znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 128/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného spoločnosťou E. P. Advokátska kancelária, s. r. o., P., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. I. K. K. náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e   :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2010 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/03 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačenom odvolacom konaní. Spolu so sťažnosťou sťažovateľ doručil ústavnému súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 128/2010 z 27. apríla 2010 vyhovel žiadosti sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní najmä   preto,   že   jeho   majetkové pomery mu vtedy nedovoľovali znášať trovy konania pred ústavným súdom, a ustanovil mu za právnu zástupkyňu JUDr. E. P.

Právna   zástupkyňa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 29.   apríla   2010   podaním z 11.   mája   2010   doplnila   sťažnosť.   V doplnení   uviedla,   že   sťažovateľ „zotrváva na sťažnosti   proti   postupu   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 C 11/2003 a namieta ňou porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   k   porušeniu   jeho   označených   práv   došlo   najmä   v   období od podania návrhu na začatie konania t. j. v roku 2003 doposiaľ. Analýza predmetného súdneho spisu, ktorý sťažovateľ navrhuje ako dôkaz ukazuje, že v tomto období nebola činnosť   súdu   plynulá,   pričom   vykazuje   aj   dlhšie   obdobia   nečinnosti   súdu,   čím   došlo k zbytočným   prieťahom   v   konaní   zo   strany   súdu   a   teda   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľa.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prerokovanie   jeho záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2003 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 C 11/2003 konal v ďalšom období bez prieťahov.

3. I. K. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc EUR),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bardejov   povinný   vyplatiť   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. I. K. K. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,31 € ktoré je Okresný súd Bardejov povinný uhradiť na účet spoločnosti E. P. Advokátska kancelária s.r.o. vedený v U., a.s. pobočka Prešov... do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   tomto   prípade   okresného   súdu   v občianskoprávnom   konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnenia,   ktoré   podala   kvalifikovaná   právna   zástupkyňa, vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/03.

Okresný   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom   15.   júla   2009.   Vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením [a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti   s podaním   odvolania   podľa   §   209   a §   210   Občianskeho   súdneho   poriadku] (ďalej aj „OSP“) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať (výnimkou je postup podľa § 213 ods. 2 OSP, ktorý však v tejto veci neprichádzal do úvahy), a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu   a vykonaniu riadneho opravného konania (obdobne IV. ÚS 188/03).

Rozsudok   okresného súdu   z 15.   júla 2009 bol na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co/5/2010 z 11. marca 2010 potvrdený. Rozhodnutie krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   19.   apríla   2010,   teda   došlo   k právoplatnému skončeniu veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. februára 2010.Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom, a napokon ani postup krajského súdu, ktorému spis doručil ešte 28. januára 2010. Tento stav veci   viedol   ústavný   súd   k záveru,   že sťažnosť   podaná   proti   okresnému   súdu   je   zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním kvalifikovanej sťažnosti, čo však neurobil.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť vo   vzťahu   k okresnému   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Z priebehu   konania   ďalej   vyplýva,   že   ústavný   súd   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 128/2010 z 27. apríla 2010 ustanovil sťažovateľovi za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. E. P. Ustanovená právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a doplnenie sťažnosti.

Ústavný súd prerokoval žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa   o priznanie trov konania na neverejnom zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnená. Trovy konania vzniknuté   účastníkovi   konania   v   konaní   pred   ústavným   súdom   upravuje   osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho. V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho trovy.

Z aplikácie ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V ustanoveniach § 142 až § 151 OSP sú vyjadrené základné princípy postupu súdov v rozhodovaní o náhrade trov konania, a to princíp úspešnosti v konaní a princíp náhrady účelne vynaložených trov konania, ako aj to, že ak sú tu iné dôvody, nemusí súd trovy konania priznať vôbec. Tieto princípy primerane platia aj v prípade konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd posúdil v prvom rade návrh sťažovateľa vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia   advokátky   ustanovenej   v konaní pred   ústavným   súdom   a   zistil,   že   podanie doplnila   neúčelne,   pretože   v ňom   za sťažovateľa   namietala porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru iba postupom okresného súdu, ktorý v čase prerokúvania veci na ústavnom súde už nekonal. Sťažovateľ preto nemohol byť v konaní pred ústavným súdom vo   vzťahu   k postupu   okresného   súdu   úspešný.   Podanie   ustanovenej   advokátky,   ktorým doplnila   sťažnosť,   neobsahovalo   žiadne   nové   relevantné   skutočnosti   oproti   pôvodnej sťažnosti,   predovšetkým   v ňom   neboli   uvedené   skutočnosti   týkajúce   sa   právoplatného skončenia veci sťažovateľa a dôkazy o tom, a tiež výslovne nebolo špecifikované konanie pred krajský súdom, čím v podstate týmto podaním právna zástupkyňa doplnila sťažnosť len po formálnej stránke sformulovaním námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k okresnému súdu do podoby petitu sťažnosti.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   a   Občianskeho súdneho   poriadku,   ako   aj   uvedeného   skutkového   stavu   veci   ústavný   súd   nepovažoval za odôvodnené a účelné priznať sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v tomto konaní, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (obdobne napr. m.   m.   II.   ÚS   151/06   –   rozhodnutie   o nepriznaní   trov   konania,   III.   ÚS   68/09, III. ÚS 85/2010).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010