znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 127/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a   4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tost   31/2010   z 25.   októbra   2010   a Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 86/2010 z 15. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2010 doručená sťažnosť Mgr. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 31/2010 z 25.   októbra   2010   a Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 86/2010 z 15. októbra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti jeho osobe je vykonávané väzobné trestné   stíhanie.   O jeho   vzatí   do   väzby   rozhodol   špecializovaný   trestný   súd   uznesením sp. zn. Tp 86/2010 z 15. októbra 2010, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 31/2010 z 25. októbra 2010 zamietol.

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   spojitosti   s   rozhodnutím špecializovaného trestného súdu neobsahuje „žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré jediné môžu   zákonne   založiť   dôvod   väzby   v   súlade   so   zákonom“, a   súčasne   je   v rozpore   aj s ústavou   a dohovorom.   Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ najmä v tom, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal   s   dôvodmi   uvedenými   v jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu, preto toto rozhodnutie považuje za nedôvodné a súčasne vydané v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne cituje uvedené články ústavy a dohovoru, ako aj ustanovenia Trestného poriadku [najmä § 71 ods. 1 písm. a) až c)], ktorých porušenie namieta a tvrdí, že v jeho prípade neboli splnené základné materiálne podmienky väzby, a pritom cituje z rozhodnutí špecializovaného trestného súdu   a najvyššieho súdu k „tzv. útekovej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por... a k preventívnej väzbe § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Por.“.

Domnieva sa tiež, že „tento súd porušil jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru“, pretože v súvislosti s dôvodmi väzby je odôvodnenie rozhodnutia založené nie na reálnych skutkových   zisteniach   vo   vzťahu   k sťažovateľovi,   ale   iba   na   údajnej „sofistikovanosti trestnej   činnosti,   rozsiahlosti   trestnej   činnosti   a finančnom   zázemí“,   ktoré   podľa   neho nemôžu byť dôvodom útekovej väzby.

Špecializovaný   trestný   súd   podľa   sťažovateľa   navyše   neodôvodnil   existenciu útekovej väzby u sťažovateľa relevantnými konkrétnymi skutočnosťami vôbec a najvyšší súd len konštatoval, že „Obvinený napriek tomu, že mu bola súdom uložená povinnosť oznámiť   zmenu   miesta   bydliska   túto   si   nesplnil   opustil   územie   Slovenskej   republiku a odcestoval do zahraničia. Uvedenú skutočnosť nepoprel a na svoju obhajobu neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by skôr uvedené zistenie o jeho konaní z hľadiska mu uloženej povinnosti zákonným spôsobom legalizovalo. Uvedené zistenie spolu s hrozbou uloženia   vysokého   trestu   odôvodňuje   obavu   z   možného   konania   obvineného   uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že po návrate zo zahraničia sa dobrovoľne prihlásil na polícii. Týmito skutočnosťami je daný dôvod väzby obvineného Mgr. M. H. uvedený v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por...

Toto tvrdenie najvyššieho súdu je však tendenčné a účelové...“

K tomu sťažovateľ poukazuje „na významnejší moment, ktorý súvisí s existenciu, resp. neexistenciu dôvodov útekovej väzby, a to je skutočnosť, že som sa ihneď po návrate z dovolenky dobrovoľne prihlásil na príslušnom útvare policajného zboru..., pričom je pre neho   nepochopiteľné,   že „súdy   túto   konkrétnu   skutočnosť   vo   svojich   väzobných rozhodnutiach ignorujú, čo je ďalším dôvodom formálnosti a arbitrárnosti namietaných rozhodnutí...“

Obdobne sťažovateľ dôvody, ktoré uviedli špecializovaný trestný súd a najvyšší súd, považuje za arbitrárne vo vzťahu k údajnej trestnej činnosti sťažovateľa a jeho obvinenie je založené len na výpovedi jedného svedka, preto považuje ustálenie existencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku „za predčasné a irelevantné...“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že „absencia dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   ktorý   sa   mi   kladie   za   vinu   je   bez akýchkoľvek   pochybnosti   spôsobilá   založiť   nezákonnosť   a   týmto   momentom   aj protiústavnosť mojej väzby...

Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ v závere ústavnému súdu navrhuje, aby   vo   veci   takto   rozhodol:   „Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z   25.10.2007   sp.   zn.   4   Tost   31/2010   a   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu, pracovisko Banská Bystrica z 15.10.2010 sp. zn. Tp 86/2010 bol porušený článok 17 ods. 2 a 5,   článok 46 ods.   1,   článok 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2010 sp. zn. 4 Tost 31/2010 v   spojitosti   s   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica z 15.10.2010 sp. zn. Tp 86/2010, sa zrušujú a prikazuje sa Špecializovanému trestnému súdu, aby Mgr. M. H. neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mal preskúmať   po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02,   I. ÚS 56/03). O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov (I. ÚS 110/02).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 31/2010 z 25. októbra 2010 a špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 86/2010 z 15. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 a čl. 49 ústavy   a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi bolo vedené   väzobné   trestné   stíhanie „pre   zločin   založenia,   zosnovania   a podporovania zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Trestného   zákona   a pre   obzvlášť   závažný   zločin legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a b c) Trestného   zákona...“, ktoré   je   aj   predmetom   namietaného   porušenia   základných   práv a slobôd   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby na základe rozhodnutia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 86/2010 z 15. októbra 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

1. V rámci samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd najprv   na vymedzenie jeho právomoci vymedzenej v čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   pred súdom môže domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný procesný predpis).

V danej veci sa sťažovateľ mohol ochrany svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru vo vzťahu k   uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 86/2010 z 15. októbra 2010 domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Tento súd   konal s plnou jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen napádaného rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, ale aj jeho procesného postupu, ktorý   vydaniu   napádaného   uznesenia   predchádzal.   Najvyšší   súd   taktiež   disponoval právomocou zrušiť rozhodnutie špecializovaného trestného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietnuť [§ 194 ods. 1 Trestného poriadku].

Sťažovateľ vo vzťahu k napádanému uzneseniu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred   všeobecnými   súdmi   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku   a   pred   právomocou ústavného   súdu   tu   existoval   iný   súd   (najvyšší   súd),   ktorý   bol   v   prvom   rade   povinný zabezpečiť ochranu sťažovateľovým právam.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   postupu   a uznesenia špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   86/2010   z   15.   októbra   2010   v   súvislosti s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   svojej   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   115/07 a III. ÚS 19/2011).

2.   V ďalšej   časti   sa   ústavný   súd   zaoberal   preskúmaním   postupu   a   sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým   jednotlivec   je   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02, II. ÚS 151/09).

A.   V súvislosti   s námietkou   o porušení   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Citované   články   upravujú   zásahy   súdneho   konania   a spravodlivého   rozhodovania a zásadne   sa   nevzťahujú   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava   obsiahnutá   v   čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a   bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71–77 etc.).

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na povahu   a účel   konania   o   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie všeobecné   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 68/08 z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru a čl. 46 ods. 1 rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o jeho vzatí   do   väzby,   teda   takým   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   na   ktoré   sa   čl.   6   ods.   1 dohovoru vecne nevzťahuje. Ochrana základných práv a slobôd v súvislosti s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť   väzby),   spadá   (ratione   materiae)   pod   ustanovenia   čl.   17   ústavy   a pod ustanovenia   čl.   5   dohovoru,   ktoré   obsahujú   základné   hmotné   a   tiež   procesné   atribúty osobnej   slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06) a väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť ani k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani čl. 46 ods. 1 ústavy, aj z dôvodu, že túto oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   najmä   čl.   5   dohovoru   a čl.   17 ústavy.

Keďže   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu o vzatí do väzby a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B.   Ústavný   súd   tiež   v súvislosti   s ďalšou   časťou   sťažnosti   konštatuje,   že   nemá právomoc preskúmavať   námietky sťažovateľa smerujúce k absencii príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže v súvislosti   s právom   byť vzatý   do   väzby   a zostať vo   väzbe iba   na základe   zákonného stíhania podľa Trestného zákona mal možnosť tieto okolnosti sťažovateľ namietať najmä v konaní pred špecializovaným trestným súdom, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby 15. októbra 2010, pričom jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky tohto konania sú obsiahnuté najmä v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť aj v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

C.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva,   že   osoba   vo   väzbe   je   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu   na slobodu, pokiaľ také dôvody   neexistujú (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Z judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Neexistenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku sťažovateľ   namietal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   v sťažnosti   napísanej   19.   októbra 2010. V písomnom odôvodnení sťažnosti uviedol, že trestné činy, pre ktoré bolo voči nemu vznesené   obvinenie,   nespáchal,   a   preto   dôvody   väzby   u   neho   nie   sú   dané. Poukázal v nej na čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a zdôraznil, že väzba ako zabezpečovací inštitút nemá   sankčnú   povahu ani   výchovné   poslanie a   nesmie   byť prostriedkom   na   uľahčenie trestného stíhania. Upriamil pozornosť na materiálne a formálne podmienky väzby, ktoré pre kladné rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne a ktoré vo vzťahu k jeho osobe splnené   nie   sú.   Podľa   jeho   názoru   je   napadnuté   rozhodnutie   arbitrárne,   pretože   nie   je založené na žiadnych konkrétnych skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali čo i len jeden z dôvodov,   pre   ktoré   bol   vzatý   do   väzby. Skutočnosti,   ktoré   v   napadnutom   rozhodnutí uvádza súd, sú ničím nepodloženými domnienkami a hypotézami. V závere sťažnosti žiadal, aby najvyšší súd „napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu...“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tost   31/2010   z 25.   októbra   2010   sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 11. októbra 2010 zamietol, pretože nebola dôvodná.

Najvyšší súd k tomu dospel po opísaní týchto rozhodujúcich skutočností:„Proti   Mgr.   M.   H.   a   spol.   sa   na   podklade   uznesenia   vyšetrovateľa   Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite z 5. októbra 2010, sp. zn. ČVS:   PPZ-69/BOK-B2-2009   MH,   vedie   trestné   stíhanie   a   bolo   voči   nemu   vznesené obvinenie   v   bode   1/   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a v bode 4/, pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., ktoré mal spáchať na tom skutkovom základe, že 1/ obvinení T. H., Z. P., J. D., B. V., M. A. a R. Z. sú členovia zločineckej skupiny, ktorá bola založená v B. približne v roku 2005 s cieľom najmä na území B. páchať rôznu trestnú činnosť, zameranú predovšetkým na nelegálne prevody nehnuteľností, pričom ich činnosť... podporovali ju zadovážením a poskytovaním informácií, dokumentov z dedičského konania, zahraničných pasov, príprave dokumentov potrebných na prevody a ingerencie na Správe katastra pre m. Slovenskej republiky B.... obvinení D. A., Mgr. M. H., V. L. a G. J., 4/ na nezistenom mieste a v presne nezistenom čase začiatkom roka 2007 obvinený D. A. oboznámil obvineného Mgr. M. H. a obvineného V. L., že v katastrálnom území R. sa nachádzajú pozemky vo vlastníctve A. S..., približne 40 hektárov v extraviláne a približne 40 árov v intraviláne mestskej časti, o ktoré má záujem, avšak poškodený je v kóme v sanatóriu v R. a legálnou cestou nie je možné ich získať, a preto ich požiadal, aby nejakým spôsobom zabezpečili, aby si on mohol kúpiť pozemky, na ktorých stoja stavby v jeho vlastníctve, za čo im vyplatí polovicu z plánovaného úveru, a oni si ďalej môžu vo svoj prospech previesť ostatné pozemky poškodeného, z čoho chce podiel 20 %, neskôr obvinený Mgr. M. H. a obvinený V. L. v kancelárii spol. T., s. r. o., v B. navrhli obvinenému J. D., obvinenému B. V.,   obvinenému   M.   A.   a   obvinenej   G.   J.,   aby   nejakým   spôsobom   zabezpečili   prevod pozemkov   po   cudzom   štátnom   príslušníkovi,   ktorý   je   v   kóme,   na   obvineného   D.   A.   a zlegalizovali ich...

Najvyšší   súd   ďalej   citoval   z   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a)   až   c)   Trestného poriadku, čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a k dôvodom väzby tiež uviedol, že «Dôvodnosť podozrenia, že obvinený Mgr. M. H. (ďalej aj „obvinený“) sa dopustil konania, pre ktoré je trestne stíhaný (materiálna podmienka väzby) v súčasnom štádiu trestného stíhania vyplýva z výpovede obvineného J. D. Menovaný vo svojej výpovedi uviedol, že s obvineným a s inými osobami sa v roku 2007 stretol v sídle spoločnosti T. Na tomto stretnutí obvinený... hovoril o tom, že sa pozná so starostom obce R. obvineným D. A., ktorý ho požiadal, aby využil   svoje   známosti   na   nelegálne   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   pozemkom nachádzajúcim sa v extraviláne a intraviláne uvedenej obce, pretože zákonným spôsobom tieto   získať   nebolo   možné.   Za   ich   získanie   mali   prisľúbené   pozemky   od   neznámych vlastníkov podľa vlastného výberu, ktoré by im obvinený D. A. ako starosta obce pridelil. Podľa obvineného... mal obvinený V. L. k tomu dodať potrebné doklady a obvinená G. J. mala zabezpečiť veci na katastrálnom úrade. Obvinený... ich na stretnutí tiež informoval o megaprojektoch,   ktoré   sa   v   budúcnosti   v   uvedenej   lokalite   mali   realizovať   a   s   tým súvisiacim   vysokým   nárastom   cien   pozemkov.   Rozhovor   bol   aj   o   vyhliadkach   ďalšej spolupráce s obvineným D. A. Obvinený J. D. tiež uviedol, cez ktorú osobu bol Mgr. M. H. informovaný o podmienkach deľby zisku z trestnej činnosti, ktoré označil za relatívne dobré a povedal, aby bola vec zrealizovaná. Menovaný bol informovaný aj o spôsobe nelegálneho prevodu   vlastníctva   pozemkov   patriacich   A.   S.   a   mal   tak   o   veci   dostatočný   prehľad. Prospech obvineného na zisku z trestnej činnosti bol dohodnutý na dvadsaťpäť percent...

Z   obsahu   predloženého   procesného   spisu   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I uznesením z 15. decembra 2008, sp. zn. 0 Tp 584/2008 na podklade § 81 ods. 1 Tr. por. prijal peňažnú záruku a obvineného...   prepustil z väzby na slobodu. Zároveň mu uložil povinnosť   orgánom   činným   v   trestnom   konaní   a   po   prípadnom   podaní   obžaloby   súdu oznámiť zmenu miesta bydliska.

Obvinený má trvalé bydlisko v B., ktorá je uvedená v citovanom uznesení okresného súdu.   Až   pri   výsluchu   v posudzovanej   veci   pri   rozhodovaní   sudcu   o   väzbe   obvineného obvinený uviedol, že prespáva v S., kde má prechodné bydlisko. Zo záznamu vyšetrovateľa z 5. októbra 2010 možno zistiť, že obvinený sa v mieste trvalého bydliska nenachádzal, a preto mu uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia nemohol doručiť. Neznáma žena, ktorá po zazvonení otvorila dvere im oznámila, že pán H. starší, ktorý býva v tomto byte je chorý a nemôže prísť dole k vchodovej bráne a jeho syn Mgr. M. H. sa tam dlhodobo nenachádza.

Obvinený napriek tomu, že mu bola súdom uložená povinnosť oznámiť zmenu miesta bydliska túto si nesplnil, opustil územie Slovenskej republiky a odcestoval do zahraničia. Uvedenú skutočnosť nepoprel a na svoju obhajobu neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by skôr uvedené zistenie o jeho konaní z hľadiska mu uloženej povinnosti zákonným spôsobom   legalizovalo.   Uvedené   zistenie   spolu   s   hrozbou   uloženia   vysokého   trestu odôvodňuje obavu z možného konania obvineného uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. a na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že po návrate zo zahraničia sa dobrovoľne prihlásil   na   polícii.   Týmito   skutočnosťami   je   daný   dôvod   väzby   obvineného...   uvedený v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.

Pokiaľ   ide   o   dôvod   tzv.   preventívnej   väzby   najvyšší   súd...   poukazuje   na   to,   že pohnútkou konania (v podstate sprostredkovateľskej a organizačnej činnosti), ktorého sa mal   obvinený...   dopustiť,   mal   byť   nezanedbateľný   finančný   zisk   z   prevodov   pozemkov nachádzajúcich sa v lukratívnej mestskej časti B. vo veľkej výmere a hodnote. Do konania, pre ktoré je obvinený stíhaný mal byť zapojený ešte ďalší počet doposiaľ nezistených osôb, ktoré   z   pozície   svojho   pracovného   zaradenia   mali   na   trestnej   činnosti   participovať   a umožniť   jej spáchanie.   Zistené okolnosti   prípadu,   za   ktorých sa   mal   obvinený   dopustiť konania, ktoré sa mu kladie za vinu odôvodňujú obavu, že obvinený na slobode bude v páchaní trestnej činnosti pokračovať s cieľom dosiahnuť finančný zisk. Navyše skutočnosť, že obvinený... je trestne stíhaný v inej trestnej veci, kde bol z väzby prepustený na kauciu z hľadiska hodnotenia osoby páchateľa posilňuje obavu, že po prepustení na slobodu by mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Pre   vzatie   obvineného   do   väzby   musia   byť   súčasne   splnené   materiálna   a   aspoň niektorá z formálnych podmienok väzby. V posudzovanom prípade boli splnené materiálne ako aj formálne podmienky väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por., a preto rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie je správne a zákonné.

U obvineného... sú teda dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.   Najvyšší   súd   písomný   sľub   obvineného   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   povahu prejednávaného prípadu nepovažoval za dostatočný, a preto dospel k záveru, že zákonné podmienky na jeho prijatie nie sú splnené.

Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia».

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľovi existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti a záver najvyššieho súdu o existencii dôvodu väzby bol dostatočne individualizovaný a dôvodnosť ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a   c) Trestného poriadku na základe uvedených zistení   nemožno považovať za arbitrárnu alebo zjavne nepodloženú, ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Hoci všeobecné súdy   mali „údajnú   trestnú   činnosť   preukázanú   iba   výpoveďou   obvineného   J.   D.,“ čo sťažovateľ spochybňuje, ústavný súd nemá žiadny dôvod v súčasnosti na prehodnocovanie jeho   záverov,   keďže   trestné   konanie   ďalej   pokračuje   a   ústavný   súd   po   preskúmaní uvedeného uznesenia najvyššieho súdu (ale aj špecializovaného trestného súdu) je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili   a ich zistenia, dôvody a závery neodporujú zásadám   právnej   a formálnej   logiky   a nevykazujú   ani   znaky   zjavnej   jednostrannosti, arbitrárnosti a svojvôle.

Ústavný súd preto nemohol tieto skutočnosti prehliadnuť, hoci medzičasom už bol sťažovateľ z väzby navyše aj prepustený na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 37/2010 z 5. januára 2011, ktorým prijal písomný sľub sťažovateľa a uložil mu dohľad probačného a mediačného úradníka, čím nahradil jeho väzbu z dôvodu podľa § 71 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Týmto   rozhodnutím   súčasne   najvyšší   súd   zrušil rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 86/2010 zo 17. decembra 2010, ktorým   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   z 23.   novembra   2010   opätovne   zamietol a ktorým rozhodol okrem iného aj o zmene dôvodov väzby tak, že pretrvávajú dôvody väzby len podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Keďže však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil, že by účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v uvedenej   namietanej   veci   neboli   zlučiteľné   so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ napokon videl porušenie čl. 49 ústavy v tom, že v jeho prípade bol vzatý do   väzby   napriek   tomu,   že „nebola   splnená   podmienka   zákonného   dôvodu   trestného stíhania“.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 49 ústavy, ústavný súd konštatuje, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v danej trestnej veci   príslušný   súd   ešte   nerozhodoval   o   vine   ani   o   treste.   Článok   49   vyjadruje   jeden z princípov   právneho   štátu,   požiadavku   zákonnosti   v   trestnom   práve   a vymedzuje podmienky   trestnej   zodpovednosti   a požiadavku   presného   zákonného   vymedzenia   druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej republiky   môže   zákonom   stanoviť,   čo   je   trestný   čin,   aké   sú   podmienky   trestnej zodpovednosti   a aký trest a za akých podmienok je možné za spáchanie trestného činu uložiť. Trestný zákon musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov, a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov (obdobne napr. II. ÚS 241/06).

Ústavný súd konštatuje nemožnosť porušenia základných práv a slobôd všeobecnými súdmi tak, ako to namieta sťažovateľ, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011