znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 127/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 93/2010 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 5 Co 502/2011, sp. zn. 5 Co 503/2011, sp. zn. 5 Co 504/2011 a sp. zn. 5 Co 516/2011 a jeho rozsudkom z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. T. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a práva   na spravodlivé súdne konania a prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 93/2010 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 5 Co 502/2011, sp. zn. 5 Co 503/2011, sp. zn. 5 Co 504/2011 a sp. zn. 5 Co 516/2011 a jeho rozsudkom z 31. januára 2012.

Z podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na okresnom súde (26.   júla   2010)   domáhala   vydania   investícií,   ktoré   mala   z   prostriedkov   patriacich do bezpodielového   spoluvlastníctva   investovať   do   nehnuteľností   (rodinného   domu a pozemkov)   v   katastrálnom   území   B.   proti   odporcom   v   prvom   a   druhom   rade.   Touto žalobou sa obrátila na všeobecné súdy aj z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva, keďže okresný súd koná v súčasnosti aj o rozvode jej manželstva a jej manžel v konaní popiera,   že   by   rodinný   dom   postavili   aj   z   finančných   prostriedkov   patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím chce obísť zákon a poškodiť jej práva a nároky   a   získať   prostredníctvom   odporcu   v   prvom   rade   (otca,   ktorý   je   vlastníkom nehnuteľnosti) výlučne iba pre seba finančné prostriedky z prípadného predaja rodinného domu tretej osobe.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 93/2010 z 5. mája 2011 jej návrh na vydanie časti   investícií   v   sume   200   000   €   zamietol   a   zaviazal   ju   uhradiť   trovy   konania.   Svoje rozhodnutie   okresný   súd   odôvodnil   aj   tým,   že   odporcovia   v   konaní   vzniesli   námietku premlčania jej nároku a okresný súd túto ich námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú a návrh sťažovateľky z toho dôvodu zamietol bez toho, aby sa zaoberal aj meritom veci. Dôvodom bolo to, že sťažovateľka sa s rozhodnou skutočnosťou, že nie je spoluvlastníčkou uvedených nehnuteľností, oboznámila už v roku 2005, keď sa jej narodila dcéra a zomrela aj manželka odporcu v prvom rade, čo mala uviesť aj podľa okresného súdu na pojednávaní v jej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 93/2010.

Sťažovateľka v tomto konaní však tvrdila, že o tejto skutočnosti sa reálne dozvedela až vtedy, keď jej manžel podal návrh na rozvod manželstva, resp. na základe oznámenia odporcu v prvom rade z 26. apríla 2010, ktorý ju vyzval na opustenie rodinného domu, pretože ho chce predať.

Sťažovateľka   ďalej   podrobne   opisuje   skutkový   stav   veci,   ktorý   predchádzal   jej žalobe, z ktorého vyplýva, že spolu s manželom „investovali do predmetných nehnuteľností značné   finančné   a   iné   prostriedky,   ktoré   výrazne   znásobili   hodnotu   nehnuteľností   v porovnaná s ich hodnotou v roku 1997, kedy im ich prenechal žalovaný v 1. rade, resp. vznikla nová nehnuteľnosť a to stavby rodinného domu. Žalovaná je preto presvedčená, že má   právo   požadovať   investície,   ktoré   spoločne   so   žalovaným   v   2.   rade   investovali   do predmetných   nehnuteľností   z   prostriedkov   patriacich   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva počas trvania manželstva...“.

Sťažovateľka je preto presvedčená, že „napriek tomu, že v Katastri nehnuteľností je ako vlastník rodinného domu a pozemkov vedený žalovaný v 1. rade, patria predmetné nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov jej a jej manžela - žalovaného v 2. rade...

Preto aj dňa 26.07.2010 podala na Okresný súd Bratislava III žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

Okresný súd... v predmetnej veci uznesením zo dňa 11. 08. 2010, č. k. 17 C 93/2010 nariadil na návrh žalobkyne predbežné opatrenie, ktorým žalovanému v 1. rade odo dňa nariadenia tohto predbežného opatrenia až do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci samej   zakázal   uzatvárať   kúpne   zmluvy,   darovacie   zmluvy,   zámenné   alebo   iné   zmluvy, predmetom ktorých je prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

O odvolaní žalovaného v 1. rade proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu..., rozhodol   Krajský súd...   uznesením   zo   dňa   19.   10.   2010,   č.   k.   14 Co/402/2010,   ktorým uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. 08. 2010, č. k. 17 C 93/2010 potvrdil. Oba   súdy,   ako   prvostupňový   a   aj   druhostupňový   sa   v   danej   veci   stotožnili   so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Oba súdy mali za osvedčené, že v súvislosti so žalovaným návrhom o zaplatenie 200 000,- € proti žalovaným v 1. a 2. rade, podala žalobkyňa aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia a to z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy odpredaním nehnuteľnosti, do ktorých mala byť žalovaná čiastka ako investícia vložená. Ďalej mali oba súdy za nesporné, že žalobkyňa a jej dve maloleté deti majú v nehnuteľnostiach trvalý pobyt a že vlastníkom nehnuteľností je žalovaný v l. rade, ktorý začal realizovať konkrétne kroky k odpredaju nehnuteľností... Už na druhom vytýčenom pojednávaní vo veci samej dňa 05. 05. 2011 bez toho aby Okresný súd... vo veci samej vykonal dokazovanie vydal rozsudok, ktorým návrh žalobkyne vo veci samej zamietol a zaviazal žalobkyňu zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne   náhradu   trov   konania   v   sume   242,22   €,   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto rozsudku.“.

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   nesúhlasí   s   odôvodnením   rozhodnutia   okresného súdu, že v danom prípade k premlčaniu „práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu   vlastníka...   spočívajúceho   v   zhodnotení   nehnuteľnosti   v   dôsledku   investícií vložených   nevlastníkom   na   základe   prísľubu   prevodu   vlastníctva,   ktorý   odpadol,   platí 2 - ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1 OZ), počítaná od momentu, kedy sa investujúci nevlastník dozvedel o tom, že ho vlastník odvolal alebo vytvoril taký stav, z ktorého je zrejmé, že tento prísľub nebude zrealizovaný. Najneskôr sa právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu premlčí za 3 roky odo dňa, kedy vlastník predmetný prísľub odvolal alebo vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že prísľub nebude zrealizovaný (§107 ods. 2)...“.

S uvedenou argumentáciou okresného súdu sa nestotožňuje a tvrdí, že „ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva z bezdôvodného obohatenia nie sú pre daný prípad vôbec použiteľné“, čo podporuje svojím právnym názorom a opiera ho o judikatúru Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   a   tiež   o   to,   že   okresný   súd „začiatok   plynutia premlčacej   doby   oprel   o   ničím   nepodložené   dohady.   Totižto   pre   začiatok   plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná, nie   iba   predpokladaná   vedomosť   oprávneného   o   tom,   že   na   jeho   úkor   bol   získaný neoprávnený majetkový prospech - bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne skôr...“.

Okresný súd sa podľa nej nezaoberal ani ďalšími podstatnými skutočnosťami „kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností a s touto skutočnosťou sa nijako ani nevysporiadal, hoci bol upozornený na prebiehajúce súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam“.

Sťažovateľka   ďalej   podrobne   na   32   stranách   opisuje   dôvody,   v   ktorých   vidí nespravodlivosť súdneho konania, a to porušenie zásady „neminem leadere“, pod ktorú sú subsumované zásady „Nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo svojej nepoctivosti..., právo nikdy nemôže vzniknúť z bezprávia..., zásada zákazu zneužitia subjektívneho práva... zásada dobrých mravov“, a vyvracia tvrdenia a argumentáciu okresného súdu súvisiacu s otázkou vlastníckeho   práva,   jej   návrhom   na   prerušenie   konania,   ktorý   okresný   súd   ignoroval, a skutočnosťou,   odkedy   sa   mala   dozvedieť,   že   nie   je   vlastníčkou   predmetných nehnuteľností.   Tvrdí,   že   táto   argumentácia   okresného   súdu „vykazuje   znaky   svojvôle   a arbitrárnosti“.

Podľa sťažovateľky v jej prípade „Výklad právnej normy nebol ústavne súladný..., všeobecné súdy... svojvoľne začiatok plynutia premlčacej doby opreli o ničím nepodložené dohady a domnienky...“ a nezaoberali sa „ riadne ani skutočnosťou, či žalobkyňa bola alebo nebola dobromyseľným držiteľom nehnuteľností, resp. či bola držiteľom alebo len detentorom   týchto   nehnuteľností   a   na   základe   čoho   tieto   nehnuteľnosti   užívala   a   do dnešného dňa užíva...“, a ani „otázkou vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam“ a   obidva „súdy nedostatočne odôvodnili   svoje rozhodnutia...   v   súlade   s § 157 ods.   2 O. s. p...“.

Tiež uvádza, že krajský súd sa   nevysporiadal ani s jej výpoveďou, ktorú   podala na pojednávaní 27. apríla 2011 k jej tvrdeniu v inom konaní, odkedy sa prvýkrát dopočula, že jej predmetný dom nepatrí.

Ďalej   sťažovateľka v sťažnosti   namieta nezákonnosť   rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok   za   návrh   a   odvolanie   spolu   v   sume   24   000   €,   ktoré   považuje   za   likvidačné a nespravodlivé vo vzťahu k jej príjmom (okolo 350 € mesačne) a tvrdí,   že jej návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku malo byť vyhovené, pretože dlhodobo sama živí nielen seba, ale aj svoje dve maloleté deti, na ktorých výživu žalovaný v 2. rade nijako neprispieva. So závermi okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí z dôvodu, že pri podaní návrhu nebolo zrejmé,   že   ide   o „svojvoľné   a   zrejmé   bezúspešne   uplatňovanie   alebo   bránenie práva“, a   na   druhej   strane   okresný   súd   aj   nariadil   na   návrh   sťažovateľky 11. augusta 2010 predbežné opatrenie, ktoré krajský súd potvrdil. Poukazuje na to, že „v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch vzniká poplatková povinnosť   podaním   návrhu   odvolania   a   dovolania   alebo   žiadosti   na   vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ a v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Z. z. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti... je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Z predmetných zákonných ustanovení je teda zrejmé, že poplatková povinnosť vznikla žalobkyni podaním návrhu vo veci samej, t. j. dňa 26. 07. 2010, pričom splatnosť súdneho poplatku bola splatná týmto dňom. A ako sme už vyššie uviedli týmto dňom, keď sa súdny poplatok za podanie návrhu stal splatným, mal súd návrh vo veci samej za zjavne opodstatnený...

Jeho nečinnosť v čase splatnosti súdneho poplatku nemôže ísť predsa na ťarchu žalobkyni. Podotýkame, že splnenie poplatkovej povinnosti je podmienkou súdneho konania a nezaplatenie súdneho poplatku bráni pokračovať v konaní a rozhodnúť vo veci samej. Je právom účastníka konania rozhodnúť sa či predmetný súdny poplatok zaplatí alebo nie, z čoho mu vyplynú následky ako je konanie vo veci samej alebo zastavenia súdneho konania. Ale pokiaľ súd tento návrhový poplatok vyrubí až po skončení   tohto súdneho konania, zoberie tým súd de facto účastníkovi konania možnosť a jeho právo slobodne sa v tejto otázke rozhodnúť a tým zoberie samotnému účastníkovi konania možnosť rozhodnúť či bude napriek výške súdneho poplatku pokračovať v súdnom konaní alebo nie. V tomto prípade však súd túto možnosť účastníkovi konania svojím konaním resp. nekonaním vzala a vyrubil žalobkyni súdny poplatok až po ukončení súdneho konania, a nakoľko súdne konanie už prebehlo bude môcť súd následne tento poplatok už aj vymáhať...

Domnievame sa, že nakoľko Okresný súd... rozhodol o vyrubení súdneho poplatku pre žalobkyňu za návrh ako aj za odvolanie samostatne vo forme uznesení, pričom následne aj vo forme uznesenia rozhodol o žiadosti žalobkyne o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, mal aj Krajský súd... rozhodnúť o odvolaniach voči týmto rozhodnutiam samostatne a to taktiež vo forme uznesení a nie iba v rámci rozsudku vo veci samej. Takýto postup Krajského súdu... nemá oporu v Občianskom súdnom poriadku...

V   danom   prípade   mali   byť   použité   jedine   ustanovenia   §   130   ods.   3 Občianskeho zákonníka...,   a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia alebo v zmysle § 853 OZ mali byť použité ustanovenia § 667 OZ v zmysle ktorého je   detentor   oprávnený   požadovať   od   vlastníka   veci   protihodnotu   toho,   o   čo   sa   zvýšila hodnota veci. Žalobkyňa je presvedčená, že súdy v jej prípade nerozhodovali na základe relevantnej právnej normy...

Tým, že sa oba súdy v konečnom dôsledku nezaoberali meritom veci, popreli tak žalobkyno   právo   na   ochranu   jej   vlastníckeho   práva,   čím   popreli   zmysel   a   podstatu základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   článku   1 Dodatkového protokolu, ktoré zahŕňa aj právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho vlastníckeho práva bez ohľadu na to, kto by bol týmto oprávneným subjektom...

Tento pocit bezmocnosti a viera v neexistenciu spravodlivosti znásobila skutočnosť, že jej oba súdy odmietli priznať oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok a to na základe odôvodnenia, že jej návrh na vydanie investícií je zjavne nedôvodný, hoci oba súdy predtým zhodne skonštatovali, že jej návrh je dôvodný a vo veci samej aj vydali predbežné opatrenie...“.

Sťažovateľka tiež žiada ústavný súd rozhodnúť podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde   o   dočasnom   odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia   –   rozsudku   krajského   súdu z   31.   januára   2012   sp.   zn.   5   Co   502/2011,   5Co   503/2011,   5   Co   504/2011   a sp.   zn. 5 Co 516/2011.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„Ústavné právo sťažovateľky Ing. T. R..., na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na spravodlivé prerokovanie veci v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo pokojne užívať svoj majetok v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   č.   k.   17   C/93/2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní,   č.   k.: 5 Co 502/2011, 5 Co 503/2011, 5 Co 504/2011, 5 Co 516/2011, porušené

a preto Ústavný súd... ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01. 2012, č. k. 5 Co 502/2011, 5 Co 503/201, 5 Co 504/2011, 5 Co 516/2011

Sťažovateľke Ing. T. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 1.000,-   €...,   ktoré   sú   Okresný   súd   Bratislava   III   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinní sťažovateľke vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu...

Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   III   sú   povinní   uhradiť sťažovateľke Ing. T. R. trovy konania a trovy právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. vo výške 309,12 € pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci... do 15 dní od doručenia tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. A. G...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie jej   základného   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie jej majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   93/2010   a postupom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   502/2011,   sp.   zn.   5   Co   503/2011,   sp.   zn. 5 Co 504/2011 a sp. zn. 5 Co 516/2011 a jeho rozsudkom z 31. januára 2012.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom okresného súdu ústavný súd uvádza, že vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka sa v tejto časti mala domôcť ochrany svojho základného práva využitím opravných prostriedkov. V danom prípade to boli jej odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 93/2010 z 5. mája 2011, ktorým návrh sťažovateľky zamietol, a jeho uzneseniam sp. zn. 17 C 93/2010 z 31. augusta 2011 (ktorými vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 12 000 a za podanie odvolanie v sume tiež 12   000   €)   a sp.   zn.   17   C   93/2010   z   19.   októbra   2011   (ktorým   nevyhovel   jej   návrhu na priznanie   oslobodenia   od   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok),   ktoré   aj   sťažovateľka reálne a včas využila. Krajský súd o všetkých odvolaniach rozhodol rozsudkom, v ktorom sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovateľka uviedla aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Krajský súd dospel k záveru, že výrok rozsudku okresného súdu a jeho uznesení je vecne správny, a preto tieto rozhodnutia potvrdil. Bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv, ak by dospel k záveru, že jej práva boli skutočne porušené. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd k záveru, že nemá   dostatok   právomoci   na   rozhodovanie   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľky rozsudkom a namietaným postupom, resp. uzneseniami okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu je sťažnosť podľa   ústavného súdu   zjavne neopodstatnená, hoci sťažovateľka má na vec iný právny názor.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opísaní záverov okresného súdu k dôvodnosti vznesenej námietke premlčania a vyjadreniach účastníkov k veci (s. 1 až 3) a podstatných   námietok   sťažovateľky   uvedených   v   odvolaní   smerujúcich   k   tomu, že napadnuté   rozhodnutie okresného   súdu   vychádza   z nesprávneho   právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (s. 4), uviedol: „Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že v spise sa   nenachádza   jediná   skutočne   relevantná   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   iné rozhodnutie súdu v danej veci. Tvrdenia navrhovateľky, že o skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť nie je v jej vlastníctve sa dozvedela až z listu odporcu v prvom rade zo dňa 26. 04. 2010 považuje odvolací súd za účelové, nakoľko navrhovateľka skutočne musela vedieť, že nebol vykonaný jediný právny úkon (darovacia, kúpna alebo iná scudzovacia zmluva), ktorý by svedčil jej vlastníctvu v rámci BSM k predmetnej nehnuteľnosti. Počas užívania   nehnuteľnosti   od   roku   1999   muselo   byť   navrhovateľke   známe,   že   nie   je   jej vlastníčkou. Odvolací súd považuje za vylúčené, aby sa ani v roku 2005, keď došlo k úmrtiu manželky,   odporcu   v   prvom   rade,   ktorá   bola   vlastníčkou   uvedenej   nehnuteľnosti   a následnému   dedičskému   konaniu   nedozvedela,   že   nie   je   spoluvlastníčkou   danej' nehnuteľnosti ona s jej manželom (odporcom v druhom rade), ale odporca v prvom rade. Všetky tvrdenia uvedené v návrhu a ostatných podaniach, ktorými sa snaží navrhovateľka preukázať opak, považuje odvolací súd za účelové.

Tvrdenie navrhovateľky, že plynutie premlčacej doby musí byť vymedzené presne začiatkom jej plynutia t. j. konkrétnym dňom, kedy začala premlčacia doba plynúť v tomto prípade neobstojí, nakoľko súd prvého stupňa v tomto prípade neposudzoval, či bol návrh, ktorým bol uplatnený nárok podaný o deň, o týždeň alebo o mesiac po uplynutí premlčacej doby. V takom prípade by presné určenie začiatku plynutia malo význam, avšak v tomto prípade je právo na uplatnenie nároku premlčané roky (aj keď berieme do úvahy rok 2005, kedy zomrela dovtedajšia vlastnícka predmetnej nehnuteľnosti a v následnom dedičskom konaní   sa   navrhovateľka   musela   dozvedieť,   že   nie   je   vlastníckou   nehnuteľnosti),   keďže návrh bol podaný až 26.07.2010, čo je zjavne po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   judikát   106/2003/   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý sa v odvolaní odvoláva navrhovateľka nie je   aplikovateľný   na   toto   konanie,   nakoľko   v   prípade,   ktorý   bol   daným   rozhodnutím rozhodnutý, išlo o inú právnu situáciu. V judikáte v prejednávanom prípade išlo o situáciu, keď   bola   medzi   účastníkmi   konania   uzavretá   kúpna   zmluva,   ktorou   bolo   prevedené vlastnícke právo k určitej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v posudzovanom konaní teda užívala danú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy prinajmenšom ako dobromyseľná držiteľka, následne však bola súdnym rozhodnutím vyslovená neplatnosť danej kúpnej zmluvy. Takže v tomto prípade išlo o inú právnu situáciu, kde je nepochybná dobromyseľná držba, dátum od kedy   začala   plynúť   premlčacia   doba   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   nákladov oprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci, ktorému bol vydaný predmet držby na základe vyslovenej neplatnosti kúpnej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade ide o inú právnu situáciu, ktorá nemá súvis s prejednávaným prípadom.

Za podaný návrh na začatie konania a za odvolanie voči rozsudku súd prvého stupňa uzneseniami   č.   k.   17   C   93/2010-133   a   č.   k.   17   C   93/2010-Z35   uložil   navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdne poplatky za každý z týchto úkonov vo výške 12 000 euro.

Voči týmto uzneseniam sa odvolala navrhovateľka odvolaniami doručenými súdu 16. 09. 2011. Odvolania nenapádali správnosť napadnutých uznesení (z obsahu vyplýva, že ide o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), ich obsahom sú len skutočnosti, ktoré uvádzajú, že navrhovateľka nie je schopná zaplatiť súdne poplatky za návrh a odvolanie voči rozsudku, nakoľko jej to nedovoľujú jej finančné pomery a žiadala uvedené uznesenia zrušiť. Navrhovateľka   zároveň   podala   samostatnú   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, ktorá bola súdu prvého stupňa doručená taktiež 16. 09. 2011.

O tejto   žiadosti rozhodol súd prvého stupňa uznesením č.   k. 17 C 93/2010-153, ktorým súd prvého stupňa návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol z dôvodu, že v danom prípade nie je splnená druhá podmienka potrebná na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorá je obsiahnutá v § 138 O. s. p. a podľa ktorej musí byť okrem splnenia podmienky odôvodnených pomerov účastníka zjavné, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   V   tomto   prípade   súd   prvého   stupňa rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov v čase po vyhlásení rozsudku, ktorým bol návrh zamietnutý a z toho dôvodu je potrebné jej návrh vo veci samej posudzovať ako zatiaľ bezúspešne   bránenie práva.   Z   toho   dôvodu,   keďže   nie   je naplnená zákonom   stanovená podmienka na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd prvého stupňa žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.

Voči uzneseniu č. k. 17 C 93/2010-153, ktorým bol zamietnutý návrh na oslobodenie od   súdnych   poplatkov   podala   navrhovateľka   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie,   v ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že má za to, že spĺňa všetky zákonom predpísané podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   z   toho   dôvodu   žiadala   napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že podanému návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov sa vyhovuje...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   i   s odôvodneniami   napadnutých   uznesení   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 (§ 372p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z. z.).“

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru   považuje   zároveň   za   potrebné   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z uvedeného hľadiska ústavný súd podrobil kontrole rozsudok krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu v tejto časti obsahuje konkrétne, reálne a právne   akceptovateľné   dôvody,   pre   ktoré   sa   krajský   súd   stotožnil   s   rozhodnutím okresného súdu, pokiaľ ide o aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§   100 ods.   1,   107 ods.   1   a 2 a § 451   ods.   1 a 2   na danú   vec)   a svoj   právny   názor zrozumiteľne   a   akceptovateľne   vyjadril.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ako aj právne posúdenie nároku sťažovateľky krajským súdom v spojení s rozhodnutím okresného súdu nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným   (m.   m.   I.   ÚS   313/2010,   II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd   pripomína,   že do práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (Občianskeho zákonníka), ako aj   právne   posúdenie   nároku   sťažovateľky   krajským   súdom   (v   spojení   s   rozsudkom okresného   súdu   a   ich   právnymi   závermi)   nemožno   v   žiadnom   prípade   hodnotiť ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Hoci názor sťažovateľky, že okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, keď sa nezaoberal meritom veci a jej návrh zamietol a až po tomto rozhodnutí jej vyrubil súdny poplatok na návrh a odvolanie, nie je na prvý pohľad nedôvodný, pretože súdny poplatok je splatný spravidla pri podaní návrhu (pri vzniku poplatkovej povinnosti), ale táto okolnosť sama osebe vzhľadom na iné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov)   zároveň   nevylučuje,   aby   všeobecný   súd   mohol   súdny poplatok prípadne vyrubiť v priebehu konania neskôr (podmienky sú uvedené v § 13 ods. 1 a 2 citovaného zákona).

Obdobne   ani   ďalšie   námietky   sťažovateľky,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   jej tvrdeniami, ktoré vzniesla v konaní napr. (výpoveďou na pojednávaní, resp. jej vlastníckym právom a podobne), nemôžu zmeniť názor ústavného súdu, že v okolnostiach danej veci rozhodol vo veci samej krajský súd správne, keď sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. mája 2011 (na 6 stranách) a logicky a zrozumiteľne jej odpovedal na jej podstatné argumenty v jej veci, hoci v očiach sťažovateľky sa môže javiť jeho rozhodnutie ako nespravodlivé, najmä preto, že predtým v konaní všeobecné súdy vyhoveli jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti   medzi   rozsudkom   krajského   súdu   z   31.   januára   2012   vo   výrokoch,   ktorými potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   z   5.   mája   2011   a   jeho   uznesenia z   31.   augusta   2011   a   19.   októbra   2011,   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

3. V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   pripomína   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného dôvodu je v kontexte už uvedeného sťažnosť   taktiež   zjavne   neopodstatnená   a   ústavný   súd   nezistil,   že   by   mohla   byť   daná príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, hoci všeobecné súdy pri rozhodovaní o predbežnom opatrení vyhoveli návrhu sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa potom už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky   (návrhom   na   odloženie   vykonateľnosti   a   zrušenie   rozhodnutia   krajského súdu), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012