znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 127/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. V. B., bytom P. B., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. M., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 46/00 na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2003 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   Ing.   V.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 46/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 127/03-19 zo 4. júna 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. V. B., bytom P. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. M., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 46/00.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že v konaní sp. zn. 3 C 46/00 vedenom na okresnom súde   je účastníčkou   konania – odporkyňou. Navrhovatelia sa   v tomto konaní návrhom z 21. januára 2000 domáhali určenia, že do dedičstva po ich nebohej matke patrí aj nehnuteľnosť dom a prislúchajúci pozemok parcely o výmere 800 m2 v katastrálnom území P.   (ďalej   len   „nehnuteľnosť“).   Okresný   súd   na   pojednávaní   4. mája   2000   odročil   toto konanie na neurčito. Ďalšie pojednávanie sa na okresnom súde uskutočnilo 8. novembra 2000.   Sťažovateľka   na   ňom   namietla   pravosť   svojho   podpisu   na   podľa   nej   iba   údajne uzatvorenej   kúpnej   zmluve.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   3   C   46/00-44   zaviazal sťažovateľku   zaplatiť   preddavok   10   000   Sk   na   trovy   znaleckého   dokazovania   vo   veci pravosti   podpisu,   proti   ktorému   podala   odvolanie,   a následne   ďalším   uznesením   č.   k. 3 C 46/00-95 z 28. mája 2001 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   4   Co   380/01-100   z 31.   júla 2001   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   ďalej v predmetnej veci uznesením č. k. 3 C 46/00-114 zo 4. decembra 2001 uložil sťažovateľke, aby sa do právoplatného skončenia predmetnej veci zdržala konania, ktorým by poškodila, zaťažila,   scudzila   nehnuteľnosť.   Sťažovateľka   22.   decembra   2001   podala   voči   tomuto uzneseniu   odvolanie.   V období   od   4.   decembra   2001   do   6.   novembra   2002   podľa sťažovateľky   okresný   súd   v predmetnej   veci   nekonal.   Okresný   súd   ju   až   listom   č.   k. 3 C 46/00-129 zo 6. novembra 2002 vyzval na zaslanie oznámenia o výške jej mesačných nákladov   súvisiacich   s užívaním   bytu.   Sťažnosťou   zo 16.   decembra   2002   adresovanou krajskému   súdu,   označenou   „Námietka   predpojatosti   zákonného   sudcu“   sťažovateľka namietala prieťahy v konaní v predmetnej veci. O vybavení jej sťažnosti však zo strany krajského súdu nedostala žiadnu odpoveď. Následne 12. marca 2003 podala sťažovateľka sťažnosť   na prieťahy   v konaní vo   veci   sp.   zn.   3   C 46/00   adresovanú   do   rúk   predsedu okresného   súdu.   Odpoveď   predsedu   okresného   súdu   na   spomínanú   sťažnosť   bola sťažovateľke   doručená   20. marca   2003.   Z obsahu   tejto   odpovede   vyplýva,   že   podľa predsedu   okresného   súdu   v predmetnej   veci   zo   strany   sudcu   nedošlo   k subjektívnym prieťahom a vo veci sa koná.

Vo   svojej   sťažnosti   sa   sťažovateľka   vyjadrila   aj   k zložitosti   prejednávanej   veci. Podľa   jej   názoru: „(...)   Právna   podstata   sporu   je   jednoznačná,   právna   úprava   tiež. Prekážkou rozhodnutia vo veci je nečinnosť Okresného súdu v Považskej Bystrici v období, ako   je   to   vyššie   uvedené.“ Sťažovateľka   sa   voči   okresnému   súdu   správa   podľa   svojho vyjadrenia „ústretovo“ a jej správanie podľa nej rozhodne nie je príčinou, pre ktorú okresný súd ešte vo veci nerozhodol. Naproti tomu dlhodobá nečinnosť okresného súdu, ako aj jednotlivé úkony súdu v priebehu tohto konania oddialili podľa nej rozhodnutie vo veci samej a dávajú jednoznačne najavo, že vec sa neprejednáva bez zbytočných prieťahov.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej ústavnému súdu 17. apríla 2003 žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 46/00 právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu,   aby   o návrhu   sťažovateľky „urýchlene   rozhodol“, a aby   zaviazal   okresný   súd prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky do jedného mesiaca od vydania   nálezu   zaplatiť   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 75 000 Sk. Sťažovateľka taktiež požiadala ústavný súd, aby zaviazal okresný súd nahradiť jej trovy konania do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne.

Vo   svojej sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   17.   apríla   2003   zdôvodnila požadované finančné zadosťučinenie nasledovne: „(...) Keďže sťažovateľka musela svoj byt a auto pre finančné dôvody vyplývajúce z jej veľmi zlého zdravotného stavu v roku 2002 predať,   zostala   bývať   v podnájme.   Nehnuteľnosti,   o ktorých   sa   koná,   mali   zabezpečiť sťažovateľke bývanie. Zatiaľ nielen že nezabezpečujú, čím jej vznikajú mimoriadne vysoké výdavky súvisiace s platením nájomného, ale aj chátrajú. (...) Finančné zadosťučinenie je minimálnou sumou na odstránenie škody na nehnuteľnostiach, o ktorých sa vo veci koná a tiež na úhradu nákladov súvisiacich so zabezpečením bývania.“

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   taktiež   fotokópiu   listu   č.   Spr.   1412/03 z 20. marca   2003   preukazujúceho   využitie   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Právna zástupkyňa sťažovateľky listom zo 7. júla 2003 ústavnému súdu oznámila, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní vo veci samej.

Okresný súd vo svojom písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 513/03 zo 4. augusta 2003   uviedol: „(...)   Sťažnosť   považujeme   za   neopodstatnenú.   Zo   strany   sudcu   nedošlo k subjektívnym   prieťahom.   Spis   sa   nachádzal   na   Krajskom   súde   v Trenčíne,   v dôsledku sťažovateľkou   podaného   odvolania.   Zo   spisu   vyplýva,   že   práve   sťažovateľka   p.   Ing.   B. nerešpektovala výzvy súdu, čím bol značne sťažený postup súdu.

Netrváme na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho /§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“

Ústavný súd právnej zástupkyni sťažovateľky zaslal písomné vyjadrenie okresného súdu zo 4. augusta 2003, na ktoré reagovala listom z 18. septembra 2003. V predmetnom liste   uviedla,   že   namieta   prieťahy   v konaní tak,   ako   to   je uvedené   na liste   číslo   2   a 3 sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 46/00 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Uvedené   konanie   začalo   25.   januára   2000   doručením   návrhu   o určenie   veci   do dedičstva okresnému súdu. Účastníkmi tohto konania sú na strane navrhovateľa M. D., bytom   P.,   J.   D.,   bytom   K.,   a M.   H.,   bytom   P.   (ďalej   len   „navrhovatelia“),   a na   strane odporcu sťažovateľka ako odporkyňa v prvom rade a Ľ. P., bytom T. (ďalej len „odporkyňa v druhom rade“).

Pokynom súdnej kancelárii z 9. februára 2000 nechal vo veci konajúci sudca doručiť podaný návrh odporcom a vyzvať ich, aby sa k návrhu v lehote 15 dní vyjadrili.

Odporkyňa   v druhom   rade   sa   k podanému   návrhu   vyjadrila   listom   z 25.   februára 2000 doručeným okresnému súdu 6. marca 2000.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 3. marca 2000 vytýčil v predmetnej veci termín pojednávania na 4. máj 2000 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Okresnému súdu bol 3. mája 2000 doručený list odporkyne v druhom rade, v ktorom ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   4.   mája   2000   z dôvodu   zlého   zdravotného stavu.

Pojednávanie   konané   4.   mája   2000   okresný   súd   odročil   na   neurčito   za   účelom výsluchu odporkyne v druhom rade cestou dožiadaného Okresného súdu Trenčín.

Pokynom   zo 16. mája 2000   nechal okresný   súd   vyhotoviť   dožiadanie   za účelom výsluchu odporkyne v druhom rade, ktoré bolo Okresnému súdu Trenčín doručené 31. mája 2000.

Vo veci konajúci sudca dožiadaného okresného súdu 2. júna 2000 nechal predvolať na výsluch dňa 15. júna 2000 odporkyňu v druhom rade.

Podľa úradného záznamu z 12. júna 2000 sa na dožiadaný okresný súd dostavila zástupkyňa odporkyne v druhom rade, ktorá v tento deň nahliadla do spisu.

Podľa úradného záznamu z 15. júna 2000 sa na výsluch v uvedený deň nedostavila odporkyňa v druhom rade. Dožiadaný okresný súd ju nechal opätovne predvolať na výsluch na nový termín 28. júna 2000.

Zástupkyňa   odporkyne   v druhom   rade   28.   júna   2000   ospravedlnila   neúčasť odporkyne v druhom rade na výsluchu a súčasne bol dohodnutý nový termín výsluchu na 12. júl 2000.

Dožiadaný okresný súd 12. júla 2000 vypočul odporkyňu v druhom rade. Prípisom z toho istého dňa bol spisový materiál v predmetnej veci spolu so zápisnicou o výsluchu odporkyne v druhom rade vrátený 21. júla 2000 späť okresnému súdu.

Podaním z 5. júna 2000 právny zástupca navrhovateľov oznámil okresnému súdu mená, priezviská a adresy svedkov, ktorých navrhli v konaní vypočuť.

Sťažovateľka   doručila   29.   júna   2000   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   k návrhu o určenie veci do dedičstva.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 6.   septembra 2000   vo veci   konajúci   sudca   vytýčil termín pojednávania na 8. november 2000 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Listom zo 6. novembra 2000 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní odporkyňa v druhom rade zo zdravotných dôvodov.

Pojednávanie konané 8. novembra 2000 okresný súd odročil na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Pokynom z toho istého dňa nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľku na zaplatenie zálohy na trovy znaleckého dokazovania v lehote 20 dní.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 46/00 z 9. novembra 2000 uložil sťažovateľke povinnosť zložiť na účet okresného súdu v lehote 20 dní preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Navrhovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   listom   z 10.   novembra 2000 predložili okresnému súdu požadované doklady.

Listom   z 24.   novembra   2000   podala   sťažovateľka   proti   uzneseniu,   ktorým   bola zaviazaná na úhradu trov znaleckého dokazovania, odvolanie.

Pokynom súdnej kancelárii z 1. decembra 2000 nechal vo veci konajúci sudca zaslať sťažovateľke   tlačivo   na   preukázanie   jej   osobných   a majetkových   pomerov   a uložil   jej povinnosť vyplnené a potvrdené tlačivo vrátiť okresnému súdu v lehote 20 dní.

Sťažovateľka   sa   podaním   z 3.   januára   2001   vyjadrila   k výzve   okresného   súdu z 5. decembra 2000.

Pokynom z 15. januára 2001 nechal vo veci konajúci sudca okresného súdu urgovať sťažovateľku, aby zaslala vyplnené a potvrdené potvrdenia o jej osobných a majetkových pomeroch.

Ďalším   pokynom   z 22.   februára   2001   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   opätovne urgovať sťažovateľku, aby zaslala spomínané potvrdenia.

V súlade s pokynom vo veci konajúceho sudcu výzvami z 25. apríla 2001 okresný súd požiadal Okresný úrad P. B., odbor katastra, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v P. B., Okresný úrad P. B., živnostenský odbor, ako aj Poštový úrad v P. B. o oznámenie majetkových pomerov sťažovateľky.

Poštový úrad P. B. reagoval na výzvu okresného súdu listom doručeným 9. mája 2001.

Okresný úrad v P. B. v prílohe svojho listu č. ŽO 2001/10907/002 zo 16. mája 2001 doručil okresnému súdu výpis zo živnostenského registra sťažovateľky.

Daňový   úrad   P.   B.   informoval   okresný   súd   listom   zn. 670/210/31794/01/Raj doručeným 17. mája 2001 o priznaní z dane z príjmov fyzických   osôb   sťažovateľky za zdaňovacie obdobie roku 2000.

Okresný   úrad   P.   B.,   odbor   katastra,   odpovedal   na   výzvu   okresného   súdu   listom zn. 175/01 zo 16. mája 2001.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru P. B. odpovedalo na výzvu okresného súdu listom č. p. : ORP-7-89/DIPB-2001 z 11. mája 2001.

Okresný súd uznesením č. k. 3 C 46/00-95 z 28. mája 2001 sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 6. júla 2001.

Pokynom z 9. júla 2001 nechal vo veci konajúci sudca predmetný spis predložiť krajskému súdu.

Krajský súd svojím uznesením č. k. 4 Co 380/01-100 z 31. júla 2001 napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spisový   materiál v predmetnej veci bol doručený 19. októbra 2001 späť okresnému súdu.

Pokynom z 22. októbra 2001 nechal vo veci konajúci sudca okresného súdu doručiť predmetné uznesenie sťažovateľke.

Navrhovateľ M. D. prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 13. novembra 2001 podal na okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Pokynom zo 14. novembra 2001 vyzval vo veci konajúci sudca navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 3 dní.

Podaním z 21. novembra 2001 právny zástupca navrhovateľov oznámil okresnému súdu zaplatenie súdneho poplatku.

Okresný súd uznesením č. k. 3 C 46/00-114 zo 4. decembra 2001 rozhodol o uložení predbežného opatrenia sťažovateľke.

Proti   uzneseniu   č.   k.   3   C   46/00-114   zo   4.   decembra   2001   podala   sťažovateľka odvolanie doručené okresnému súdu 28. decembra 2001.

Pokynom súdnej kancelárii z 9. januára 2002 nechal vo veci konajúci sudca doručiť kópiu odvolania právnemu zástupcovi navrhovateľov a súčasne ho vyzvať, aby sa k nemu vyjadril v lehote 15 dní.

Právny zástupca okresnému súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky proti uzneseniu č. k. 3 C 46/00-114 doručil 21. januára 2002.

Okresný   súd   spisový   materiál   v predmetnej   veci   predložil   24.   januára   2002   na rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd listom doručeným 17. apríla 2002 vrátil predložený spisový materiál okresnému súdu ako predčasne predložený.

Listom   z 18.   apríla   2002   nechal vo   veci   konajúci   sudca   okresného   súdu   doručiť spomínané uznesenie odporkyni v druhom rade.

Pokynom súdnej kancelárii z 13. mája 2002 nechal vo veci konajúci sudca opätovne predložiť spis krajskému súdu.

Krajský súd uznesením č.   k. 4 Co 241/02-123 z 28. júna 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. októbra 2002, napadnuté uznesenie potvrdil.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 24.   septembra   2002   nechal   vo   veci   konajúci   sudca spomínané uznesenie doručiť účastníkom konania.

Okresný   súd   následne 22.   októbra   2002   urgoval   doručenku   od   sťažovateľky   vo vyššie uvedenej veci.

Okresný   súd   listom   zo 6.   novembra   2002   vyzval   sťažovateľku,   aby   mu   v lehote 10 dní oznámila, aké mesačné náklady má v súvislosti s užívaním bytu.

Pokynom z 28. novembra 2002 nechal vo veci konajúci sudca urgovať sťažovateľku, aby splnila výzvu zo 6. novembra 2002 obratom.

Listom z 29. novembra 2002 sťažovateľka okresnému súdu oznámila požadované údaje, ako aj ďalšie skutočnosti.

Sťažovateľka   listom   z 29.   novembra   2002   požiadala   okresný   súd   o vyhotovenie fotokópií listín zo súdneho spisu.

Listom   zo   16.   decembra   2002   podala   sťažovateľka   okresnému   súdu   námietku predpojatosti zákonného sudcu.

Listom z 9. januára 2003 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že došlo k zmene jej osobných identifikačných údajov.

Okresný súd predložil 10. februára 2003 predmetný spis krajskému súdu z dôvodu podania námietky zaujatosti sťažovateľkou, ako aj rozhodnutia o jej žiadosti, aby bol spis pridelený inému okresnému súdu v trenčianskom okrese.

Krajský   súd uznesením   č.   k. 19 NcC 7/03-177 z 28. februára 2003 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Spisový materiál v predmetnej veci bol doručený okresnému súdu 12. marca 2003.

Pokynom súdnej kancelárii zo 17. marca 2003 nechal vo veci konajúci sudca doručiť spomínané uznesenie účastníkom konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   3   C   46/00-180   zo   4.   apríla   2003   ustanovil   znalca z odboru   písomníctva,   ktorému   uložil   povinnosť   vyhotoviť   znalecký   posudok   v lehote 30 dní od prevzatia spisu na okresnom súde.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   23.   apríla   2003   „návrh   na   doplnenie skúmaného materiálu“.

Pokynom súdnej kancelárii zo 7. mája 2003 vo veci konajúci sudca vyzval znalca, aby pri vypracovaní znaleckého posudku, za prípadnej účasti znalca z odboru zdravotníctva, posúdil vplyv ochorenia sťažovateľky na prípadnú zmenu jej rukopisu.

Okresný súd 3. júna 2003 opätovne doručoval uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 NcC 7/03-177 z 28. februára 2003 sťažovateľke na poštou udanú adresu.

Pokynom súdnej kancelárii zo 17. júna 2003 si nechal vo veci konajúci sudca spis predložiť po doručení znaleckého posudku.

Pokynom súdnej kancelárii z 28. júla 2003 nechal vo veci konajúci sudca urgovať znalca, aby predložil znalecký posudok v lehote 10 dní pod hrozbou pokuty a predvedenia.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba   na   určenie   veci (nehnuteľnosti) do dedičstva. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej sú skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Predmetnú vec nemožno hodnotiť ako právne zložitú. Konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nesvedčia ani o skutkovej – faktickej zložitosti veci. Vzhľadom na to, že tvrdenia proti sebe stojacich účastníkov konania sú protichodné, okresný súd po ich vypočutí pristúpil k znaleckému dokazovaniu   o pravosti   listinných   dôkazov,   ktorá   bola   popretá   na   pojednávaní sťažovateľkou. Existuje teda reálny predpoklad, že po vykonanom znaleckom dokazovaní bude mať okresný súd dostatok podkladov pre rozhodnutie vo veci.

2. Sťažovateľka svoje správanie v sťažnosti hodnotí ako ústretové, ktoré podľa nej nemôže byť príčinou toho, že okresný súd v predmetnej veci doposiaľ nerozhodol.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   správanie   sťažovateľky prispelo k spomaľovaniu postupu okresného súdu. Napr. sťažovateľke bola 15. februára 2000 doručená výzva okresného súdu na vyjadrenie sa k podanému návrhu v lehote 15 dní, na   ktorú   odpovedala   až   listom   doručeným   okresnému   súdu   29.   júna   2000,   prvého pojednávania   vo   veci   konaného   4.   mája   2000   sa   sťažovateľka   bez   ospravedlnenia nezúčastnila, sťažovateľka následne v rámci tohto konania opätovne nereagovala na výzvu okresného   súdu   z 1.   decembra   2000   a okresný   súd   ju   bol   nútený   urgenciami   opätovne vyzývať na predloženie potvrdenia o osobných a majetkových pomeroch, ktoré napokon zisťoval následne na rôznych inštitúciách až do mája 2001 (teda takmer pol roka).

Vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pripomína,   že   k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním   na   pokyny   súdu   a oznámením   potrebných   skutočností   (§   101   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku).

4. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd v rámci posudzovania sťažnosti sťažovateľky zohľadnil, bol postup okresného súdu v označenom konaní. Sťažovateľka okresnému súdu vyčítala, že v jeho postupe sa vyskytuje obdobie dlhodobej nečinnosti, ktoré podľa nej trvalo od 4. decembra 2001 do 6. novembra 2002 a ktoré oddialilo rozhodnutie vo veci samej. Jednotlivé úkony okresného súdu podľa nej tiež dávajú jednoznačne najavo, že vec sa neprejednáva bez zbytočných prieťahov.

V období podľa sťažovateľky dlhodobej nečinnosti okresného súdu od 4. decembra 2001 do 6. novembra 2002 okresný súd vykonával úkony súvisiace s podaným odvolaním sťažovateľky, t. j. doručil odvolanie právnemu zástupcovi navrhovateľov, ktorý sa k nemu vyjadril listom doručeným okresnému súdu 21. januára 2002, ktorý následne 24. januára 2002 predmetný spis odstúpil krajskému súdu na rozhodnutie o sťažovateľkinom odvolaní. Je pravdou, že krajský súd 17. apríla 2002 uvedený spis vrátil ako predčasne predložený z dôvodu nedoručeného uznesenia č. k. 3 C 46/00-114 zo 4. decembra 2001 odporkyni v druhom rade, avšak uvedené obdobie netrvalo tak dlho, aby podstatne ovplyvnilo celkovú dĺžku konania, pretože už 27. mája 2002 bol predmetný spisový materiál vo veci opätovne doručený krajskému súdu už po odstránení uvedeného nedostatku. Krajský súd následne rozhodol o odvolaní sťažovateľky uznesením č. k. 4 co 241/02-123 z 28. júna 2002, avšak spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený až 16. septembra 2002. Vo veci konajúci sudca následne po doručení spisu začal vo veci konať (už 24. septembra 2002   nechal   doručiť   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom   konania,   neskôr   urgoval doručenky a zaslal sťažovateľke výzvu). V označenom období teda prieťahy v konaní zo strany okresného súdu zistené neboli.

Sťažovateľka   v rámci   tohto   konania   využila   svoje   procesné   práva   a 6.   júla 2001 podala odvolanie proti uzneseniu č. k. 3 C 46/00-95 z 28. mája 2001, v dôsledku ktorého sa spisový materiál nachádzal na krajskom súde v období od 9. júla 2001 do 19. októbra 2001 (viac ako 4 mesiace), ďalej 28. decembra 2001 podala vyššie spomínané odvolanie proti uzneseniu č. k. 3 C 46/00-114 zo 4. decembra 2001, v dôsledku ktorého sa spis nachádzal na krajskom   súde   (spolu   viac   ako   6   mesiacov),   a napokon   16.   decembra   2002   podala sťažovateľka námietku zaujatosti zákonného sudcu, v dôsledku ktorej sa spisový materiál nachádzal na krajskom súde v období od 10. februára 2003 do 12. marca 2003 (1 mesiac). Z celkovej doby trvania konania bol teda spisový materiál v predmetnej veci po dobu viac ako 11 mesiacov na krajskom súde. Uvedené obdobie určite prispelo k predĺženiu konania, za ktoré však nenesie zodpovednosť okresný súd. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka   konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Ústavný súd už taktiež vyslovil, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). Ani kratšie predĺženie konania spôsobené nedostatkami alebo pochybeniami v postupe okresného súdu (napr. nedoručenie uznesenia odporkyni v druhom rade, v dôsledku ktorého bol spis krajským súdom vrátený späť ako predčasne predložený) nemožno s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu a účel práv zaručených v článku 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať bez ďalšieho za porušenie týchto práv sťažovateľky.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uvedené   konanie   nie   je   poznačené   zbytočnými prieťahmi. Svojím postupom okresný súd v konaní podľa názoru ústavného súdu smeroval k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   spôsobom   zodpovedajúcim   okolnostiam daného prípadu (zložitosť veci, správanie účastníkov konania).

5. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala okrem vyslovenia porušenia jej základného práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 C 46/00 urýchlene konať, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 75 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľka domáhala, sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že označené základné právo porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2003