znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 126/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 42   Cb   5/2009   a   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 1 Cob 358/2011 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol. s r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn. 42 Cb 5/2009   a   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 358/2011 z 31. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa svojím návrhom doručeným okresnému súdu domáhala obnovy konania okresného súdu vedeného   pod   sp.   zn.   25   Cb   261/2000.   Okresný   súd   o   návrhu   sťažovateľky   rozhodol uznesením sp. zn. 42 Cb 5/2009 z 9. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľky zamietol. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp.   zn.   42   Cb   5/2009   a   postupom   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej označených práv. V sťažnosti podáva vlastný výklad noriem procesného práva, ako aj interpretáciu pôvodného rozhodnutia v konaní, o ktorého obnovu sa snažila. V sťažnosti argumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   Obdo   29/2007   z 23.   septembra   2008,   v   ktorom   najvyšší   súd „totožný procesný postup a totožné odôvodnenie v skutkovo a právne totožnej veci nazval neústavným   z   dôvodu   odňatia   práva   sťažovateľky   na   konanie   pred   súdom“,   pričom v pôvodnom konaní, o obnovu ktorého sa sťažovateľka domáhala, najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 2 Obdo 41/2006 z 25. januára 2007 odmietol. Je toho názoru, že ide o rozhodnutie, ktoré má na mysli § 228 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda také, ktoré je predpokladom obnovy konania. Takisto tvrdí, že krajský súd „doplnil a zmenil skutkové zistenie súdu prvého   stupňa“,   k   čomu   sťažovateľka   nemohla   zaujať   stanovisko,   respektíve   jej   bola znemožnená   realizácia   jej   procesných   práv.   Na   základe   uvedených   argumentov sťažovateľka formuluje záver o porušení jej označených práv a zároveň krajskému súdu vyčíta arbitrárnosť napadnutého uznesenia.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva sťažovateľky podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé   prejednanie   veci,   konaním   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní č.k. 42 Cb 5/2009 a Krajského súdu v Bratislave v konaní č.k. 1 Cob/358/2011 vo veci obnovy konania Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb 261/00, porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1 Cob/358/2011- 152 zo dňa 31.10.2012 a prikazuje Krajskému súdu Bratislava prejednať vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42Cb/5/2009 v celom jej rozsahu a vykonaním dvojstupňového prieskumu dôkazov.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   10.000   EUR   (slovom   desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd Bratislava   povinný   sťažovateľke   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 42 Cb 5/2009, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd,   ktorý   bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   42   Cb   5/2009 odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Pokiaľ ide o napadnutý postup a napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd zistil,   že   sťažovateľka   podala   8.   januára   2013   na   okresnom   súde   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľkou   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v celku,   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky formulovaných   v   sťažnostnom   petite   (zrušenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd považuje za potrebné dôrazne poukázať na   skutočnosť,   že   sťažovateľ,   zastúpený   advokátom,   v sťažnosti   zavádzal   ústavný   súd tvrdením,   že „podaním   odvolania...   vyčerpal   všetky   zákonom   poskytnuté   prostriedky, ktorým by sa mohol domáhať ochrany svojich... práv..., prostredníctvom ktorých by mohol požadovať   nápravu“ (bod   V   strana   8   sťažnosti),   keďže,   ako   ústavný   súd   zistil,   ešte 8. januára   2013   podal   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Takýto klamlivý postup, ktorý sa týka najzákladnejšej podmienky konania – právomoci ústavného súdu, je spôsobilý hrubo sťažiť postup ústavného súdu, ktorý v prípade jeho opakovania môže zvážiť primerane postup podľa § 53 OSP o poriadkovom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013