znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 127/02-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   bytom   P.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva slobodne sa združovať na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov podľa čl. 37 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom ZO OZPBGN Slovenskej republiky, ZV B. C. P. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2002 doručená sťažnosť P. B., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie jeho základného práva slobodne sa združovať na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov podľa čl. 37 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy postupom ZV ZO OZPBGN Slovenskej republiky B. C. P. (ďalej len „odborová   organizácia“),   ktorý   mal   spočívať   vo   svojvoľnom   vylúčení   sťažovateľa z uvedenej odborovej organizácie proti jeho vôli.

Dôvodom   takéhoto   postupu   malo   byť   sťažovateľom   opakovane   požadované poskytnutie právnej pomoci zo strany odborovej organizácie. Sťažovateľ uviedol, že ako zamestnanec H. b. P., a. s., odštepného závodu B. C. P., utrpel 4. marca 1998 pracovný úraz, preto   sa   so   žiadosťou   o radu   týkajúcu   sa   ďalšieho   postupu   pri   uplatňovaní   práv vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, ako aj práv v oblasti nemocenského zabezpečenia obrátil na závodný výbor odborovej organizácie, kde mu bolo odporučené navštíviť odborového právnika. Ten však vyjadril názor, že postup zamestnávateľa a Sociálnej poisťovne voči sťažovateľovi bol zákonný. Obdobné stanovisko zaujal   aj   pri   ďalších   návštevách   sťažovateľa,   v rámci   ktorých   žiadal   právnu   pomoc   pri uplatnení práva na doplatenie nemocenských dávok a v súvislosti so zamietnutím žiadosti o priznanie   invalidného   dôchodku.   V inom   prípade   zase   sťažovateľovi,   podľa   jeho vyjadrenia,   bola   prisľúbená   pomoc   pri   riešení   jeho   problému,   ktorá   však   nakoniec poskytnutá nebola. Na základe vyššie uvedených skutočností požiadal sťažovateľ listom z 11. apríla 1999 odborovú organizáciu o zmenu právnika. Po osobnej urgencii v tejto veci (7. júna 2000 a 8. júna 2000) mu odborová organizácia zabezpečila možnosť obrátiť sa so žiadosťou o právnu pomoc na iného právnika. Aj napriek prísľubu z jeho strany mu však nakoniec žiadna právna pomoc nebola poskytnutá.

Sťažovateľ uviedol, že v dôsledku pracovného úrazu bol opakovane práceneschopný, naposledy   od   4.   augusta   1999   do   15.   januára   2001,   kedy   mu   zamestnávateľ   doručil výpoveď, v ktorej bola ako výpovedný dôvod uvedená nadbytočnosť v zmysle § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, platný v tom období). Pracovný pomer sťažovateľa skončil uplynutím výpovednej doby 30. apríla 2001.

Sťažovateľ   uviedol,   že   7.   marca   2002   požiadal   listom   odborovú   organizáciu o informácie,   ktoré   sa   dotýkali   jeho   členstva   v nej.   Odpoveď   odborovej   organizácie (predsedu   závodného výboru) z 18. marca 2002 podľa sťažovateľa dokazuje, že bol jej členom do mája 2000, kedy za neho jeho zamestnávateľ prestal odvádzať členské príspevky pre odborovú organizáciu.

Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   podľa   kolektívnej   zmluvy   sa   členské príspevky   členov   odborovej   organizácie   zrážajú   z ich   mzdy   na   základe   ich   písomného súhlasu,   ktorý   udelia   pri   vstupe   do   odborovej   organizácie,   a ktorý   táto   doručí zamestnávateľovi. Súhlas so zrážkami zo mzdy platí počas celého členstva v odboroch.

Keďže sám svoje členstvo v odborovej organizácii neukončil a ani nevzal svoj súhlas so zrážaním členských príspevkov späť, muselo (podľa jeho názoru) dôjsť k zastaveniu uvedených zrážok zo strany zamestnávateľa na pokyn samotnej odborovej organizácie.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že   kvôli   svojej   práceneschopnosti   od   4.   augusta   1999   do 15. januára 2001 sa o tom, že členské príspevky pre odborovú organizáciu z jeho mzdy nie sú zamestnávateľom zrážané, dozvedel až v mesiaci február 2001 (na základe výplatných sáčkov).

Zistil, že členské príspevky mu zamestnávateľ prestal zrážať od decembra 1999, a nie od mája 2000, ako uvádzal vo svojom liste z 18. marca 2002 predseda závodného výboru odborovej organizácie. Pochybuje pritom o jeho argumentácii v uvedenom liste z 18. marca 2002, že dôvod zastavenia zrážok nepozná.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vyjadril   názor,   že   kvôli požadovaniu poskytnutia právnej pomoci (a ako vyplýva z jeho sťažnosti aj poukazovaniu na nedostatky v činnosti odborovej organizácie pri obhajovaní sociálnych záujmov a práv svojich členov) ho odborová organizácia svojvoľne a proti jeho vôli vylúčila, čím porušila jeho práva zaručené v čl. 37 ods. 1 a čl. 12 ods. 4 ústavy, preto žiadal, aby „Ústavný súd Slovenskej   republiky, mojej sťažnosti   vyhovel, a nariadil   ZO   OZPBNP   ZV   OZ, B. C., odštepný závod, aby mi do troch dní od doručenia rozhodnutia ústavného súdu Slovenskej republiky bolo ZV OZ, B. C., odštepný závod, zaplatené finančné zadosťučinenie v sume 50 000   Sk,   ZV   OZ,   B.   C.,   odštepný   závod,   je   povinný   nahradiť   navrhovateľovi   trovy konania do troch dní od doručenia rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jeho základných práv malo dôjsť svojvoľným vylúčením z odborovej organizácie. Ako dôkaz o tomto zásahu predložil ústavnému súdu listiny preukazujúce skutočnosť, že od decembra 1999 mu neboli zo   mzdy   zrážané   čiastky   predstavujúce   členský   príspevok   v prospech   odborovej organizácie,   ako   aj   list   predsedu   závodného   výboru   odborovej   organizácie   z 18.   marca 2002.

Z uvedeného   listu   nevyplýva,   že   by   došlo   k vylúčeniu   sťažovateľa   z odborovej organizácie, avšak poukazuje sa v ňom na možnosť zániku členstva v odborovej organizácii v dôsledku   neplatenia   členských   príspevkov.   Túto   skutočnosť   potvrdzujú   aj   stanovy odborovej organizácie (ďalej len „stanovy“), ktoré si ústavný súd v tejto súvislosti vyžiadal.

Podľa čl. 6 bod 1 stanov členstvo v organizácii zaniká: a) vystúpením, b) neplatením členských príspevkov podľa čl. 7 bod 1, c) zrušením členstva podľa čl. 8, d) úmrtím.

Podľa čl. 7 bod 1 stanov členstvo zanikne pre neplatenie členských príspevkov tým, že členský príspevok za príslušný kalendárny mesiac nebol zaplatený do troch nasledujúcich kalendárnych mesiacov po tomto mesiaci. Členstvo zanikne uplynutím tejto lehoty. To isté platí, ak bola zaplatená len časť členského príspevku.

K sťažovateľom   namietanému   zániku   jeho   členstva   v odborovej   organizácii,   ku ktorému malo dôjsť v priebehu roka 2000 a v ktorom vidí zásah do svojich základných práv a slobôd, by teda mohlo dôjsť len týmto spôsobom. O tejto možnosti sa však sťažovateľ podľa vlastného vyjadrenia dozvedel už vo februári 2001, kedy zistil, že mu zamestnávateľ počas roka 2000 nezrážal zo mzdy členský príspevok v prospech odborovej organizácie, ktorej bol členom.    

Sťažovateľ sa však ústavnej ochrany svojich základných práv podľa čl. 127 ústavy domáhal až 15. apríla 2002, kedy bola jeho sťažnosť doručená ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   odo dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojich základných práv alebo slobôd dozvedieť.

Sťažovateľ   mal   až   do   31.   decembra   2001   k dispozícii   prostriedky   individuálnej ochrany svojho základného práva pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil bez toho, že by mu v tom bránili vážne prekážky.

V čase, keď sa domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2002