znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 127/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti J.   V.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť J. V. trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 127/07 z 15. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04.

Okresný   súd   podaním   sp. zn.   Spr. 1245/06   doručeným   ústavnému   súdu 3. októbra 2006   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   je   uvedená   aj   podrobná chronológia priebehu napadnutého konania:

«- návrh bol doručený súdu faxom dňa 26. 4. 2004, následne doručený aj poštou dňa 27. 4. 2004. V tejto žalobe bol žalovaný len odporca A. s. r. o., M. a predmetom bolo stanovenie povinnosti vymeniť vadnú vec.

- dňa 3. 5. 2004 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zložený na účet súdu dňa 10. 5. 2004

- 24. 5. 2004 žaloba zasielaná na vyjadrenie odporcovi

- 1. 6. 2004   súdu   doručený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   po   začatí konania

- 3. 6. 2004 súdu doručené späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia

- 4. 6. 2004   súd   vydal   uznesenie   o   zastavení   konania   o   vydanie   predbežného opatrenia

- 11. 6. 2004 bolo súdu doručené od odporcu vyjadrenie k žalobnému návrhu

- pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 5. 11. 2004, kde navrhovateľ požiadal o doplnenie žaloby a zároveň navrhol pribrať do konania ďalšieho účastníka ako odporcu v rade 2) A. s. r. o., B. Za týmto účelom dňa 12. 11. 2004 bola súdu doručená doplnená žaloba už aj s navrhovaným novým účastníkom

- 29. 11. 2004 súd uznesením pripustil do konania odporcu v rade 2) A. s. r. o., B. Uznesenie   spolu   s   doplnenou   žalobou   bolo   doručované   účastníkom.   Po   doručení   bol stanovený termín pojednávania na 31. 1. 2005

- 30. 1. 2005   odvolal   navrhovateľ   plnú   moci   dovtedajšiemu   zástupcovi   JUDr.   K. Zastupovaním poveril plnou mocou zo dňa 31. 1. 2005 JUDr. P. Na deň 31. 1. 2005 svoju neúčasť ospravedlnil odporca v rade 2)

- pojednávanie bolo odročené na 16. 2. 2005. Navrhovateľ predložil podanie, kde doplnil pôvodný petit žaloby, rozšíril ho o eventuálny petit, resp. navrhol súdny zmier. Pojednávanie   odročené   na   žiadosť   účastníkov   o   možnosti   prejednať   podmienky navrhnutého zmieru

- ďalšie   pojednávanie   vo   veci   dňa   18. 5. 2005,   opäť   v   deň   pojednávania navrhovateľom   dané   písomné   podanie   vo   veci,   opätovne   menený,   resp.   doplnený   petit žaloby.   Pojednávanie   odročené   na   22. 6. 2005   za   účelom   výsluchu   svedkov.   Zároveň na pojednávaní opäť navrhovateľom doručené nové podanie s úpravou petitu. Pojednávanie odročené na žiadosť odporcov z dôvodu predloženia listinných dôkazov

- 31. 5. 2006 spis 6 C 46/04 osobne vyzdvihnutý z oddelenia „Er“, kde bol od 27. 6. 2005 pripojený k 21 Er 979/05 ďalší termín pojednávania 26. 6. 2006, opäť na pojednávaní zo strany   navrhovateľa   doručené   písomné   podanie   k   žalobe,   spolu   s   novými   listinnými dôkazmi.

- nový termín pojednávania vzhľadom na podanie navrhovateľa, ku ktorému sa chcel odporca v rade 2) vyjadriť stanovený na 3. 7. 2006. Po pojednávaní dňa 27. 6. 2006 opäť doručené zo strany navrhovateľa faxom podanie, poštou doručené 28. 6. 2006

- na   pojednávaní   dňa   3. 7. 2006   opäť   zo   strany   navrhovateľa   doručené   ďalšie písomné podanie k žalobe, s upravovaním petitu. Na pojednávaní ukončené dokazovanie, za účelom vyhlásenia rozsudku pojednávanie odročené na 4. 7. 2006, kedy bol aj rozsudok vyhlásený.   Z   dôvodu   čerpania   dovolenky   bola   podaná   žiadosť   o   predĺženie   lehoty na vypracovanie   a   odoslanie   rozsudku   do   15. 8. 2006,   pričom   rozsudok   bol   vyhovený a odoslaný 14. 8. 2006. Po vyhlásení, resp. doručení rozsudku podával navrhovateľ ďalšie podania, ktorým žiadosť pribrať účastníka, vydať doplňujúci rozsudok a vydať opravné uznesenie

- navrhovateľ v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR uviedol, že sa jednalo o jednoduchú vec, sám však v priebehu konania na každom pojednávaní doručoval súdu písomné doplnenie žaloby, v priebehu konania menil petit a zároveň požiadal o pribratie ďalšieho účastníka do konania, ďalšieho dokonca aj po vyhlásení rozsudku.

Z tohto by vyplynulo, že teda ani z jeho pohľadu to nebola jednoznačne riešiteľná záležitosť,   skutočnosti   sa   v   priebehu   konania   vyvíjali,   menili,   na   čo   aj   on   sám   ako navrhovateľ reagoval viacerými úpravami a doplneniami žaloby, resp. označením ďalšieho účastníka v konaní

Podľa nášho názoru súd vo veci postupoval štandardne bez zbytočných prieťahov. Prieťahy   v   konaní   podľa   názoru   súdu   spôsobil   žalobca,   keď   na   každom   pojednávaní podával   k   žalobe   nové   písomné   podanie,   ku   ktorému   mali   právo   ostatní   účastníci sa vyjadriť, pričom nie vždy vedeli zareagovať na pojednávaní. Pojednávania boli odročené predovšetkým zmenenými skutočnosťami a z toho vyplývajúcej potreby doplniť dokazovanie, či už o výsluch svedkov alebo predloženie listinných dôkazov (žiadosti na Poštový úrad o oznámenie a potvrdenie zásielok a podobne).

Dňa 4. 7. 2006 bol vyhlásený rozsudok a podľa vyjadrenia sudcu, rozhodol o celom uplatnenom nároku sťažovateľa. Či bolo rozhodnuté o celom nároku môže posúdiť odvolací súd na základe podaného odvolania sťažovateľom zo dňa 29. 8. 2006, doručené súdu dňa 11. 9. 2006.

Či išlo o zbytočné prieťahy v konaní, nech ustáli Ústavný súd Slovenskej republiky. Po   zhodnotení   všetky   okolností   prípadu   nepovažujeme   sťažovateľom   požadované finančné zadosťučinenie za primerané.»

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Vo vyjadrení sp. zn. Spr. 757/07 doručenom ústavnému súdu 28. júna 2007 okresný súd tiež uviedol:

„V   plnom   rozsahu   trváme   na   našom   stanovisku   k   ústavnej   sťažnosti   zo   dňa 27. 9. 2006   pod   sp.   zn.   Spr   1245/06,   ktorú   sme   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky doručili dňa 3. 10. 2006.

Od posledného vyjadrenia k ústavnej sťažnosti došlo k zmene v tom, že Krajský súd Žilina vrátil vec tunajšiemu súdu dňa 30. 4. 2007 bez meritórneho rozhodnutia s tým, že je potrebné   rozhodnúť   v   zmysle   ust.   § 164   až   166   Občianskeho   súdneho   poriadku. Po odstránení   nedostatku   bude   spis   opäť   odstúpený   Krajskému   súdu   Žilina na rozhodnutie.“

Právny zástupca sťažovateľa k stanovisku okresného súdu uviedol:„Skutočnosť,   že   Okresný   súd   v   Martine   porušil   a   naďalej   porušuje   namietané základné právo sťažovateľa a že k náprave nedošlo ani po podaní sťažnosti predsedníčke súdu   a   dokonca   ani   po   podaní   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   SR   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky, potvrdzuje aj to, že Krajský súd v Žiline vrátil vec Okresnému súdu v Martine   ešte   dňa   30.   04.   2007   bez   meritórneho   rozhodnutia   s   tým,   že   je   potrebné rozhodnúť v zmysle ust. § 164 až 166 OSP a po odstránení nedostatku má byť spis opäť postúpený Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie, avšak Okresný súd v Martine doposiaľ žiaden   z úkonov,   ktoré   mu   nariadil   odvolací   súd,   nevykonal   a   o   týchto   skutočnostiach sa sťažovateľ   dozvedel   len   zo   stanoviska   okresného   súdu   k   ústavnej   sťažnosti,   ktoré sťažovateľovi doručil ústavný súd.

Každé   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   ktoré   bolo   odvolacím   súdu   zrušené (nezákonné rozhodnutie) a každý úkon súdu, ktorý nevedie k rozhodnutiu vo veci samej (nesprávny úradný postup), treba podľa názoru sťažovateľa považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktorými súd spôsobuje účastníkovi konania škodu pri výkone verejnej moci. Na základe uvedených skutočností si dovoľujeme zotrvať na petite podanej sťažnosti a navrhujeme,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   bolo   porušené   základné   právo   J.   V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby na horeuvedené skutočnosti prihliadol pri navrhovanom priznaní primeraného finančného zadosťučinenia v rozsahu minimálne 50.000,- Sk.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   týkajúca   sa   stanovenia   povinnosti   vymeniť   chybné   osobné motorové   vozidlo,   ktorá   bola   dopĺňaná   v   priebehu   konania   o   ďalšie   nároky.   Z   obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani s nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v   danom   prípade   ide   o   vec skutkovo zložitejšiu, vyžadujúcu si vykonanie dokazovania, ktoré môže spôsobiť predĺženie konania, ak zistenie skutkového stavu je závislé od vypočutia svedkov a posúdenia ďalších dôkazov týkajúcich sa zistenia technického stavu osobného motorového vozidla. Spomínaná skutková   zložitosť   veci   však   nemôže   ospravedlniť   nečinnosť   okresného   súdu   v   konaní o žalobe sťažovateľa.

2. Správanie sťažovateľa   ako účastníka   konania ústavný súd   hodnotí   ako aktívne a súčinnostné, sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní, označoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a počas celej doby konania bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní. Námietku okresného súdu, že „Sťažovateľ nevyužil právo podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov,   nepodal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   ktorá   by   bola   zapísaná do reg. Spr   a   riešená   predsedom   súdu (...)“ ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože z obsahu   spisu   vyplýva,   že   jeho   podanie   doručené   28. júna 2006   možno   považovať vzhľadom   na   jeho   obsah   ako   žiadosť   o   urýchlenie   konania,   aj   keď   nebolo   adresované predsedovi okresného súdu.

Aj keď okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že „Prieťahy v konaní podľa názoru súdu spôsobil žalobca, keď na každom pojednávaní podával k žalobe nové písomné   podanie (...)“,   ústavný   súd jeho   vyjadrenie nemohol   akceptovať. Ústavný   súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil (podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, návrhy na pristúpenie ďalších účastníkov, na mimosúdne urovnanie sporu, návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku a vydanie opravného uznesenia, odvolania proti rozsudku okresného súdu   a   uzneseniu   o   nepripustení   ďalšieho   účastníka   a   pod.).   V   dôsledku   uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   však   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju judikatúru však k tomu poznamenáva, že také procesné návrhy sú procesným právom účastníka konania, ale nemôžu   byť   dôvodom   pre   nekonanie   v   merite   veci   (podobne   napr.   IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným prieťahom, vzal ústavný súd do úvahy okolnosti prípadu a zistil, že i keď okresný súd vykonával úkony priebežne a ústavný súd nezistil väčšie obdobia nečinnosti ako   12   mesiacov,   resp.   5   mesiacov   (napr.   22. júna 2005,   keď   okresný   súd   odročil pojednávanie   na   neurčito   z   dôvodu   predloženia   navrhovaných   dôkazov   zo   strany žalovaného,   do   1. júna 2006,   keď   určil   termín   pojednávania   na   26. jún 2006, resp. od 4. júna 2004,   keď   zastavil   konanie   o   vydanie   predbežného   opatrenia, až do 19. októbra 2004, keď určil termín pojednávania na 5. november 2004), efektívnosť jeho úkonov však nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Okresný súd síce osemkrát   pojednával,   vykonal   aj   dokazovanie   vo   veci,   ale   dosiaľ   vo   veci   právoplatne nerozhodol, pretože jeho rozhodnutie zo 4. júla 2006 dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Hoci   okresný   súd   predmetný   spis   predložil   9.   októbra   2006   odvolaciemu   súdu, tento ho   30. apríla 2007   vrátil   prvostupňovému   súdu   ako   predčasne   predložený,   pretože okresný súd dosiaľ nerozhodol o návrhoch sťažovateľa na vydanie dopĺňacieho rozsudku, opravného uznesenia, na opravu odôvodnenia rozsudku a opravu chýb v písaní a počítaní.

V okolnostiach tohto prípadu teda konanie okresného súdu bolo neefektívne, čo malo za následok zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie označených práv sťažovateľa.

Preto ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že „súd vo veci postupoval štandardne bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na zistenú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 6 C 46/04, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 46/04, berúc do úvahy nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu a tiež povahu veci,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, preto vo zvyšnej časti žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. K.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola   16 381 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) urobené v roku 2006 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   sume   2   730 Sk   (za   jeden   úkon právnej služby) a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 5 788 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007