znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 127/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., K., M. C., V., Š. M., V., Ľ. S., V., K. Č., K., M. S., N., A. Č., K., M. V., Ď., M. M., V., M. Š., N., O. J., V. K., V. Č., V., M. J., K., V. Č., V., E. S., N., J. Č., K., M. K., K., M. B., N., M. V., K., Ing. J. M., K., M. M., K., Ing. P. J., K., S. Š., P., J. O., N., J. Č., V., M. C., V., B. C., V., Š. M., V., C. G., K., M. Č., V. zastúpeného súdom ustanovenou opatrovníčkou D. K., K., A. M., K., Ing. F. M., B., M. V., K., V. I., K., M. M., K., Ing. E. G., B., a M. G., K., zastúpených JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   III.   ÚS   283/09-75 z 27. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T., M. C., Š. M., Ľ. S., K. Č., M. S., A. Č., M. V., M. M., M. Š., O. J., V. Č., M. J., V. Č., E. S., J. Č., M. K., M. B., M. V., Ing. J. M., M. M., Ing. P. J., S. Š., J. O., J. Č., M. C., B. C., Š. M., C. G., M. Č., A. M., Ing. F. M., M. V., V. I., M. M., Ing. E. G. a M. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2012 doručená a 3. augusta 2012 (o splnomocnenia) doplnená sťažnosť M. T., M. C., Š. M., Ľ. S., K. Č., M. S., A. Č., M. V., M. M., M. Š., O. J., V. Č., M. J., V. Č., E. S., J. Č., M. K., M. B., M. V., Ing. J. M., M. M., Ing. P. J., S. Š., J. O., J. Č., M. C., B. C., Š. M., C. G., M. Č., zastúpeného súdom ustanovenou opatrovníčkou D. K., A. M., Ing. F. M., M. V., V. I., M. M.,   Ing.   E.   G.   a M.   G.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“)   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010.

Uvedeným nálezom ústavný súd rozhodol, že „základné právo M. C., Š. M., J. S., M. T., M. M., M. K., Š. M., J. Č., M. C., B. C., M. M., Ing. P. J., S. Š., J. O., J. Č., J. M., M. J., M. V., Ing. F. M., M. V., V. I., M. J., V. Č., A. Č., K. Č., V. Č., M. S., M. B., M. V., Ing. J. M., M. Š., E. S., C. G., M. Č., A. M., V. M., M. M., Ing. E. G. a M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/87 porušené bolo“, a zároveň okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/87 konal bez zbytočných prieťahov. Tento nález nadobudol právoplatnosť 19. júla 2010.

Sťažovatelia (odporcovia) v sťažnosti argumentovali predovšetkým tým, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 C 1115/1987, v rámci ktorého sa navrhovateľ proti nim domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, trvá už viac 25 rokov a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená. Sťažovatelia podrobne opísali priebeh úkonov, ktoré okresný   súd   po   vrátení   spisu   z   ústavného   súdu   vykonal.   Sťažovatelia   zdôraznili,   že 22. novembra 2011 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok,   avšak   tento   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebol   sťažovateľom doručený.   Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   svojím   postupom   v   konaní nielenže nerešpektuje   nález ústavného   súdu,   ale naďalej   prispieva   k   prehlbovaniu   stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú už 25 rokov.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ani ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1115/1987 v období po právoplatnosti nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   283/09-75   z   27.   apríla   2010   odôvodnená   tým,   že okresný súd nielenže nerešpektuje uvedený nález ústavného súdu, ale naďalej prispieva k prehlbovaniu stavu právnej neistoty sťažovateľov, v ktorej sa nachádzajú už 25 rokov, pretože   ani   po   uplynutí   7   mesiacov   od   vyhlásenia   rozsudku   na   pojednávaní   konanom 22. novembra 2011 im tento nebol doručený.

Ústavný   súd   posudzujúc   napadnuté   konanie   v   období   po   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 zistil, že v predmetnom období okresný súd vykonával procesné úkony v zásade priebežne, pričom jeho konanie okrem jedného   prípadu   nevykazuje   dlhšie   obdobia   nečinnosti.   Okresný   súd   nariadil   niekoľko termínov pojednávaní (na 14. apríl 2011, 26. júl 2011, 3. november 2011), z ktorých mohol k vykonaniu dokazovania pristúpiť iba na pojednávaní uskutočnenom 3. novembra 2011, keďže   pojednávanie   nariadené   na   14.   apríl   2011   muselo   byť   odročené   pre   úmrtie navrhovateľky   v   2.   rade   a   pojednávanie   nariadené   na   26.   júl   2011   bolo   odročené pre nečinnosť na strane právnych nástupcov pôvodnej navrhovateľky v 2. rade. Uvedený postup okresného súdu je v súlade s § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom ustálenie okruhu účastníkov konania na strane navrhovateľov je podmienkou, bez splnenia ktorej všeobecný súd nemôže v konaní pokračovať. Rovnako sa žiada uviesť, že dĺžku konania ovplyvňuje nielen veľký počet účastníkov konania, s ktorými je spojená vyššia náročnosť na koordináciu procesných úkonov okresným súdom, ale súčasne aj neplnenie niektorých   procesných   povinností   ustanovených   Občianskym   súdnym   poriadkom niektorými   účastníkmi   konania,   napríklad   nepredloženie   dostatočného   počtu   rovnopisov podaní tak, aby mohli byť zaslané ostatným účastníkom na vyjadrenie (v danom prípade nepredloženie   dostatočného   počtu   rovnopisov   odvolania   niektorých   z   odporcov   proti uzneseniu   okresného   súdu   zo   14.   januára   2010),   alebo   neúčasť   väčšiny   sťažovateľov na nariadených pojednávaniach bez ich predchádzajúceho ospravedlnenia.

Ojedinelú nečinnosť okresného súdu možno konštatovať len v súvislosti s prípravou písomného vyhotovenia rozsudku, ktorý bol vyhlásený 22. novembra 2011, keďže k jeho doručovaniu účastníkom konania okresný súd pristúpil až po viac ako 7 mesiacoch, hoci podľa § 156 ods. 2 OSP sa rozsudok spravidla vyhlasuje hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo, a ak súd pojednávanie odročí najdlhšie na tri týždne pre účely jeho vyhlásenia,   takýto   rozsudok   všeobecný   súd   doručí   prítomným   účastníkom   hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní.

Ústavný súd konštatuje, že (verejné) vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. V danom prípade okresný súd účastníkov konania o tomto úkone riadne   upovedomil   na   pojednávaní   konanom   3.   novembra   2011,   a   napriek   povinnosti odoslať   písomné   vyhotovenie   rozsudku   účastníkom   konania   do   3   dní   túto   povinnosť vyplývajúcu z § 156 OSP okresný súd nedodržal. Aj keď z okolností prípadu sa javí, že nedodržanie   lehoty   odoslania   rozsudku   v   zmysle   uvedeného   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku súvisí so stratou právnej subjektivity jednej z odporkýň, ktorú telefonicky oznámil právny zástupca odporcov v deň vyhlásenia rozsudku, ani táto okolnosť nemôže objektívne   ospravedlniť   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu,   ktorá   však   samá   osebe (vzhľadom na jej intenzitu) ešte nedosahuje mieru ústavnej relevancie.

V danom prípade ústavný súd súčasne poukazuje na to, že proti sťažovateľom M. K., J. Č., M. M., M. V., Ing. F. M., M. V., V. I. a M. Š. vzali navrhovatelia ešte 30. novembra 2009 svoj návrh na určenie vlastníckeho práva späť. O uvedenom späťvzatí návrhu okresný súd rozhodol ešte 14. januára 2010 vydaním uznesenia o zastavení konania proti uvedeným sťažovateľom pod č. k. 10 C/1115/1987-723. Toto uznesenie však bolo Krajským súdom v Košiciach   zrušené pre nedoručenie späťvzatia návrhu ostatným účastníkom konania pre účely vyjadrenia sa k nemu, keďže pred rozhodnutím o zastavení konania bol prvostupňový súd povinný zisťovať prípadný   nesúhlas odporcov   so   zastavením   konania a vyhodnotiť odporcami uvádzané závažné dôvody, pre ktoré so späťvzatím návrhu nesúhlasia. Zároveň je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že okresný súd proti menovaným zastavil konanie následne   opätovne,   a   to   rozsudkom   sp.   zn.   10   C/1115/1987   z 22.   novembra   2011,   v odôvodnení   ktorého   vyhodnotil   nedostatok   ich   vecnej   legitimácie   v konaní,   ako   aj nedostatočnú   závažnosť   dôvodov,   pre   ktoré   so   späťvzatím   návrhu nesúhlasili.   V   celom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 283/09-75 z 27. apríla 2010 sa teda   označení   sťažovatelia   síce   nachádzali   v procesnom   postavení   účastníkov   konania, avšak vo vzťahu k nim sa už navrhovatelia nedomáhali priznania žiadneho hmotného práva, a   preto   neistota   ich   právneho   postavenia   založená   prebiehajúcim   konaním   mala   iba formálnu povahu.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   priebeh   konania vedeného v danej veci okresným súdom v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č.   k.   III.   ÚS   283/09-75   z   27.   apríla   2010   neviedol   dosiaľ   k   opätovnému   porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktoré   by   vyžadovalo   zásah   ústavného   súdu,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť považujúc ju za zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd však pripomína, že prípadné ďalšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu,   resp.   jeho   iné   konanie   (neefektívny,   nesústredený   postup   súdu),   ktoré   by   bolo v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti   opätovného   konania   a   rozhodovania   vo   veci   samej   podľa   §   24   zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013