SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 126/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGERSlovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Havlátom,Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 8 NcC 70/2015 z 10. novembra 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia, a. s.,o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jejprerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RINGIER AXEL SPRINGER Slovakia,a. s., Prievozská 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.8 NcC 70/2015 z 10. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnej pozícii žalovanej v konanísp. zn. 10 C 333/2015 pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“),ktorého predmetom je ochrana osobnosti. Sťažovateľka podaním z 13. októbra 2015vzniesla námietku zaujatosti voči sudkyni okresného súdu z dôvodu pomeru zákonnéhosudcu k žalovanej, teda sťažovateľky. O tejto námietke zaujatosti rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením tak, že zákonného sudcu z konania a rozhodovania nevylúčil.

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s napadnutým uznesením krajskéhosúdu a je presvedčená o tom, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej označenýchpráv, konkrétne základného práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavya analogického práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej na obhajobu svojhopresvedčenia o porušení označených práv cituje a uvádza viaceré rozhodnutia Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky, ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,poukazuje na teóriu „zdania“ vyjadrenú vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11,pričom tvrdí, že tým, že krajský súd nevylúčil zákonného sudcu napadnutým uznesením, nieje splnená požiadavka nestrannosti zákonného sudcu. Sťažovateľka tiež namieta, žeodôvodnenie napadnutého uznesenia je arbitrárne.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základnépráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uzneseniekrajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej priznáúhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiskatoho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď jesťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho označeného základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodolo námietkach zaujatosti proti zákonnej sudkyni v civilnej veci sťažovateľky vedenejpred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 333/2015 tak, že ju nevylúčil z prerokovaniaa rozhodovania veci.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na nestranný súd podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľka zároveň tiež namietala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajskéhosúdu je arbitrárne.

Pokiaľ ide o námietku arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, tá priamosúvisí so záverom krajského súdu o existencii dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkynevo veci sťažovateľky. Keďže sťažovateľka v závere krajského súdu o neexistenciizákonných dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne vidí porušenie svojho právana nestranný súd, námietka arbitrárnosti napadnutého uznesenia je konzumovaná námietkouo nedostatku nestrannosti sudkyne prerokúvajúcej vec sťažovateľky.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej vecinepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože ajv prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konaniav merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkinej vecí uvádza, že predmet konaniao uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetomkonania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietkezaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčenýz prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutímo otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanieo uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postupvšeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovaniasporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcutak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bolanámietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súduby mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bolospojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý boltýmto uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveňvzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnompostupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka všaktakýto argument vo svojej sťažnosti nepredostrela.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľkypre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/04, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011,III. ÚS 30/2010, IV 186/2010).

Aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdupre ľudské práva, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie,nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenostitrestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto jetento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný (pozriOvcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz protiNemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m.I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobneako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenskárepublika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudsképráva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúcsvoje závery o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva nezistil v obsahusťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohtoprávneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016