znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 128/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2012   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. R. K., P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„...   Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   26.   11.   2010, č. k. 21 C/120/2010-147, sme boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni V. Š., Z., sumu 272,92 € s príslušenstvom ako aj trovami konania.

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   26.   11.   2010, č. k. 21 C/120/2010-147,   sme   podali   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   ktorého   právne zdôvodnenie sme doplnili podaniami z dní 08. 03. 2011 a 02. 06. 2011.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2011, č. k. 4 Co/28/2011-229, bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   26.   11.   2010, č. k. 21 C/120/2010-147.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2011, č. k. 4 Co/28/2011- 229, sme podali v zákonnej lehote dovolanie, ktoré sme odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám   uvedeným   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   241   ods.   2   písm.   a/ Občianskeho súdneho poriadku), a to k vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

V dovolaní sme špecifikovali, že odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 11. 2011,   č.   k.   4   Co/28/2011-229)   neodôvodnil   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   sa   nevysporiadal   s   prevažnou   väčšinou   našich námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentácuiou: a/   odôvodňujúcou   to,   že   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   je   absolútne   neplatná pre rozpor   so   zákonom   (článok   II.   bod   7.   doplnenia   právneho   zdôvodnenia   odvolania zo dňa 08. 03. 2011),

b/   odôvodňujúcou   to,   že   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   je   absolútne   neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok II. bod 7, doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania zo dňa 08. 03. 2011),

c/   odôvodňujúcou   to,   že   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   je   absolútne   neplatná pre nedostatok písomnej formy (článok II. odvolania),

d/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok II. bod 2. doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania zo dňa 08. 03. 2011),

e/   poukazujúcou   na   to,   že   zákon   ani   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   žiadnym spôsobom   neupravili   dobu   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   ale   len   dobu   trvania   práva na dôchodok (článok II. bod 4. doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania zo dňa 08. 03. 2011), f/ odôvodňujúcou, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľná (článok IV. odvolania),

g/   odôvodňujúcou,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať   na   takú   právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok V. odvolania), h/ odôvodňujúcou to, že daná výpoveď nie je v rozpore s dobrými mravmi (článok VI. odvolania).

i/ poukazujúcou na to, že rozsudkom súdu prvého stupňa nám bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (článok VIII. odvolania).

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   18.   09.   2012, sp. zn. 5 Cdo/133/2012, bolo podané dovolanie odmietnuté, a to z dôvodu neprípustnosti dovolania, keď dovolací súd dochádza k záveru, že nie je daná námietka nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu...“

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č. k.   4   Co/28/2011-229   z   9.   novembra   2011.   Sťažovateľka   považuje   uvedené uznesenie   najvyššieho   súdu   za   arbitrárne   z   dôvodu,   že   podľa   jej   názoru   najvyšší   súd odmietol dovolanie sťažovateľky napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a zároveň najvyšší súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo   sťažovateľa   S.,   a.   s.   v skratke S.,   a.   s.   podľa   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podlá článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 09. 2012, sp. zn. 5 Cdo/133/2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 18. 09. 2012, sp. zn. 5 Cdo/133/2012, a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012 za ústavne nekonformné, je to, že podľa jej názoru najvyšší súd odmietol jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k.   4   Co/28/2011-229   z   9.   novembra   2011   napriek   tomu,   že   bola   daná   prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a zároveň najvyšší   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   v   súlade   s   ustanovením   § 157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú   opodstatnené. V danom prípade   najvyšší   súd   rozhodujúc   o   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 4 Co/28/2011-229 z 9. novembra 2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo dovolanie sťažovateľky odmietol.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   5   Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012 okrem iného uviedol:

„... So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci jej bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Predmetnému   dôvodu   dovolania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   sú   vlastné   tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo   v   dôsledku   postupu   súdu,   3/   možnosť   konať   pred   súdom   sa   odňala   účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,   že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti   rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorý   znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací   súd   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupoval   v   súlade   s   právnymi predpismi   a   žalovanej   neznemožnil   uplatniť   procesné   práva   priznané   jej   právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná   námietka   dovolateľky   týkajúca   sa   nepreskúmateľnosti,   resp.   nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Postup súdu,   ktorým sa účastníkovi   konania   odňala   možnosť konať   pred   súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   dohovor),   porovnaj   napr.   sp.   zn.   III.   US   156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04...

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočností   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 O. s. p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce   skutočnosti,   ale   tiež   s   poukazom   na   ním   prijaté   právne   závery.   Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   odvolacieho   súdu   musí   byť   zároveň   aj   dostatočným   podkladom pre uskutočnenie   prieskumu   v   dovolacom   konaní.   Ak   rozsudok   odvolacieho   súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   a   to   po   skutkovej ako aj právnej stránke;   ak   sa odvolací   súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací   súd   prirodzene   musí   odpovedať   na   podstatné   a   právne   významné   dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú za žalovanú podpísala oprávnená osoba, táto zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a preto ju žalovaný nemohol vypovedať v zmysle § 582 Občianskeho   zákonníka.   Odvolací   súd   sa   v   zmysle   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p. stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa   a   na   zdôraznenie správnosti dodal, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú, a to na doživotie. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto sumou viazané až do smrti oprávnenej osoby na prijatie dôchodku. Samotná vôľa žalovanej ukončiť   záväzok   jednostranným   prejavom   vôle   je   potom   na   ukončenie   tohto   záväzku nepostačujúca. Výpoveď zmluvy o dôchodku danú žalovanou považoval za neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej...“

Po   preskúmaní napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo/133/2012 z 18.   septembra   2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co/28/2011-229 z 9. novembra 2011, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o   skutočnosť,   prečo   nebola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   prečo najvyšší   súd   považuje   rozhodnutie   prvostupňového   a   druhostupňového   súdu   za   riadne odôvodnené.

Pretože   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo/133/2012 z 18. septembra 2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013