znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 127/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2008 predbežne prerokoval návrh Ing. J. K., M., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/37/07-K zo 16. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. septembra 2007 doručený návrh Ing. J. K., M. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/37/07-K zo 16. mája 2007 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi pokutu, na základe toho, že ako verejný funkcionár, člen predstavenstva T., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“), porušil povinnosť podať v stanovenej lehote oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri výkone   funkcií verejných   funkcionárov   v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“).

Výbor uložil navrhovateľovi pokutu podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v sume 18 761 Sk, keďže jeho mesačná odmena za výkon funkcie člena predstavenstva   spoločnosti   nedosahovala   sumu   priemernej   mesačnej   nominálnej   mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky.

Výbor   v rámci   konania   neakceptoval   argumentáciu   navrhovateľa   uvedenú   v jeho vyjadrení   z 10.   apríla   2007,   v rámci   ktorej „vysvetlil   okolnosti,   za   ktorých   došlo k opomenutiu splnenia danej povinnosti s tým, že nešlo o vedomé konanie s cieľom zatajiť skutočnosti   súvisiace   s výkonom   funkcie   verejného   funkcionára,   alebo   získať   majetkový alebo iný prospech“.

Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu uviedol, že „aplikácia ustanovenia čl. 9   ods.   16   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z,   z.   pri   stanovení   výšky   pokuty   v   danom prípade (ale aj v iných podobných prípadoch) je diskriminujúca tým, že zakladá nerovné postavenie verejných funkcionárov. Z ustanovenia čl. 9 ods. 10 ústavného zákona vyplýva, že miera zodpovednosti je vyjadrená násobkom mesačného platu verejného funkcionára. Za nesplnenie povinnosti podať oznámenie prislúcha v zmysle písm. a/ cit. článku sankcia vo   výške   mesačného   platu verejného   funkcionára.   V   rozpore   s   týmito   zásadami   však ustanovenie čl. 9 ods. 16 umožňuje uplatniť sankciu vo výške viacnásobku mesačného platu. V danom prípade bola pokuta uložená vo výške takmer štvornásobku mesačnej odmeny navrhovateľa za výkon funkcie člena predstavenstva T., a. s., čím sa sankcia dostáva nad rámec zodpovednostného vzťahu v zmysle čl. 9 ods. 10 písm. a/.

Okrem uvedeného navrhovateľ poukazuje na zjavný rozpor ustanovenia čl. 9 ods. 16 so zámerom zákonodarcu. Z dôvodovej správy k novele ústavného zákona k ČI. I bod 14 je jednoznačné, že cieľom úpravy bolo riešiť prípady, kedy verejní funkcionári nepoberajú za výkon   funkcie   ani   plat,   ani   odmenu,   kde   sankcia   vo   výške   násobkov   nuly   sa   míňa účinkom. Z dikcie dôvodovej správy V takomto prípade...je jednoznačné, že nejde o iné prípady, na ktoré by bolo možné ustanovenie čl. 9 ods. 16 aplikovať.

Ďalšie   pochybenie   pri   rozhodovaní   vidí   navrhovateľ   v   tom,   že   výbor   v   rozpore s dikciou čl. 9. ods. 10, ktorý hovorí o mesačnom plate verejného funkcionára, stanovil výšku   pokuty z   mesačnej   odmeny   navrhovateľa   za   výkon   funkcie   člena   predstavenstva. Z článku 9 ods. 15, ktorý definuje pojem mesačného platu verejného funkcionára pre účely zákona, možno odvodiť, že príjem za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie tvorí súhrn mesačných platov (nie odmien). Toto je zrejmé aj z dôvodovej správy k novele ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (k ČI. I bod 14), kde sa uvádza:

Väčšina verejných funkcionárov poberá za výkon svojej činnosti odmenu. Nie sú s inštitúciou, ktorú zastupujú, v štandardnom pracovnoprávnom vzťahu, kedy by sme mohli použiť termín „plat. Toto je aj prípad navrhovateľa, ktorý nevykonáva funkciu verejného funkcionára - člena predstavenstva T., a. s. v štandardnom pracovnoprávnom vzťahu, a preto za výkon tejto funkcie nepoberá plat. Aj z tohto dôvodu nebolo možné pri rozhodovaní o pokute aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“

V závere   svojho   podania   navrhovateľ   ústavnému   súdu   navrhol   „začať   konanie o preskúmanie rozhodnutia Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/38/O7-K zo dňa 16. 05. 2007 v zmysle § 73 a zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu   do   60 dní   odo   dňa   jeho   doručenia.   Konanie   o preskúmaní takéhoto   rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a nasledujúcich   ústavného zákona sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   § 73b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   je   účastníkom   konania   navrhovateľ a výbor.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z obsahu návrhu a jeho prílohy tvorenej namietaným rozhodnutím ústavný súd zistil, že 19. marca 2007 výbor začal voči navrhovateľovi, ktorý sa stal verejným funkcionárom 14. júla 2006, konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, a to na základe uznesenia výboru č. 258.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia výbor uvádza, že navrhovateľ „vo svojom vyjadrení zo dňa 10. 4. 2007 nepopiera, že si svoju povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   nesplnil   v požadovanom   termíne.   Uvádza,   že   nezaregistroval,   že   by   mal   takúto povinnosť, keďže obdobnú povinnosť si splnil podľa iného právneho predpisu (§10 zákona č.   552/2003   Z.   z.   o výkone   práce   vo   verejnom   záujme).   Poukázal   na   veľké   pracovné zaťaženie v tejto funkcii a na fakt, že nesledoval týmto zatajiť nejaké skutočnosti“.

Výšku   mesačného   platu   navrhovateľa,   ktorý   poberal   za   výkon   verejnej   funkcie v roku 2006, zistil výbor z listu ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny č. 16858/07-II/1 z 8. júna 2007, podľa ktorého mesačný plat navrhovateľa predstavoval sumu 5 000 Sk, „čo je menej ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky“.

Po   zistení   relevantných   skutočností   vydal   výbor   namietané   rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi   v súlade   s   čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného   zákona   uložil   pokutu v sume   18 761 Sk.   V odôvodnení   rozhodnutia   výbor   uviedol,   že navrhovateľ   si   nesplnil povinnosť, ktorá pre neho ako verejného funkcionára vyplývala z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   o ochrane verejného   záujmu, pretože   oznámenie v súvislosti   s ujatím   sa   funkcie verejného funkcionára nepodal ani v lehote uvedenej v ústavnom zákone (v danom prípade do 13. augusta 2006), ale ani do dňa vydania tohto rozhodnutia.

Vychádzajúc   z obsahu   návrhu   možno   konštatovať,   že   navrhovateľove   argumenty smerujú   k spochybneniu   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   v dôsledku   nesprávnej aplikácie ustanovenia čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v danom prípade, pretože

- jeho použitím sa zakladá nerovné postavenie verejných funkcionárov v dôsledku toho, že výška im uloženej pokuty je „nad rámec zodpovednostného vzťahu v zmysle čl. 9 ods. 10 písm. a)“, t. j. presahuje výšku jeho mesačnej odmeny za výkon funkcie verejného funkcionára,

- jeho použitie je „v zjavnom rozpore“ so zámerom zákonodarcu vyjadreným v čl. I bode 14 dôvodovej správy k tomuto ústavnému zákonu,

- jeho použitie nie je možné aj vzhľadom na to, že navrhovateľ nepoberá plat, ale len odmenu za výkon svojej činnosti, kým čl. 9 ods. 10 a čl. 9 ods. 15 tohto ústavného zákona používajú pojem „plat verejného funkcionára“.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku proti rozhodnutiu   výboru,   je   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania   navrhovateľa ako verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru a v neposlednom rade   je ním   návrh   navrhovateľa,   ktorým   žiada,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie preskúmal.

Podľa   čl. 2   ods. 1   písm. zb)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   verejným funkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie

a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d) svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela   a neplnoletých   detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Navrhovateľ   bol   do   funkcie   člena   predstavenstva   spoločnosti   ustanovený s účinnosťou   od   14.   júla   2006.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľ   ako   verejný funkcionár   bol   v zmysle   citovaných   ustanovení   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu povinný predložiť výboru oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   do   13.   augusta   2006.   Pretože   tak   neurobil,   začal   výbor   proti nemu konanie, výsledkom ktorého bolo prijatie namietaného rozhodnutia.

Následne   navrhovateľ podaním   návrhu   ústavnému súdu   inicioval   začatie   konania o preskúmaní rozhodnutia výboru zo 16. mája 2007 vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným.   V rámci   tohto   konania   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   výboru,   ktorým konštatoval   porušenie   povinnosti   navrhovateľom   a v ktorom   mu   za   porušenie   tejto povinnosti uložil pokutu, bolo vydané v súlade s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   ustanoveniami   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil.

Z podaného   návrhu,   ale   aj   z namietaného   rozhodnutia   je   zrejmé,   že navrhovateľ nijako nespochybňuje porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu a nepopiera,   že   písomné   oznámenie   nepodal   v stanovenej lehote, t. j. do 13. augusta 2006.

Predložený návrh teda neobsahuje tvrdenia, ktoré by smerovali k obhajobe vlastného konania   navrhovateľa   a jeho   súladu   s právami   a povinnosťami   uloženými   mu   ústavným zákonom   o ochrane verejného záujmu, pričom   iba   takúto   argumentáciu   by ústavný   súd mohol ako relevantnú v rámci konania podľa § 73a tohto ústavného zákona skúmať. Toto zistenie   zároveň   signalizuje   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi jeho tvrdeniami postavenými do pozície predmetu konania o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov a následkami, aké by mohli tieto tvrdenia obsiahnuté v návrhu vyvolať. Na základe týchto dôvodov ústavný súd návrh už po jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že predmetný návrh možno odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   o   návrhu   navrhovateľa   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V závere ústavný súd dodáva, že návrh navrhovateľa mal aj nedostatky spočívajúce v nesplnení   niektorých   zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   § 20   a   § 73a   zákona o ústavnom   súde,   ktorými   sa   však,   vzhľadom   na   odmietnutie   návrhu,   nepovažoval   za potrebné osobitne zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008