znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 127/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť I. D., P., Ing. V. D., T., G. D., P., a J. D., P., zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., pre namietané porušenie ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práv na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. D., Ing. V. D., G. D. a J. D. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   302/2008 z 21. októbra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. I. D., Ing. V. D., G. D. a J. D. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť I. D., Ing. V. D., G. D. a J. D. trovy konania v sume 151,65 € (slovom stopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť centov)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   ich   právneho   zástupcu advokáta JUDr. I. J., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   127/2010-20 z 23. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. D., P., Ing. V. D., T., G. D., P., a J. D., P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   I.   J.,   P.,   pre   namietané porušenie ich   základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia si návrhom na Obvodnom pozemkovom úrade P. (ďalej len „pozemkový úrad“) uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 503/2003 Z. z.“). Pozemkový úrad rozhodnutím č. OPÚ 2007/1430-5/Ba z 9. júla 2007 rozhodol   tak,   že   sťažovatelia   nespĺňajú   podmienky   uvedené   v   §   3   ods.   1   zákona č. 503/2003 Z. z. na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznanie práva na náhradu za pozemok.

Uvedené   rozhodnutie   sťažovatelia   napadli   opravným   prostriedkom,   ktorým   sa domáhali   jeho   preskúmania   súdom.   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Sp 24/2007 z 12. septembra 2008 potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu s tým, že v prípade sťažovateľov došlo k prechodu vlastníctva konkrétneho pozemku na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí   užívaných   organizáciami   socialistického   sektora   (ďalej   len   „vládne   nariadenie č. 15/1959 Zb.“) a túto právnu skutočnosť nemožno podriadiť ani pod jeden dôvod uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) až t) zákona č. 503/2003 Z. z. Krajský súd zároveň uviedol, že sťažovatelia   si   mali   uplatniť   svoj   nárok   podľa   zákona   č.   403/1990   Zb.   o   zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 403/1990 Zb.“).

Na základe podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra   2009   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   stotožniac   sa   s   jeho odôvodnením.

Tieto   rozhodnutia   a   ich   odôvodnenia   považujú   sťažovatelia   za   nezákonné, nerešpektujúce ich označené práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a preto žiadajú,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009 porušil ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy,   základné právo   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   aby   zrušil   predmetné   rozhodnutie   a   vrátil   vec   na   ďalšie konanie   najvyššiemu   súdu,   priznal   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 2 000 € a prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť im náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 151,65 €.

K   veci   sa   listom   z   5.   marca   2010   č.   k.   KP   4/2010-7   vyjadrila   podpredsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:

„... Najvyšší súd po prejednaní danej veci dospel k záveru, že nedošlo k vyvlastneniu predmetnej nehnuteľnosti, ale k prechodu vlastníctva podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, čo bol reštitučný titul podľa § 1 zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov.   Tvrdenia navrhovateľov,   že rozhodnutie finančného odboru Okresného národného výboru v P. č. Fin:A-D-5/1960 zo dňa 30. 11. 1960 nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi vyhodnotil aj najvyšší súd ako nepreukazné a nepreukázané. V súvislosti s prechodom vlastníctva došlo tiež k zloženiu   finančnej   náhrady   v   sume   8548   Kčs,   ako   aj   k   vydaniu   súdnych   rozhodnutí v súdnom registri č. d. bez námietok pôvodného vlastníka a tiež bez akýchkoľvek náznakov, že ide o prechod vlastníctva, o ktorom by pôvodný vlastník nemal vedomosť, čo sa tiež týka tvrdenia   navrhovateľov,   preukazovaného   čestným   prehlásením   vlastníka   susedného pozemku, že odňatá pôda, ktorá je predmetom reštitučného nároku, nebola nikdy prenajatá od pôvodného vlastníka K. a v nadväznosti na túto skutočnosť neboli splnené ani zákonné podmienky, ktoré boli stanovené vyhláškou Ministerstva financií č. 88/59 ÚV zo dňa 4. 5. 1959, ktorá stanovovala, že ten ktorému na základe rozhodnutia bolo dané vlastníctvo tohto pozemku musel ho mať v nájme a musel ho užívať pred rokom 1959. Nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo napríklad zaslané príslušnému súdu do registra č. d. na vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o uvedenej zmene mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na škartačné pravidlá a lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych resp. šesťdesiatych rokoch minulého   storočia   doručované   rozhodnutia   správnych   orgánov   a   spochybňovanie   ich právoplatnosti (bez relevantných dôkazov) mohlo vniesť do štátu chaos a negovať jeden dôležitý právny inštitút - právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov.

Na   rozhodnutie,   vydané   podľa   vládneho   nariadenia   č.   15/1959   Zb.   nadväzovali ďalšie   rozhodnutia   a   ďalší   postup   -   zloženie   finančnej   náhrady,   vydanie   súdneho rozhodnutia v registri č. d., potrebného pre vykonanie zápisu v pozemkovej knihe. Uvedené skutočnosti, ako aj to, že nehnuteľnosť bola niekoľko desiatok rokov užívaná organizáciou socialistického   sektora   (K.)   spôsobujú   nedôveryhodnosť   a   tendenčnosť   tvrdení sťažovateľov, že nebol dodržaný postup podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a vyhl. č. 88/1959 Zb. a že je daný reštitučný titul podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľov za nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel....“

Predsedníčka   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v   podaní   z   19.   apríla   2010 a právny zástupca sťažovateľov v podaní z 8. apríla 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s   vecou   nakladať   (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje   (podobne   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či   ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú   osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20   ods.   1   ústavy   nemožno   však   odvodzovať   ústavné   právo   získať   vec   do   svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol   v súlade s platnými zákonmi, nemôže   obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Reštitučné   zákony,   najmä   zákon   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), zákon č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, ale aj zákon č. 503/2003 Z. z. boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovaného majetku v období rokov 1948 až 1989. Splnenie cieľa a účelu zákona vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy pri posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali zákonom   ustanovené   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   došlo   k   prechodu   majetku,   a   to predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy.

K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto   zákonov   v   súlade   so   zákonnými   záujmami   osôb,   ktorých   ujma   na   základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.

Uplatnenie   reštitučných   predpisov   má   za   cieľ   obnoviť   oprávneným   osobám   ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu. K   reštitúcii   dochádza   na   základe   presne   stanoveného   dôvodu,   ktorým   boli   menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní prd   všeobecnými súdmi   bol, alebo nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlúčiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   presne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 260/06).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III.   ÚS   217/05).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (v   rámci   koncepcie materiálneho právneho štátu).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 302/2008.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že možnosti uplatnenia postupu podľa § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. upravujúceho reštitučné tituly neboli v ich prípade dostatočne   preskúmané,   pričom   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   samotné   odnímanie vlastníctva majetku niektorých občanov podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. bolo v zmysle   §   2   ods.   3   prvej   vety   zákona   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   postupom porušujúcim všeobecne uznávané ľudské práva. Sťažovatelia však opakovane poukazovali najmä na to, že v prípade ich právneho predchodcu neboli splnené ani zákonné predpoklady na použitie vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., pretože k predmetnému pozemku nemal neskorší vlastník (K.) žiadny užívací vzťah (faktický ani právny) pred vydaním rozhodnutia bývalého Finančného odboru Okresného národného výboru v P. č. Fin:A-D-5/l960 z 30. novembra 1960 (ďalej len „rozhodnutie ONV“) o prechode vlastníctva a užívania sa ani nikdy potom až do súčasnosti neujal. Zároveň sťažovatelia tvrdia, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi, a teda nenadobudlo právoplatnosť.

Úlohou   ústavného súdu   je v   tomto prípade   posúdiť,   či   postupom   v   predmetnom odvolacom   konaní   a   napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd   poskytol   sťažovateľom adekvátnu ochranu ich označeným právam, najmä však ich základnému právu na súdnu ochranu   zaručenému   čl.   46   ods.   ústavy   a   právu   na   spravodlivé   súdne   konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že:

„Tvrdenia navrhovateľov, že rozhodnutie finančného odboru Okresného národného výboru v P. č. Fin:A-D-5/1960 zo dňa 30. 11. 1960 nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi   vyhodnotil   aj   najvyšší   súd   ako   nepreukazné.   V   súvislosti   s prechodom vlastníctva   došlo tiež   k zloženiu finančnej   náhrady v sume 8548 Kčs ako   aj   k vydaniu súdnych rozhodnutí v súdnom registri č. d. bez námietok pôvodného vlastníka a tiež bez akýchkoľvek náznakov, že ide o prechod vlastníctva, o ktorom by pôvodný vlastník nemal vedomosť, čo sa tiež týka tvrdenia navrhovateľov, preukazovaného čestným prehlásením vlastníka susedného pozemku, že odňatá pôda, ktorá je predmetom reštitučného nároku, nebola   nikdy prenajatá od   pôvodného   vlastníka K.   a   v nadväznosti na   túto skutočnosť neboli splnené ani zákonné podmienky, ktoré boli stanovené vyhláškou Ministerstva financií SR   č.   88/59   ÚV   zo   dňa   04. 05.   1959,   ktorá   stanovovala,   že   ten   ktorému   na   základe rozhodnutia bolo dané vlastníctvo tohto pozemku musel ho mať v nájme a musel ho užívať pred   rokom   1959.   Nemožno   bez   ďalšieho   spochybňovať   právoplatnosť   rozhodnutí správnych   orgánov,   keď   je   rozhodnutie   opatrené   doložkou   právoplatnosti,   resp.   bolo napríklad   zaslané   príslušnému   súdu   do   registra   Čd   na   vykonanie   zmeny   zápisov   v pozemkovej   knihe,   keďže   o   zmene   zápisov   v   pozemkovej   knihe   mohol   príslušný   súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na škartačné pravidlá a lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch minulého   storočia   doručované   rozhodnutia   správnych   orgánov   a   spochybňovanie   ich právoplatnosti (bez relevantných dôkazov) mohlo vniesť do štátu chaos a negovať jeden dôležitý právny inštitút - právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov.“

Najvyšší súd (a rovnako tak aj pred ním vo veci konajúci pozemkový úrad a krajský súd) opreli svoje rozhodnutia o záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva predmetného   pozemku   z   právneho   predchodcu   sťažovateľov   na   štát   podľa   vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa zákona č. 403/1990 Zb. Dôsledky, ktoré pre tento prípad z uvedeného záveru vyplynuli, možno označiť aj za ex post uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov.

Ústavný   súd   však   popri   už   citovaných   požiadavkách   na   citlivý   prístup k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.

Z   uvedeného   pohľadu   je podľa   názoru   ústavného   súdu   prirodzenou   požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch   oprávnených   osôb,   aby   riadiac   sa   zásadami   materiálneho   právneho   štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou, a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.

V   tejto   súvislosti   iba   pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   vládne   nariadenie č. 15/1959 Zb. bolo vydané v rozpore s vtedy platnou ústavou, podľa ktorej obmedzenie vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona č. 150/1948 Zb. – Ústava československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie zákon) bolo vydané na základe § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 63/1958 Zb. o druhom päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je už na prvý pohľad zrejmé, že v postupoch podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. išlo predovšetkým o   zoštátňovanie   majetku   na   účely   plnenia   hospodárskych   plánov   a   rozširovanie „socialistického vlastníctva“ a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemali záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát.

Ústavný   súd   pochopiteľne   zameral   svoju   pozornosť   v   uvedených   rámcoch   na konkrétne reálie posudzovaného prípadu a musí konštatovať, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s jednotlivými tvrdeniami sťažovateľov, svedčí skôr o jeho opačnom ako naznačenom ústavne konformnom prístupe.

Najvyšší súd predovšetkým nevyváženým spôsobom akcentoval jeden z ústavných princípov (princíp právnej istoty), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia (a rovnako tak aj vo vyjadrení podpredsedníčky najvyššieho súdu) opakovane argumentuje, že nie je možné spochybňovať právoplatné rozhodnutie správneho orgánu opatrené doložkou právoplatnosti, preto všetky námietky sťažovateľov v tomto smere považuje za nedôveryhodné a tendenčné.

Vychádzajúc zo svojich zistení preskúmaním spisov na vec sa vzťahujúcich ústavný súd musí konštatovať, že celkom nedôveryhodne pôsobí samotné rozhodnutie ONV, ktorým bol   právny   predchodca   sťažovateľov   zbavený   vlastníctva   predmetnej   nehnuteľnosti a o ktoré sa pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch sťažovateľov ako o kľúčový dokument oprel pozemkový úrad i vo veci konajúce všeobecné súdy.

Podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. sa toto nariadenie vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich celkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti tohto nariadenia.

Pokiaľ ide o skutkovú stránku námietky sťažovateľov, že K. ako neskorší vlastník predmetný pozemok nikdy neužívala, treba poukázať na odôvodnenie rozhodnutia ONV (vydaného vo forme predtlače, do ktorej sa doplnili konkrétne údaje), v ktorom sa uvádza, že „Vykonaným šetrením sa zistilo, že K. horeuvedené veci celkom – prevažne užíva na plnenie   svojich   úloh,   tieto   nevyhnutne   potrebuje   a   právny   pomer   na   základe   ktorého uvedená   organizácia   veci   užíva   vznikol   pred   25.   III.   1959.“ Tak   všeobecne   a   neurčito formulované   konštatovanie   splnenia   nevyhnutných   podmienok   (ide   vlastne   iba   o prepis textu právneho predpisu) už na prvý pohľad vyvoláva pochybnosti o skutočnom stave veci, pričom nemožno opomenúť, že v týchto prípadoch nestačilo faktické užívanie, ale muselo ísť o nájomný alebo iný právny pomer, čo si v prípade nehnuteľnosti aj za vtedy platných právnych pomerov vyžadovalo písomnú formu.

Ďalšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi, a teda nenadobudlo právoplatnosť.

Napriek   tomu,   že   posúdenie   uvedených   námietok   sťažovateľov   nebolo v okolnostiach prípadu samoúčelné, pretože úzko súviselo s meritom veci, t. j. posúdením reštitučného nároku sťažovateľov podľa zákona č. 503/2003 Z. z., najvyšší súd (ani pred ním   konajúci   pozemkový   úrad   a   krajský   súd)   sa   nimi   buď   vôbec   nezaoberal   (otázka užívania),   alebo   ich   (otázka   doručenia   rozhodnutia   ONV)   označil   za   nepreukázané a vyvracal   ich   len   všeobecným   tvrdením   o   škartačných   pravidlách   a   lehotách a skutočnosťou,   že   by   zisťovania,   kedy   a   akým   spôsobom   boli   v   päťdesiatych,   resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov, bolo spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných dôkazov a mohlo by to vniesť do štátu chaos a negovať jeden dôležitý právny inštitút–právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s týmito tvrdeniami nevysporiadal spôsobom zlučiteľným s ústavou a dohovorom.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   iných   veciach   (napr.   III.   ÚS   148/05)   uviedol,   že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia   správneho   orgánu   musí   byť   preukázané   mimo   „rozumných   pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli.   Je   mimo   všetkej   logiky   pričítať   na   ťarchu   sťažovateľov,   že   prebehla   skartácia dokladov u orgánu verejnej správy, ktorú ani v najmenšom nemohli ovplyvniť.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je v hlbokej   kontradikcii   k   sledovanému   obdobiu   a   postaveniu   právnych   predchodcov sťažovateľov v konaní pred orgánmi verejnej moci o ich vlastníctve.

V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri rozhodovaní   v   reštitučných   veciach   uplatňované,   závery   najvyššieho   súdu,   v   ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody, svedčia   o   jeho   neústretovom   formalistickom   prístupe,   ktorý   protirečí   materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

Bez ďalšieho dokazovania vedeného orgánmi verejnej moci nemožno považovať za preukázaný mimo ďalších rozumných pochybností priebeh a výsledok konania, pokiaľ ide o prechod vlastníckeho práva na štát podľa nariadenia vlády č. 15/1959 Zb. týkajúceho sa veci   sťažovateľov.   Samozrejme,   že   sa   v   takomto   postupe   musia   vyvarovať   svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy (zákon č. 503/2003 Z. z.) musia založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch   nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení právnych predpisov môžu uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V uvedených súvislostiach nemožno posudzovať zo strany všeobecného súdu, či boli, alebo neboli doručené rozhodnutia v správnom konaní právnym predchodcom doručené, a na   tom   založiť   právne   posúdenie,   či   došlo   k   prechodu   vlastníctva   podľa   vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Doručenie tohto rozhodnutia právnym predchodcom sťažovateľov musí byť preukázané mimo ďalších pochybností a až na ňom možno právne vyhodnotiť stav tak,   aby   splnil   základné   poslanie   reštitučného   konania,   a   to   odstránenie   niektorých majetkových krívd.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   I.   J. Právny zástupca sťažovateľov si podaním z 8. apríla 2010 uplatnil trovy konania v sume 151,65 € za jeden úkon právnej služby vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby u štyroch sťažovateľov. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej ich právnym zástupcom, t. j. 151,65 € (slovom stopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť centov), z dôvodu trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Ústavný   súd   vyslovil   povinnosť najvyššieho   súdu   uhradiť trovy   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základných práv a slobôd a zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 302/2008 z 21. októbra 2009 a toto zrušenie   považuje   ústavný   súd   za   postačujúce,   žiadosti   sťažovateľov   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010