znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 127/06

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   doc.   JUDr.   Ľ.   L.,   CSc.,   B.,   zastúpeného   advokátom doc. JUDr. J.   K.,   CSc.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 177/95 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo doc.   JUDr.   Ľ.   L., CSc.,   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 177/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Doc. JUDr. Ľ. L., CSc., n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Doc. JUDr. Ľ. L., CSc.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 560 Sk (slovom päťtisícpäťstošesťdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Dolný Kubín   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   doc. JUDr.   J.   K.,   CSc., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti doc. JUDr. Ľ. L., CSc., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 10. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť   doc.   JUDr.   Ľ.   L.,   CSc.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   porušenie   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 177/95.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   okresný   súd   neprerokoval   jeho   vec (sp. zn. 8 C 177/95), ktorú podal 20. februára 1995, v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.   V tomto   ohľade   poukázal   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol 21. februára   2006,   keď   rozsudkom   zamietol   jeho   žalobu,   pričom   rozsudok   nebol sťažovateľovi ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu doručený.

Sťažovateľ podal 30. novembra 1998 a 24. mája 1999 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu mu v odpovedi z 2. februára 1999 oznámil, že jeho sťažnosť je dôvodná, neboli však vykonané žiadne opatrenia na odstránenie vzniknutých prieťahov.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   177/95   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že „...sťažovateľ nemohol užívať jeho rodinný dom alebo dať ho do užívania inej osobe. Tým vznikla sťažovateľovi majetková ujma, ktorá ma svoj pôvod v porušení jeho práv konaním Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne,   ktoré   trvá   viac   ako   11   rokov.   Sťažovateľ   vykonáva funkciu vedecko-pedagogického pracovníka podieľajúceho sa na plnení úloh vyplývajúcich mu   nielen   z vyučovacieho   procesu   ale   aj   z   vedeckej   činnosti.   Výkon   uvedených   funkcií vyžaduje permanentné oboznamovanie sa s modernými vedeckými poznatkami a to aj cestou dlhodobejších stáží v zahraničí. Vzhľadom k tomu, že počas celého trvania sporu nemohol sťažovateľ predpokladať kedy nariadi Okresný súd v Dolnom Kubíne pojednávanie, a aby nezadal príčinu prieťahov v konaní súdu, bol nútený odmietnuť plánované študijné cesty v zahraničí.“

4. Sťažovateľ a poverená predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   z   písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   177/95   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

1.   Okresnému   súdu   bola   20.   februára   1995   doručená   žaloba   sťažovateľa   ako navrhovateľa   v   I.   rade   na   uvedenie   veci   do   pôvodného   stavu   s prílohami   a čiastočnou úhradou   súdneho   poplatku.   Ďalšia   čiastočná   úhrada   súdneho   poplatku   bola   doručená 4. apríla   1995.   V priebehu   konania   sťažovateľ   upravil   petit   žaloby   tak,   že   sa   domáhal zaplatenia   368   620   Sk   titulom   náhrady   škody   spolu   s   3   %   poplatkom   z omeškania a náhradou trov konania.

Okresný súd nariadil 15. augusta 1995 termín pojednávania na 18. september 1995. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 18. septembra 1995 právny zástupca odporcu osobne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z osobných dôvodov (účasť na pohrebe) a požiadal o jeho odročenie. Pojednávanie nariadené na 18. september 1995 bolo uznesením odročené na 2. november 1995.

Na   pojednávaní   2.   novembra   1995   vypovedali   účastníci   konania,   okresný   súd uznesením   pripustil   zmenu   petitu   žaloby   a   pojednávanie   bolo   uznesením   odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ a navrhovateľ v II. rade v určenej lehote upresnia petit žaloby   pod   hrozbou   zastavenia   konania.   Zmena   petitu   žaloby   bola   okresnému   súdu doručená 9. novembra 1995. Okresný súd vydal 13. novembra 1998 pokyn na doručenie zmeny petitu žaloby právnemu zástupcovi odporcu.

Okresný súd prípisom z 27. januára 1999 vyzval sťažovateľa, aby upresnil námietku zaujatosti vznesenú proti zákonnému sudcovi, a zaslal mu aj stanovisko odporcu k žalobe. Okresnému   súdu   bolo   12.   februára   1999   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa   k námietke zaujatosti vznesenej proti sudcom okresného súdu. Sudcovia okresného súdu sa k námietke zaujatosti   vyjadrili   18.   až   26.   februára   1999.   Okresný   súd   zaslal   posudzovaný   spis Krajskému   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“),   aby   rozhodol   o vylúčení   sudcov z rozhodovania v predmetnej veci.

Krajský súd uznesením č. k. 23 Nc 63/99-47 z 31. marca 1999 rozhodol o nevylúčení sudcov   z   prerokúvania   a   rozhodovania   danej   veci.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 21. mája 1999. Okresný súd vydal 26. mája 1999 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu   účastníkom   konania a nariadil   termín pojednávania na 22. jún 1999.   Okresný súd prípismi z 26.   mája   1999   zároveň   vyžiadal   súvisiace   spisy   od   Okresného   úradu   T., katastrálneho   odboru,   a   vydal   pokyn   na   pripojenie   spisov   okresného   súdu sp. zn. Nc 1148/92, 5 C 977/93 a D 1/92.

Právny   zástupca   odporcu   k predmetu   konania   doručil   vyjadrenie   4.   júna   1999. Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   3.   júna   1999   vyjadrenie   a písomnosti   týkajúce   sa predmetu konania. Na pojednávaní 22. júna 1999 okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu   žaloby   a vykonal   výsluchy   účastníkov   konania,   pričom   konanie   bolo   vo   vzťahu k navrhovateľovi v II. rade uznesením okresného súdu č. k. 8 C 177/95-98 z 22. júna 1999 zastavené z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku. Pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Okresnému   súdu   bola   26.   novembra   1999   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu odporcu   o nariadenie   pojednávania.   Okresný   súd   nariadil   8.   júna   2000   termín   ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom na 21. jún 2000. Okresný súd nariadil 18. júla 2000 termín pojednávania na 10. august 2000. Okresný súd vyzval prípisom z 19. júla 2000 Okresný úrad   T.   o poskytnutie   informácie   týkajúcej   sa   predmetu   konania.   Na   pojednávaní 10. augusta   2000   vypovedali   účastníci   konania,   boli   vykonané   výsluchy   svedkov a uznesením bolo dokazovanie vyhlásené za skončené.

Okresný   súd   rozsudkom   z   10.   augusta   2000   návrh   sťažovateľa   a navrhovateľa v II. rade zamietol a zaviazal ich uhradiť odporcovi trovy konania. Okresnému súdu bolo 11. augusta 2000 doručené odvolanie odporcu proti uzneseniu č. k. 8 C 177/95-98 z 22. júna 1999, ktoré mu bolo doručené na pojednávaní 10. augusta 2000. Okresnému súdu bolo 25. septembra   2000   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   a odvolanie navrhovateľa v II. rade proti rozsudku v časti týkajúcej sa trov konania.

Okresný   súd   vydal   10.   októbra   2000   pokyn   na   doručenie   odvolaní   sťažovateľa a navrhovateľa   v II.   rade   odporcovi.   Okresnému   súdu   bolo   25.   októbra   2000   doručené stanovisko právneho zástupcu odporcu k odvolaniam navrhovateľov a 2. novembra 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie navrhovateľa v II. rade k stanovisku odporcu. Okresný súd uznesením 21. decembra 2000 určil trovy ohliadky vykonanej 21. júna 2000 a upravil učtáreň okresného súdu uskutočniť prevod finančných prostriedkov z depozitného účtu na bežný účet okresného súdu v určenej lehote. Okresný súd vydal 30. novembra 2000 pokyn   na   predloženie   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľa a navrhovateľa v II. rade. Spis bol doručený krajskému súdu 12. marca 2001.

Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 673/01 z 30. apríla 2001 rozsudok okresného súdu   č.   k.   8   C   177/95-109   z 10.   augusta   2000   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Spis bol   okresnému   súdu   vrátený   3.   augusta   2001.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 23 Co 674/01 z 30. apríla 2001 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 177/95-98 z 22. júna 1999. Okresný súd vydal 30. januára 2002 pokyn na doručenie oboch uznesení krajského súdu účastníkom konania. Okresnému súdu boli 13. januára 2004 a 7. júna 2004 doručené   žiadosti   právneho   zástupcu   odporcu   o nariadenie   pojednávania   v danej   veci. Okresný súd prípisom z 9. júna 2004 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, že termín pojednávania v predmetnej veci bude stanovený v mesiacoch september - október 2004.

Okresný   súd   doplňujúcim   uznesením   z   21.   júla   2005   rozhodol,   že   navrhovateľ v II. rade   je   povinný   uhradiť   odporcovi   trovy   konania.   Proti   tomuto   uzneseniu   bolo okresnému súdu 2. septembra 2005 doručené odvolanie navrhovateľa v II. rade. Okresný súd vydal 5. septembra 2005 pokyn na doručenie predmetného odvolania odporcovi a spis bol 8. septembra 2005 doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajskému súdu bolo 9. septembra 2005 doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporcu k odvolaniu navrhovateľa v II. rade.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 399/05 z 28. októbra 2005 zmenil doplňujúce uznesenie okresného súdu z 21. júla 2005 tak, že zaviazal navrhovateľa v II. rade uhradiť odporcovi   trovy   konania   v zmenenej   výške.   Súdny   spis   bol   9.   januára   2006   vrátený okresnému súdu, ktorý vydal pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania. Okresný súd nariadil 30. januára 2006 termín pojednávania na 21. február 2006. Okresný súd uznesením zo 7. februára 2006 vrátil navrhovateľovi v II. rade súdny poplatok. Okresnému súdu bol 20. februára 2006 doručený návrh sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku za podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu z 10. augusta 2000.

Na pojednávaní 21. februára 2006 bol oboznámený obsah súdneho spisu. Okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu žalobného návrhu a vyhlásil dokazovanie za skončené a rozsudkom z 21. februára 2006 návrh zamietol. Okresnému súdu boli 23. februára 2006 právnym zástupcom odporcu doručené vyčíslené trovy právneho zastúpenia. Zákonný sudca požiadal   prípisom   z   21.   marca   2006   o   predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie   rozsudku v predmetnej veci, s čím predseda okresného súdu súhlasil.

Okresnému   súdu   bolo   20.   apríla   2006   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku. Spis bol 24. apríla 2006 doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vydal 28. apríla 2006 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa odporcovi na vyjadrenie   a 19.   júna   2006   stanovil   termín   pojednávania   na   12.   september   2006. Na pojednávaní 12. septembra 2006 vypovedali účastníci konania, krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 192/2006 z 12. septembra 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu a zaviazal sťažovateľa   uhradiť   odporcovi   trovy   konania.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 11. decembra 2006. Okresný súd vydal 13. decembra 2006 pokyn na doručenie rozsudku krajského súdu účastníkom konania.

2.   Poverená   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   č.   Spr.   636/06 z 29. decembra 2006 uviedla, že „návrh v uvedenej veci bol podaný na tunajší súd 20. 2. 1995. (...) pôvodný zákonný sudca v tejto veci“ bol „JUDr. V. (...). Ku dňu 1. 1. 1997 vznikol   Okresný   súd   Námestovo   a   zanikla   pobočka   Okresného   súdu   Dolný   Kubín v Námestove, kde následne zákonným sudcom (...) vo veci sa stal JUDr. Š. Z.. (...) V júli 2001 sa vo veci stal zákonným sudcom JUDr. R. P.. (...) musím konštatovať, že vo veci nebola zabezpečená požadovaná plynulosť konania. (...) V senáte (...)“ (JUDr. R. P.) „sa nachádzalo   veľké   množstvo   neskončených   civilných   a   exekučných   vecí,   ako aj   vecí týkajúcich   sa   výkonu   rozhodnutia   a okrem   toho   sám   vybavoval   celú   agendu   vecí starostlivosti súdu o maloletých. Nebolo v jeho silách zabezpečiť plynulosť vykonávania všetkých úkonov v každej konkrétnej veci.“

3. Právny zástupca sťažovateľa na toto vyjadrenie okresného súdu nereagoval.

III.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom   zriadeným   zákonom...,   v   konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 177/95.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu k stavu právnej istoty účastníka konania dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci alebo iný zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (II. ÚS 219/04).

1.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02)   zohľadňuje tri   základné kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o návrhu   na   náhradu   škody),   ktoré   sa   začalo 20. februára 1995,   teda   pred   viac ako 11 rokmi.   V konaní sa   uskutočnili pojednávania na okresnom   súde   a   krajskom   súde   a   k   dnešnému   dňu   je   právoplatne   skončené. Rozhodovanie   súdu   o týchto   otázkach   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, a preto vec nemožno posúdiť ako právne zložitú.

Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sp. zn. 8 C 177/95 a postupu okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd konštatuje, že právna a ani faktická náročnosť neboli príčinou doterajšej dĺžky konania.

1.2   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto   súvislosti   nezistil   žiadnu   podstatnú   okolnosť   v správaní   sťažovateľa,   ktorou   by prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ podal 30. novembra 1998 sťažnosť na prieťahy v konaní, čím   dal najavo nespokojnosť s rýchlosťou   priebehu predmetného konania.

1.3   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľa, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka (napr. rozhodnutia II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 2. novembra 1995 (súdne pojednávanie vo veci) do 13. novembra 1998 (pokyn na doručenie zmeny žalobného návrhu odporcovi) v trvaní vyše 36 mesiacov, t. j. vyše troch rokov a 11 dní, keď bol okresný súd nečinný, resp. nevykonával   úkony   smerujúce   k rýchlemu   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľ nachádza. Ďalej k prieťahom na okresnom súde došlo v čase od 3. augusta 2001 (vrátený súdny spis z krajského súdu) do 30. januára 2002 (pokyn na doručenie uznesení krajského súdu účastníkom konania) v trvaní 5 mesiacov a 27 dní. K ďalším prieťahom v konaní došlo v čase od 31. januára 2002 do 15. júla 2005 (vydané doplňujúce uznesenie o úhrade   trov   konania)   v trvaní   3   rokov   a   7   a pol   mesiaca.   Zistené   prieťahy   v súdnom konaní sp. zn. 8 C 177/95 vedenom okresným súdom predstavujú viac ako 7 rokov.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Ústavný súd nemohol prikázať okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, lebo konanie bolo právoplatne skončené. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľa v časti, v ktorej žiadal, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 177/95 bez prieťahov, nevyhovel (pozri bod 4 výroku).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   priznať primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   80   000   Sk z dôvodov   uvedených   v   I.   časti   odôvodnenia   nálezu,   z   ktorých   musel   ústavný   súd pri svojom rozhodovaní vychádzať.

Ústavný   súd   má   v čl.   127   ods.   3   ústavy   priznanú   právomoc   priznať   „primerané finančné zadosťučinenie“, ktoré nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy. Primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či   už za   skutočnú   škodu   alebo za   ušlý   zisk.   Jazykovým   výkladom   možno   odvodiť,   že „primerané   finančné   zadosťučinenie“   znamená   zadosťučinenie,   ktoré   sa   poskytne v peniazoch a v sume, ktorá je primeraná. Primeranosť spočíva v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním. S prihliadnutím na to, že ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa má poskytnúť podľa výslovnej úpravy ústavy, možno odvodiť, že hodnotou, na ktorej vznikla ujma, má byť základné právo alebo sloboda,   a že   protiprávne   správanie   možno   stotožniť   so   správaním   odporujúcim   ústave. Primerané   finančné   zadosťučinenie   nie   je   zhodné   s odškodnením;   vznik   právne významného   dôvodu   na   odškodnenie   nevylučuje,   že   za   to   isté   správanie   sa   prizná   aj primerané finančné zadosťučinenie. Naopak, ak právo na odškodné podľa právnej úpravy nevznikne,   nie   je   tým   vylúčená   možnosť   poskytnutia   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   je   sankciou,   ktorú   ústavný   súd   ako orgán   ochrany   ústavnosti   po   vlastnej   úvahe   môže   uložiť   orgánu   verejnej   moci,   ktorý vo svojej činnosti nedbá na dodržovanie ústavného práva.

Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je   náhrada   nemajetkovej   ujmy,   a   nie   prípadná   náhrada   škody“   (III.   ÚS   75/01)   alebo „Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody“ (IV. ÚS 15/03) alebo „Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha (...). Dôvodom nemôže byť len výška sumy uplatnenej v spore, ktorá   navyše   bola   sťažovateľke   priznaná.   Preto   ústavný   súd   primerané   finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal“ (II. ÚS 36/02).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   (ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   advokátom) odôvodnil priznanie finančného zadosťučinenia iba tým, že „...sťažovateľ nemohol užívať jeho rodinný dom alebo dať ho do užívania inej osobe. Tým vynikla sťažovateľovi majetková ujma,   ktorá   ma   svoj   pôvod   v porušení   jeho   práv   konaním   Okresného   súdu   v Dolnom Kubíne, ktoré trvá viac ako 11 rokov“ a „vzhľadom k tomu, že počas celého trvania sporu nemohol   sťažovateľ   predpokladať   kedy   nariadi   Okresný   súd   v   Dolnom   Kubíne pojednávanie,   a aby   nezadal   príčinu   prieťahov   v   konaní   súdu,   bol   nútený   odmietnuť plánované   študijné   cesty   v   zahraničí“, teda   výslovne   uviedol,   z   akých   dôvodov   sa   ho domáha (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom ide o dôvody podmieňujúce prípadne priznanie náhrady škody (čl. 46 ods. 3 ústavy), o ktorej ústavný súd primárne nerozhoduje, a preto primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania   a   spísanie   sťažnosti 17. marca 2006.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   je   jedna   šestina z výpočtového základu 16 381 Sk, t. j. 2 730 Sk. Takto stanovená tarifná odmena spolu s režijným paušálom 164 Sk predstavuje sumu 2 894 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za dva úkony právnych služieb) predstavuje celkovú sumu 5 560 Sk.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd v tejto časti   rozhodol   tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.