znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 127/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RINGIER   Slovakia,   a.   s.,   so   sídlom   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky,   základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 238/04 zo 17. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RINGIER Slovakia, a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2005 doručená sťažnosť RINGIER Slovakia, a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   10   Co   238/04   zo 17.   decembra   2004 o pripustení zmeny návrhu na začatie konania v konaní žalobcu v 1. rade Ľ. P. a v 2. rade mal. D. P. proti sťažovateľovi ako odporcovi o ochranu osobnosti.

Podľa tvrdenia sťažovateľky na pojednávaní konanom 17. decembra 2004 krajský súd   pripustil   zmenu   návrhu   na   začatie   konania   v zmysle   návrhu   žalobcov.   V dôsledku pripustenia   zmeny   návrhu   krajský   súd   prvostupňový   rozsudok,   ktorým   bola   žaloba o ochranu osobnosti zamietnutá, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Podľa názoru sťažovateľky jediným dôvodom zrušenia prvostupňového rozsudku bolo to, že odvolací súd pripustil zmenu žaloby, v dôsledku čoho bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.  

Podľa sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 238/04 zo 17. decembra 2004 o pripustení zmeny návrhu na začatie konania porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k návrhu na zmenu žaloby, jediným dôvodom na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa bola zmena návrhu na začatie konania a podľa názoru sťažovateľky týmto úkonom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, keďže sa vec vrátila súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 10 Co 238/04 porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   neumožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k podaniu   o zmene návrhu   pred   vydaním   uznesenia   o pripustení   zmeny   návrhu   a tým,   že   vydal   uznesenie o zmene návrhu.

2.   Uznesenie Krajského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   10 Co   238/04   zo 17.   12.   2004 o pripustení zmeny návrhu sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   vyzval   krajský   súd   na   zaslanie   predmetného   súdneho   spisu.   Spis krajského súdu spolu s vyjadrením predsedníčky krajského súdu bol doručený ústavnému súdu 11. apríla 2005. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení uvádza, že zákonný sudca je   toho   názoru,   že   boli   dodržané   všetky   procesné   podmienky   konania   a rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že jediným dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa bolo pripustenie zmeny návrhu v odvolacom konaní. Dôvodom na zrušenie rozsudku boli dôvody uvedené v zrušujúcom   rozhodnutí.   Podľa   názoru   podpredsedníčky   krajského   súdu   nedošlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   §   211   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   pre   konanie na odvolacom   súde   platia   primerane   ustanovenia   o konaní   pred   súdom   prvého   stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné.

Podľa § 95 ods. 1 OSP navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa § 95 ods. 1 OSP súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho priebehu   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o zmenenom   návrhu.   V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej   zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade,   ak ústavný súd   nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   sťažovateľ   (I.   ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba v tom,   že   osobám   nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho uplatnení. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej   republiky.   Každé   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je   v rozpore so zákonom,   je   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu (I. ÚS 26/1994).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).   Judikatúra   ústavného súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka, či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Právo   na   spravodlivý   proces   v sebe   zahŕňa   právo   na   prístup   k súdu   a k nemu sa pripájajú   záruky   ustanovené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu   súdu a vedenie   konania.   To   všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci. Právo na spravodlivý proces implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní s každým   dokladom   alebo   návrhom   predloženým   súdom   druhou   stranou   a možnosť sa k nemu vyjadriť.

Na základe sťažnosti a na základe vyžiadaného spisu krajského súdu dospel ústavný súd   k záveru,   že   v konaní krajského   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co   238/04   nedošlo k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   namieta   sťažovateľka   tým, že pripustenie zmeny návrhu na začatie konania bolo neefektívne a v rozpore s ústavou. V konaní na krajskom súde sa vo veci robili úkony bez zbytočných prieťahov, krajský súd konal priebežne, pripustenie zmeny návrhu na začatie konania nemožno považovať za úkon neefektívny,   čo   vylučuje   záver,   že   v konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pripustenie zmeny návrhu na začatie   konania   nebolo   v rozpore   so   zásadou   procesnej   ekonómie   s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania. Taktiež nedošlo ani k porušeniu základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru. Právny zástupca sťažovateľky   v sťažnosti   namieta   iba   porušenie   základných   práv   krajským   súdom. Teda nenamieta   zbytočné   prieťahy   v konaní   prvostupňového   súdu.   Vzhľadom   na   to, že podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   petitom   návrhu na začatie konania, zaoberal sa iba prípadnými prieťahmi v konaní krajského súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných základných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zo zápisnice krajského súdu z pojednávania konaného dňa 17. decembra 2004 vyplýva, že právnemu zástupcovi odporcu bola doručená zmena návrhu na začatie konania, teda nie je pravda, že by o tomto návrhu žalobcu sťažovateľka nevedela, resp. sa k nemu nemohla vyjadriť. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky,   že   jediným   dôvodom   na   zrušenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   bolo pripustenie zmeny návrhu na začatie konania, toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 Co 238/04 zo 17. decembra 2004 dôvodom na zrušenie bolo to, že odvolanie navrhovateľov považoval krajský súd za dôvodné. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého návrh nie je dôvodný, keďže navrhovatelia sa domáhajú zaplatenia náhrady za nemajetkovú ujmu v peniazoch z dôvodu, že došlo k zásahu do osobnostnej sféry zomrelého manžela a otca,   takže   poskytnutie   peňažného   zadosťučinenia   navrhovateľom   by stratilo   svoju satisfakčnú funkciu, ktorou je zmiernenie následkov ujmy práve zomrelej fyzickej osoby, a z tohto   dôvodu   prvostupňový   súd   upustil   od   vykonávania   ďalšieho   dokazovania   ako dokazovania nadbytočného. Podľa názoru odvolacieho súdu návrh na začatie konania bol neurčitý a nepresný a na odstránenie tohto nedostatku bol prvostupňový súd povinný vyzvať navrhovateľov.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je   rozsudok   prvostupňového   súdu nepreskúmateľný   pre   nedostatočné   a nezrozumiteľné   odôvodnenie.   Ďalej   odvolací   súd poukazuje na to, že aj počas druhostupňového konania je možné pripustiť zmenu návrhu na začatie konania a povinnosťou súdu je o tejto zmene rozhodnúť, ak to nie je v rozpore so zásadou   procesnej   ekonómie   s prihliadnutím   na   výsledky   vykonaného   dokazovania. Z tohto   dôvodu   odvolací   súd   pripustil   zmenu   návrhu   na   začatie   konania.   Z uvedeného vyplýva, že jediným dôvodom na zrušenie prvostupňového rozsudku nebolo iba pripustenie zmeny návrhu na začatie konania, ale hlavne vyššie uvedené dôvody. Vzhľadom na to základné práva označené sťažovateľkou porušené neboli.

Sťažovateľka v podstate namieta, že došlo k porušeniu jej práv (čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods.   3,   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru)   preto,   lebo   krajský   súd   zrušil rozsudok okresného   súdu   znejúci   v prospech   sťažovateľky   neodôvodnene,   keď   predtým neodôvodnene pripustil zmenu návrhu navrhovateľov, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť.

Aj   keby   bolo   tvrdenie   sťažovateľky   o nemožnosti   vyjadriť   sa   k zmene   návrhu pravdivé,   ňou   označené   práva   nemohli   byť porušené,   lebo   krajský   súd   zrušil   rozsudok okresného súdu zo širších   dôvodov,   ako tvrdí sťažovateľka, vec nie je súdne skončená a sťažovateľka môže realizovať ňou označené práva v ďalšom priebehu súdneho konania.

V súčasnosti nemožno zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti odstrániť. Preto ústavný súd neskúmal splnenie ostatných procesných podmienok.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005