znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 126/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 163/2009-463 zo 16. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 163/2009-463 zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom súdneho konania vedeného proti sťažovateľke pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 218/2007 bolo rozhodovanie o návrhu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 25 C 218/2007-338 z 29. apríla 2007, ktorý krajský súd čiastočne zmenil (pokiaľ ide o vymedzenie zásahu do práva na ochranu osobnosti a určenie povinností ospravedlniť sa navrhovateľovi) a čiastočne zrušil a vrátil vec   na   ďalšie   konanie (pokiaľ   ide   o   návrh   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a   návrh   na náhradu trov konania). V zmeňujúcej časti rozsudku krajský súd určil, že sťažovateľka neoprávnene zasiahla do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti tým, že v týždenníku T. č. 37 z 13. septembra 2007 na strane 6 v komentári „Klienti prehrajú určite“ uverejnila o navrhovateľovi,   bývalom predsedovi   vlády   Slovenskej   republiky,   že „jeho šikovnosť   je akurát v tom, že chce pozornosť verejnosti - ako každý zručný zlodej - odvrátiť na niekoho iného“, a tiež že na titulnej strane týždenníka T. č. 38 z 20. septembra 2007 uverejnila fotografiu R. F. s textom „Zlodej budúcich dôchodkov“. Súčasne krajský súd sťažovateľke určil povinnosť uverejniť v najbližšom čísle týždenníka T., pripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ospravedlnenie navrhovateľovi na rovnakom mieste a rovnakým písmom, ako bol   uverejnený namietaný komentár,   ako   aj na titulnej strane týždenníka. V nadväzujúcich bodoch výroku napadnutého rozsudku potom krajský súd formuloval text ospravedlnenia, na ktorého uverejnenie bola sťažovateľka zaviazaná.

V dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka poukázala na to, že v zmeňujúcej časti výroku krajský súd len zmenil označenie žalobcu v tom smere, že v čase vydania rozsudku odvolacieho   súdu   už   navrhovateľ   nebol   predsedom   vlády   Slovenskej   republiky.   Podľa názoru sťažovateľky „nemožno ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce práva na ochranu osobnosti a prostriedky ich ochrany aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, resp. v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   ktorý   je   implantovaný   ako   súčasť   ústavného   zákonodarstva Slovenskej republiky“. Súčasne poukázala na právne názory Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovené v podobných prípadoch a namietala, že výroky publikované sťažovateľkou v týždenníku, ktorý vydáva, „sú súčasťou verejnej diskusie, politickej diskusie o aktuálnych spoločenských otázkach so závažným hospodárskym a predovšetkým sociálnym rozmerom, s prvkami   kritiky.   Podľa   názoru   Sťažovateľky   tento   druh   verejného   prejavenia   názorov jednoznačne spadá pod ochranu slobody prejavu zakotvenú v Článku 26 Ústavy SR.“.

Sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   krajský   súd „nad   mieru   nezodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných práv a zákonom chránených práv,   ktoré   sú v danom   prípade v istom   konflikte   pripisoval   viac významu právam predsedu vlády Slovenskej republiky a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu“, a tiež že „zásah do práva Sťažovateľky na slobodu prejavu, ktorý v zmysle Článku 10 ods. 2 Dohovoru nebol sociálne nevyhnutný, je hrubým bezprecedentným aktom   cenzúry   snažiacim   sa   odradiť   Sťažovateľku   ale   aj   iné   médiá   od   zverejňovania podobne formulovanej otvorenej kritiky. Neposkytnutie ochrany predmetným výrokom by mohlo mať odradzujúci účinok (chilling efect) na novinársku obec pri písaní o témach takého   verejného   záujmu   akú   je   téma   dôchodkového   poistenia   týkajúca   sa   celej spoločnosti.“ Nadväzne   na   to   v   sťažnosti   podrobne   opísala   skutkové   tvrdenia   uvedené v sporných článkoch publikovaných sťažovateľkou, ktoré mali tvoriť kontext hodnotiacich výrokov a za ktoré   jej   bola napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   uložená povinnosť ospravedlniť sa.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že „Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 7 Co 163/2009

-463 z 16. 11. 2011 vo výrokoch I. a II., ktorými rozhodol o určení neoprávnených zásahov sťažovateľky do práva na ochranu osobnosti tretej osoby a vo výrokoch II., IV., V. a VI. ktorými   uložil   sťažovateľke   zverejniť   ospravedlnenia   tretej   osobe,   porušil   právo sťažovateľky na súdnu ochranu zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako   aj   právo   sťažovateľky   na   slobodu   prejavu   a   slobodné   prijímanie,   vyhľadávanie   a rozširovanie informácií zakotvené v Článku 26, ods.2 a ods.4 Ústavy Slovenskej republiky“, ďalej   zruší   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   vráti   mu   vec   na   ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 €, ktoré bude krajský súd povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci   jej   predbežného   prerokovania   zistil,   že   sťažovateľka   nepodala   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Co 163/2009-463 zo 16. novembra 2011 dovolanie.

Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP možno dovolanie odôvodniť tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z obsahu námietok sťažovateľky vyplýva, že ich podstata spočíva v spochybnení právneho   posúdenia   hodnotiacich   výrokov   publikovaných   v   týždenníku   vydávanom sťažovateľkou ako spôsobilých zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa vzhľadom na kontext opísaných skutkových tvrdení, ako aj v spochybnení aplikácie ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ich výkladu v súlade s ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ak   teda   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu (v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu)   boli   nesprávne   aplikované,   prípadne   vyložené relevantné právne normy, prípadne boli zo skutkového stavu vyvodené nesprávne právne závery, potom vlastne namieta, že vec bola nesprávne právne posúdená. Práve s týmto dovolacím dôvodom počíta § 241 ods. 1 písm. c) OSP. Sťažovateľka teda mala dôvod napadnúť namietané uznesenie   krajského   súdu   dovolaním   v   lehote jedného mesiaca   od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu (§ 240 ods. 1 OSP).

Predpokladom   meritórneho posúdenia napadnutého rozsudku   odvolacieho súdu je však   prípustnosť   dovolania,   ktorej   podmienky   sú   ustanovené   v   §   236   a   §   239   OSP. O prípustnosti dovolania svedčí znenie výrokov č. I až VI napadnutého rozsudku, ktorými boli zmenené výroky rozsudku okresného súdu č. k. 25 C 218/2007-338 z 29. apríla 2009. Preto sa v okolnostiach prípadu ústavnému súdu javí, že podmienka prípustnosti dovolania ustanovená § 238 ods. 1 OSP naplnená bola. Aj keď z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do právomoci   ústavného   súdu   a   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   324/2010),   v   danom   prípade   sa   sťažovateľka nepodaním   dovolania   v   zákonnej   lehote   pripravila   o   možnosť   súdneho   prieskumu napadnutého rozsudku v ďalšej (tretej) súdnej inštancii, ktorý procesno-právne predpisy umožňujú. Navyše, z judikatúry ústavného súdu vyplýva aj záver, že v prípade procesného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní prichádza   do   úvahy   aj   ústavný   prieskum   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   a   to   v   lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).

Preto   pokiaľ   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   namietanému   rozsudku krajského súdu, nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorých použitie bola sťažovateľka oprávnená. Podľa názoru ústavného súdu mal právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.

Meritórne   preskúmanie   sťažnosti   sťažovateľky   ústavným   súdom   v   situácii,   keď sťažovateľka   nevyužila   právny   prostriedok   ochrany   svojich   základných   práv,   ktorý   jej zákon účinne poskytuje, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla a mala, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (podobne II. ÚS 300/2011, IV. ÚS 101/2011).

Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012