znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 129/02-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L. P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.   M.   F.,   Advokátska   kancelária   F.   –   H.,   B.   pre   namietané   porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3M Obdo 2/2001 a jeho rozsudkom sp. zn. 3M Obdo 2/2001 zo 7. novembra 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   L.   P.,   s. r.o.,   B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2002 doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ uviedol, že 17. augusta 2000 vyhovel Okresný súd Bratislava I uznesením sp.   zn.   Sro   11491/B,   ZPZ:   5590/Sro/2000   jeho návrhu a povolil   vykonať v obchodnom registri   v oddieli   Sro   vo   vložke   č.   11491/B   zápis,   ktorým   sa   sťažovateľ   vymazáva z obchodného   registra.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I o povolení   výmazu sťažovateľa z obchodného registra nadobudlo právoplatnosť 21. augusta 2000.

Na základe podnetu spoločnosti L., a. s., B. (jedného zo spoločníkov sťažovateľa), podal   11.   mája   2001   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   proti uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   Sro   11491/B,   ZPZ:   5590/Sro/2000   zo 17. augusta 2000 mimoriadne dovolanie podľa § 243e v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (teda z dôvodu, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3M Obdo 2/2001 zo 7. novembra 2001 spomenuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   v rámci   konania   o mimoriadnom   dovolaní v uvedenej veci konal a rozhodol aj napriek tomu, že jediným účastníkom konania mohol byť podľa § 31 Obchodného zákonníka v spojení s § 90 Občianskeho súdneho poriadku iba sťažovateľ, ktorý však v zmysle § 20a Občianskeho zákonníka výmazom z obchodného registra (21. augusta 2000) zanikol, v dôsledkom čoho došlo k zániku jeho hmotnoprávnej subjektivity, ako aj procesnej spôsobilosti. Aj napriek tomu s ním najvyšší súd konal ako s účastníkom konania a v konaní vydal aj meritórne rozhodnutie. Najvyšší súd doručoval mimoriadne   dovolanie   sťažovateľovi,   ktorý   v tom   čase   právne   neexistoval.   Mimoriadne dovolanie   síce   prevzal   pán   L.   V.,   ktorý   bol   posledným   konateľom   sťažovateľa a k mimoriadnemu   dovolaniu   sa   aj   vyjadril,   jeho   vyjadrenie   je však   právne   irelevantné vzhľadom   na   to,   že   jeho   oprávnenie   konať   v mene   spoločnosti   zaniklo   dňom   výmazu sťažovateľa z obchodného registra.

Sťažovateľ poukázal na to, že „spoločnosť L. P. s. r. o. sa opäť stala subjektom práva len   v dôsledku   názoru   Najvyššieho   súdu   SR,   že   rozhodnutie   o mimoriadnom   dovolaní 3M Obdo   2/2001   zo   7.   novembra   2001,   ktorým   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava I, sp. zn. Sro 11491/B, ZPZ: 5590/Sro/2000 zo dňa 17. augusta 2000 o výmaze spoločnosti   L.   P.   s.   r.   o.   z obchodného   registra   je   riadne   doručené“   (podľa   vyjadrenia najvyššieho súdu k sťažnosti sťažovateľa z 2. júla 2002 bolo jeho rozhodnutie doručené spoločnosti L. P., s. r. o., na základe § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), a teda právoplatné.

Sťažovateľ   uviedol,   že   až   20.   marca   2002   sa   z obsahu   listu   Okresného   súdu Bratislava I dozvedel, že na základe rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3M Obdo 2/2001 zo   7.   novembra   2001   bolo   zrušené   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I o povolení výmazu sťažovateľa z obchodného registra a vec sa dostala do štádia podania návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Porušenie svojich základných práv na ústavnom súde mohol preto namietať až od tohto okamihu.

Porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí sťažovateľ   v postupe   najvyššieho   súdu,   pretože   tento   nerešpektoval   princíp   „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana procesu   musí mať rovnakú možnosť brániť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane.

V danom   prípade   však   najvyšší   súd   konal   len   s jednou   procesnou   stranou   – generálnym prokurátorom, čím ho podstatne zvýhodnil voči sťažovateľovi, ktorý objektívne nemal žiadnu možnosť brániť svoje záujmy (vyjadrovať sa ku skutočnostiam uvádzaným v mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora,   či   „vyjadrovať   sa   k predloženým dôkazom“). V tejto súvislosti poznamenal, že aj napriek tomu, že v konaní o mimoriadnom dovolaní sa dokazovanie nevykonáva, generálny prokurátor predložil v priebehu konania ako   dôkaz   vyjadrenie   Daňového   úradu   Bratislava   III,   ktoré   tento   poskytol   na   žiadosť prokurátora   a najvyšší   súd   z tohto   dôkazu   pri   rozhodnutí   vychádzal,   čím   zvýhodnil generálneho prokurátora.

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ navrhol, aby „Ústavný súd SR rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3M Obdo 2/2001 zo dňa 7. 11. 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd začne konanie, ak podá   návrh každý, o ktorého práve sa   má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a (čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy).

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní vedenom   pod   sp.   zn. 3M Obdo   2/2001 a jeho rozsudkom   sp.   zn. 3M   Obdo   2/2001   zo 7. novembra 2001 v dôsledku porušenia princípu „rovností zbraní“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd pri posúdení námietky sťažovateľa prihliadal primerane aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý pri aplikácii čl. 6 ods. 1 dohovoru   vychádza   zo   zásady,   že   konanie   (proces)   je   potrebné   posudzovať   v jeho komplexnosti   (ako   celok)   vrátane úlohy,   ktorú   zohral   súd   príslušnej   inštancie.   V tomto kontexte   ESĽP   konštatoval,   že   spôsoby   aplikácie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   závisia   od zvláštností konania, o ktoré ide, a je potrebné brať do úvahy všetky stupne konania v ich súhrne, tak ako po sebe nasledujú podľa vnútroštátneho práva, a úlohu, ktorú hrá vyššia inštancia v danom prípade (rozsudok vo veci Granger c/a Spojené kráľovstvo z r. 1990, § 42 - 48).

V posudzovanom   prípade   rozhodoval   najvyšší   súd   o mimoriadnom   dovolaní generálneho   prokurátora,   teda   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   podanom   proti právoplatnému   rozhodnutiu   vydanému   Okresným   súdom   Bratislava   I ako   súdom registrovým v konaní vo veciach obchodného registra, ktoré je svojou povahou konaním nesporovým. Jediným účastníkom uvedeného konania bol sťažovateľ, pričom jeho návrhu na výmaz z obchodného registra registrový súd vyhovel.

Fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktorých   práva   mohli   byť   rozhodnutím registrového súdu dotknuté, resp. ktorým mohlo rozhodnutie registrového súdu spôsobiť škodu, nemohli toto rozhodnutie napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolaním).

Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   v obdobných   prípadoch   generálnemu prokurátorovi, aby na podnet osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby rozhodnutím súdu   poškodenej   podal   na   najvyššom   súde   proti   takémuto   rozhodnutiu   v zákonom stanovenej lehote mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Konanie o mimoriadnom dovolaní sa spravuje kasačným princípom. Najvyšší súd mohol v zmysle § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   Sro   11491/B,   ZPZ:   5590/Sro/2000   zo 17. augusta 2000 zrušiť a vrátiť mu vec na nové prejednanie alebo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť. Nešlo teda o súd s plnou jurisdikciou, ktorý by mohol rozhodnúť o právach a povinnostiach sťažovateľa v merite veci.

Pokiaľ   ide   o postup   najvyššieho   súdu   v predmetnej   veci,   z listinných   dôkazov predložených samotným sťažovateľom vyplýva, že osobe naposledy zastávajúcej funkciu konateľa sťažovateľa bolo umožnené oboznámiť sa s obsahom mimoriadneho dovolania a vyjadriť   sa   k nemu   (za   týmto   účelom   jej   bolo   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora najvyšším súdom zaslané). Zástupca sťažovateľa mal taktiež možnosť v zmysle §   44   Občianskeho   súdneho   poriadku   nazrieť   do   spisu   a oboznámiť   sa   s jeho   obsahom (sťažovateľ nepreukázal, že by bol najvyšší súd obmedzil alebo znemožnil realizáciu tohto práva).   Najvyšší   súd   v súlade   s ustanovením   §   243i   ods.   2   v spojení   s   §   243a   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodoval bez pojednávania, vec teda prejednal a rozhodol bez účasti strán. Z tohto pohľadu preto nemohlo dôjsť k znevýhodneniu sťažovateľa ako jednej zo strán konania v porovnaní s generálnym prokurátorom.

Na základe vyššie uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že postup najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru, týkajúcich sa rovnosti strán v konaní,   považovať   za   chybný.   Pri   osobitnej   situácii,   ktorá   vznikla   (zánik   právnej subjektivity   sťažovateľa),   postupoval   tak,   aby   boli   záujmy   sťažovateľa   rešpektované. Najvyšší   súd   nemohol   lepšie   dbať   na   tieto   záujmy   ako   konaním   s osobou   naposledy zastávajúcou   funkciu   konateľa   sťažovateľa.   Táto   osoba   mohla   v rámci   realizácie   cieľa sťažovateľa   (udržanie   právoplatného   zániku   právnej   subjektivity)   využiť   procesné prostriedky   a snažiť   sa   dosiahnuť,   aby   najvyšší   súd   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora zamietol.

Právny   názor   sťažovateľa,   ktorý   rozviedol   vo   svojej   sťažnosti   ohľadne   princípu rovnosti   zbraní   –   vo   vzťahu   k právnickej   osobe,   ktorej   právna   subjektivita   zanikla   – v konaní   pred   najvyšším   súdom   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora,   je   neakceptovateľný,   pretože   konanie,   ktoré   ustanovuje   zákon   (Občiansky súdny   poriadok),   by   nebolo   vôbec   možné   realizovať   ústavne   konformným   spôsobom (vrátane rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy).

3. Je potrebné zdôrazniť, že rozsudkom najvyššieho súdu sa „sťažovateľova vec“ meritórne   neskončila,   ale   vrátila   sa   späť   do   štádia   konania   o jeho   návrhu   na   výmaz z obchodného   registra   pred   registrovým   súdom.   V konaní   o tomto   návrhu   si   môže uplatňovať svoje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pred registrovým   súdom   a v prípade   zamietnutia   návrhu   pred   odvolacím   súdom).   Za   účelom dosiahnutia   svojho   cieľa   môže   využívať   všetky   procesné   práva   priznané   Občianskym súdnym   poriadkom   účastníkovi   konania   vrátane   možnosti   opätovného   vyjadrenia   sa k spornej   otázke   o udelení,   resp.   neudelení,   súhlasu   správcu   dane   s jeho   výmazom z obchodného   registra   a možnosti   ponúknuť   súdu   dôkazy   o svojich   tvrdeniach   alebo navrhnúť vykonanie takýchto dôkazov.

4. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia rovnosti   strán   treba   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Namietané   porušenie   označeného   práva   v konaní   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3M Obdo 2/2001 a jeho rozsudku sp. zn. 3M Obdo 2/2001 zo 7. novembra 2001 ústavný súd   neakceptoval,   pričom   v doposiaľ   neukončenej   veci   sťažovateľa si   tento   môže uplatňovať svoje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pred všeobecnými súdmi, avšak preto nie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 18. septembra 2002