znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 127/04-8Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   D., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 21 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajskej   prokuratúry   Trenčín   č.   k. 1 KPt 231/04-5 z 3. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2004 doručená sťažnosť M. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 KPt 231/04-5 z 3. marca 2004.

Sťažovateľ uviedol, že na základe uznesenia Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k. 11 C 294/01-24 z 28.   februára 2002, ktorým   bol schválený zmier uzavretý medzi ním a jeho bývalou manželkou V. P. ako účastníkmi konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, došlo k zrušeniu práva spoločného nájmu účastníkov konania k bytu   nachádzajúcemu   sa   v P.   v bytovom   dome   s tým,   že   navrhovateľka   sa   zaviazala zabezpečiť pre sťažovateľa (v konaní pred okresným súdom odporcu) bytovú náhradu vo forme   náhradného   bytu   a sťažovateľ   sa   zaviazal   vysťahovať   sa   z predmetného   bytu   po zabezpečení bytovej náhrady. Podľa sťažovateľa však navrhovateľka uzavrela 12. februára 2003 dohodu o výmene bytu, v súvislosti s ktorou sa mala nová nájomníčka Z. P. zaviazať, že sťažovateľovi zabezpečí náhradný byt. Namiesto toho sa však pokúsila 18. februára 2003 do predmetného bytu nasťahovať ďalšie dve osoby. Následne po vzájomnej dohode Z. P. s priateľom   bývalej   manželky   sťažovateľa   Ing. J.   K.   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť k násilnému vniknutiu Ing. J. K. do predmetného bytu, v ktorom sťažovateľ dosiaľ býva. Malo sa tak stať vylomením vchodových dverí uvedeného bytu, čím vznikla sťažovateľovi škoda vo výške 10 767 Sk. Sťažovateľ reagoval podaním trestného oznámenia, na základe ktorého   príslušný   policajný   orgán   uznesením   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Prievidza ČVS: ORP-160/PD-2003 z 21. februára 2003 začal v uvedenej veci podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Okresná prokuratúra Prievidza   (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č.   k. 1 Pv 302/2003-14 z 22. októbra 2003 trestné stíhanie v uvedenej veci podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila „(...) pretože nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci“ (...).

Sťažovateľ podal 16. januára 2004 proti tomuto rozhodnutiu okresnej prokuratúry (ktoré mu bolo doručené 15. januára 2004) sťažnosť. Krajská prokuratúra uznesením č. k. 1 KPt 231/04-5 z 3. marca 2004 sťažnosť sťažovateľa zamietla podľa § 148 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako podanú neoprávnenou osobou.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   namieta: „S   takýmto   rozhodnutím Krajskej prokuratúry sa nemôžem zmieriť, pretože Ing. J. K. sa dňa 21. II. 2003 násilím – vykopnutím   vchodových   dverí   dostal   počas   mojej   neprítomnosti   do   môjho   bytu   čím   sa dopustil   porušenia   Čl.   21   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a aj   trestného   činu porušovania   domovej   slobody   podľa   §   238   ods.   1   a 2   Tr.   zákona.   Je   pre   mňa nepochopiteľné, že prokuratúra takýto závažný trestný čin nestíha.“

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto   rozhodol: „Ústavný   súd konštatuje,   že   uznesením   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   č.   1   KPt   231/04-5   zo   dňa 3. 3. 2004 bol porušený Čl. 21 ods. 1 na škodu sťažovateľa. Uznesenie Krajskej prokuratúry preto vyhlasuje za neplatné a ukladá prokuratúre, aby v trestnom konaní proti Ing. J. K. pre trestný čin podľa § - u 238 ods. 1 a 2 Tr. z. pokračovala.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia uznesením krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 231/04-5 z 3. marca 2004, ktorým zamietla sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   č.   k.   1   Pv   302/2003-14 z 22. októbra   2003   o zastavení   trestného   stíhania   v trestnej   veci   porušovania   domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť sťažovateľom popísaným spôsobom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo (§ 35 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov (§ 35 ods. 3 zákona o prokuratúre).

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh (vrátane pokynu na začatie trestného stíhania vo veci, resp. pokynu na začatie trestného stíhania osôb podozrivých zo spáchania trestného činu).

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre poskytuje sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet v zmysle § 31 až § 36 uvedeného zákona, ktorým sa mohol domáhať preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry v predmetnej trestnej veci, pokiaľ bol toho názoru, že o zastavení trestného stíhania, resp. zamietnutí opravného prostriedku, rozhodli nezákonne, v dôsledku čoho malo dôjsť (ako namietal) k porušeniu jeho základného práva na nedotknuteľnosť obydlia. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc generálneho   prokurátora   záväzným   pokynom   nariadiť   začatie   trestného   stíhania v predmetnej   veci   aj   napriek   rozhodnutiu   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry (keďže trestné stíhanie nebolo vedené proti konkrétnej   osobe ako obvinenému, ale išlo o trestné stíhanie „vo veci“), ak by na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že ich postup alebo označené rozhodnutia boli v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ   však   podnet   v zmysle   §   31   až   §   36   zákona   o prokuratúre   bez preukázateľne závažného dôvodu nevyužil, ale obrátil sa priamo na ústavný súd, v dôsledku čoho   bola   jeho   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného dôvodu už nebolo potrebné, aby sa ústavný súd podrobnejšie zaoberal otázkou,   či   s prihliadnutím   na   okolnosti   uvedeného   prípadu   môže   z ústavných   garancií poskytovaných čl. 21 ods. 1 ústavy vyplynúť sťažovateľovo „právo na trestné stíhanie“. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 28. apríla 2004