znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 127/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpenej advokátkou JUDr. L. D., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 4/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2009 doručená   sťažnosť   D.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 4/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na strane navrhovateľky vo veci určenia vyživovacej povinnosti voči manželke, a to na základe návrhu podaného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 16. augusta 2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 200/2006 z 15. novembra 2006 rozhodol tak, že odporcu zaviazal na vyživovaciu povinnosť voči sťažovateľke v sume 3000 Sk a vo zvyšku návrh zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa odvolala sťažovateľka (27. decembra 2006)   aj   odporca.   Krajský   súd   rozhodol   o podanom   odvolaní   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co 4/2007 z 21. októbra 2008, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý, potvrdil a vo vyhovujúcej časti prvostupňového rozsudku tento zmenil tak, že návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti zároveň zmienila o tom, že postup krajského súdu v predmetnom konaní sp.   zn.   8 Co 4/2007 napadla sťažnosťou na ústavnom súde vo veci porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v konaní pred ústavným súdom bola úspešná, pretože ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 205/08 zo 7. novembra 2008 jej sťažnosti vyhovel.

Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd v odvolacom konaní bol voči nej zaujatý práve z dôvodu iniciovania konania pred ústavným súdom, v ktorom bola úspešná.

Sťažovateľka   v sťažnosti   pomerne   podrobnou   argumentáciou   popisuje   a zároveň vyvracia skutkové a právne závery   krajského súdu, ku ktorým tento dospel v namietanom konaní.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   z rozsudku   krajského   súdu   nie   je   zrejmé,   z akého dôvodu   sa   odvolací   súd   zaoberal „vecami   dávnominulými   (dedičstvo   po   otcovi navrhovateľky – rok 1999 v čistej hodnote 936 523,91 Sk, pričom aktíva BSM tvoria sumu 1 574 555,90 Sk), ktoré podľa nej s prerokúvanou vecou vôbec nesúvisia, a pokiaľ sa už týmito   skutočnosťami   zaoberal,   prečo   ich   nepreskúmal   dôsledne.   V tejto   súvislosti sťažovateľka uviedla,

-   že v byte   zakúpenom z oddelených   zdrojov   navrhovateľky   býva   odporca bez jej súhlasu a sťažovateľka nemá do neho prístup i napriek tomu, že o poskytnutie kľúčov k bytu odporcu   niekoľkokrát   žiadala,   čo   by   jej   umožňovalo   prenájmom   bytu   zlepšiť   si   svoju finančnú situáciu,

- že obidve motorové vozidlá zakúpené rovnako z oddelených zdrojov sťažovateľky sú evidované na odporcu, ktorý ich aj užíva,

- že odporca od svadby do roku 2006 býval v rodičovskom byte sťažovateľky spolu s jej rodičmi, a teda sa podieľal na životnej úrovni celej rodiny, nielen na životnej úrovni sťažovateľky,

- že z dedičstva sa uhrádzali zahraničné dovolenky a pod.,

- že odporca sám neskôr rozhodoval o nakladaní s peňažnými prostriedkami, ktoré mu vôbec nepatrili, pretože za celú dobu manželstva spoločne nič nenašetrili a odporca do manželstva nevniesol žiaden majetok.

Podľa   sťažovateľky,   pokiaľ   by   bol   krajský   súd   dôsledný   pri   preskúmaní prvostupňového   rozsudku,   nemohol   by   dospieť   k záveru,   že   sťažovateľka   bez   zjavného právneho   dôvodu   previedla   v prospech   svojej   matky   v roku   2006   sumu   270   000   Sk. Odvolací súd neakceptoval tvrdenie, že išlo o peňažné prostriedky matky navrhovateľky.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že na účely zistenia vlastníka sumy 270 000 Sk odvolací súd nevykonal ďalšie dokazovanie oproti dokazovaniu vykonanému prvostupňovým súdom, hoci ho podľa ustanovenia § 212 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) mal vykonať, a opätovne nepripustil výsluch svedka   –   matky   sťažovateľky   na   objasnenie   majetkových   pomerov   v rodine,   pretože z osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 395/99, Dnot 148/99 zo 16. decembra 1999 vyplýva, že aj matka sťažovateľky zdedila sumu 421 241 Sk. Napriek týmto okolnostiam odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľka sa vzdala bez dôležitého dôvodu majetkového prospechu, ktorým mohla ešte viac zvyšovať svoju životnú úroveň, a to aj nad životnú úroveň odporcu. Sťažovateľka v odvolacom konaní opakovane predložila návrhy na doplnenie dokazovania: výsluch matky sťažovateľky, ako aj návrh na predloženie kompletnej zmluvy o poskytnutí splátkového úveru, keďže odporca do súdneho spisu nepriložil aj jej prílohy.

Odvolací   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že   prvostupňový   súd   dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a následne   aj k nesprávnym   právnym záverom, preto mal podľa názoru sťažovateľky v zmysle § 213 ods. 3 OSP sám opakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. Rovnako podľa § 215 ods. 4 OSP môže   odvolací   súd doplniť dokazovanie   vykonaním ďalších   dôkazov   navrhnutých účastníkmi konania, ak ich nevykonal prvostupňový súd, hoci mu ich účastník navrhol. Odvolací súd však dokazovanie v tomto smere nevykonal. Konštatovanie odvolacieho súdu, že životnú úroveň sťažovateľky zvyšovalo aj nadobudnuté dedičstvo po jej otcovi, a to nielen pokiaľ išlo o podiel ½ na nehnuteľnosti, je podľa sťažovateľky po uplynutí šiestich rokov nepodloženým tvrdením, pretože odvolací súd na tomto mieste nevysvetlil, akým spôsobom spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zvyšuje životnú úroveň.

  Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nenaplnil metodiku zisťovania, pretože pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je povinnosťou súdu zisťovať aj to, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú ich osobné, rodinné a majetkové pomery a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a zároveň schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

  Jedným z ďalších predložených argumentov sťažovateľky je vyjadrenie, že odvolací súd priznal odporcovi náhradu trov konania aj za úkony – rokovania s klientom, ktoré bežne ani   prvostupňové,   ani   odvolacie   súdy   vo   všeobecnosti   účastníkom   konania   vôbec nepriznávajú. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ustanovenie § 142 a nasl. OSP, najmä na ustanovenie § 150 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Sťažovateľka vzhľadom na existenciu tohto ustanovenia, ako aj z pohľadu podstaty a výšky uplatňovaného nároku má pochybnosti o nezaujatosti odvolacieho súdu a záväzok uhradiť trovy konania v sume 36 995 Sk berie ako neprimeranú tvrdosť zákona.

  V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza okolnosti, ktoré v odvolacom konaní neboli podľa   nej   zohľadnené,   predovšetkým   ide   o starostlivosť   o dve   deti,   voči   ktorým   má prednostnú   vyživovaciu   povinnosť,   ďalej o jej   čistý   mesačný   príjem   nižší   v porovnaní s príjmom odporcu o sumu 10 000 Sk, potom o sumu 17 517 Sk, ktorú má sťažovateľka k dispozícii pre účely pokrytia životných nákladov jej a dvoch dcér a takisto o skutočnosť, že   sťažovateľka   nemôže   nakladať   so   svojím   vlastníctvom,   pretože   jej   to   odporca znemožňuje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal vo veci tento nález:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom po spis. zn. 8Co 4/2007 porušil právo D. Š., zaručené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prejednanie veci nestranným súdom.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 8Co 4/2007-160 zo dňa 21.10.2008 sa zrušuje.

Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 8Co 4/2007 sa prikazuje opätovne konať v inom senáte bez zbytočných prieťahov a o veci opätovne rozhodnúť. D.   Š.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v sume   245,70   €,   ktoré   je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 4/2007, k porušeniu ktorého došlo podľa názoru sťažovateľky   z dôvodu zaujatosti voči jej osobe, pretože sťažnosťou podanou ústavnému súdu napadla porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vo   vzťahu k predmetnému konaniu a v konaní pred ústavným súdom bola úspešná (nález ústavného súdu IV. ÚS 250/08 zo 7. novembra 2008).

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

  Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

  Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

  Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

  Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

  Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o ktorého   vylúčenia   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

  Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

  Kľúčovými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku vytvárajúcimi garancie dodržania ústavou zaručeného práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sú jeho ustanovenia upravujúce inštitút námietky zaujatosti.

Sťažovateľka majúca pochybnosti o nezaujatosti konajúceho súdu disponovala teda možnosťou uplatniť námietku zaujatosti priznanú jej ustanoveniami § 15a OSP.

Právomoc všeobecného súdu (nadriadeného súdu - § 16 ods. 1 OSP)   preskúmať vec a rozhodnúť o uplatnenej námietke zaujatosti smerujúcej voči zákonnému sudcovi,   resp. členom   senátu,   prípadne   voči   všetkým   sudcom   príslušného   súdu   vylučuje   zároveň právomoc   ústavného   súdu   v uvedenej   veci. Z petitu   sťažnosti,   v ktorom   sťažovateľka navrhuje   „prikázať   opätovne   konať   v inom   senáte“,   vyplýva,   že   jej   pochybnosť o nezaujatosti smerovala voči členom príslušného senátu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 28. apríla 2009