znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 128/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   podľa čl.   30   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy, ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení   Európskeho   spoločenstva   postupom   a   uznesením   Súdnej   rady   Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta na   funkciu   sudcu   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev   v   Luxemburgu   (ďalej   len „kandidát na funkciu sudcu“).

Sťažovateľ uviedol, že 9. januára 2009 rozhodla súdna rada uznesením č. 437 takto: „... po prerokovaní volieb kandidáta na sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev so sídlom   v   Luxemburgu,   bol   zvolený   kandidát   JUDr.   D.   Š..   Súdna   rada   Slovenskej republiky   na   základe   volieb navrhuje vláde Slovenskej   republiky   sudcu   Súdneho   dvora Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š..“

Žiadne   dôvody   (resp.   ďalšie   dôvody)   v označenom   rozhodnutí   uvedené   nie   sú. Dôvody tohto rozhodnutia nevyplývajú ani zo zápisnice o rokovaní súdnej rady 9. januára 2009. Podľa obsahu tejto zápisnice (výňatok): „… Podpredsedníčka súdnej rady navrhla, aby súdna rada vypočula kandidátov v časovom limite do 10 minút. K tomuto sa pripojili všetci prítomní členovia súdnej rady.

Týmto   sa   skončila   neverejná   časť   zasadnutia   a   začala   verejná   časť   zasadnutia. Kandidáti, ako aj verejnosť boli prizvaní na zasadnutie súdnej rady....

JUDr. J. K. si vyžreboval nižšie poradové číslo a tak sa prezentoval ako prvý. JUDr. J. K. zdôvodnil svoj záujem o pokračovanie v druhom funkčnom období sudcu Európskeho   súdneho   dvora.   V   prvom   funkčnom   období   využil   tento   čas   na   to,   aby   sa jazykovo   zdokonalil   a   hlbšie   prenikol   do   matérie   medzinárodného   práva.   Má   dobre predpoklady, aby úspešne mohol pôsobiť v druhom funkčnom období. Môže svoje znalosti zužitkovať   vo   svojom   druhom   funkčnom   období.   Všetky   štáty   EU   sa   prikláňajú   k   tejto myšlienke. Význam 2. funkčného obdobia v rámci 6 ročného funkčného obdobia má každý možnosť byť predsedom 3 člennej komory, v rámci 2. funkčného obdobia má možnosť byť predsedom 5 člennej komory. V súčasnej situácii vzhľadom na vzrast počtu sudcov nie všetci sudcovia sú členmi komôr. Druhé členské obdobie je možnosť zvýšenia vplyvu sudcu, ktorý bol menovaný aj v druhom funkčnom období. Tretí dôvod je výklad mandátu ESD, nepovažuje   za   súčasť   mandátu   sústredenie   sa   na   súdnu   činnosť   ako   v   jednotlivých zoskupeniach,   ale   aj   využívanie   technických,   materiálnych   a   finančných   možností   na sprístupnenie   znalostí   európskeho   práva   pre   tých,   ktorí   o   to   majú   záujem.   V   tomto nasledovaní   by   rád   pokračoval   aj   ďalej,   rád   by   sa   venoval   študentom,   organizoval konferencie. Pokiaľ ide o výsledky, v životopise uviedol koľkým veciam sa venoval. Toto sú dôvody, pre ktoré sa uchádza o kandidatúru v druhom funkčnom období.

JUDr.   D.   Š.   - od skončenia štúdia na právnickej fakulte je celý život sudcom z povolania,   počnúc   Obvodným   súdom   BA   III   a   končiac   Najvyšším   súdom   SR.   Štúdiom rôznych   oblastí   práva   boli   veľmi   dôležitým   a   cennou   prípravou   pre   vniknutie do komunitárneho   práva.   Keď   sa   dnes   uchádza   o   funkciu   sudcu   Súdneho   dvora,   vedie ho k tomu dôverná znalosť nielen požiadaviek súdneho dvora. Považuje za dôležité poznať pomery a istý čas trvá, kým o vstupe do tejto funkcie sa získajú poznatky o jeho pôsobení, o technikách. Síce nie je vo vnútri súdneho dvora ako JUDr. K., má tiež možnosť poznať techniku súdneho dvora. Preto uviedol tieto skutočnosti, ktoré považuje za dôležité pred súdnou radou vyzdvihnúť.“

Nikto   z   prítomných   členov   súdnej   rady   nemal   na   kandidátov   otázku. Podpredsedníčka súdnej rady uviedla, že týmto sa končí verejná časť rokovania a členovia súdnej rady uskutočnia tajné hlasovanie.

Súdna rada následne hlasovaním rozhodla, že spomedzi dvoch kandidátov na funkciu sudcu navrhne počtom hlasov za 15 a jedným hlasom, ktorý sa zdržal, vláde Slovenskej republiky na obdobie od 6. októbra 2009 do 6. októbra 2015 ako kandidáta JUDr. D. Š. Sťažovateľ dostal jeden kladný hlas, sedem členov súdnej rady sa zdržalo a osem bolo proti jeho kandidatúre.

Zhodou   okolností   je   v   súčasnom   období   JUDr.   J.   K.,   sudcom   Súdneho   dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“ alebo „SDES“) a JUDr. D. Š. je sudcom Súdu prvého stupňa ako kandidát na funkciu sudcu, teda súdu nižšieho stupňa.

Sťažovateľ   namietal,   že postup,   ktorý   zvolila   súdna   rada   na   svojom   zasadnutí 9. januára   2009, nerešpektoval ústavne   požadované   zásady   objektivity   a odbornosti, v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, ktoré je v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy. Postup súdnej rady sa ocitol v nesúlade aj s viacerými medzinárodnými dohovormi. Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy súdnej rady, pretože je určené jednotne pre všetkých sudcov SDES v čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva“). Bolo preto povinnosťou súdnej rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito podmienkami, objektívne ich zhodnotiť,   a   až   (a   výlučne)   na   základe   takéhoto   hodnotenia   rozhodnúť   o   kandidátovi na sudcu SDES za Slovenskú republiku. Podľa názoru sťažovateľa len takéto rozhodnutie spĺňa   kritéria riadneho,   kvalifikovaného   a   objektívneho   výberu   kandidátov,   pretože zohľadňuje požiadavky čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Napadnutý postup súdnej rady možno preto hodnotiť   aj   ako   porušenie   tohto   článku   Zmluvy,   lebo   je   nesporné,   že   rozhodnutie o slovenskom   kandidátovi   na   funkciu   sudcu,   ktorému nepredchádzalo posúdenie predpokladov,   splnenie   ktorých   sa   požaduje   v   rámci   všeobecnej   a   stabilizovanej   praxe členských štátov Európskej únie, je v zjavnom protiklade s vôľou európskeho zákonodarcu, pričom na vysvetlenie takéhoto postupu súdnej rady neexistuje žiadny rozumný dôvod.

Je tomu tak preto, že z dostupných materiálov súdnej   rady (text jej rozhodnutia a výňatky zo zápisnice) vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát   na   sudcu   medzinárodného   súdneho   orgánu,   a   už   vôbec   nie   ich   objektívnym posúdením vo vzťahu ku každému z kandidátov. Potom, ako kandidáti skončili svoje ústne vystúpenia,   súdna   rada   pristúpila   okamžite   k   hlasovaniu.   Z   toho   jednoznačne   vyplýva, že rozhodnutiu   súdnej   rady   z   9.   januára   2009   predchádzalo   „konanie“,   v   ktorom absentovalo   akékoľvek   odborné   a   objektívne   zhodnotenie   požadovaných   predpokladov uchádzačov   na kandidáta   na   funkciu   sudcu   medzinárodného   súdneho   orgánu.   Z   tohto dôvodu sťažovateľ v ďalšom navrhuje jeho zrušenie.

Okrem   toho,   z   postupu   súdnej   rady   je   zjavné,   že   žiadnym   spôsobom   nechcela objektivizovať poznatky o uchádzačoch na kandidáta, lebo neurobila ani to, čo by bolo základnou   povinnosťou   pri   sudcoch   všeobecných   súdov   (pozri   čl.   15   a   nasl.   zásad výberového konania), t. j. nevyžiadala si žiadne objektívne informácie zo SDES o osobe sudcu J. K., ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š. Dôkazom pre toto tvrdenie je samotné znenie napadnutého rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem konštatovania, ktorý z dvoch uchádzačov bol zvolený za kandidáta.

Postup súdnej rady je tiež v protiklade s čl. 255 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluva o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy“). Slovenská republika ratifikovala Lisabonskú zmluvu 20. mája 2008. Na jej základe sa do procesu výberu kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora včlenil   sedemčlenný   výbor   odborníkov „na   účely   poskytnutia   stanoviska   k   vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta“. Vznikom tohto výboru sa sleduje posilnenie odbornosti kandidátov na sudcov SDES, a je preto namierený aj voči kandidátom,   „vhodnosť“   či   odbornosť   ktorých   nebola   vo vnútroštátnom   procese (z najrozličnejších dôvodov) objektívne a dostatočne posúdená. Hoci Lisabonská zmluva ešte nevstúpila do platnosti, Slovenská republika ju už ratifikovala, a tým na seba zobrala záväzok nekonať proti jej predmetu a účelu. Je zrejmé, že postup súdnej rady, v ktorom absentuje objektívne a odborné posúdenie kvalít kandidáta na funkciu sudcu, je v rozpore s požiadavkou zvýšenia odbornosti sudcov tohto súdneho orgánu.

Objektivizovaný   postup   súdnej   rady   nemôže   nahradiť   to,   že   si   vyžiadala od uchádzačov podklady podľa § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), pretože z nich nevyplýva žiaden relevantný údaj a všetky sú proti zmyslu čl. 223 ods. 1 Zmluvy (napríklad 5 rokov výkonu právnickej profesie) a nepostačujú tiež na to, aby sa zabezpečil reálny prístup uchádzača k verejnej funkcii tak, ako to určuje čl. 30 ods. 4 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   možno   konštatovať,   že   postup   súdnej   rady   pri   voľbe slovenského kandidáta na funkciu sudcu sa ocitol v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi a prístupom, ktorý (pokiaľ ide o voľbu sudcov medzinárodných súdnych orgánov) prináša Lisabonská zmluva.Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na ďalšie   konanie,   uznesením   rozhodol   o odklade   vykonateľnosti   napadnutého uznesenia súdnej rady č. 437 z 9. januára 2009, ako aj o odklade vykonateľnosti na neho nadväzujúceho uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009 o schválení JUDr. D. Š. ako kandidáta na funkciu sudcu a následne, aby vydal vo veci tento nález:„Súdna rada Slovenskej republiky svojím postupom a uznesením č. 437 z 9. januára 2009,   ktorým   konštatuje,   že   bol   zvolený   kandidát   na   funkciu   sudcu   Súdneho   dvora Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š. porušila článok 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 30 ods. 4, a čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia na opätovné prerokovanie Súdnej rade Slovenskej republiky.

Súčasne sa zrušuje uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009, ktorým bol D. Š. schválený za kandidáta Slovenskej republiky na sudcu Súdneho dvora Európskych   spoločenstiev   v   Luxemburgu   ako   rozhodnutie   nadväzujúce   na   postup a uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 18. februára 2009 sa k sťažnosti vyjadrila súdna rada v stanovisku z 1. apríla 2009 schválenom na jej zasadnutí konanom 7. apríla 2009 uznesením č. 523. V stanovisku sa uvádza: „K podaniu sťažovateľa predovšetkým treba uviesť,   že   postavenie   Súdnej   rady   SR,   jej   pôsobnosť   a   spôsob   jej   rokovania   vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky (zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zákonov, ďalej zo zákona   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   z   jej   Rokovacieho   poriadku prijatého a účinného dňom 15. novembra 2005. Súdna rada je ústavný orgán verejnej moci, ktorý reprezentuje nezávislosť súdnictva voči ostatným orgánom verejnej moci.

Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by rozhodnutia súdnej rady mali byť odôvodnené. Tak ako uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, prípadne uznesenia vlády Slovenskej republiky neobsahujú odôvodnenia, nemusí ho obsahovať ani uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky; na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov (čl. 141a ods. 5 Ústavy SR, § 6 ods. 6 zákona č. 185/2002   Z.   z.,   článok   ods.   1,   ods.   2   Rokovacieho   poriadku   SR).   V   danom   prípade sa hlasovania zúčastnilo 16 členov; za kandidáta D. Š. hlasovalo 15 členov a za kandidáta J. K. 1 člen.

Takýmto spôsobom sa v Súdnej rade SR rozhodovalo aj v roku 2004, kedy Súdna rada SR uskutočnila voľby kandidátov na sudcu Európskeho súdneho dvora a sudcu Súdu prvého stupňa v Luxemburgu. Ak by sa malo dospieť k záveru, že námietka sťažovateľa je v tomto   smere   dôvodná,   súčasne   by   to   znamenalo   aj   spochybnenie   predchádzajúcej voľby, ako aj všetkých doterajších uznesení vydaných Súdnou radou SR.

Zasadnutie Súdnej rady SR dňa 9. 1. 2009, na ktorom sa uskutočnila voľba kandidáta na sudcu Európskeho súdneho dvora prebehlo v súlade s platným vnútroštátnym poriadkom a   medzinárodnými   dohovormi.   Rovnaký   postup   bol   zachovaný   aj   v   prípade   volieb uskutočnených   v   roku   2004,   ktorých   výsledkom   bolo   uznesenie   Súdnej   rady   SR   č.   331 zo 16. februára   2004,   ktorým   súdna   rada   navrhla   vláde   SR   kandidáta   J.   K.   za   sudcu Európskeho súdneho dvora a D. Š. za sudcu Súdu prvého stupňa.

Námietky sťažovateľa smerujúce k arbitrárnosti uznesenia č. 437 z 9. 1. 2009 nie sú opodstatnené. Obaja kandidáti sú osobnosti v odbornej právnickej verejnosti uznávané, teda známe aj členom Súdnej rady Slovenskej republiky. Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek pochybností   sú   osoby,   ktoré   poskytujú   záruku   úplnej   nezávislosti   a   spĺňajú   potrebné kvalifikačné   predpoklady   požadované   v   Slovenskej   republike   na   obsadenie   najvyšších sudcovských   funkcií,   tak   ako   to   upravuje   čl.   223   (1)   Zmluvy   o   založení   Európskeho spoločenstva.   Členovia   súdnej   rady   mali   okrem   podkladov   vyžiadaných   od   uchádzačov podľa § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky k dispozícii aj celý spisový materiál z volieb kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora a Súdu prvého stupňa konaných v roku 2004. Keďže J. K. a D. Š. boli kandidátmi aj vo voľbách konaných v roku 2004, súdna rada sa oboznámila aj s podkladmi, na základe ktorých boli práve títo dvaja kandidáti Súdnou radou SR navrhnutí vláde SR v roku 2004. Zo žiadneho predpisu, a to   ani   medzinárodných   zmlúv   nevyplýva   povinnosť   vyžiadať   si podklady   od   konkrétne určeného subjektu, teda ani európskych súdnych organizácií ako to sťažovateľ argumentuje. Rovnako   žiadnym   predpisom   nie   je   upravená   doba,   počas   ktorej   má   trvať   neverejné zasadnutie súdnej rady nasledujúce po vypočutí kandidátov.

Keďže   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľa   uvedenými   v ústavnej   sťažnosti, navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   223   ods.   1 Zmluvy sudcovia   a   generálni   advokáti   Súdneho   dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií   alebo   sú   uznávanými   odborníkmi   v   oblasti   práva,   sú   vymenúvaní   na   základe vzájomnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov.

Podľa čl. 224 ods. 2 Zmluvy členovia Súdu prvého stupňa sa vyberajú spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií. Sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov. Členovia súdu sú čiastočne obmeňovaní každé tri roky. Členovia súdu, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní znova.

Podľa čl. 255 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy zriadi sa výbor na účely stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta na Súdnom   dvore   a   Všeobecnom   súde   predtým,   ako   vlády   členských   štátov   vykonajú vymenovania uvedené v čl. 253 a čl. 254.

Podľa čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy výbor sa skladá zo siedmich   osôb   vybraných spomedzi   bývalých   členov Súdneho dvora   a Všeobecného súdu, členov aj vyšších vnútroštátnych súdnych orgánov a uznávaných odborníkov v oblasti práva,   pričom   jedného   navrhne   Európsky   parlament.   Rada   prijme   upravujúce   pravidlá činnosti výboru a rozhodnutie, ktorým sa vymenúvajú jeho členovia. Uznáša sa na základe iniciatívy Súdneho dvora.

Podľa čl. 253 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších   sudcovských   funkcií   alebo   sú   uznávanými   odborníkmi   v   oblasti   práva,   sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody   vlád členských   štátov   po   porade   s výborom uvedeným v čl. 255 na obdobie šiestich rokov.

Podľa   čl.   18   písm.   b) Viedenského   dohovoru   o   zmluvnom   práve [uverejnenom v Zbierke zákonov ako oznámenie ministra zahraničných vecí č. 15/1988 Zb. (ďalej len „Viedenský dohovor“)] štát je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel zmluvy ak... v dobe, ktorá predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane odďaľované.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí... predkladať vláde   Slovenskej   republiky   návrhy   kandidátov   na   sudcov,   ktorí   by   mali   pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch...

Podľa § 27g zákona o súdnej rade:Návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade podať

a) člen súdnej rady,

b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

c) stavovská organizácia sudcov,

d) iná stavovská právnická organizácia (ods. 1). Za   kandidáta   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana, ktorý

a)   získal   právnické   vzdelanie   absolvovaním   magisterského   štúdia   na   právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole v zahraničí,

b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu,

e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo skúšku komerčného právnika a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax (ods. 2).Návrh   na   kandidáta   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa podáva súdnej rade. Návrh obsahuje

a) meno,   priezvisko,   akademický   titul   kandidáta, dátum narodenia,   profesionálny životopis   kandidáta   preukazujúci   splnenie   podmienok   podľa   odseku   2,   dátum   a   podpis navrhovateľa,

b) doklad o tom, že kandidát zložil odbornú justičnú skúšku, advokátsku skúšku, prokurátorskú skúšku alebo odbornú skúšku komerčného právnika a že aspoň päť rokov vykonával právnickú prax,

c) písomný súhlas kandidáta s kandidatúrou,

d) v prípade návrhu podľa odseku 1 písm. c) a d) aj doklad o prerokovaní návrhu v príslušných orgánoch.

Na   návrhy,   ktoré   nemajú   všetky   náležitosti   ustanovené   týmto   zákonom,   sa neprihliada (ods. 3).

Pri   voľbe   kandidáta   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa   primerane použijú ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e (ods. 4).

Pri návrhoch podľa odsekov 1 a 2 môže súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina   všetkých   členov   súdnej   rady.   Na   opakované   a   nové   hlasovanie   o   návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3 a § 27d (ods. 5).

Podľa   §   6   ods.   7   zákona   o   súdnej   rade   člen   súdnej   rady,   ktorý   je   kandidátom vo voľbe, nemá právo hlasovať na tejto voľbe, ak sa o zvolenie do tej istej funkcie uchádza aspoň jeden ďalší kandidát, ktorý nie je členom súdnej rady.

Podľa § 27a ods. 3 zákona o súdnej rade deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda súdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním. Predseda súdnej rady oznámi všetkým navrhovateľom   vyhlásenie volieb s výzvou na predloženie kandidátov...   v lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb.

Podľa § 27b zákona o súdnej rade kandidáti... majú právo zúčastniť sa na zasadnutí súdnej   rady,   na   ktorom   sa   konajú   voľby...   Predseda   súdnej   rady   zabezpečí   doručenie pozvánky kandidátom na zasadnutie súdnej rady najneskôr sedem dní predo dňom konania volieb (ods. 1).

Súdna rada vytvorí pre všetkých kandidátov... rovnaké podmienky na prezentáciu svojej osoby a svojej predstavy o pôsobení vo funkcii... (ods. 2).

Podľa   §   27c   zákona   o   súdnej   rade   o   priebehu   a   výsledkoch   volieb   sa   vyhotoví zápisnica, v ktorej sa uvedie najmä

a) celkový počet členov súdnej rady, ktorí mali právo voliť,

b) počet hlasov členov súdnej rady odovzdaných pre jednotlivých kandidátov,

c) poradie kandidátov podľa počtu získaných hlasov členov súdnej rady (ods. 1).Výsledky   volieb   sa   vyhlasujú   na   zasadnutí   súdnej   rady,   na   ktorom   sa   voľba... vykonala (ods. 2).

Ak   žiadny   z   kandidátov...   nezíska   nadpolovičnú   väčšinu   hlasov   všetkých   členov súdnej rady a na voľbe sa zúčastnili viac ako dvaja kandidáti, vykoná sa na tom istom zasadnutí súdnej rady opakovaná voľba. Na opakovanej voľbe sa zúčastnia kandidáti, ktorí vo voľbe získali najväčší počet hlasov a druhý najväčší počet hlasov (ods. 3).

Sťažovateľ   namietal,   že   postup   súdnej   rady   pri   voľbe   kandidáta   za   Slovenskú republiku na funkciu sudcu uskutočnenej 9. januára 2009 bol v rozpore s čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi [Zmluvou s čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru v spojení s čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy], pretože nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity a odbornosti,   v dôsledku   čoho   je   jeho   výsledkom svojvoľné   (arbitrárne)   rozhodnutie. Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy súdnej rady. Bolo preto povinnosťou súdnej rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito podmienkami, objektívne ich zhodnotiť a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia rozhodnúť.

Z dostupných materiálov súdnej rady (z textu jej rozhodnutia a zo zápisnice) vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov vôbec   zaoberala   odbornými   kritériami,   ktoré   musí   spĺňať   kandidát   na   sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym posúdením vo vzťahu ku každému   z   kandidátov.   Dôkazom   pre   toto   tvrdenie   je   samotné   znenie   napadnutého rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem konštatovania, ktorý z dvoch uchádzačov bol zvolený za kandidáta.

Postup   súdnej   rady   podľa   sťažovateľa   je   tiež   v   protiklade   s účelom   a zmyslom čl. 255   Zmluvy   o EÚ   v znení   Lisabonskej   zmluvy,   ktorý   sleduje   posilnenie   odbornosti kandidátov na sudcov SDES, čo je porušením čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ako na to správne poukazuje aj sťažovateľ, vyplýva, že pod pôsobnosť čl. 30 ods. 4 ústavy zaručujúceho základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok spadajú aj verejné funkcie sudcov   všeobecných   súdov (I.   ÚS   62/06)   vrátane   funkcie predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky (II.   ÚS   5/03),   ako   aj   funkcie sudcov   medzinárodných   súdnych organizácií,   na   ktoré   sú   kandidáti   menovaní   (volení)   za   Slovenskú   republiku (IV. ÚS 23/04).

Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že súdna rada ako ústavný orgán verejnej moci zabezpečujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným   orgánom   štátu   rozhoduje   v rámci   výkonu   svojej   pôsobnosti   vrátane   pôsobnosti podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy uznesením, na prijatie ktorého je podľa čl. 141a ods. 5 ústavy potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa § 6 ods. 8 písm. e) zákona o súdnej rade hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí, ak súdna rada rozhoduje o návrhu na... voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne.

Uznesenie   súdnej   rady   ako   výsledok   hlasovania   ústavného   orgánu   verejnej   moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému ústavnému   orgánu,   v danom   prípade   vláde   Slovenskej   republiky.   Nejde   o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku   činnosti   príslušného   správneho   prípadne   súdneho   orgánu,   ktorým sa zakladajú,   menia   alebo   rušia,   prípadne   autoritatívne   zisťujú   oprávnenia   a povinnosti subjektov   správneho   alebo   súdneho   konania).   V danom   prípade   ide   o osobitný   druh konania.

Výsledok   hlasovania   týkajúci   sa   kreovania   verejných,   resp.   ústavných   činiteľov, ako aj voľby kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných   súdnych   orgánoch,   sa   neodôvodňuje,   pričom   za   hlasovanie   nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 79/04).

Uvedené skutočnosti vylučujú, aby ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia súdnej   rady   (sťažovateľom   napadnutého   uznesenia   č.   437   z 9.   januára   2009)   z dôvodu absencie   odôvodnenia   výsledku   tajnej voľby   vykonanej súdnou   radou   ako   kolektívnym orgánom.

Z uvedených skutočností však na druhej strane nemožno vyvodiť záver, že by postup a rozhodnutie súdnej rady v súvislosti s voľbou kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, nebolo limitované ústavnou   a zákonnou   úpravou,   prípadne,   že   by   súdna   rada   disponovala   v uvedených prípadoch   neobmedzenou   voľnou   úvahou   bez povinnosti   rešpektovať relevantné právne kritériá týkajúce sa dotknutých sudcovských funkcií v medzinárodných súdnych orgánoch, ako   aj   samotného   procesného   postupu   súdnej   rady   v procese   navrhovania   a voľby kandidátov na tieto funkcie.

V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady postupoval   pri   výkone   svojej   právomoci   tak,   že   zabezpečí   objektivitu   svojho   postupu smerujúceho   k ochrane   alebo   uplatňovaniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci   alebo   iba   v rámci   faktickej   činnosti   príslušného   orgánu.   Uplatňovanie   a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená   reálne   a musí   prebiehať   na   nediskriminačnom   základe.   Táto   požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (mutatis mutandis II. ÚS 5/03).

Súdna   rada   mala   preto   povinnosť   uplatniť   kritériá   a požiadavky   vyplývajúce z ustanovenia čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 223 ods. 1 Zmluvy aj pri sťažovateľom napadnutej voľbe   kandidáta   za   Slovenskú   republiku   na   funkciu   sudcu   a v tomto   kontexte   ústavne súladným spôsobom aplikovať príslušnú právnu úpravu.

Z obsahu   sťažnosti,   z obsahu   zápisnice   súdnej   rady   z 9.   januára   2009   ani   z   jej uznesenia   č.   437   z toho   istého   dňa,   týkajúcich   sa   voľby   kandidáta   na   funkciu   sudcu, nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod, aby ústavný súd v rámci konania o veci   samej   preskúmaval   postup   súdnej   rady   v tejto   veci,   pokiaľ   ide   o   rešpektovanie citovanej   právnej   úpravy,   predovšetkým   z hľadiska   vytvorenia   rovnakých   podmienok pre jednotlivých kandidátov uchádzať sa o funkciu sudcu vrátane možnosti byť vypočutý súdnou radou, a tým osobne vplývať na jej členov v prospech jeho voľby.

Sťažovateľ nenamietal, že by postup súdnej rady vo fáze navrhovania kandidátov až po ich vypočutie súdnou radou založil nerovnosť v prístupe k verejnej funkcii. Ťažisko jeho argumentácie   sa   sústredilo   na   tvrdenú   absenciu objektívneho   hodnotenia   relevantných podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na funkciu sudcu v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Podľa sťažovateľa je otázne, či sa súdna rada vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a či ich 9. januára 2009 objektívne posúdila vo vzťahu ku každému z uchádzačov. Okrem argumentu o absencii odôvodnenia   uznesenia   č.   437   z 9.   januára   2009,   ktorý   ústavný   súd   z dôvodov už uvedených   nepovažuje za   opodstatnený   a dostatočný,   opiera   sťažovateľ   svoje   závery o skutočnosť, že súdna rada si nevyžiadala žiadne informácie zo Súdneho dvora o osobe sudcu J. K. ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š.

Súdna   rada   vo   vzťahu   k tejto   argumentácii   uviedla,   že   disponovala   poznatkami o osobách uchádzačov, pretože posudzovaním ich odborných kvalít sa zaoberala už v roku 2004   v súvislosti   s predchádzajúcou   voľbou   kandidátov   na   funkcie   zastávané   nimi v súčasnosti na Súdnom dvore a na Súde prvého stupňa. Pri voľbe konanej 9. januára 2009 disponovala okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov podľa § 27g zákona o súdnej rade aj podkladmi získanými v súvislosti s voľbou zo 16. februára 2004, na základe ktorej bol sťažovateľ navrhnutý vláde Slovenskej republiky za kandidáta na post sudcu Súdneho dvora a JUDr. D. Š. za kandidáta na post sudcu Súdu prvého stupňa. Podľa názoru súdnej rady: „Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej republike na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Citovaný záver súdnej rady považuje ústavný súd za objektívny a správny. Pokiaľ ide o osobu JUDr. D. Š., považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na skutočnosť, že ide o kariérneho sudcu s dlhoročnou praxou, ktorý vykonával sudcovskú funkciu prakticky na všetkých stupňoch súdov v Slovenskej republike. Od 9. novembra 1993 do 31. októbra 1999 bol členom Európskej komisie pre ľudské práva. Od 22. januára 2000 do 30. apríla 2004 vykonával funkciu sudcu ústavného súdu a od mája 2004 vykonáva funkciu sudcu Súdu prvého stupňa v Luxemburgu.

JUDr.   J.   K.   je   univerzitným   profesorom   a významnou   osobnosťou   v oblasti medzinárodného práva. V tomto smere považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na jeho pôsobenie v Benátskej komisii pre demokraciu prostredníctvom práva, vo Viedenskom centre   pre   predchádzanie   medzinárodným   konfliktom,   či   v Stálom   arbitrážnom   súde v Haagu. Od 21. januára 1993 do 30. apríla 2004 vykonával funkciu ústavného sudcu a od mája 2004 pôsobí ako sudca SDES.

V daných súvislostiach považuje ústavný súd za významné, že ustanovenia čl. 223 ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy vymedzujú kritériá kladené na funkciu sudcu a funkciu sudcu Súdu   prvého   stupňa   obdobným,   resp.   porovnateľným   spôsobom,   v zmysle   požiadavky, aby išlo   o osoby   poskytujúce   záruku   úplnej   nestrannosti   a spĺňajúce   predpoklady na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií.

V oboch prípadoch je podmienkou vymenovania do funkcie sudcu vzájomná dohoda vlád všetkých štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev o akceptácii navrhovaného kandidáta.

Pokiaľ teda súdna rada volila 9. januára 2009 kandidáta na funkciu sudcu spomedzi uvedených   dvoch   osobností,   konala   tak   v situácii,   keď   na   základe   ich   predchádzajúcej voľby   v roku   2004   bola   ich   kandidatúra   vládami   členských   štátov   Európskej   únie a Európskych spoločenstiev akceptovaná na základe porovnateľných kritérií vyplývajúcich z čl. 223 ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy.

Za daných okolností skutočnosť, že si súdna rada nežiadala hodnotenia uvedených uchádzačov   (čo   jej   relevantná   právna   úprava   neukladá,   pričom   súdna   rada   disponovala aj údajmi o uchádzačoch   získanými v súvislosti   s predchádzajúcou   voľbou   z roku   2004), ani neviedla   obsiahlu   diskusiu   o kvalitách   uvedených   osobností   pred   samotným   aktom tajnej voľby, nemožno považovať za prejav arbitrárnosti postupu súdnej rady.

Vysoké odborné kvality a relatívna vyrovnanosť oboch uchádzačov vylučujú podľa názoru ústavného súdu záver, že by súdna rada pri svojom rozhodovaní prekročila medze dovolenej   úvahy, ktorú   jej   právna   úprava   pre   účely   voľby   kandidáta   na   funkciu   sudcu poskytuje, čo vylučuje záver o jej svojvoľnom postupe alebo rozhodnutí, t. j. o porušení sťažovateľom označených ustanovení ústavy a relevantných medzinárodných zmlúv.

Z rovnakých   dôvodov   nemožno   postup   a rozhodnutie   súdnej   rady   týkajúce sa predmetnej   veci   považovať   za   rozporné   s účelom   čl.   255 Zmluvy   o EÚ   v znení Lisabonskej zmluvy, ak navyše sťažovateľom napádané právne skutočnosti (označené ako zásah do jeho základných práv) žiadnym spôsobom nevylučujú oprávnenie vlád členských štátov   Európskej   únie   a Európskych   spoločenstiev   posúdiť   odborné   kvality   kandidáta navrhnutého vládou Slovenskej republiky na post sudcu SDES.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu uvedeného vo výrokovej časti tohto   rozhodnutia,   v dôsledku   čoho   sa   už   nezaoberal   ďalšími   procesnými   návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (návrhmi na odklad vykonateľnosti uznesení súdnej rady   a vlády   v posudzovanej   veci),   pretože   rozhodovanie   o týchto   návrhoch   stratilo opodstatnenie.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája súhlasný názor sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009