znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 129/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 192/1995 a takto r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   192/1995   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 192/1995 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy konania v sume 6 732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr. R.   C., Advokátska kancelária, T.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2008 doručená sťažnosť J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 192/1995.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol:

„Dňa 24.8.1995 podal navrhovateľ - Západoslovenský zdroj, š.p. na Okresný súd Trnava návrh na vydanie platobného rozkazu. Týmto návrhom sa domáhal,   aby som bol zaviazaný zaplatiť mu sumu 21 205,- Sk s príslušenstvom, a to titulom zodpovednosti za škodu vo forme schodku na zverených hodnotách, za ktorú som mal, ako jeho vtedajší zamestnanec, zodpovedať.

Súd v priebehu konania do dnešného dňa uskutočnil nasledujúce úkony:

-   prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo dňa 16.11.1995,

-   pojednávanie dňa 7.12.1995

- pojednávanie dňa 18.1.1996

- pojednávanie dňa 8.2.1996,

- pojednávanie dňa 25.3.1996,

- pojednávanie   nariadené   pôvodne   na   deň   26.6.1996   bolo   na   žiadosť   môjho právneho zástupcu zrušené,

- pojednávanie dňa 18.10.1996,

- 18.2.1997 - súd ustanovil znalca na posúdenie odborných otázok z odboru ekonomika hospodárstva,

- 23.1.1998 mi súd doručil znalecký posudok,

- pojednávanie   vytýčené   na   termín   27.3.1998   bolo   na   žiadosť   môjho   právneho zástupcu zrušené   (nakoľko   súd   opomenul   upovedomiť môjho   právneho   zástupcu o termíne pojednávania)

- pojednávanie dňa 29.5.1998,

- pojednávanie dňa 28.10.1998,

- pojednávanie dňa 27.1.1999,

- pojednávanie dňa 10.5.1999,

- výzva súdu adresovaná navrhovateľovi na vyjadrenie,

- pojednávanie dňa 16.3.2007 (o ktorom súd ani mňa ani   môjho právneho zástupcu neupovedomil, a na ktoré sme sa preto nemohli dostaviť),

- vydanie uznesenia zo dňa 19.6.2007 o priznaní znalečného znalcovi (toto uznesenie mi nebolo do dnešného dňa doručené),

- súd   dožiadal   dňa   25.4.2007   Krajský   súd   Bratislava   o   zaslanie   rozhodnutia o zrušení konkurzu na majetok navrhovateľa,

- súd   požiadal   dňa   31.8.2007   OO   PZ   Bratislava   -   Ružinov   o doručenie zásielky navrhovateľovi,

- súd   spravil   dopyt   vo   februári   2008   na   Fond   národného   majetku   o   predloženie dokladov   a poskytnutie informácií o navrhovateľovi.

Okresný   súd   Trnava   teda   od   začatia   konania   v   roku   1995   uskutočnil   síce dvanásť pojednávaní,   avšak   do   dnešného   dňa,   t.j.   ani   po   dvanástich   rokoch   a   šiestich mesiacoch od podania návrhu vo veci nerozhodol.“

Po prijatí sťažnosti 23. apríla 2008 uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/08-7 na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   30.   apríla   2008   predsedu   okresného   súdu, aby sa k sťažnosti   vyjadril,   aby   ústavnému   súdu   zaslal   predmetný   súdny   spis   a aby mu oznámil,   či   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania vo   veci.   Vyjadrenie   predsedu okresnému   súdu   spolu   s vyžiadaným   súdnym   spisom   bolo   ústavnému   súdu   doručené 26. mája 2008.

V doručenom   vyjadrení   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   predmetné   konanie bolo „prerušené   z dôvodu   konkurzu   vedeného   na   majetok   navrhovateľa.   Po   zrušení konkurzu a z dôvodu, že bolo rozhodnuté o zrušení pôvodného navrhovateľa bez právneho nástupcu, bolo zisťované, na koho prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré sú predmetom konania.“. Predseda okresného súdu ďalej zdôraznil, že v konaní došlo viackrát k zmene zákonného sudcu, a že „je nepochybné, že zákonná sudkyňa Mgr. A. T., ktorej bola vec pridelená dňa 30. 5. 2002, vo veci nekonala bez zbytočných prieťahov“. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu súhlasil s konaním o podanej sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na základe výzvy z 2. júna 2008 na vyjadrenie predsedu okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 12. júna 2008. Poukázal v ňom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej zmena zákonného sudcu nie je okolnosťou   ospravedlňujúcou   vznik   prieťahov.   Vyhlásenie   konkurzu   na   majetok navrhovateľa „je   síce   okolnosťou   spôsobilou   predĺžiť   priebeh   konania,   avšak   samotné konkurzné   konanie   prebiehalo   relatívne   krátku   dobu   a k celkovej   dĺžke   tohto   súdneho konania (viac ako 12 rokov) prispelo iba malou mierou“. Právny zástupca sťažovateľa zotrval na pôvodnom sťažnostnom návrhu a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   preskúmal   predmetný   súdny   spis   okresného   súdu   a o   priebehu napadnutého konania zistil v podstate rovnaké skutočnosti ako uviedli účastníci konania, a navyše   zistil,   že   v preskúmavanom   konaní   bolo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   sa   malo uskutočniť 18. júna 2008, odročené na 24. september 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako   konanie,   ktoré   po   právnej   stránke   nie   je   zložité,   hoci   priebeh   dokazovania   môže so sebou priniesť väčšiu časovú náročnosť na objasnenie skutočného stavu veci (potreba znaleckého   dokazovania   pri   posudzovaní   písomných   podkladov   preukazujúcich   vznik schodku   na   zverených   hodnotách).   Takéto   objasňovanie   skutočného   stavu   veci   nemôže podľa   názoru   ústavného   súdu   za žiadnych   okolností   spôsobiť   v konaní   komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke viac ako 13 rokov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v konaní   ústavný   súd   po   preštudovaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   dospel k záveru,   že   správanie   sťažovateľa,   resp. jeho   právneho   zástupcu   čiastočne   prispelo k celkovej   dĺžke   konania,   a to   neúčasťou   sťažovateľa   alebo   jeho   právneho   zástupcu na pojednávaniach (spolu šesťkrát) s následkom ich odročenia. Treba však uviesť, že v troch z týchto   prípadov   k nevyhnutnosti   odročenia   termínu   pojednávania   prispela   aj   iná skutočnosť   (neprítomnosť   navrhovateľa,   resp. jeho   právneho   zástupcu).   Inak   sťažovateľ i jeho právny zástupca včas a riadne reagovali na výzvy okresného súdu.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   posúdenia   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Postup   žalovaného   súdu   sa   vyznačoval   výrazným   obdobím   súvislej   nečinnosti, a to v čase od 27. januára 2003, keď okresný súd dovŕšil proces objasňovania skutočností o konkurznom konaní vedenom proti navrhovateľovi v predmetnom konaní a o právnych následkoch   konkurzného   konania,   do   7.   januára   2007,   keď   okresný   súd   nariadil pojednávanie vo veci. Nečinnosť okresného súdu v uvedenom období predstavovala takmer štyri roky.

V postupe   okresného   súdu   zistil   ústavný   súd   aj   kratšie   obdobia   nečinnosti.   Išlo predovšetkým o obdobie od 1. februára 2001, keď okresný súd zaslal informácie získané od navrhovateľa   a od správcu   konkurznej   podstaty   odporcom,   do   22.   novembra   2002, keď okresný súd doručoval Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žiadosť o doručenie   uznesenia   o zrušení   konkurzu   na   majetok   navrhovateľa   (takmer   jeden   rok a desať mesiacov).

Kratším obdobím nečinnosti v priebehu predmetného konania bol tiež časový úsek od 24.   februára   1997,   keď   okresný   súd   doručil   znalcovi   uznesenie   o jeho   ustanovení, do 3. novembra 1997, keď okresný súd ustanovenému znalcovi doručil súdny spis (viac ako osem mesiacov). Ustanovený znalec pritom požadoval doručenie súdneho spisu už 22. júla 1997.   Päťmesačným   obdobím   nečinnosti bolo   aj   obdobie   od   pojednávania   konaného 29. mája 1998 do ďalšieho pojednávania konaného 28. októbra 1998.

Podľa názoru ústavného súdu treba okresnému súdu pričítať aj súvislú nečinnosť v dĺžke   11   a pol   mesiaca   v období   od   začiatku   roka   2000   do   18.   decembra   2000,   keď okresný   súd   adresoval   výzvy   navrhovateľovi   a predpokladanému   správcovi   konkurznej podstaty. V čase od 11. mája 1999 do konca roka 1999 sa okresný súd dvakrát neúspešne pokúšal   doručiť   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   výzvu   na   podanie   informácií potrebných   na   ďalší   priebeh   konania.   Túto   fázu   ústavný   súd   z hľadiska   prípadných prieťahov   nehodnotil   vzhľadom   na   v tom   čase   prebiehajúci   konkurz   na   majetok navrhovateľa (právoplatne zrušený 30. decembra 1999). Avšak v období po začiatku roka 2000   okresnému   súdu   nebránili v doručovaní   výzvy   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa žiadne   procesné   prekážky,   čo   platí   o to   viac,   že   okresný   súd   v tomto   období   nemal k dispozícii informácie o konkurznom konaní vedenom na majetok navrhovateľa (tie získal až 30. novembra 2000 z telefonátu bývalého právneho zástupcu navrhovateľa).

Ústavný   súd   pričítal   konajúcemu   súdu   aj   predĺženie   konania   o jeden   rok   v čase od 16.   marca   2007,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   do   5.   marca   2008, keď okresný súd doručil Fondu národného majetku Slovenskej republiky žiadosť o zaslanie písomných podkladov. V uvedenom období síce okresný súd realizoval niektoré procesné úkony, ústavný súd ich však s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu nehodnotí ako úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty účastníkov konania, a teda aj sťažovateľa, vo vzťahu k predmetu sporu. Doručovanie žiadosti krajskému súdu o zaslanie uznesenia o zrušení   konkurzu   na   majetok   navrhovateľa   nemožno   považovať   za   úkon   smerujúci k nastoleniu   právnej   istoty   účastníkov   posudzovaného   konania   okrem   iného   aj   z toho dôvodu, že toto uznesenie už krajským súdom bolo okresnému súdu doručené 9. decembra 2002. Ďalšie procesné úkony okresného súdu v období od marca 2007 až do marca 2008 súviseli   s priznávaním   znalečného   ustanovenému   znalcovi   a s doručovaním   uznesenia o priznaní znalečného. Povaha týchto procesných úkonov ich vylučuje z okruhu procesnej aktivity konajúceho súdu smerujúcej k meritórnemu rozhodnutiu v prerokúvanej kauze.

Na celkovej dĺžke predmetného konania v rozsahu takmer 12 rokov a osem mesiacov (po   odpočítaní   päť a pol   mesiaca   trvajúceho   konkurzného   konania)   sa   tak   okresný   súd podieľal nečinnosťou v dĺžke viac ako osem rokov a desať mesiacov.

Ústavný súd pritom nepripočítal konajúcemu súdu niektoré kratšie obdobia, ktoré sa nevyznačovali   postupom   smerujúcim   k nastoleniu   právnej   istoty   účastníkov   konania a prispeli   tak   k predĺženiu   konania.   Išlo   predovšetkým   o obdobie   od   28.   októbra   1998 do 29. marca 1999. V uvedenom časovom úseku sa uskutočnili dve pojednávania, obe však museli byť odročené z dôvodov spočívajúcich na strane účastníkov konania (ospravedlnené neúčasti). K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pokiaľ ide o odročenie pojednávaní nariadených na 16. marec 2007 a na 18. jún 2008.

Pri   preskúmaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v postupe okresného súdu   sa   vyskytli procesné úkony   svedčiace   o procesne neefektívnom   konaní. Pritom ústavný súd stabilne judikuje, že pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je   právne   významné   akékoľvek   správanie   štátneho   orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Uvedená nesprávna činnosť sa v konaní žalovaného súdu vyskytla pri opätovnom urgovaní ustanoveného súdneho znalca o podanie znaleckého posudku 11. februára 1998, hoci požadovaný znalecký posudok znalec okresnému súdu doručil už 16. decembra 1997. Rovnako tak žiadosť doručená krajskému súdu 2. mája 2007 o zaslanie uznesenia krajského súdu o zrušení konkurzu na majetok navrhovateľa je podľa názoru ústavného súdu dôkazom neefektívneho   a nesústredeného   postupu   okresného   súdu   v predmetnom   konaní.   Žiadané uznesenie bolo totiž okresnému súdu doručené krajským súdom už 9. decembra 2002.

Všetky   uvedené   zistenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   dosahujú   relevanciu pre konštatovanie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   jeho   veci bez zbytočných prieťahov, a to aj napriek zisteniu, že k celkovej dĺžke konania čiastočne prispeli   svojím   správaním   i účastníci   konania.   Preto   ústavný   súd   rozhodol   o porušení základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných   prieťahov a vzhľadom na to, že v obsahu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), aj o porušení práva sťažovateľa na prejednanie jeho veci v primeranej lehote (1. bod výroku tohto nálezu)

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania (v časti týkajúcej sa sťažovateľa ide o zaplatenie sumy 21 205 Sk s príslušenstvom), obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 90 000 Sk (3. bod výroku tohto nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. R.   C.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť).   Obidva úkony boli vykonané v roku 2008. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu vo výške 3 176 Sk. K tejto sume bolo treba pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát 190 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk (4.   bod výroku   nálezu),   pričom   okresný   súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008