znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 128/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci   sťažnosti   I.   C.,   bytom   Ukrajina,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   V.,   B.,   pre namietané porušenie   jeho základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva podľa   čl.   5 ods.   1 písm. c)   a čl. 14 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 30. januára 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým bola lehota trvania väzby I. C. predĺžená do 30. januára 2006,   p o r u š i l jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Ntv   3/2005 z 27. januára 2005, ktorým bola lehota trvania väzby I. C. predĺžená do 30. januára 2006, z r u š u j e   a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   p r i k a z u j e,   aby I. C. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov konania I. C. v sume 19 005 Sk (slovom devätnásťtisícpäť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. V., B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti I. C. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   128/05   z 24.   augusta   2005   Ústavný   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. C., bytom Ukrajina (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 30. januára 2006.

Predmetom   konania   vo   veci   samej   je   posúdenie,   či   predĺžením   lehoty   trvania sťažovateľovej väzby do 30. januára 2006 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005 boli rešpektované sťažovateľom označené základné práva. Dôvodnosť a zákonnosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby bude ústavný súd skúmať z hľadiska opodstatnenosti   útekovej   väzby,   ktorou   argumentoval   najvyšší   súd   s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je štátnym občanom Ukrajiny.

Sťažovateľ uviedol, že v novembri 2000 vznikla spoločnosť E., spol. s r. o., B. (ďalej len   „E.“),   ktorej   jedným   zo   spoločníkov   bol   on   a druhým   V. V. M..   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   konateľom   uvedenej   spoločnosti   bol   V. V. M..   Spoločnosť   E.   si   krátko   po svojom vzniku prenajala od spoločnosti P., s. r. o., Ukrajina (ďalej len „P.“), loď SKIF, ktorá   od   júla 2000   kotvila   v bratislavskom   prístave.   Jediným   spoločníkom   a konateľom spoločnosti P. bol sťažovateľ. Následne v decembri 2000 V. V. M. v mene spoločnosti E. uzatvoril   so   S.,   a.   s.,   B.   zmluvu   o poskytovaní   služieb   pri   prekládke   tekutých   tovarov. Sťažovateľ uviedol, že osoba, ktorá podľa predmetnej zmluvy bola oprávnená konať v mene spoločnosti E., bol svokor V. V. M. Ing. Č. Podľa vyjadrenia sťažovateľa V. V. M. a Ing. Č. uzatvorili v mene spoločnosti E. aj zmluvu o dodávke nafty s dodávateľom A., spol. s r. o., B., ako aj zmluvu o poskytovaní prepravných služieb cisternovými vozidlami. Sťažovateľ uviedol, že neuzatvoril ani jednu z uvedených zmlúv a že nebol ani osobou oprávnenou konať v mene týchto spoločností. V priebehu roka 2001 malo dôjsť k prečerpaniu veľkého množstva motorovej nafty z rôznych ukrajinských lodí kotviacich v bratislavskom prístave do   nádrží   lode   SKIF.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   mala   byť   následne   táto   nafta   bez colného konania odpredaná rôznym subjektom v rámci Slovenskej republiky. Na základe toho malo dôjsť k skráteniu cla, dane z uhľovodíkových palív a mazív a dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ uviedol, že 3. apríla 2002 vyšetrovateľ Krajského úradu   vyšetrovania Policajného   zboru   v T.   vzniesol   proti   nemu   obvinenie   za   trestný   čin   skrátenia   dane a poistného   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2   k   §   148   ods.   1   a 5   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Trestný zákon“) a 10. januára 2005 podal naňho prokurátor obžalobu za vyššie uvedený trestný čin, ako   aj   za trestný   čin   porušovania   predpisov   o obehu   tovaru   v styku   s cudzinou   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 124 ods. 2 a 3 Trestného zákona. Týchto trestných činov sa mal sťažovateľ dopustiť spolu s V. V. M., Ing. Č., ako aj ostatnými osobami. Sťažovateľ uviedol, že nenesie zodpovednosť za spáchanie daných trestných činov, pretože v mene spoločnosti E. nebol nikdy oprávnený konať, nikdy nebol prítomný pri prečerpávaní nafty a ani v tejto súvislosti nedával nikomu žiadne pokyny. V čase vznesenia obvinenia proti V. V. M. a Ing. Č. sa sťažovateľ nachádzal na Ukrajine, kde mu nebolo doručené žiadne   uznesenie   o vznesení   obvinenia,   len dožiadania   slovenských   colných   orgánov o predloženie potrebných dokladov týkajúcich sa lode SKIF. Aj napriek tomu, že sťažovateľ mal   vedomosť   o trestnom   stíhaní   spomínaných   osôb,   30.   mája   2002   pricestoval   na Slovensko,   aby   predložil   požadované   doklady   a aby   tak   prispel   k objasneniu   veci. Po predložení   dokladov   na   hraničnom   priechode   bol   príslušníkmi   polície   zadržaný a predvedený pred vyšetrovateľa a na základe rozhodnutia Okresného súdu Trnava (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tpr   75/02   z 1.   júna   2002   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný   poriadok)   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“). Uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4   Tpo   60/03 zo 4. decembra 2003 bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe už len z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ namieta, že je stále vo väzbe aj napriek tomu, že V. V. M. bol z väzby prepustený uznesením krajského súdu z 2. októbra 2003 a Ing. Č. najvyšší súd rozhodnutím z 12.   januára   2004   lehotu   trvania   väzby   nepredĺžil   a prepustil   ho na slobodu.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa boli obaja v čase prepustenia na slobodu vo väzbe už len z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V súčasnosti sa vo väzbe nachádza už len sťažovateľ, pretože najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005 predĺžil lehotu trvania jeho väzby do 30. januára 2006.

Sťažovateľ sa domnieva, že namietaným uznesením najvyššieho súdu boli porušené ním označené základné práva, pretože najvyšší súd neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že ujde alebo že sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu   alebo   trestu.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   pri   odôvodňovaní ďalšieho trvania väzby obmedzil len na konštatovanie, že sťažovateľ je štátnym občanom Ukrajiny, kde podniká a má trvalý pobyt, a že jeho prepustením na slobodu by bol daný predpoklad, že ujde alebo že sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Sťažovateľ je toho názoru, že útekovú väzbu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nemožno chápať výlučne ako obligatórny zaisťovací inštitút pri trestnom stíhaní cudzincov len preto, že na Slovensku nemajú trvalý pobyt ani pracovisko. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   považuje   za   arbitrárne   a nepreskúmateľné,   pretože sa neopiera o konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali útekovú väzbu.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 30. januára 2006. Zároveň žiadal, aby ústavný súd namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil vo výške 19 005 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd prostredníctvom predsedu trestného kolégia, a to listom z 30. novembra 2005.

Najvyšší   súd   uviedol,   že   uznesením   sp.   zn.   3   Ntv   3/2005   z 27.   januára   2005 rozhodoval o predĺžení sťažovateľovej väzby na základe návrhu predsedu senátu krajského súdu (ďalej len „predseda senátu“) z 19. januára 2005. Návrh predsedu senátu akceptoval a väzbu sťažovateľa predĺžil do 30. januára 2006. Vychádzal pritom z obťažnosti veci, ktorú predseda   senátu   dostatočne   odôvodnil.   V rámci   rozhodovania   o návrhu   na   predĺženie sťažovateľovej väzby najvyšší súd obligatórne skúmal dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm.   a)   Trestného   poriadku   a dospel   k záveru,   že   predĺženie   sťažovateľovej   väzby do 30. januára 2006 je dôvodné.

Na základe týchto dôvodov najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol. Zároveň oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

Právny zástupca sťažovateľa listom zo 7. decembra 2005 súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci.

Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   okrem   iného   namieta   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 17   ods.   2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ntv   3/2005 z 27. januára 2005.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005 ústavný súd zistil, že na základe návrhu predsedu senátu, ktorý bol najvyššiemu súdu doručený   19.   januára   2005,   senát   najvyššieho   súdu   predĺžil   sťažovateľovi   väzbu do 30. januára 2006. Návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby predseda senátu žiadal jej predĺženie z dôvodu obsiahnutého v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Podľa návrhu predsedu senátu „dôvody väzby obvineného s poukazom na ustanovenie § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. naďalej trvajú, pričom jeho prepustením z väzby na slobodu by mohlo byť zmarené dosiahnutie účelu trestného konania“. Vyhoviac návrhu predsedu senátu najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005 svoj „záver o trvaní dôvodov“ sťažovateľovej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odôvodnil nasledovne: „Naďalej   je   daná   dôvodná   obava,   že v prípade   prepustenia   trestne   stíhaného   občana Ukrajiny   z väzby   na   slobodu,   by   tento   ušiel   z územia   Slovenskej   republiky   s úmyslom a v snahe účinne sa vyhnúť trestnému stíhaniu. Tento štátny občan Ukrajiny má naviac vo svojom domovskom štáte zamestnanie a trvalý pobyt.“

Podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osobná sloboda obvineného môže byť obmedzená len vtedy, ak sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce útek obvineného, prípadne jeho skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestnému postihu za spáchaný skutok.

Dôvodná   obava   úteku   spočívajúca   v tom,   že   sťažovateľ   je   štátnym   občanom Ukrajiny,   kde   má   trvalé   bydlisko   a zamestnanie,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočným dôvodom pre jeho ďalšie držanie vo väzbe, ktorá v jeho prípade začala plynúť od 30. mája 2002 na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tpr 75/02 z 1. júna 2002.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla 2000, sťažnosť č. 26772/95, § 162 – 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie trvanie,   a zároveň   kritizoval   nedostatočnú   špecifikáciu   dôvodov   väzby voči   jednotlivým obvineným.   V rozhodnutí   Erdem   v.   Germany   (rozsudok   z 5.   júla   2001,   sťažnosť č. 38321/97, § 43 – 45) bolo predmetom kritiky ESĽP zjavné opakovanie odôvodnenia väzby vo viacerých následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach. Uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd je toho názoru, že pod argumentáciu ESĽP obsiahnutú v uvedených rozhodnutiach   možno   subsumovať aj sťažovateľov   prípad,   keď   najvyšší   súd   v uznesení z 27. januára 2005 po dvoch rokoch a ôsmich mesiacoch od vzatia sťažovateľa do väzby konštatoval,   že   ďalšie   trvanie   jeho   väzby z dôvodu   uvedeného   v   §   67   ods.   1   písm.   a) Trestného   poriadku   je   opodstatnené,   pričom   svoj   právny   názor   odôvodnil   tým,   že   ide o štátneho občana Ukrajiny, čím je daná dôvodná obava, že jeho prepustením na slobodu by opustil územie Slovenskej republiky a vyhýbal by sa tak trestnému stíhaniu alebo trestu. Zdôraznil, že sťažovateľ má na Ukrajine trvalý pobyt a tiež zamestnanie.

Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch ESĽP   vo   veciach   Wemhoff   v.   Nemecko   (27.   jún   1968,   séria   A,   č.   7),   Neumeister v. Rakúsko   (27.   jún   1968,   séria   A,   č.   8),   Stögmüller   v.   Rakúsko   (10.   november   1969, séria A, č. 9) a Letellier v. Francúzsko (26. jún 1991, séria A, č. 207), pričom ústavný súd ich v náleze sp. zn. III. ÚS 38/01 zhrnul nasledovne:

1.   Záujmy   štátu,   akými   sú   napr.   jeho   bezpečnosť,   vynútiteľnosť   práva,   udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti, vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.

Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu.

2.   Úlohou   súdu   je,   aby   uviedol   okolnosti,   ktoré   ho   viedli   k pozbaveniu   osobnej slobody jedinca formou väzby.

Dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.

Súd má vo   svojom   rozhodnutí   uviesť   argumenty   pre   a proti   existencii   verejného záujmu,   ktorý   odôvodňuje   –   s náležitým   zreteľom   aj   na   princíp   prezumpcie   neviny   – odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

3.   Nebezpečenstvo   úteku   trestne   stíhanej   osoby   nemôže   vyplývať   len   z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhre okolností.

Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej osoby,   jej   morálka,   domov,   zamestnanie,   majetkové   pomery,   rodinné   vzťahy,   všetky druhy väzieb   s krajinou   (v   ktorej   je   stíhaná)   a pod.   Vzájomné   posúdenie   môže   buď potvrdiť existenciu   nebezpečenstva   úteku,   alebo   znížiť   ho   do   takej   miery,   že   väzbu neopodstatňuje.

4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).

Pre   poznanie   zámeru   zmluvných   strán   obsiahnutého   v dohovore   je   potrebné zdôrazniť zásady obsiahnuté v odporúčaní k dohovoru:

a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie, nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá za účelom potrestania (zásada 1),

b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú ide,   spáchala   stíhaný   trestný   čin   a pokiaľ   sú   dané   presvedčivé   dôvody   („substantial reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:

- nebezpečenstvo jej úteku... (zásada 3),

c)   pri   posudzovaní,   či   má   byť   väzba   nariadená,   súdny   orgán   má   brať   zreteľ na okolnosti   prejednávanej   veci   a osobitne   na   nasledovné   skutočnosti,   ktoré   môžu   byť významné:

- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,

- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,

- očakávaný trest v prípade uznania viny,

-   charakter,   doterajší   život,   osobné   a sociálne   pomery   stíhanej   osoby   a osobitne jej spoločenské väzby,   - správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),

  d)   väzba   nemá   byť   nariadená,   pokiaľ   by   pozbavenie   osobnej   slobody bolo neprimerané   povahe   stíhaného   trestného   činu   a trestu,   ktorý   zaň   možno   uložiť (zásada 7),

e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),

f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení (zásada 9),

g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať nasledovné:

- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude mariť výkon spravodlivosti,   - poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej pomery,

- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nerešpektoval relevantné princípy a zásady, ktorými   sa   riadi   ESĽP   pri   posudzovaní   dôvodnosti   väzby   a jej   trvania,   pretože v namietanom   prípade   dôsledne   neskúmal   skutočnosti   svedčiace   pre   a proti   ďalšiemu trvaniu väzby.

Najvyšší   súd   namietaným   uznesením   rozhodol   o   ďalšom   trvaní   sťažovateľovej väzby,   ale   jeho   uznesenie   v danom   prípade   nespĺňa   parametre   zákonného   rozhodnutia o väzbe zakotvené v § 68 ods. 1 druhej vete Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. Naviac, ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu naďalej držať vo väzbe, jeho rozhodnutie musí byť založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Keďže najvyšší súd rozhodol o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby len na základe abstraktnej úvahy (že je štátnym občanom Ukrajiny a že prepustením na slobodu je daný predpoklad, že opustí územie Slovenskej republiky a vyhne sa tým trestnému stíhaniu alebo trestu),   sťažovateľ   niesol   väčšiu   obetu   pre   naplnenie   záujmov   štátu,   ako bolo   možné od neho požadovať (bola narušená primeraná a spravodlivá   rovnováha medzi   záujmami štátu   a právom   na   osobnú   slobodu   jedinca),   a tým   došlo   k porušeniu   jeho   základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Obdobný záver ústavného súdu je obsiahnutý už v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 38/01, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

V súvislosti s vysloveným porušením základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy je ústavný súd toho názoru, že zatiaľ čo najvyšší súd postavil útekovú väzbu sťažovateľa na abstraktnej úvahe, že u sťažovateľa ako ukrajinského štátneho občana možno dôvodne predpokladať, že prepustením na slobodu sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu, práve u sťažovateľa možno dôvodne predpokladať opak.

Toto   tvrdenie   ústavného   súdu   je   založené   na   okolnostiach,   za   akých   sťažovateľ pricestoval na územie Slovenskej republiky, a to aj napriek vedomosti, že osoby, s ktorými ho   spájali   podnikateľské   aktivity,   sú   trestne   stíhané   slovenskými   orgánmi   činnými v trestnom   konaní.   Najvyšší   súd   však   dané   okolnosti   nebral   do   úvahy,   neakceptoval skutočnosť, že sťažovateľ dobrovoľne prekročil hranice Slovenskej republiky za účelom predloženia dokladov slovenským colným orgánom, pričom z uvedeného možno vyvodiť predpoklad,   že   v prípade   potreby   by   sťažovateľ   bol   k dispozícii   slovenským   orgánom činným   v trestnom   konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   domnienka   zoslabuje argumenty   svedčiace   v prospech   útekovej   väzby   a najvyšší   súd   sa s nimi   ani   náležite nevysporiadal.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   takýmto   obmedzeným   prístupom   voči sťažovateľovi porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu), pretože sťažovateľ mal a aj v súčasnej dobe má ako cudzí štátny príslušník právo požívať na území Slovenskej republiky základné právo na osobnú slobodu tak ako aj ostatní štátni občania Slovenskej republiky (čl. 52 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy). Keďže sa naňho vzťahuje aj prezumpcia neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy), znamená to, že pokiaľ nebol uznaný vinným, má sa s ním zaobchádzať ako s nevinným (obdobne III. ÚS 38/01).

Argumentácia najvyššieho súdu, ktorý vo svojom vyjadrení z 30. novembra 2005 uviedol, že pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby rozhodoval v súlade   s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami,   ako   aj   s prihliadnutím   na   okolnosti uvádzané   predsedom   senátu   v návrhu   na   predĺženie   väzby,   ho   nezbavuje   ústavnej zodpovednosti za dodržiavanie základných práv a slobôd, a to aj osôb, ktoré sú v konaní obvinené.

2.   Ústavný   súd   sťažnosti   vo   zvyšnej   časti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie práva podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 14 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ntv   3/2005   z 27.   januára   2005,   nevyhovel. Keďže ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy z dôvodu, že pri odôvodňovaní sťažovateľovej väzby najvyšší súd vychádzal z abstraktnej úvahy,   a nie   z konkrétnych   skutočností,   nepovažoval   za   potrebné   skúmať   napadnuté uznesenie   z hľadiska   porušenia   ďalších   sťažovateľom   označených   práv   (bod   4   výroku nálezu).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné,   prikázať,   aby   ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 3/2005 z 27. januára 2005, vo výroku tohto nálezu označené porušenie vyslovil, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil, pričom   vzhľadom   na   potrebu   ochrany   záujmov   ústavnosti   najvyššiemu   súdu   prikázal, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Ako už ústavný súd vyššie uviedol, obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy   je   okrem   iného   aj   právo   byť vo   väzbe   len   zo   zákonného   dôvodu   a na   základe rozhodnutia sudcu alebo súdu. Ak ústavný súd pri plnení svojej základnej funkcie ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy zistí, že napadnuté súdne rozhodnutie o väzbe nie je ústavne akceptovateľné (a preto popri vyslovení porušenia práva musí byť aj zrušené) a navyše trvajúca väzba je založená len na abstraktnej úvahe a nevychádza z konkrétnych skutkových okolností, čím nie je daný zákonný dôvod väzby (a teda ani ústavne udržateľný titul väzby), ochrana   ústavnosti   vyžaduje   aj   príkaz   na   neodkladné   prepustenie   sťažovateľa   z väzby na slobodu.   V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   bol   sťažovateľ   aj   naďalej   vo   väzbe z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda porušovanie jeho základného práva aj naďalej trvalo, a preto bolo nevyhnutné tento stav porušovania práv sťažovateľa   ukončiť   jeho   prepustením   z väzby   na   slobodu   [(obdobne   III.   ÚS   199/05), bod 2 výroku nálezu].

Sťažovateľ žiadal uhradiť trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v doplnení   sťažnosti   zo   4.   júla   2005   vyčíslil   trovy právneho zastúpenia vo výške 19 005 Sk, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vo výške 5 002 Sk, štúdium spisu na krajskom súde 28. júna 2005 v trvaní 3 hodín vo výške 5 002 Sk, spracovanie a podanie návrhu vo výške 5 002 Sk. Podľa § 15 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) vyúčtoval náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb (poštovné a miestna preprava 150 Sk, cestovné výdavky v súvislosti s vykonanou cestou do miesta sídla krajského súdu 28. júna 2005 a Ústavu na výkon väzby L. 29. júna 2005 vo výške   1   849   Sk).   Podľa   §   15   písm.   b)   a   §   17   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   vyúčtoval aj náhradu za stratu času na cestu z B. do T. a späť (2 x 1 hodina) a na cestu z B. do L. a späť (2 x 35 minút) spolu vo výške 2 000 Sk.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   úkony   prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, štúdium spisu v trvaní 3 hodín a podanie návrhu 5 002 Sk za každý úkon. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o náročné úkony, ktoré si vyžadovali znalosť cudzieho jazyka, ústavný   súd   pri   týchto úkonoch   zvýšil   základnú sadzbu odmeny na dvojnásobok.

Podľa   §   15   písm.   a)   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb,   a to na telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 150 Sk a na cestovné výdavky vo výške 1 849 Sk. Výpočet cestovných výdavkov ústavný súd realizoval podľa ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 198/2003 Z. z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách (ďalej len „opatrenie ministerstva“).

Podľa   §   7   ods.   2   zákona   o cestovných   náhradách   sumu   základnej   náhrady   pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo (...).

Podľa § 7 ods. 4 písm. b) zákona o cestovných náhradách náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok platných v čase použitia cestného   motorového   vozidla,   prepočítaných   podľa   spotreby   pohonných   látok   uvedenej v technickom preukaze cestného motorového vozidla takto: ak je v technickom preukaze cestného   motorového   vozidla   uvedená   spotreba   podľa   slovenskej   technickej   normy aj predpisu EHK alebo len podľa predpisu EHK, na výpočet sa použije spotreba podľa predpisu EHK vypočítaná aritmetickým priemerom (...).

Podľa § 1 písm. b) opatrenia ministerstva suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá je 5,40 Sk. Podľa vyššie uvedenej právnej úpravy výška cestovnej náhrady a náhrady za spotrebované pohonné hmoty predstavuje celkom 1 849 Sk, základná náhrada je 1 264 (5,40 x 234 km) a náhrada za spotrebované pohonné hmoty predstavuje 585 Sk (priemerná spotreba podľa EHK je 6,6 litra na 100 km).

Podľa § 15 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času.

Podľa   §   17   ods.   1   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   pri   úkonoch   právnej   služby vykonávaných v mieste, ktoré   nie je sídlom   advokáta, za čas strávený cestou   do   tohto miesta a   späť   patrí   advokátovi   náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade za stratu času štyroch hodín (ôsmich polhodín) stráveného cestou z B. do T. a späť a z B. do L. a späť spolu vo výške 2 000 Sk (15 008 : 60 = 250; 250 x 8 = 2 000 Sk).

Na základe ustanovenia § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd rozhodol o náhrade výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu, t. j. 150 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 tohto zákona (ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy), uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu vo výške 19 005 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006