znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 129/03-43

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Mgr. A. R., bytom   P., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98 na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98   p o r u š i l základné právo Mgr. A. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mgr. A. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Mgr. A. R. v sume   11 250   Sk (slovom   jedenásťtisícdvestopäťdesiat   slovenských   korún) na účet   jej právneho   zástupcu   JUDr. J.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Mgr. A. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 129/03-14   zo   4.   júna 2003 prijal   podľa   § 25 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť zo 17. apríla 2003 Mgr. A. R., bytom P. (ďalej aj „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   25.   septembra   1997   podala   na Okresnom súde Piešťany návrh na určenie výšky výživného. Listom z 28. novembra 1997 bola   Okresným   súdom   Piešťany   vyzvaná   na   predloženie   doplňujúcich   dôkazov.   Prvé pojednávanie konané na tomto súde 15. januára 1998 bolo odročené na 24. február 1998 z dôvodu   neprítomnosti   odporcu.   Okresný   súd   Piešťany   listom   z 23.   marca   1998 sťažovateľku   upovedomil,   že   predmetnú   vec   postupuje   okresnému   súdu   z dôvodu   jeho miestnej   príslušnosti.   Keďže   okresný   súd   s postúpením   veci   nesúhlasil,   predložil   ju   na rozhodnutie o príslušnosti Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd uznesením č. k. 5 Nc 15/98-18 zo 14. mája 1998 rozhodol, že o návrhu sťažovateľky je miestne príslušný rozhodovať okresný súd. Sťažovateľka podaním z 19. júna 1998 navrhla nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil odporcovi povinnosť platiť predbežné   výživné.   Vzhľadom   na   pretrvávajúcu   nečinnosť   okresného   súdu   podala sťažovateľka 28. septembra 1998 sťažnosť na prieťahy v konaní a súčasne v tomto podaní vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu. Okresný súd rozhodol o nariadení predbežného opatrenia uznesením č. k. 18 C 40/98-27 z 22. septembra 1998 doručeným   sťažovateľke   28.   októbra   1998.   Dňa   8.   októbra   1998   bola   sťažovateľke doručená odpoveď predsedu okresného súdu na jej sťažnosť z 28. septembra 1998, v ktorej konštatoval,   že   sťažnosť   je   podľa   neho   neopodstatnená.   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 5 Nc 26/99-46 z 28.   mája 1999 námietke zaujatosti vznesenej   sťažovateľkou   nevyhovel. Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci uskutočnené na okresnom súde 30. júna 1999 bolo odročené   za   účelom   predloženia   dôkazov   zo   strany   odporcu   na   20.   september   1999. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 40/98-68 z 23. septembra 1999 doručeným sťažovateľke 17. decembra 1999 rozhodol vo veci samej. Ako sťažovateľka, tak aj odporca sa proti tomuto   rozsudku   odvolali.   Odvolanie   odporcu   spolu   s jeho   odôvodnením   však   bolo sťažovateľke   doručené   na   vyjadrenie   až   5.   júna   2000.   Podaním   z 30.   apríla   2001 sťažovateľka   navrhla   doplnenie   dokazovania   v predmetnej   veci.   Dňa   30.   júla   2001   bol sťažovateľke doručený na vyjadrenie odporcov návrh na zrušenie predbežného opatrenia z 22. septembra 1998. Na ďalšom pojednávaní konanom 27. marca 2002 rozhodol okresný súd   vo   veci   samej   (doplňujúcim   rozsudkom).   Sťažovateľka   podala   v zákonnej   lehote odvolanie. Podaním z 27. januára 2002 sťažovateľka požiadala krajský súd o oznámenie stavu odvolacieho konania v predmetnej veci. Krajský súd jej vo svojej odpovedi doručenej 14. februára 2002 oznámil, že spis bol postúpený okresnému súdu. Uznesenie krajského súdu,   ktorým bol rozsudok   okresného súdu   č.   k. 18 C 40/98-68 z 23.   septembra 1999 zrušený   v napadnutej   časti   a rozsudok   z 27.   marca   2002   (doplňujúci   rozsudok)   zrušený celkom a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, bolo sťažovateľke doručené

17. januára 2003. Podľa sťažovateľky právna a ani skutková zložitosť veci nevyžadovala konanie trvajúce na okresnom súde päť a pol roka. Sťažovateľka sa riadne dostavovala na pojednávania a včas reagovala na všetky výzvy súdu, pričom podľa nej nevykonala žiadny procesný úkon, ktorý by mohol sťažiť rýchle prejednanie veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka v sťažnosti zo 17. apríla 2003 žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98 jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ďalej   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   o návrhu   sťažovateľky „bezodkladne   rozhodol“ a aby   zaviazal   okresný   súd   prostredníctvom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   nálezu   zaplatiť sťažovateľke na jej účet finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Sťažovateľka taktiež požiadala ústavný súd, aby zaviazal okresný súd nahradiť jej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   do   siedmich   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   trovy konania na účet jej právneho zástupcu.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   zdôvodnila   požadované finančné zadosťučinenie nasledovne: „(...) požadované finančné zadosťučinenie zohľadňuje naliehavosť   veci   pre   sťažovateľku,   mimoriadne   dlhá   a bezdôvodná   nečinnosť   súdu, ohrozenie   štúdia   na   vysokej   škole   v dôsledku   nedostatku   prostriedkov   na   živobytie sťažovateľky   a v neposlednom   rade   aj   pretrvávajúci   stav   existenčnej   neistoty   vyvolaný nečinnosťou súdu.“

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 752/03 zo 14. júla 2003 uviedol:

„Na Okresný súd Trnava postúpený spis bol prijatý dňa 31. 3. 1998, zapísaný pod sp. zn. 18 C 40/98 a pridelený sudkyni Z. Z., ktorá dňa 30. 4. 1998 vyslovila nesúhlas s postúpením veci s poukazom na ustanovenia § 11 O. s. p. a spis predložila na Krajský súd Trnava. Dňa 14. 5. 1998 Krajský súd Trnava rozhodol, že Okresný súd v Trnave je vo veci 18   C   40/98   príslušný   na   konanie.   Spis   prišiel   dňa   3.   6.   1998.   Dňa   18.   6.   1998 navrhovateľka zaslala návrh na vydanie predbežného opatrenia, aby odporca bol zaviazaný od 1. 6. 1998 prispievať na jej výživu sumou 3.000,- Sk. Okresný súd Trnava vydal dňa 22. 9.   1998   predbežné   opatrenie,   ktorým   zaviazal   odporcu   platiť   na   výživu   navrhovateľky sumou 1.500,- Sk s účinnosťou od 1. 10. 1998.

Dňa 25. 9. 1998 A. R. podala námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Trnava, lebo odporca – jej otec, pôsobil na súde ako sudca z ľudu. Uvedené podanie súd obdržal 30. 9. 1998. Sudkyňa sa k veci vyjadrila a uviedla, že vo veci sa necíti zaujatá, účastníkov konania nepozná, dokonca ani odporcu. Predseda súdu dňa 30. 11. 1998 predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti, Krajský súd v Trnave dňa 28. 12. 1998 spis 18 C 40/98 vrátil ako predčasne predložený, lebo navrhovateľka namietala zaujatosť sudcov Okresného súdu   Trnava   a teda   je   potrebné,   aby   sa   k námietke   vyjadrili   aj   ostatní   sudcovia.   Po vyjadrení všetkých sudcov bol spis dňa 13. 5. 1999 zaslaný na KS Trnava. Krajský súd Trnava rozhodol dňa 28. 5. 1999, že sudcovia Okresného súdu v Trnave nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci 18 C 40/98. Dňa 11. 6. 1999 sudkyňa určila na deň 30. 6. 1999 pojednávanie. Dňa 16. 6. 1999 navrhovateľka žiadala, aby od 1. 7. 1999 bol odporca M. Š. zaviazaný platiť výživné v sume 5.000,- Sk s poukazom na zvýšené životné náklady.

Dňa 20. 6. 1999 odporca splnomocnil na zastupovanie advokátku JUDr. J. M. Na pojednávaní dňa 30. 6. 1999 odporca uviedol, že je ženatý, má spolu s manželkou 4   maloleté   deti   a nie   je   ochotný   prispievať   na   výživu   navrhovateľky   sumou   5.000,- Sk, navyše s navrhovateľkou nemá žiaden kontakt od roku 1985. Pojednávanie bolo odročené na   deň   20.   9.   1999   za   účelom   predloženia   ďalších   potrebných   dokladov.   Z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne odporcu bolo pojednávanie odročené na deň 23. 9. 1999, v tento deň bol vyhlásený rozsudok, súd zaviazal odporcu platiť na výživu navrhovateľky sumou 2.000,- Sk. Voči rozsudku podali odvolanie navrhovateľka i odporca (navrhovateľka dňa 31. 12. 1999, odporca 3. 1. 2000, právna zástupkyňa 21. 2. 2000 – bez odôvodnenia, dňa   18.   4.   2000   s odôvodnením).   Stanovisko   navrhovateľky   k odvolaniu   odporcu   súd obdržal 14. 6. 2000, dňa 15. 6. 2000 bol odporca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 1.152,- Sk, súdny poplatok uhradil 3. 8. 2000, dňa 28. 8. 2000 sudkyňa vyhotovila predkladaciu správu na Krajský súd Trnava. KS Trnava spis vrátil 7. 12. 2000 s tým,   že   nebolo   rozhodnuté   o rozšírenom   návrhu   v sume   5.000,-   Sk   a spis   neobsahuje riadne plnomocenstvo advokátky odporcu. Dňa 26. 2. 2001 navrhovateľka dala návrh na zmenu petitu v žalobe na pôvodný návrh, odporca dňa 28. 3. 2001 predložil súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, že odporca je povinný platiť na výživu navrhovateľky sumu   700,-   Sk   mesačne   vzhľadom   na   jeho   zlú   finančnú   situáciu,   stratu   zamestnania manželky a štyri maloleté deti. Návrhy boli zasielané účastníkom konania, ku ktorým sa vyjadrili dňa 3. 5. 2001 – navrhovateľka.

Sudkyňa   dňa   22.   5.   2001   konanie   o vydanie   predbežného   opatrenia   zastavila. Odporca dňa 14. 6. 2001 predložil súdu návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol zaviazaný platiť na výživu navrhovateľky sumou 1.500,- Sk mesačne. Navrhovateľka sa k návrhu vyjadrila dňa 9. 8. 2001. Krajskému súdu v Trnave bol spis predložený 24. 8. 2001. Krajský súd v Trnave opätovne spis vrátil, lebo súd nedoplnil napadnutý rozsudok. Okresný súd v Trnave, sp. zn. 18 C 40/98, konanie ohľadne výživného v sume 1.000,- Sk zastavuje. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Odporca sa vyjadril k odvolaniu dňa 10. 7. 2002. Predkladacia správa bola vyhotovená dňa 18. 7. 2002. Krajský súd v Trnave, sp. zn. 11 Co 317/02, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sudkyňa po vrátení spisu z KS Trnava 18. 12. 2002 dala doručiť uznesenie účastníkom konania a zabezpečovala doklady v zmysle pokynov KS Trnava. Dňa 9. 5. 2003 určila termín pojednávania na deň 2. 6. 2003. Dňa 29. 4. 2003 navrhovateľka opakovane   vzniesla   zaujatosť   sudcov   Okresného   súdu   Trnava,   osobitne   sudkyne   Z.   Z. Sudkyňa sa dňa 12. 5. 2003 vyjadrila, že sa vo veci necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná. Po vyjadrení ostatných sudcov bude spis predložený na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.

S poukazom na podrobnú genézu konania vo veci 18 C 40/98 netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, súhlasím s upustením od neho. Prieťahy   v konaní   spôsobili   samotní   účastníci   konania   a ich   vedomé   schválnosti, i samotná navrhovateľka, ktorá už druhýkrát vzniesla námietku zaujatosti voči sudcom tun. súdu, hoci účastníci konania menili svoje podania, navrhovali doplnenie dokazovania. Súd zohľadnil   naliehavosť   veci pre   sťažovateľku už dňa   22.   9.   1998,   kedy vydal predbežné opatrenie a zaviazal odporcu platiť na výživu navrhovateľky sumou 1.500,- Sk mesačne s účinnosťou od 1. 10. 1998, uznesením dňa 10. 2. 1999 nariadil výkon rozhodnutia pod č. k. E 691/99 a to zrážkami zo mzdy povinného, voči ktorému sa povinný odvolal, taktiež súd vo veci rozhodol 23. 9. 1999 rozsudkom. Boli to účastníci konania, ktorí sťažovali rýchle prejednanie veci,   nečinnosť   súdu   ako to vyplýva zo   spisového materiálu   zistená nebola. Samotné rozsudky a uznesenia v predmetnej veci mi neprináleží preskúmavať.“

V podaní z 28. júla 2003 právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal o prijatej sťažnosti na verejnom ústnom pojednávaní a v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od neho. V podaní z 12. septembra 2003 vyčíslil výšku uplatnených trov konania pred ústavným súdom na 11 250 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   s obsahom   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu,   ktorý   si   od okresného súdu vyžiadal, dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   Piešťany   bol   15.   októbra   1997   doručený   návrh   na   výživné z 25. septembra   1997   vo   veci   A.   R.,   rod.   Š.,   bytom   P.   (sťažovateľky   v konaní   pred ústavným súdom) proti M. Š., bytom T. (odporcovi).

Vo veci konajúci sudca pokynom zo 17. novembra 1997 vytýčil termín pojednávania na 15.   január 1998,   nechal naň   predvolať účastníkov   konania   a zároveň   ich   vyzvať na predloženie ďalších listín na pojednávaní. Pojednávanie konané 15. januára 1998 Okresný súd Piešťany odročil na 24. február 1998 za účelom predloženia ďalších listinných dôkazov zo strany sťažovateľky, ako aj predvolania odporcu pod hrozbou pokuty a predvedenia.

Odporca   listom   z 25.   januára   1998   (doručeným   26.   januára   1998)   namietol príslušnosť Okresného súdu Piešťany na prerokovanie a rozhodnutie vo veci.

Okresný   súd   Piešťany   na   pojednávaní   konanom   24.   februára   1998   rozhodol,   že predmetnú vec postúpi podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresnému súdu. Okresný súd s postúpením veci nesúhlasil, a preto listom z 30. apríla 1998 predložil spis vedený   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   18   C   40/98   na   rozhodnutie   o miestnej   príslušnosti krajskému súdu. Krajský súd svojím uznesením č. k. 5 Nc 15/98-18 zo 14. mája 1998 rozhodol,   že   na   prejednanie   a rozhodnutie   v predmetnej   veci   je   príslušný   okresný   súd, ktorému bolo uznesenie krajského súdu doručené 3. júna 1998.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   nechala   pokynom   súdnej   kancelárii   zo 4.   júna   1998 doručiť   spomínané   uznesenie   účastníkom   konania.   Na   základe   pokynu   z 13.   júla   1998 vyzval okresný súd listom zo 16. júla 1998 odporcu na predloženie listinných dokladov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Výzva bola odporcovi doručená 22. júla 1998.

Sťažovateľka zaslala 5. augusta 1998 okresnému súdu faxom návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý mu podľa jej vyjadrenia prvýkrát poslala už listom z 19. júna 1998.

Podľa úradného záznamu z 5. augusta 1998 nachádzajúceho sa v spise bolo súdnou kanceláriou   zistené,   že   sťažovateľkin   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   sa   na okresnom súde nenachádza.

Sťažovateľka   podala   27.   augusta   1998   prostredníctvom   faxu   na   okresnom   súde žiadosť o informáciu týkajúcu sa podaného návrhu na vydanie predbežného opatrenia.Uznesením   č.   k.   18   C   40/98-30   z 22.   septembra   1998   okresný   súd   rozhodol o sťažovateľkinom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Spomínané   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 1998.

Listom   z 25.   septembra   1998   (doručeným   okresnému   súdu   30.   septembra   1998) namietla sťažovateľka zaujatosť sudcov okresného súdu vo veci.

Listom z 5. októbra 1998 (doručeným okresnému súdu 8. októbra 1998) oznámila sťažovateľka okresnému súdu adresu zamestnávateľa odporcu.

Pokynom súdnej kancelárii z 9. novembra 1998 nechala vo veci konajúca sudkyňa zistiť   zárobkové   pomery   odporcu   za   obdobie   od   januára   1997.   K námietke   zaujatosti vznesenej sťažovateľkou sa vyjadrila 12. novembra 1998.

S. e., a. s., B. listom z 27. novembra 1998 (doručeným 30. novembra 1998) oznámili okresnému súdu, že odporca u nich nepracuje a ani nepracoval.

Okresný súd listom z 30. novembra 1998 predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou krajskému súdu.

Krajský súd listom zo 17. decembra 1998 (doručeným 28. decembra 1998) vrátil predmetný   spis   okresnému   súdu,   pretože   podľa   jeho   záverov   bol   nadriadenému   súdu predložený predčasne.

Pokynom súdnej kancelárii z 18. januára 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa zistiť, či odporca vykonával funkciu sudcu z ľudu, v akom období a na akom oddelení.

Listom z 18. januára 1999 (doručeným 25. januára 1999) sťažovateľka okresnému súdu oznámila adresu zamestnávateľa odporcu, ako aj zmenu svojho priezviska.

Podľa úradného záznamu z 22. februára 1999 odporca nebol vedený v evidenciách sudcov z ľudu.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii z 26. februára 1999 nechala zabezpečiť vyjadrenie všetkých sudcov okresného súdu k námietke zaujatosti sťažovateľky. V období od 22. apríla 1999 do 12. mája 1999 sa k námietke zaujatosti vyjadrili sudcovia okresného súdu (žiaden z nich sa necítil byť zaujatý).

Listom z 13. mája 1999 opätovne predložil okresný súd predmetný spis krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľky.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 5 Nc 26/99-46 z 28. mája 1999 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. Uvedené uznesenie bolo okresnému súdu doručené 10. júna 1999.

Vo veci konajúca sudkyňa nechala pokynom z 11. júna 1999 doručiť predmetné uznesenie účastníkom konania a súčasne vytýčila termín pojednávania vo veci na 30. jún 1999.

Podaním zo 16. júna 1999 (doručeným 16. júna 1999) zmenila sťažovateľka petit návrhu. Žiadala, aby bol odporca zaviazaný prispievať na jej výživu od 1. júla 1999 vo výške 5 000 Sk mesačne.

Pojednávanie   konané   na   okresnom   súde   30.   júna   1999   bolo   odročené   na 20. september 1999 za účelom predloženia ďalších vyjadrení a listinných dôkazov zo strany účastníkov konania. Pojednávanie bolo 20. septembra 1999 odročené na 23. september 1999 za účelom zabezpečenia účasti právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   23.   septembra   1999   vyniesol   rozsudok, ktorým   rozhodol   o návrhu   sťažovateľky   tak,   že   zaviazal   oporcu „platiť   na   výživu navrhovateľky sumu 2.000,- Sk mesačne s účinnosťou ods 1. 10. 1997 (...)“.

Listom zo 7. októbra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku na oznámenie spisovej značky, pod ktorou bolo vedené konanie o rozvod manželstva jej rodičov, a taktiež spisovej značky   konania,   v   ktorom   bola   upravená   vyživovacia   povinnosť   jej   rodičov   voči   nej. Sťažovateľka odpovedala na výzvu okresného súdu listom z 18. októbra 1999 (doručeným 25. októbra 1999). Pokynom súdnej kancelárii z 2. novembra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa pripojiť spis sp. zn. 18 P 330/98.

Pokynom z 22. novembra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť rozsudok z 23.   septembra   1999   účastníkom   konania.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku odvolanie (doručené okresnému súdu 31. decembra 1999). Odporca podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie 3. januára 2000.

Právna zástupkyňa odporcu podala v jeho mene v predmetnej veci odvolanie taktiež 3. januára 2000 a súčasne požiadala o zaslanie rozsudku okresného súdu na jej adresu.

Pokynom z 10. januára 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť rozsudok spolu   s odvolaním   sa   sťažovateľky   právnej   zástupkyni   odporcu   a   odvolanie   odporcu sťažovateľke   na vyjadrenie.   Taktiež   uložila   súdnej   kancelárii   vyžiadať   prehľad o zárobkových pomeroch odporcu od jeho zamestnávateľa. Zamestnávateľ odporcu splnil výzvu okresného súdu 7. februára 2000.

Dňa   21.   februára   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   ďalšie   podanie   právnej zástupkyne   odporcu   (zo   17.   februára   2000),   ktorým   podala   odvolanie   proti   rozsudku v predmetnej   veci.   Okresný   súd listom   z 31.   decembra   1999   vyzval právnu   zástupkyňu odporcu na doplnenie zdôvodnenia odvolania v lehote 10 dní. Právna zástupkyňa odporcu tak urobila podaním doručeným okresnému súdu 18. apríla 2000.

Pokynom súdnej kancelárii z 5. mája 2000 uložila vo veci konajúca sudkyňa doručiť zdôvodnenie odvolania sťažovateľke spolu s výzvou na vyjadrenie v lehote 15 dní. Výzva bola sťažovateľke doručená 6. júna 2000. Sťažovateľka sa k podanému odvolaniu vyjadrila podaním z 10. júna 2000 doručeným okresnému súdu 14. júna 2000.

Pokynom z 15. júna 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v lehote 15 dní. Odporca zaplatil súdny poplatok 3. augusta 2000.

Pokynom súdnej kancelárii z 25. augusta 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyhotoviť predkladaciu správu a predložiť spis krajskému súdu. Spis bol krajskému súdu predložený 31. augusta 2000.

Krajský súd v Trnave listom z 29. novembra 2000 (doručeným 7. decembra 2000) predmetný spis okresnému súdu vrátil ako predčasne predložený, pretože „napadnutým rozsudkom nebolo rozhodnuté o celej veci“.

Pokynom súdnej kancelárii z 8. decembra 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať   právnu   zástupkyňu   odporcu,   aby   predložila   okresnému   súdu   riadnu   plnú   moc s označením   konania,   na   ktoré   sa   má   zastupovanie   vzťahovať   (výzva   bola   doručená 5. januára 2001). Pokynom z 13. februára 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa urgovať právnu   zástupkyňu   odporcu   na   predloženie   plnomocenstva   (výzva   bola   doručená 23. februára 2001).

Podaním doručeným okresnému súdu 26. februára 2001 zmenila sťažovateľka petit návrhu. Žiadala, aby bol odporca od 1. októbra 1997 zaviazaný prispievať na jej výživu vo výške   4   000   Sk   mesačne.   Okresný   súd   doručil   odporcovi   13.   marca   2001   podanie sťažovateľky,   aby   sa   k nemu   v lehote   15   dní   vyjadril   a súčasne   aby   okresnému   súdu oznámil, či ho ešte stále zastupuje JUDr. J. M.

Odporca listom z 26. marca 2001 (doručeným 28. marca 2001) podal na okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by bol zaviazaný prispievať na výživu sťažovateľky   sumou   700,-   Sk   mesačne.   Ďalším   listom   z 26.   marca   2001   (doručeným 28. marca 2001) sa vyjadril k návrhu sťažovateľky na zmenu petitu návrhu a okresnému súdu oznámil, že sa bude zastupovať v predmetnej veci sám.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 5.   apríla   2001   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa doručiť   kópiu   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   sťažovateľke   na   vyjadrenie v lehote 10 dní. Taktiež nechala vyzvať odporcu, aby v lehote 10 dní zaslal okresnému súdu potvrdenie o príjme manželky.

Sťažovateľka   sa   k návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   vyjadrila   listom z 28. apríla 2001 (doručeným okresnému súdu 3. mája 2001). Ďalším listom z 28. apríla 2001   (doručeným   okresnému   súdu   3.   mája   2001)   navrhla   doplnenie   dokazovania v predmetnej veci.

Listom   zo   4.   mája   2001   (doručeným   v ten   istý   deň)   doručila   manželka   odporcu okresnému súdu čestné prehlásenie, že nepoberala za posledný rok žiaden príjem.

Uznesením č. k. 18 C 40/98-125 z 22. mája 2001 okresný súd konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2001.

Listom zo 6. júna 2001 (doručeným 7. júna 2001) odporca okresnému súdu oznámil, že odvolal svoje plnomocenstvo pre JUDr. J. M.

Podaním z 13. júna 2001 (doručeným okresnému súdu 14. júna 2001) sa odporca domáhal zrušenia predbežného opatrenia okresného súdu z 22. septembra 1998.

Pokynom súdnej kancelárii z 25. júna 2001 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať odporcu, aby v lehote 15 dní upresnil, čoho sa svojím podaním z 13. júna 2001 domáha, či v ňom   ide   o podanie   odvolania   proti   uzneseniu   z 22.   mája   2001   o zastavení   konania o vydanie   predbežného   opatrenia.   Odporca   na   výzvu   okresného   súdu   z 25.   júna   2001 reagoval   listom   z 10.   júla   2001   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň,   v ktorom uviedol,   že   sa   domáha „zrušenia   predbežného   opatrenia   vydaného   Okresným   súdom v Trnave dňa 22. 9. 1998, ktorým ma súd zaviazal platiť na výživu navrhovateľky sumu 1500,00 Sk mesačne“.

Pokynom súdnej kancelárii z 12. júla 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť podania   odporcu   (návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   jeho   list   z 10.   júla   2001) sťažovateľke, aby sa vyjadrila v lehote 15 dní. Sťažovateľka sa vyjadrila listom z 3. augusta 2001 doručeným okresnému súdu 9. augusta 2001.

Okresný   súd   predložil   3.   septembra   2001   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu z 22. mája 2001 o zastavení konania vo veci návrhu odporcu na vydanie predbežného opatrenia (návrh z 26. marca 2001).

Krajský   súd   listom   sp.   zn.   11   Co   349/01   zo   14.   decembra   2001   (doručeným okresnému súdu 4. januára 2002) vrátil opätovne spis v predmetnej veci okresnému súdu bez   vydania   rozhodnutia   ako   sčasti   bezdôvodne   a sčasti   predčasne   predložený s odôvodnením: „Spis   bol   totiž   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaní   odporcu   proti uzneseniu, ktorým Váš súd zastavil konanie o návrhu na predbežné opatrenie (dnes č. l. 121), hoci odporca výslovne na dotaz súdu oznámil, že jeho podanie zo dňa 13. 6. 2001 došlé Vášmu súdu 14. 6. 2001 (dnes č. l. 123 a tej súv. por. i predkladaciu správu dnes na č. l.   135)   považované   za   odvolanie   odvolaním   nie   je   (inak   bolo   by   i oneskoreným   pre právoplatnosť uznesenia zhora dňom 12. 6. 2001); ale je návrhom na zrušenie predbežného opatrenia vydaného uznesením zo dňa 22. 9. 1998 (dnes č. l. 27) a o tom rozhoduje v prvom stupni predseda senátu súdu, ktorý predbežné opatrenie vydal, teda Váš súd (por. § 77 ods. 2 O. s. p.).“

Pokynom   z 21.   februára   2002   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vytýčila   termín pojednávania   na   27.   marec   2002   a nechala   naň   predvolať   účastníkov   konania.   Na pojednávaní bol po vypočutí účastníkov konania vyhlásený rozsudok v predmetnej veci, ktorého výrok znel: „Súd konanie ohľadne výživného v sume 1.000,-Sk zastavuje. Vo zvyšku návrh zamieta.“

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 30.   apríla   2002   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa rozsudok   z 27.   marca   2002   doručiť   účastníkom   konania.   Dňa   30.   mája   2002   bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti rozsudku.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 4.   júna   2002   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa doručiť kópiu odvolania sťažovateľky odporcovi, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril. Odporca   sa   k sťažovateľkinmu   odvolaniu   z 24.   mája   2002   vyjadril   listom   doručeným okresnému súdu 10. júla 2002. Okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o odvolaní 22. júla 2002.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   Co   317/02-175   z 31.   októbra   2002   napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie bolo okresnému súdu doručené 18. decembra 2002.

Pokynom súdnej kancelárii z 20. decembra 2002 uložila vo veci konajúca sudkyňa doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 5.   februára   2003   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa vyžiadať   prehľad   o zárobkových   pomeroch   matky   sťažovateľky,   odporcu,   ako   i jeho manželky, vyzvať sťažovateľku na oznámenie jej príjmov od novembra 1997 až do dňa doručenia výzvy. Sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu listom z 28. februára 2003.

Okresný   úrad   Piešťany   listom   z 25.   februára   2003   doručeným   3.   marca   2003 okresnému súdu oznámil prehľad zárobkov sťažovateľkinej matky.

Zamestnávateľ   manželky   odporcu   oznámil   okresnému   súdu   prehľad   jej   zárobkov a doby trvania jej pracovného pomeru listom z 27. februára 2002 (doručeným okresnému súdu   4.   marca   2003).   Zamestnávateľ   odporcu   oznámil   okresnému   súdu   prehľad   jeho zárobkov v požadovanom období listom zo 17. marca 2003 (doručeným okresnému súdu 24. marca 2003).

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 26.   marca   2003 vo   veci   konajúca   sudkyňa vytýčila termín pojednávania na 2. jún 2003. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, pretože spis v predmetnej veci bol v dôsledku námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľkou predložený krajskému   súdu   (listom   z 24.   apríla   2003   doručeným   okresnému   súdu   29.   apríla   2003 podala sťažovateľka „sťažnosť“ na konanie sudcov okresného súdu, listom adresovaným podpredsedníčke okresného súdu z 12. mája 2003 sa k podanej sťažnosti z 24. apríla 2003 vyjadrila vo veci konajúca sudkyňa).

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky ako   plnoletého   dieťaťa   odporcu na   zvýšenie   výživného.   Z vyjadrení   sťažovateľky, okresného súdu ani z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   alebo skutkovej zložitosti veci.

3. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Nezistil   žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd sa nestotožnil s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého: „Prieťahy   v konaní   spôsobili   samotní   účastníci   konania   a ich   vedomé   schválnosti, i samotná navrhovateľka, ktorá už druhýkrát vzniesla námietku zaujatosti voči sudcom tun. súdu, hoci účastníci konania menili svoje podania, navrhovali doplnenie dokazovania. (...)“

Zo skutkových zistení ústavného súdu v uvedenej veci vyplýva, že zbytočné prieťahy v konaní boli spôsobené okolnosťami, ktoré sa týkali predovšetkým postupu okresného súdu vo   veci.   Úkony   účastníkov   konania   (zmeny   návrhu   sťažovateľky,   návrhy   na   doplnenie dokazovania   a návrhy   na   vydanie   predbežného   opatrenia)   vrátane   sťažovateľkou vznesených námietok zaujatosti neboli takého charakteru, aby mohli podstatným spôsobom ovplyvniť priebeh   a dĺžku   konania. Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   navyše   predĺženie konania, ktoré je dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, nemá povahu zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02, III. ÚS 58/02).

4.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Okresný súd vyvolal po postúpení veci (predmetný spis mu bol podľa vyjadrenia

predsedníčky okresného súdu doručený 31. marca 1998 spor o príslušnosť. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Nc 15/98 zo 14. mája 1998 vyplýva, že tak urobil neodôvodnene. Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   3.   júna   1998.   Okresný   súd   pojednával   o veci   samej prvýkrát 30.   júna 1999,   teda   po viac ako   roku.   Zabezpečenie   potrebných   listín,   ako   aj ďalších   dôkazných   prostriedkov   pre   účely   dokazovania   a realizácia   ďalších   úkonov potrebných   na   prípravu   pojednávania   vyžaduje   nepochybne   určitý   čas   podmienený skutkovou,   resp.   faktickou   zložitosťou   prípadu.   Skutočnosti   zistené   ústavným   súdom v súvislosti s posudzovaným konaním však nesvedčia o takej miere zložitosti veci, ktorá by odôvodňovala   viac   ako   rok   trvajúcu   prípravu   pojednávania,   najmä   ak   časť   procesných úkonov vo veci realizoval už Okresný súd Piešťany pred jej postúpením okresnému súdu.

Ústavný súd prihliadal pritom aj na to, že v období od 3. júna 1998 do 30. júna 1999 mohli mať na priebeh a dĺžku konania vplyv sťažovateľkin návrh na vydanie predbežného opatrenia a ňou vznesená námietka zaujatosti, s ktorými sa musel okresný súd vysporiadať.

Sťažovateľka namietla zaujatosť sudcov okresného súdu podaním z 25. septembra 1998 doručeným 30. septembra 1998. Okresný súd predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti   krajskému   súdu   30.   novembra   1998.   Krajský   súd   však   v decembri   1998 okresnému súdu spis vrátil ako predčasne predložený, pretože vzhľadom na obsah námietky bolo   potrebné   zabezpečiť   vyjadrenie   všetkých   sudcov   okresného   súdu   k namietanej zaujatosti,   čo   okresný   súd   nevykonal.   Okresný   súd   vytknutý   nedostatok   odstraňoval v období od februára 1999 do mája 1999. Okresný súd tak predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľkou   v septembri   1998   až   v máji 1999.

Na   pojednávaní   konanom   23.   septembra   1999   vyhlásil   okresný   súd   rozsudok. O nesústredenom postupe okresného súdu v predmetnej veci svedčí aj skutočnosť, že časť podkladov potrebných pre rozhodnutie si okresný súd zadovažoval (pripojenie spisu sp. zn. 18 P 330/98 vo veci určenia výživného na sťažovateľku ako maloletú) v priebehu mesiacov október 1999 a november 1999, teda po vyhlásení rozsudku z 23. septembra 1999.

Po   podaní   odvolania   sťažovateľkou,   odporcom,   ako   aj   advokátkou   odporcu (v decembri 1999, v januári 2000 a vo februári 2000) zabezpečoval okresný súd relatívne dlhú dobu (do 31. augusta 2000) úkony spojené s predložením veci krajskému súdu na rozhodnutie   o odvolaní.   Napriek   uvedenému   bol   7.   decembra   2000   predmetný   spis okresnému súdu krajským súdom vrátený ako „predčasne predložený, pretože napadnutým rozsudkom   nebolo   rozhodnuté   o celej   veci“.   Krajský   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že okresný   súd   sa   vo   výroku   napadnutého   rozsudku   nevysporiadal   s celým   predmetom konania, pretože nezohľadnil zmenu (rozšírenie) návrhu sťažovateľkou v podaní doručenom okresnému súdu 16. júna 1999. Krajský súd však poukázal aj na to, že spis neobsahuje riadne plnomocenstvo advokátky odporcu na zastupovanie v uvedenej veci (v súlade s § 28 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku),   v dôsledku   čoho   tak   v čase   predloženia   veci krajskému   súdu   nebolo   zrejmé,   komu   mal   byť (na   strane   odporcu)   rozsudok   doručený a kedy došlo k právne účinnému doručeniu.

V septembri   2001   predložil   okresný   súd   spis   krajskému   súdu   opäť,   tentokrát v súvislosti s podaním odporcu z 13. júna 2001, ktorým sa domáhal zrušenia predbežného opatrenia okresného súdu z 22. septembra 1998 a ktoré okresný súd posúdil ako odvolanie odporcu proti uzneseniu č. k. 18 C 40/98-125 z 22. mája 2001 o zastavení konania vo veci návrhu odporcu z 26. marca 2001 na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd preto listom zo 14. decembra 2001 vrátil spis (4. januára 2001) okresnému súdu „sčasti ako bezdôvodne   a sčasti   ako   znovu   predčasne   predložený“.   V označenom   liste   krajský   súd okrem iného uviedol: „Spis bol totiž predložený na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu, ktorým Váš súd zastavil konanie o návrhu na predbežné opatrenie (...), hoci odporca výslovne na dotaz súdu oznámil, že jeho podanie zo dňa 13. 6. 2001 došlé Vášmu súdu 14. 6. 2001 (...) považované za odvolanie odvolaním nie je (...); ale je návrhom na zrušenie   predbežného   opatrenia   vydaného   uznesením   zo   dňa   22.   9.   1998   (...)   a o tom rozhoduje v prvom stupni predseda senátu súdu, ktorý predbežné opatrenie vydal, teda Váš súd (por. § 77 ods. 2 O. s. p.).

Dosiaľ potom nebola odstránená vada vytýkaná predchádzajúcim listom tunajšieho súdu (zo dňa 29. 11. 2000 sp. zn. 11 Co 398/00), Keď Váš súd za čas presahujúci pol roka po vrátení spisu nedoplnil napadnutý rozsudok (...).“

Na pojednávaní 27. marca 2002 vyhlásil okresný súd „doplňujúci“ rozsudok vo veci. Na   základe   odvolania   sťažovateľky   z 24.   mája   2002   bol   spis   v júli   2002   predložený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 11 Co 317/02-175 z 31. októbra 2002 napadnuté rozsudky   zrušil   (prvý   rozsudok   len   v napadnutej   časti   a druhý   celkom)   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (18. decembra 2002) z dôvodu „viacerých procesných pochybení súdu prvého stupňa, čiastočne pre vadné právne posúdenie veci a tiež pre nie celkom dostatočne zistený skutkový stav veci“.

Podľa právneho názoru ústavného súdu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zodpovedá povinnosť súdov konať spôsobom vylučujúcim zbytočné prieťahy. Nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou   neprimeranej   lehoty   na   prerokovanie   konkrétnej   veci,   sú   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98).

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak v jej dôsledku činnosť štáneho orgánu nesmeruje   plynule   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   konania   (mutatis   mutandis II. ÚS 33/99).

Ústavný   súd   preto   postup   okresného   súdu   v obdobiach   od   31.   marca   1998   (od postúpenia veci Okresným súdom Piešťany) do 30. novembra 1998 (keď bol spis prvýkrát postúpený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o vznesenej   námietke   zaujatosti),   od 28. decembra 1998 (keď bol spis vrátený okresnému súdu) do 31. augusta 2000 (keď bola vec   postúpená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní),   od   7.   decembra   2000   (od vrátenia   spisu   krajským   súdom)   do   3.   septembra   2001   (keď   bol   spis   opäť   postúpený krajskému súdu) a od 4. januára 2002 (od opätovného vrátenia spisu krajským súdom) do 22. júla 2002 (keď bol spis druhýkrát predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní vo veci samej), spolu viac ako tri roky a sedem mesiacov, keď v dôsledku opakovaných procesných   pochybení   okresného   súdu   jeho   činnosť   nesmerovala   plynulo   a   efektívne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa naň obrátila (napr. II. ÚS 33/99, III. ÚS 58/02, III. ÚS 91/02), posúdil ako konanie s prieťahmi, ktoré mali charakter zbytočných prieťahov.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jej práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom, prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, nachádza.

6. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia spolu   vo   výške   100   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpela   vzhľadom   na „... naliehavosť veci..., mimoriadne dlhú a bezdôvodnú nečinnosť súdu, ohrozenie štúdia na vysokej škole v dôsledku nedostatku prostriedkov na živobytie... a v neposlednom rade aj pretrvávajúceho   stavu   existenčnej   neistoty  ...“ v dôsledku   zbytočných   prieťahov zapríčinených okresným súdom v označenom konaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (viac ako tri roky a sedem mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu spôsobenú stavom právnej neistoty sťažovateľky v takej citlivej otázke, akou je určenie výšky výživného zo strany rodiča, v dôsledku neprimeranej doby prerokovania predmetnej veci okresným súdom. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia však ústavný súd vychádzajúc z konkrétnych okolností   prípadu   prihliadol   aj   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   18 C 40/98-27 z 22. septembra   1998   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   dočasne   upravil   pomery účastníkov   posudzovaného   konania,   uložením   povinnosti   odporcovi   platiť   sťažovateľke výživné v nevyhnutnej miere (1 500 Sk mesačne). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel.

7. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby v uvedenom konaní spolu vo výške 11 250 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V danom prípade pozostávajú trovy sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom z trov právneho zastúpenia, t. j. z odmeny právneho zástupcu sťažovateľky za tri úkony právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane prvej   porady   s klientom, ďalšia porada s klientom, písomné podanie na ústavný súd týkajúce sa veci samej) realizované v roku 2003 a z paušálnej náhrady hotových výdavkov v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3, § 16 ods. 1 písm. a), b) a c) a § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania pred ústavným súdom je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Trovy právneho zastúpenia vyčíslené ako jedna tretina výpočtového základu za tri úkony právnej služby 3 x 4 270 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie vypočítanej odmeny podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) a paušálnej náhrady hotových výdavkov 3 x 128 Sk v   zmysle   uvedených   ustanovení   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   predstavujú   preto   spolu 13 194 Sk. Ústavný súd priznal preto náhradu trov konania vo výške uplatnenej právnym zástupcom   sťažovateľky,   pretože   výška   uplatnenej   sumy   trov   11   250   Sk   neodporuje právnym predpisom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2003