znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 128/02-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 2535/01 a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. Er 2535/01-32 z 21. februára 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., B. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako neprípustnú.

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., B. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa sťažnosťou zo 6. mája 2002 doručenou ústavnému súdu v ten istý deň obrátila spoločnosť D., a. s., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), namietajúc porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sp. zn. Er 2535/01, ako aj jeho uznesením č. k. Er 2535/01-32 z 21. februára 2002 doručenom sťažovateľovi 4. marca 2002.

Uvedeným rozhodnutím okresný súd zamietol námietky sťažovateľa (ako povinného v exekučnom konaní) proti exekúcii vrátane námietok proti trovám exekúcie, ako aj návrh povinného na odklad exekúcie.

Právnym   titulom   pre   výkon   exekúcie   bol   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 35 Cb 1207/99-318   zo   14.   decembra   2000   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   4   Cob   25/01-339   z 26.   apríla   2001,   ktorý   však   sťažovateľ   napadol dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čo bolo aj dôvodom,   ktorý   uviedol   v námietkach   proti   exekúcii   a proti   trovám   exekúcie   a ktorým odôvodnil svoj návrh na odklad, resp. zastavenie exekučného konania (všetko v podaní zo 16. júla 2001).

Sťažovateľ uviedol, že uznesenie č. k. Er 2535/01-32 z 21. februára 2002, ktorým súd námietky   sťažovateľa   a jeho   návrh   na   odklad   exekúcie   zamietol,   bolo   jednoznačne v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru mal okresný súd námietkam vyhovieť, resp. ak by chcel spravodlivo rozhodnúť v danej veci, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ktoré mu boli známe, mal možnosť povoliť odklad exekúcie, keďže existoval dôvodný predpoklad na zastavenie exekúcie (§ 56 ods. 2 v spojení s § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku). Nezákonnosť rozhodnutia o námietkach proti trovám exekučného konania vidí sťažovateľ v tom, že v upovedomení o začatí exekúcie boli trovy exekúcie vyčíslené podľa § 9 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov vo výške 5 520 000 Sk za nepeňažné plnenie. Podľa § 9 ods. 2 citovanej vyhlášky ak v exekučnom titule je určená hodnota odobratej veci, odmena za vykonanie exekúcie odobratím vecí je 10 % z tejto hodnoty, najmenej však 1 000 Sk. Podľa ods. 1 citovaného ustanovenia odmena na vykonanie exekúcie odobratím veci je 1 000 Sk za každú odobratú vec, najviac však 5 000 Sk za všetky odobraté veci na základe jedného   exekučného   titulu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   určiť   odmenu   podľa   §   9   ods.   2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov   je   možné   len   vtedy,   ak   v exekučnom   titule   je   určená hodnota odobratej veci. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Ani v jednom z rozhodnutí, ktoré boli exekučným titulom, sa však vo výrokovej časti neuvádza hodnota vecí, ktoré boli predmetom exekúcie.

Keďže len výroková časť rozhodnutia je vykonateľná, ako to vyžaduje § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, konajúci súd tým, že rozhodol o námietkach proti trovám exekúcie v tom zmysle, že boli exekútorom vyúčtované dôvodne (námietkam nevyhovel), rozhodol v rozpore so zákonom.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   doposiaľ   stále   nerozhodol   o jeho   návrhu   na zastavenie exekúcie, ktorý bol obsiahnutý v podaní zo 16. júla 2001. Tým porušil aj jeho základné právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle čl.   48   ods.   2 ústavy.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol vo veci nálezom tohto znenia:

„Postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: Er 2535/01 a následne   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II,   č.   k.   Er   2535/01-32,   bolo   porušené základné právo spoločnosti D., a. s., B. B., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR – právo na spravodlivé a zákonné rozhodnutie veci, a podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR – právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

II.

Na základe   listinných   dôkazov predložených   samotným   sťažovateľom   v uvedenej veci zistil ústavný súd tento skutkový stav:

Okresný súd rozsudkom č. k. 35 Cb 1207/99-318 zo 14. decembra 2000 v právnej veci žalobcu K. L., akciová spoločnosť, Ž. proti sťažovateľovi ako žalovanému o určene vlastníckeho   práva   a vydanie   veci   určil,   že   žalobca   je   vlastníkom   hnuteľných   vecí v rozsudku presne špecifikovaných s tým, že žalovaný (sťažovateľ) je povinný uvedené veci žalobcovi vydať do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Košiciach rozsudok súdu   prvého   stupňa   napadnutý   odvolaním   žalovaného   potvrdil   rozsudkom   č.   k. 4 Cob 25/01-339 z 26. apríla 2001. Rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 18. mája 2001 a vykonateľnosť 23. mája 2001.

Na základe uvedeného exekučného titulu po podaní návrhu oprávneného z 8. júna 2001   a vydaní   poverenia   na   výkon   exekúcie   (č.   5803   018459)   okresným   súdom, upovedomil poverený súdny exekútor JUDr.   J. F. účastníkov konania o začatí exekúcie upovedomením   sp.   zn.   Ex   123/01   zo   16.   júla   2001,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   (ako povinnému) doručené v ten istý deň.

Sťažovateľ   vzniesol   v zákonom   stanovenej   lehote   proti   exekúcii   a proti   trovám exekúcie námietky, v ktorých uviedol:„...   na   strane   našej   spoločnosti   ako   povinného   v uvedenom   exekučnom   konaní   existuje dôvod, ktorý nás oprávňuje namietať proti výkonu exekúcie. Týmto dôvodom je podané dovolanie ako opodstatnený procesný postup v súdnom konaní, ktorý bude rozhodujúcim a konečným   pre   posúdenie   správnosti   rozhodnutia   súdu   konajúceho   vo   veci   určenia vlastníckeho práva k veciam, ktoré sú predmetom exekúcie. (...) V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti potom namietame aj vyčíslené trovy exekučného konania, pretože ich skutočná výška bude priamo závislá od konečného rozhodnutia príslušného súdu o rozsahu povinnosti našej spoločnosti ako odporcu plniť konečné súdne rozhodnutie. Na základe uvedených skutočností žiadame, aby súd námietkam vyhovel a rozhodol o odklade exekúcie a v prípade nemožnosti takéhoto postupu, o jej zastavení.“

Okresný súd ako súd exekučný uznesením č. k. Er 2535/01-32 z 21. februára 2002 námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii   (vrátane   námietky   proti   trovám   exekúcie)   a návrh povinného na odklad exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného   dokazovania   mal   za   preukázané,   že   exekučným   titulom   –   rozsudkom okresného súdu č. k. 35 Cb 1207/99-318 a Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 25/01-339,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   18.   mája   2001,   bolo   povinnému   (sťažovateľovi) uložené, aby vydal oprávnenému veci uvedené v rozsudku a nahradil mu trovy konania. Ďalej   uviedol,   že   povinný   v námietkach   proti   exekúcii   neuviedol   žiadne   skutočnosti spôsobujúce zánik vymáhaného nároku, brániace jeho vymáhateľnosti, resp. dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná a nie sú dané ani dôvody pre zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Exekučný súd poukázal na ustanovenie § 56 ods. 2 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   môže   súd   aj   bez   návrhu   povoliť   odklad   exekúcie,   ak   možno očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená.   V tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   povinný   okrem podania   dovolania   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   možno   dôvodne očakávať, že exekúcia bude zastavená a taktiež nepredložil súdu rozhodnutie najvyššieho súdu   o odklade   vykonateľnosti   rozhodnutia,   pričom   samotné   podanie   dovolania   nie   je dôvodom na odklad výkonu rozhodnutia.

Námietky povinného proti výške trov exekúcie zamietol ako nedôvodné, pretože tieto boli vyčíslené v súlade s ustanovením § 5 a § 9 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov vychádzajúc z výšky vymáhanej pohľadávky a z hodnoty odobratých vecí.

III.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   53   ods.   1   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dôvodiac, že v zmysle platnej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa obsahu   a rozsahu   práva   na   súdnu   ochranu   všeobecné   súdy   poskytujú   ochranu   plynúcu z citovaného   článku   tak,   že   postupujú   v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu. Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Er   2535/01-32   z 21.   februára   2002,   ktorým   zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii, bolo podľa neho v rozpore so zákonom, čím uvedený súd porušil jeho právo na súdnu ochranu.

Zo   zistení ústavného súdu   však vyplýva, že   okresný   súd námietkam sťažovateľa nevyhovel, pretože povinný (sťažovateľ) okrem argumentu a podaní dovolania neuviedol žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku vymáhaného nároku, o existencii skutočností brániacich vymáhateľnosti vymáhaného nároku alebo o existencii dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná, a to vrátane dôvodov na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného   poriadku.   Vychádzajúc   z právneho   názoru,   že   podanie   mimoriadneho opravného prostriedku nemá samo osebe žiaden vplyv na vykonateľnosť a právoplatnosť exekučného   titulu   a neznamená   automaticky   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia s poukazom na to, že povinný do rozhodnutia o námietkach nepredložil okresnému súdu rozhodnutie najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré bolo exekučným titulom, námietky proti exekúcii, ako aj návrh sťažovateľa na odklad exekúcie zamietol.

Sťažovateľ sa podanými námietkami proti exekúcii a návrhom na jej odklad domáhal zastavenia,   resp.   odkladu   exekúcie   do   rozhodnutia   o podanom   mimoriadnom   opravnom prostriedku   (dovolaní), ktorým napadol exekučný titul, resp. v prípade jeho zrušenia do nového rozhodnutia vo veci samej, od ktorého bude závisieť rozsah jeho povinností ako odporcu   v pôvodnom   súdnom   konaní   a v konečnom   dôsledku   aj   samotná   výška   trov exekučného konania (ako to vyplýva z argumentácie sťažovateľa v podaní zo 16. júla 2001 označenom ako „Námietky proti exekúcii a trovám exekúcie“).

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   zamietnutím   jeho   námietok   a návrhu   na   odklad exekúcie neposkytol súdnu ochranu týmto jeho právam.

Podľa   §   41   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 161 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je rozsudok vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie. Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť (ods. 2).

Podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť v konaní o dovolaní pred najvyšším   súdom   navrhnúť   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   a v prípade kladného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o jeho   návrhu   vzniesť   účinné   námietky   proti exekúcii   podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   a vyhnúť   sa   tak   exekúcii,   ako   aj povinnosti znášať trovy exekučného konania.

Sťažovateľ teda mal k dispozícii dostupný a účinný prostriedok ochrany svojich práv, na použitie ktorého bol v zmysle osobitných predpisov oprávnený, ktorý však bez toho, že by mu v tom bránila zákonná prekážka, nevyužil.

Na základe tejto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. Er 2535/01-32 z 21. februára 2002 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietal sťažovateľ na základe tvrdenia, že o jeho návrhu na zastavenie exekúcie v podaní zo 16. júla 2001 označenom ako „Námietky proti exekúcii a trovám exekúcie“   doposiaľ   rozhodnuté   nebolo   a pretože   exekúcia   bola   už   v celom   rozsahu zrealizovaná, je toto rozhodnutie fakticky bezpredmetné.

V podaní   zo   16.   júla   2001   sťažovateľ   uviedol:   „V   zákonnej   lehote   podávame námietky proti exekúcii, oznámenie o začatí ktorej nám bolo doručené dňa 16. 7. 2001, t. j. v deň dostavenia sa exekútora a zástupcu oprávneného k odobratiu veci v súlade s ust. § 186 ods. 4 zák. č. 233/95 Z. z. v platnom znení. S uvedeným postupom exekútorského úradu nesúhlasíme a podávame voči exekúcii nasledovné námietky: (...) Na základe uvedených skutočností žiadame, aby súd námietkam vyhovel a rozhodol o odklade exekúcie a v prípade nemožnosti takéhoto postupu, o jej zastavení.“

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   povinný   môže   vzniesť   u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii (...). Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Námietky   sú   procesnou   obranou   povinného   proti   neprípustnej   exekúcii,   ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Náležitosti námietok sú vymedzené v § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Povinný musí uviesť dôvod neprípustnosti exekúcie. Ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo právoplatné, súd exekúciu zastaví (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku). Povinný môže teda v rámci námietok proti exekúcii navrhnúť, aj keď to nie je obligatórne, zastavenie exekúcie. Z obsahu podania sťažovateľa zo 16. júla 2001 vyplýva, že zastavenie exekúcie navrhuje na základe dôvodov uvedených proti prípustnosti exekúcie, teda v rámci námietok proti exekúcii v zmysle § 50 ods. 1 a ods. 5 Exekučného poriadku, a nie   podľa   §   57   citovaného   zákona.   O uvedených   námietkach   rozhodol   okresný   súd uznesením   č.   k.   Er   2535/01-32   z 21.   februára   2002   tak,   že   ich   zamietol,   čím   nedošlo k vzniku   právnej   skutočnosti   podmieňujúcej   postup   podľa   §   57   ods.   5   Exekučného poriadku, teda povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2002