znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 128/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť L., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. Č., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Trnava v konaní sp. zn. 24 Cb 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2006 doručená sťažnosť L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. Č.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa 48 čl. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 24 Cb 2/03.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že návrhom na vydanie platobného rozkazu z 30.   augusta   2002   sa   domáhala od   odporkyne   uhradenia   pohľadávky   s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol vo veci platobným rozkazom sp. zn. 35 Rob 78/02 z 24. októbra 2002 a zaviazal   odporkyňu   uhradiť   určenú   sumu   s príslušenstvom.   Odporkyňa   podala   proti platobnému rozkazu odpor.

Ústavný   súd   na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky nálezom č. k. I. ÚS 79/05-29 zo 6. októbra 2004 rozhodol, že v konaní okresného súdu sp. zn. 24 Cb 2/03 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom okresnému súdu zároveň prikázal v danej veci konať bez zbytočných prieťahov.

Následne okresný súd podľa názoru sťažovateľky napriek nálezu ústavného súdu „...   nevykonal   adekvátne   opatrenia   k odstráneniu   uvádzaných   nedostatkov   v konaní v predmetnej   právnej   veci   a v období   od   16.   2.   2005   takmer   10   mesiacov   bezdôvodne nekonal, pričom ďalšie pojednávanie vytýčil až na 02. 12. 2005“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   nenariadil pojednávanie v dostatočnom časovom predstihu, ktoré by umožnilo zistiť príčiny absencií v doručovaní   predvolaní   na   pojednávania   odporkyni   na   základe   dožiadania   príslušného poštového úradu.

Okresný   súd   pojednávanie   stanovené   na   2.   december   2005   odročil   na   neurčito z dôvodu   nedoručenia   predvolania   odporkyni   a „...   rozhodol   o dožiadaní   Pošty   T. k zaslaniu   doručenky   adresovanej   odporkyni   v lehote   3   dní,   príp.   oznámenie   dôvodu nedoručenia zásielky a o vyžiadaní OO PZ Trnava o preverenie, či sa odporkyňa zdržiava v mieste bydliska“.

Podľa   názoru   odporkyne   okresný   súd   na   základe   uvedených   dožiadaní   nedospel k zisteniu pobytu odporkyne a opätovne nevykonal všetky právne dostupné opatrenia, aby zabezpečil prítomnosť odporkyne na pojednávaní nariadenom na 1. február 2006, prípadne aby súd mohol konať v jej neprítomnosti. Preto bolo uvedené pojednávanie odročené na neurčito a súd rozhodol o vykonaní dopytu na Mestskom úrade Trnava vo veci trvalého a prechodného   pobytu   odporkyne,   dopytu   na   Centrálnu   evidenciu   pobytu   obyvateľov Banská Bystrica   a Ústav zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava, či sa menovaná nachádza t. č. vo väzbe alebo výkone trestu. K odročeniu pojednávania došlo napriek tomu, že súd mal vedomosť o tom, že sa odporkyňa na adrese nezdržuje a teda jej pobyt nie je známy.

Sťažovateľka   sa   podaním   zo   7.   marca   2006   domáhala   preskúmania   postupu okresného súdu v uvedenej veci z dôvodu jeho rozporu so základným právom sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Právna zástupkyňa   v doplnení   ústavnej   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu 27. apríla 2006 uviedla, že podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 29. apríla 2006 skonštatovala, že „... vzhľadom na postup súdu v konaní v predmetnej právnej veci, ktorý je v súlade so zákonom, sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 24 Cb 2/03 zo dňa 07. 03. 2006 nepovažuje za dôvodnú“.

Sťažovateľka nesúhlasí so stanoviskom podpredsedníčky okresného súdu a zastáva názor, že okresný súd koná v danej veci v rozpore so zásadou rýchlosti a účinnosti podľa ustanovenia   § 6 Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože „...   nepristúpil k využitiu   tých procesných alebo iných prostriedkov, ktorých účelom je zabezpečenie nielen účinnej ale i rýchlej ochrany práv účastníkov súdneho konania, a v právnej veci vedenej pod sp. zn. 24 Cb 2/03 doposiaľ nevytýčil ďalšie pojednávanie, dôsledkom čoho je vznik opätovných prieťahov v konaní v predmetnej právnej veci“.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka v návrhu výroku rozhodnutia (petite)   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 24 Cb 2/03 bolo porušené. Sťažovateľka žiada zároveň o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov....

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, III. ÚS 7/06).

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, III. ÚS 248/05).

V zmysel ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti posudzovanej veci najmä   podľa   týchto   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu v uvedenej veci.

Ústavný súd na základe chronológie úkonov vo veci sp. zn. 24 Cb 2/03 uvedenej v sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že po náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 79/05-29 zo 7. septembra 2005 vo veci nemohlo dôjsť ku zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z judikatúry ústavného súdu navyše vyplýva, že nie každý zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky“ (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 35/01).

Ústavný súd neposudzuje konanie okresného súdu po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 79/05-29 zo 7. septembra 2005 ako zásah do sťažovateľkou označených práv podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   časové   odstupy   medzi pojednávaniami okresného súdu nie sú také, aby mohli znamenať porušenie označených práv sťažovateľky.   Navyše   doba,   ktorá   uplynula   od   nálezu ústavného súdu č. k. I.   ÚS   79/05-29   zo   7.   septembra   2005   do   28.   marca   2006   (dátum   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu), je príliš krátka na to, aby počas nej mohli vzniknúť zbytočné prieťahy znamenajúce porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd vykonával počas   uvedeného   obdobia   štandardné   úkony,   ktoré   súvisia   so   zabezpečením   účasti odporkyne na nariadených pojednávaniach, pričom jeho postup v predmetnej veci nemožno označiť ako neefektívny alebo majúci za následok porušovanie označených základných práv sťažovateľky.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta – napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006