťažovateľovi, pričom táto vada sa preniesla aj na konanie a rozhodnutie krajského súdu, keďže ako odvolací súd toto pochybenie nenapravil.

Ústavný súd tu poukazuje na ustanovenie § 237 písm. f) OSP, ktoré umožňuje podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok   proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je výsledkom postupu odnímajúceho účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.   Preto   vzhľadom   na   to,   že   sám   sťažovateľ   dôvodil   zmätočnosťou   rozsudku odvolacieho súdu, keď tvrdil „vo vzťahu k právu konať pred súdom jeho odňatie nielen postupom   prvostupňového   súdu   ale   i   postupom   odvolacieho   súdu,   ktorý   nezákonný a zmätočný stav navodený postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Žiline nielenže neodstránil, ale aj ako vecne správny potvrdil“, je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ mal možnosť napadnúť rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré by bolo odôvodnené odňatím možnosti konať pred súdom.

Právomoc   na   poskytnutie   ochrany   sťažovateľovmu   základnému   právu   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i požiadavke rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tak bola v okolnostiach posudzovaného prípadu právnymi predpismi daná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolaciemu. To v dôsledku uplatňovania princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného súdu   plynúceho z   citovaného   čl.   127   ods.   1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu konať o uvedených sťažnostných námietkach predostretých v predmetnej sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Druhý   okruh   námietok   sťažovateľa   (namietané   porušenie   čl.   26   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy) sa týkal samotnej vecnej stránky konania vedeného pred všeobecnými súdmi. K tomu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   namietal   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom.   Podľa   jeho   názoru v konflikte   slobody   prejavu   na jednej   strane (čl.   26   ods.   1   ústavy) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho kauzy uprednostniť slobodu   prejavu pred ochranou   osobnosti   navrhovateľa. V tejto súvislosti   argumentoval sťažovateľ poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, a teda na všeobecnej úrovni pre každý   jednotlivý   prípad.   Je   tak   úlohou   orgánov   aplikácie   práva,   predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva   alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch   ústavou   chránených   hodnôt   nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený,   a   tak súčasne   ústavne   neudržateľný,   nemá   ústavný   dôvod   zasahovať   doň.   Ústavný   súd   totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   s   výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej za následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).Právne   závery   okresného   súdu   a   krajského   súdu   ústavný   súd   nehodnotí   ako vykazujúce   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   V   tejto   spojitosti   možno zdôrazniť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Krajský   súd   sa   v odôvodnení svojho sťažnosťou   napadnutého rozsudku   stotožnil so skutkovými závermi okresného súdu i s jeho právnymi názormi. Neobišiel pritom fakt, že „v praxi sa otáznymi stávajú tie prípady a otázky, či možno dôjsť k zásahu do cti na základe skutkových tvrdení, ktoré sú sami osebe pravdivé. V konkrétnom súdenom prípade, tak ako na   to   poukázal   aj   prvostupňový   súd,   došlo   však   k   zásahu   do   osobnostných   práv navrhovateľa primárnym uvedením nepravdivých údajov o jeho postupe a konaní, resp. Nekonaní   ako   vyšetrovateľa   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   v   spoločensky   závažnej a verejne   veľmi   známej   kauze.   Odvolací   súd   je   teda   v   súlade   s   okresným   súdom   toho názoru, že uvedením nepravdivých údajov v inkriminovaných článkoch publikovaných v denníku S. dňa 25.a 26.10.2001, došlo k narušeniu základného ľudského práva na ochranu cti a dôstojnosti navrhovateľa ako občana a zároveň aj ako verejného činiteľa.“.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spochybňujúcej ústavnú konformitu citovaného záveru krajského súdu vyplýva pre ústavný súd z obsahu uverejnených článkov v spojitosti so skutkovými zisteniami okresného súdu a krajského súdu.

V článku uverejnenom v denníku S. 26. októbra 2001 pod názvom „Pochybný osud pochybnej zmenky“ bolo uvedené: „Kauza okolo zmenky stredoslovenských energetických závodov dokazuje, ako kriminálne bol a niekedy ešte aj je spravovaný majetok štátu. Páni R.,   D.   a   im   podobní   urobili   z   klasického   obchodného   nástroja,   ktorým   je   zmenka   už niekoľko   storočí   symbol   podvodu   a   zlodejstva.   Prípad   energetických   závodov   vzbudil záujem médií najmä preto, že vyšetrovateľ obvinil syna ministra spravodlivosti, ktorý mal ako advokát poskytnúť tomuto podniku právne služby. Spôsob akým vedie nadporučík J. S. vyšetrovanie, však vyvoláva pochybnosti o jeho kompetentnosti. Podvodnú zmenku na rad J. M. vydal bývalý štatutárny zástupca energetických závodov M. R. Polícia do dnešného dňa stíhala   iba   M.   a   advokáta   J.   Č.   juniora.   Stíhaný   je   aj   R.   zástupca   R.   K.,   pretože   ho vyšetrovateľ podozrieva, že sa spolu s Č. mladším dopustili finančného podvodu. M. R., ktorý zmenku podpísal však ostáva zo záhadných dôvodov mimo obliga. Z tohto hľadiska je opodstatnená poznámka advokáta Č., že vzniká dojem, že protiprávne vystavenie zmenky na 1,5 miliardy Sk, nie je v tomto štáte, podľa nadporučíka S., trestné. Postupu nadporučíka S. chýba elementárna logika. Keď stíha skoro všetkých, ktorí prišli so zmenkou do styku a nie je jasné prečo z tohto režimu vynecháva toho, kto ju podpísal. Jeho nadriadení by sa mali zamyslieť nad tým aké motívy má pán S. na takéto konanie. Pre stav úseku vyšetrovania je pritom príznačné, že najmä zložité finančné operácie s trestným pozadím vyšetruje namiesto doktora práv inžinier...“

Z   citovaného   textu   jednoznačne   vyplýva,   že   kritika   navrhovateľa   bola   skutočne založená na konštatovaní faktu, že ako vyšetrovateľ nevzniesol obvinenie proti osobe, ktorá zmenku vystavila.

Pri   preskúmavaní   možnosti   zásahu   takéhoto   článku   do   osobnostných   práv navrhovateľa konajúce súdy zistili, že navrhovateľ dvakrát vzniesol obvinenie proti M. R., zakaždým však jeho uznesenie bolo zrušené Krajskou prokuratúrou v Žiline. V dokazovaní pred oboma súdmi tiež vyšlo najavo, že navrhovateľ túto informáciu uviedol 25. októbra 2001   v   rozhovore   s   redaktorkou   denníka   S.   A.   H.   Aj   keď   vedomosť   o   tejto   závažnej skutočnosti sťažovateľ v konaní pred okresným súdom poprel, z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by túto vedomosť sťažovateľa o tejto dôležitej skutočnosti   vylučovala.   Ústavný   súd   tak   nemal   žiaden   dôvod   spochybňovať   uvedené skutkové zistenia.

Spojitosť citovaného článku a zistenej vedomosti denníka S. (ktorého je sťažovateľ vydavateľom)   o   dvojnásobnom   vznesení   obvinenia   navrhovateľom   aj   proti   M.   R. preukazuje, že konštrukcia článku sa zakladala na fakte, ktorý sa preukázal ako nepravdivý. Ak v tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že „obsahom kritiky sú hodnotiace úsudky autora, ktoré nepodliehajú testu pravdivosti“, potom ústavný súd poznamenáva, že spochybnenie postupu navrhovateľa v procese vyšetrovania dané tým, že nevzniesol obvinenie aj proti M. R., je hodnotiacim úsudkom zakladajúcim sa na nepravdivom predpoklade. Za takýchto okolností   i   napriek   skutočnosti,   že   navrhovateľ   je   verejným   činiteľom,   nemožno ospravedlniť sťažovateľa, ak zasiahne do jeho osobnosti nepravdivými tvrdeniami, pretože okolnosť, že navrhovateľ je verejným činiteľom, môže mať svoje následky iba vo vzťahu k hodnotiacim   úsudkom   či údajom   zo súkromia   žalobcu,   avšak   nie   vo   vzťahu k nepravdivým   tvrdeniam   (II. ÚS 209/08).   Tento   test   zlučiteľnosti   súdnych   rozhodnutí s ústavou korešponduje so všeobecne zaužívanou praxou ESĽP, kde sa osobitne rozoberajú tvrdené fakty a osobitne hodnotiace výroky.

Uvedený   záver   vedie   ústavný   súd   k   záveru,   že   obsah   sťažnosti   a   jej   príloh nesignalizuje možnosť zistenia porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a slobody prejavu sťažovateľa (čl. 26 ods. 1 ústavy) po prípadnom prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie. Takéto zistenie potom musí viesť ústavný súd k odmietnutiu tejto časti predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010