SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 128/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛,
, v mene ktorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛ LLM, vedenépod sp. zn. Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016, vo veci namietaného porušeniazákladného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajskéhosúdu v Bratislave sp. zn. 1 S 214/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1529/2016) a sp. zn.1 S 215/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1530/2016) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn.Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 128/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,(ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikaťpodľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 214/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1529/2016) a sp. zn.1 S 215/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1530/2016) (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavenínavrhovateľky v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 214/2014 a sp. zn.1 S 215/2014 bola účastníčkou konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
V úvode svojich sťažností sťažovateľka poukazujúc na skutkové okolnosti prípaduuvádza, že jej Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutiamiidentifikovaných v sťažnostiach z 11. apríla 2014 uložil povinnosť zložiť zábezpeku v sume340 000 €. Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka odvolania elektronickýmiprostriedkami 30. apríla 2014 na mail Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)v elektronickej forme a s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou daňovémuúradu 2. mája 2015, čo však daňový úrad odmietol s odôvodnením, že hoci bolo odvolaniepodané v zákonnej lehote, nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), pretože sťažovateľkaako platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) mala zákonnú povinnosť podávaťodvolanie výlučne cez portál verejnej správy podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku.
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento formálnynedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť, tak ako to je v ostatnýchkonaniach pred orgánmi verenej moci.
Daňový úrad oznámeniami zo 14. mája 2014 sťažovateľke oznámil, že odvolaniapovažuje za nepodané, t. j. že ich odmieta. Vychádzajúc z uvedeného daňový úradpovažoval vydané rozhodnutia identifikované v sťažnostiach za právoplatné a odmietol ichpreskúmavať. Hoci sťažovateľka proti uvedeným postupom daňovému úradu doručilamailom 28. mája 2014 (a následne 2. júna 2014 v písomnej podobe poštou) sťažnosť,daňový úrad na sťažnosť podľa tvrdení sťažovateľky nereagoval, nijako ju nevybavila sťažovateľka bola nútená obrátiť sa s ochranou svojich ústavných práv na všeobecný súd.
Krajský súd po podaní návrhov zo strany sťažovateľky návrhy proti postupudaňového úradu napadnutými uzneseniami zamietol ako nedôvodné, postupujúc podľa§ 250t ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že v danýchveciach nebola preukázaná tvrdená bezdôvodná nečinnosť.
Sťažovateľka v sťažnostiach, ktorých odôvodnenie, čo sa týka rozhodnýchskutočností a právnej argumentácie, je totožné, namieta, že napadnuté uznesenia súarbitrárne, nedávajúce odpovede na argumenty sťažovateľky, ako aj to, že krajský súdpri formulovaní svojich dôvodov uplatnil ústavne nekonformný výklad na vec vzťahujúcichsa ustanovení daňového poriadku. Zároveň namieta aj porušenie zásady dvojinštančnostikonania z dôvodu, že odvolania v jej veciach neboli daňovým úradom akceptované.Sťažovateľka ďalej namietala, že v dôsledku nečinnosti daňového úradu jej hrozí likvidácia,keďže prebieha exekúcia na majetok sťažovateľky, preto je toho názoru, že v dôsledkuzamietnutia jej návrhov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikaniepodľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnostina ďalšie konanie a následne vydal nálezy, v ktorých vysloví porušenie jej označených právnapadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia zruší a vráti veci na ďalšiekonanie a priznánáhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo inýmzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezisteniežiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietanýmrozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvýpohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, žepri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesuna zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochranaústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nieje zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia súpri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnapokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutýmiuzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu v petite sťažnosti uvedených právzaručených v ústave a v dohovore.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosťv rozsahu ich nedostatkov, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľkya krajského súdu, proti ktorým okrem iného tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súdaplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedenév bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)
1. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky tkvejúca v tvrdení, že krajský súdv napadnutom rozhodnutí ústavne nekonformne aplikoval ustanovenia daňového poriadkupri posúdení otázky účinnosti podania jej odvolaní proti v návrhoch označenýmrozhodnutiam daňového úradu.
Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomutozákladnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súdev „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú zárukyustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenieprocesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru(III. ÚS 136/03).
Sťažnostné námietky sťažovateľky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdenýnesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 5 daňového poriadku, v dôsledku čohokrajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti návrhov sťažovateľky. Sťažovateľka sa totiždomnievala, že v prípade neakceptovania podaného odvolania zo strany sťažovateľkydaňovým úradom voči rozhodnutiam daňového úradu o určení zábezpeky na daň z pridanejhodnoty vo výške 340 000 € na obdobie 12 mesiacov v okolnostiach prípadu je krajský súdpovinný vyhovieť jej návrhom.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení uviedol, že«... Podľa záverov vyplývajúcich z uznesenia NS SR sp. zn. 5 Sžnč 1/2011 „... Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho organu, musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 O. s. p. posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byt dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“
Z obsahu spisu súd konštatoval, že rozhodnutím... Daňový úrad v Bratislave rozhodol tak, že podľa ust. § 4c ods. 2 zákona o DPH určil navrhovateľovi, ako žiadateľovi v registráciu pre daň z pridanej hodnoty zábezpeku na daň z pridanej hodnoty vo výške 340.000,- Eur na obdobie 12 mesiacov. Navrhovateľovi bola určená povinnosť zložiť predmetnú zábezpeku na daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia.
Dňa 30.04.2014 podal navrhovateľ zastúpený advokátom voči tomuto rozhodnutiu odvolanie elektronickými prostriedkami na e-mail odporcu. Toto podanie doplnil v listinnej forme poštou, ktorá bola odporcovi doručená dňa 02.05.2014.
Oznámením zo dňa 14.05.2014 odporca navrhovateľovi oznámil, že v zmysle § 13 zákona o správe dani považuje jeho podanie, doručené na Daňový úrad v Bratislave dňa 30.04.2014, označené ako odvolanie voči rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014, za nepodané, nakoľko v zmysle § 14 zákona o správe daní bol navrhovateľ povinný od 01.01.2014 doručovať všetky podania elektronickými prostriedkami.
Na vyššie uvedený list odporcu reagoval navrhovateľ podaním sťažnosti na nečinnosť správcu dane zo dňa 13.06.2014.
Podľa ust. 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty
daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH, ktorého zastupuje pri správe daní.
Podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona, podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byt' podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene u doplnení zákonov v znení neskorších predpisov) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia.
Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z., na podanie urobené elektronickými prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu.
Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje finančné riaditeľstvo je spoločná pre finančnú správu.
Podľa zákona č. 333/2011 Z. z., o organizácii štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z. z. v ustanovení § 13 ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom ustanoveným vo vyššie citovanom § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada.
Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle ust. § 250t ods. 1 O. s. p.».
Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách mantinelovmožných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to, či napadnutéuznesenia krajského súdu sú ústavne udržateľné, t. j. či nevykazujú znaky svojvôle,arbitrárnosti, či sú náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom nie jetaký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem(m. m. I. ÚS 23/2010).
Z odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení krajského súdu podľa názoruústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd zamietolnávrhy sťažovateľky v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súduv napadnutých rozhodnutiach nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možnékonštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovenízákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
V napadnutých rozhodnutiach krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a tedavyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásahdo základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, ženapadnuté rozhodnutia krajského súdu sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačneja interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektujú zákonné požiadavkyna odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudkov (§ 157 ods. 2 OSP), nie sú arbitrárnea zrozumiteľným spôsobom dávajú odpoveď na otázku, prečo krajský súd návrhysťažovateľky zamietol.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutými uzneseniamikrajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania.
Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutýchrozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, preto ho možnopovažovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súddo namietaných záverov krajského súdu zasiahol.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností odmietol sťažnosti sťažovateľkyv tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a rozhodol tak, ako uviedolv bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podnikať podľačl. 35 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal jej námietkamia ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo v jej veciach nemohol svojvoľneignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná, zrozumiteľná a sledovalazmysel a účel právneho predpisu, preto ju ani nepovažoval na rozdiel od sťažovateľkyza protiústavnú.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi namietaným porušenímzákladného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky užnezaoberal.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocneniena zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnenísa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súdv zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslominštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenomsplnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Hoci splnomocnenia doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťouvykazovalo vadu neurčitosti, pretože v nich nebolo vymedzené, akej veci sa (v konanípred ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iný dôvod odmietnutia sťažnostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupeod odstraňovania tohto nedostatku náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016