znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 128/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   L. J.,   B., zastúpeného advokátom   JUDr.   O. Ch.,   B. B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu Bratislava V sp. zn. 0 Tp/509/2011   z   19.   augusta   2011   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo/67/2011 zo 14. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2011 doručená sťažnosť L. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp/509/2011 z 19. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo/67/2011 zo 14. septembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   väzobne   stíhaný pre trestné činy vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a prečin   nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 citovaného zákona.

Podaním doručeným okresnému súdu 28. júla 2011 sťažovateľ žiadal o prepustenie na   slobodu   a   nahradenie   väzby   ponúknutou   peňažnou   zárukou.   Žiadosť   bola   podľa vyjadrenia sťažovateľa v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2011 (ďalej len „rozvrh práce okresného súdu“) pridelená na rozhodnutie zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ   uviedol,   že   takto   určený   zákonný   sudca   začal   vo   veci   konať pod sp. zn. 0 Tp   480/2011   a listom   z   29.   júla   2011   požiadal   Generálnu   prokuratúru Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   o predloženie   vyjadrenia k predmetnej   žiadosti   sťažovateľa,   ako   aj   o zaslanie   súvisiaceho   spisového   materiálu. Generálna   prokuratúra   okresnému   súdu   doručila   15.   augusta   2011   svoje   stanovisko a príslušný spisový materiál (overenú fotokópiu vyšetrovacieho spisu).

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   to,   že   po   doručení   stanoviska   generálnej prokuratúry   začal   konať   v jeho   veci „iný   sudca“ okresného   súdu,   a   to   pod sp. zn. 0 Tp 509/2011,   ktorý   určil   termín   výsluchu   a následne   napadnutým   uznesením z 19. augusta 2011 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietol a ponúknutú peňažnú záruku neprijal.

Sťažovateľ napadol predmetné uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej okrem iného   vzniesol   námietku   porušenia   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi.   Sťažnosť   bola   uznesením   krajského   súdu   zo 14.   septembra   2011   zamietnutá a vo vzťahu k formulovanej argumentácii sťažovateľa o porušení princípu zákonného sudcu odôvodnená takto:

«Z   predloženého   spisového   materiálu   sa   dá   zistiť,   že   sudkyňa   pre   prípravné konanie JUDr.   I.   W.,   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   V pod sp. zn. 0 Tp 480/2011 predmetnú žiadosť obvineného L. J. o prepustenie z väzby na slobodu spojenú   s   návrhom   na   prijatie   peňažnej   záruky   odstúpila   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konania a rozhodnutie. Vyplynulo to aj z úpravy sudkyne pre prípravné   konanie   okresného   súdu   zo   dňa   29.   07.   2011.   Možno   teda   konštatovať,   že menovaná sudkyňa pre prípravné konanie posudzovanú vec v agende 0 Tp „vybavila inak“. Nakoľko prokurátorka Generálnej prokuratúry SR žiadosti obvineného o prepustenie z väzby nevyhovela a túto žiadosť obvineného L. J. spojenú s ponúknutou peňažnou zárukou predložila Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie a rozhodnutie, nebol už dôvod túto vec prideliť tej istej sudkyni pre prípravné konanie, ktorá predtým vec vybavila inak, ale prostredníctvom elektronickej podateľne bola vec znovu pridelená tomu zákonnému sudcovi   pre   prípravné   konanie   ako   si   to vyžiadal   spôsob zapisovania v agende „0 Tp“ upravený v rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2011.»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: «Podľa rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V pre rok 2011, str. 33, ods. 5 v znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   o   mojej   žiadosti „0   Tp   -   vec   v   tejto   agende   sa považuje za vybavenú, ak vo veci je vydané uznesenie alebo ak z úpravy sudcu vyplýva, že vec je vybavená inak“.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave mal za to, že zákonný sudca (JUDr. I. W.) „vybavila“ vec inak.

Pritom však zákonná sudkyňa nevybavila vec žiadnym spôsobom, ale len vyžiadala od Generálnej prokuratúry SR podklady pre svoje rozhodnutie a nie ako nesprávne uvádza Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí odstúpila žiadosť na Generálnu prokuratúru SR. Rovnakého názoru bola aj Generálna prokuratúra SR, keď predložila Okresnému súdu Bratislava V resp. zákonnej sudkyni, vyšetrovací spis vzťahujúci sa na vec ako aj svoje vyjadrenie k mojej žiadosti k pôvodne pridelenej sp. zn. 0 Tp 480/2011.

Na základe vyššie uvedeného mám za to, že postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V (uznesenie sp. zn. 0 Tp/509/2011 zo dňa 19. 08. 2011) a Krajského súdu v Bratislave (uznesenie   sp.   zn.   4   Tp/67/2011   zo   dňa   14.   09.   2011   bolo   porušené   moje základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že o mojej žiadosti zo 27. 07. 2011 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný než zákonný sudca. Podľa   svojej   Ústavy   je   Slovenská   republika   -   okrem   iného   -   demokratickým a právnym štátom (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), ktorý uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaný,   a   svoje   ďalšie medzinárodné   záväzky   (čl.   1   ods.   2   Ústavy   SR),   ku   ktorým   patrí   aj   úcta   k   právam a slobodám človeka a občana; chrániť tieto práva a slobody prináleží súdom (čl. 46 Ústavy SR), ktoré pri výkone súdnej moci sú nezávislé (čl. 141 ods. 1 Ústavy SR), pričom sudca je pri   svojom   rozhodovaní   viazaný   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Tieto Ústavou SR dané garancie nezávislosti súdnej moci, ako aj nestrannosť ich výkonu sú zvlášť zdôraznené ďalším ústavným príkazom, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).

Posledne   uvedený   ústavný   imperatív   je   potrebné   považovať   za   absolútne neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá bola súdom ústavne   zverená;   ten   totiž   na   jednej   strane   dotvára   a   upevňuje   sudcovskú   nezávislosť, na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cenenú záruku, že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad (procesných   pravidiel)   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada   pevného   prideľovania   súdnej agendy, a aby bol vylúčený - z rôznych dôvodov a na rôzne účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“. Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno žiadnym spôsobom obchádzať, i keby dôvody na to boli akékoľvek.

Ľubovoľná zmena príslušnosti súdu pre úkony prípravného konania, ako tomu bolo aj v mojej veci, však vyššie uvedeným požiadavkám nezodpovedá a je s nimi v rozpore. Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno obchádzať, aj keby dôvody k tomu boli akékoľvek, nakoľko tak pre jednotlivca ako aj pre celú spoločnosť je nebezpečné a škodlivé povolávať k výkonu spravodlivosti súdy a sudcov podľa účelových hľadísk alebo výberu.» Na základe takto formulovanej argumentácie sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   veci   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp/509/2011 z 19. augusta 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo/67/2011 zo 14. septembra   2011,   označené   rozhodnutia   zrušil,   prepustil   sťažovateľa   na   slobodu a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu   zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/509/2011 z 19. augusta 2011

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti   týkajúcej   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok – sťažnosť, ktorý aj využil a o ktorom rozhodoval krajský súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   poskytnúť   ochranu   označenému   základnému   právu sťažovateľa   zaručenému   ústavou.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo/67/2011 zo 14. septembra 2011

Námietka sťažovateľa, ktorú prezentoval vo svojej sťažnosti, sa netýkala pochybení v procesnom   postupe   konajúcich   súdov   pri   prerokúvaní   jeho   veci,   ale   poukazovala na tvrdenie o porušení pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení jeho veci zákonnému sudcovi.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch rozvrhom práce sa rozumie akt riadenia predsedu súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní   výkonu   súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   2   písm.   a)   zákona o súdoch   rozvrh   práce   obsahuje určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a notárov   poverených   vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,   samosudcom,   súdnym   úradníkom   a notárom   náhodným   výberom   pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   rozvrhu   práce   okresného   súdu «Prideľovanie   spisov   jednotlivým   sudcom v agendách T mimo konaní podľa § 204/1 a 348 Tr. por., kde sa veci zapisujú sudcovi pre prípravné konanie podľa rozpisu služieb, Nt, Tc, Td je náhodným výberom v systéme trestná elektronická podateľňa vyvinutom v projekte „súdny manažment LEA“» (s. 33 ods. 1 rozvrhu práce okresného súdu).

Podľa rozvrhu práce okresného súdu vec v agende 0 Tp sa považuje za vybavenú, ak je vo veci vydané rozhodnutie alebo ak z úpravy sudcu vyplýva, že vec je vybavená inak (s. 34 ods. 5 rozvrhu práce okresného súdu).

Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   má   obvinený   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto pre rozhodovanie relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ väzobne stíhaný pre trestné činy vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. d) Trestného zákona a nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   júla   2011 „žiadal   o prepustenie   z väzby   na slobodu spolu s ponukou peňažnej záruky“.

Sudkyňa pre prípravné konanie v prílohe listu sp. zn. 0 Tpo 480/2011 z 29. júla 2011 zaslala   predmetnú   žiadosť   sťažovateľa   generálnej   prokuratúre   a súčasne   požiadala o doručenie na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu.

Prokurátorka   generálnej   prokuratúry   15.   augusta   2011   doručila   okresnému   súdu „stanovisko   k žiadosti   obvineného   o prepustenie   na   slobodu“ (s prílohou   obsahujúcou fotokópiu   príslušného   vyšetrovacieho   spisu)   obsahujúce   jej   vyjadrenie,   že „navrhuje zamietnuť žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a neprijať peňažnú záruku ako náhradu väzby“.

Následne   bol   sťažovateľ   „iným“   sudcom   pre   prípravné   konanie   listom sp. zn. 0 Tp 509/11 upovedomený o vykonaní výsluchu v jeho veci dňa 19. augusta 2011. Uznesením sp. zn. 0 Tp 509/11 z 19. augusta 2011 podľa ustanovení § 72 ods. 1 písm. b), ods. 2 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietol a súčasne podľa ustanovení § 81 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ponúknutú peňažnú záruku neprijal.

Sťažnosť podanú sťažovateľom proti predmetnému uzneseniu krajský súd svojím uznesením sp. zn. 4 Tpo 67/2011 zo 14. septembra 2011 podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Tvrdenie sťažovateľa o tom, že v jeho veci konal a rozhodoval nezákonný sudca, kvalifikoval krajský súd ako neopodstatnené. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v tomto kontexte uviedol, že sudkyňa pre prípravné konanie vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Tp 480/2011 predmetnú žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu   spojenú   s návrhom   na   náhradu   väzby   ponúknutou   peňažnou   zárukou „odstúpila“ generálnej   prokuratúre „na   ďalšie   konanie“,   a   teda   posudzovanú   vec v agende 0 Tp „vybavila inak“. Podľa argumentácie krajského súdu následne prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá žiadosti sťažovateľa spojenej s ponúknutou peňažnou zárukou nevyhovela,   túto   predložila s návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi   pre   prípravné   konanie (okresnému   súdu),   a preto   neexistoval   dôvod   označenú   vec   prideliť „tej   istej   sudkyni pre prípravné konanie,   ktorá   predtým vec   vybavila inak“,   ale bolo potrebné prideliť   ju prostredníctvom   elektronickej   podateľne v súlade s predpísaným postupom   zakotveným v rozvrhu práce okresného súdu.

Po preskúmaní súvisiacich príloh sťažnosti a predovšetkým namietaného uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k týmto čiastkovým záverom:

Ústavný súd je prvom rade toho názoru, že zistený skutkový stav týkajúci sa postupu pri   vybavení   žiadosti   sťažovateľa   (podanie   žiadosti   sťažovateľa   okresnému   súdu,   jej postúpenie   generálnej   prokuratúre   a   následné   predloženie   okresnému   súdu)   v plnom rozsahu korešponduje relevantnej právnej úprave obsiahnutej v ustanoveniach § 79 ods. 3 Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   žiadosť   obvineného   o   prepustenie   na   slobodu v prípravnom   konaní   posudzuje   primárne   prokurátor,   ktorý   pokiaľ   žiadosti   nevyhovie, je povinný predložiť ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi   pre   prípravné   konanie.   V prípade   sťažovateľa,   ktorý   sa   so   svojou   žiadosťou o prepustenie   na slobodu   (spojenou   s návrhom   na náhradu   väzby ponúknutou   peňažnou zárukou) obrátil na inštančne nepríslušný subjekt, bol tento nedostatok korigovaný úkonom okresného súdu, ktorý v podstate vo veci konať nezačal, ale fakticky (aj keď to v obsahu svojho   podania   expressis   verbis   neformuloval)   v súlade   s označenými   ustanoveniami Trestného   poriadku   postúpil   žiadosť   sťažovateľa   prokurátorovi   ako   príslušnému   na   jej prvotné posúdenie. Z tohto dôvodu sa ústavný súd stotožňuje s názorom krajského súdu, ktorý uvedený postup okresného súdu kvalifikoval ako „vybavenie veci inak“ v intenciách rozvrhu   práce   okresného   súdu.   Po   predložení   vyjadrenia   prokurátorky   generálnej prokuratúry,   z obsahu   stanoviska   ktorej   (aj   keď   nepriamo)   vyplynulo,   že   táto   žiadosti sťažovateľa   nevyhovela,   nasledoval   absolútne   konformný   postup,   pridelenie   veci sťažovateľa   systémom   tzv.   náhodného   výberu,   ktorý   v plnom   rozsahu   zodpovedal relevantným   ustanoveniam   zákona   o súdoch   (§   51   ods.   1)   predstavujúcim   ťažiskový mechanizmus vytvárajúci garancie pre dodržanie ústavou zaručeného práva na zákonného sudcu a jemu zodpovedajúcemu korelátu nestranného súdu.

Pojem zákonného sudcu vykladá judikatúra ústavného súdu tak, že ním je sudca, ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   predpoklady   na   funkciu   sudcu,   bol   pridelený   alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla, a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 15/96).

V intenciách citovanej judikatúry ústavného súdu, ako aj relevantnej právnej úpravy, vychádzajúc z uvedených záverov posúdil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnenú a sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012