znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 126/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.,   S.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obo   94/2006 z 24. októbra 2007   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti A., a. s., trovy   konania   v sume 223,46 € (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsaťšesť   centov) do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. T. Š., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 126/08-8 z 23. apríla 2008   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Predmetný súdny spor sa viedol na základe návrhu sťažovateľa proti odporcovi CH. a. s. B. Jeho príčinou bolo porušenie zmluvného záväzku, ktorým sa na základe zmluvy o dielo a mandátnej zmluvy (diel IX a X, hlava II. ObZ.) zaviazal odporca vyprojektovať a postaviť stavbu „výroba kompaktovaných hnojív“...

Súdy   chybne   aplikovali   celý   rad   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   počnúc ustanoveniami, vzťahujúcimi sa na zmluvu o dielo, cez ustanovenia o mandátnej zmluve až po   všeobecné   ustanovenia   o   náhrade   škody.   Ide   pritom   o   tak   flagrantný   odklon od priliehavej aplikácie, že ju nemožno považovať za uplatnenie práva na nezávislý právny názor...   Čo   je   však   najmenej   pochopiteľné   a   už   vôbec   nie   prijateľne   zdôvodnené v rozsudkoch, je ignorovanie nesporného súvisu príčin vzniku škôd, ktoré priznané boli a tých,   ktoré   priznané   neboli   (ušlý   zisk),   keď   všetky   majú   spoločného   menovateľa: nesplnenie záväzku čo do kvality a čo do termínu.

Za   vrcholne   arbitrárne   stanovisko   súdov   (najmä   však   NS)   považujem   spôsob, ako pristúpili k hodnoteniu podmienok pre naplnenie aplikácie § 373 a nasl. ObZ. Náhrada škody   je   v   Obchodnom   zákonníku   koncipovaná   na   princípe   objektívnej   zodpovednosti Ak sa teda zistí porušenie povinnosti, vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, nie je to žalobca (poškodený),   koho   zaťažuje   dôkazné   bremeno!   Liberačné   možnosti   sú   v   tomto a nasledujúcich ustanoveniach presne určené. Nepreukázali sa! Porucha častí kompletnej linky, ktoré dodal sťažovateľ (žalobca) bola odstránená ešte pred 30. 6. 1993 a nemala teda žiadny   vplyv   na   dodržanie   tohto   termínu.   Pri   tejto   príležitostí   zdôrazňujem nezrozumiteľnosť a protirečivosť zdôvodnení oboch rozsudkov, čo je v rozpore s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutí.

Súdy ďalej chybne aplikovali ustanovenie § 550 ObZ., pretože predmetom zmluvy o dielo bol projekt stavby a nie riešenie dopravníka.

Odmietli priznať (hoci za cenu aplikácie § 136 O. s. p.) logickú položku za montáž zariadenia, ktoré aj podľa ich záveru bolo potrebné vymeniť.

Odmietli priznať ušlý zisk pre výpadok výroby pre nepredĺženie mandátnej zmluvy po 30.   6.   1993.   Žalovaný   by   podľa   ich   názoru   mal   mať   po   tomto   dátume   poskytnutú možnosť žalovať subdodávateľa za údajnú vadnú dodávku...

Arbitrárnosť   a   nelogičnosť   záveru   súdov   o   absencii   zodpovednosti   za   ušlý   zisk dokumentuje zhodnotenie vzťahu dvoch skutočností: žalobcovi vytkli znemožnenie žaloby proti subdodávateľovi (nepredĺženie mandátnej zmluvy), ktorá by však mohla byť úspešná i neúspešná;   eo   ipso   „kto   spôsobil   škodu“   (§   398   ObZ.)   sa   ešte   len   malo   zisťovať. Napriek tomu pre potreby premlčania pohľadávky zo strany žalobcu ustálili, že žalobca mal vedomosť aj o „osobe“, voči ktorej si má právo uplatniť. Takáto antinómia nemôže byť akceptovateľným   argumentom.   Sťažovateľ,   ktorý   po   nepredĺžení   mandátnej   zmluvy mal povinnosť   vo   vlastnom   mene   uplatňovať   všetky   nároky,   zistil   až   po   znaleckom dokazovaní,   kto   je   za   škodu   zodpovedný.   Až   vtedy   sa   právo   „mohlo“   (§   391/1   ObZ.) uplatniť. Takéto dokazovanie by totiž nesporne bolo súčasťou hypotetickej, neuskutočnenej žaloby proti subdodávateľovi podanej žalovaným. Sťažovateľa ako žalobcu nemožno nútiť, aby   žaloval   oboch   s   nepochybným   výsledkom,   pri   ktorom   by   jeden   z   nich   mal   nárok na nemalé trovy ako úspešný v spore.»

S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   5   Obo   94/2006   z 24.   októbra   2007 došlo   ku   chybnej   aplikácii   ustanovení Obchodného zákonníka vzťahujúcich sa na zmluvu o dielo, mandátnu zmluvu a náhradu škody.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil predmetné rozhodnutie a prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   z   20.   júna   2008   sp.   zn. KP 8/08 vyjadril predseda najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

„Nie som povolaný posudzovať správnosť hodnotenia dôkazov súdov ani správnosť právneho záveru, ktorý zo skutkových zistení urobili, tým viac, že tak ako to aj v sťažnosti uvádza sťažovateľ, predmetný spor bol zložitý po skutkovej aj právnej stránke, vzhľadom na zložité zmluvné vzťahy účastníkov konania. Z rozhodnutia dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však nevyplýva, že by sa pri hodnotení správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového zistenia   pod   príslušné   zákonné   ustanovenie   postupoval   z   ústavného   hľadiska   zjavne nesprávne alebo   neodôvodnene.   Ústavný   súd   má   nepochybne   právomoc   preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domnievam sa, že v danej veci nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy.

Treba   pripustiť,   že   odvolací   súd   v   závere   odôvodnenia   nesprávne   okrem   iného uvádza, že   žalobca   nepreukázal,   že by   v   dôsledku   zavineného   protiprávneho   konania žalovaného došlo ku vzniku škody. Zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka je založená na objektívnom   princípe   a   zavinenie   preto   nie   je   podmienkou   pre   vznik zodpovedností. V kontexte s celým odôvodnením, je však zrejmé, že ide len o nesprávnu formuláciu tretej vety predposledného odseku. Z odôvodnenia rozsudku, ale aj z uvedenej vety vyplýva, že odvolací súd žalobu nepovažoval za bezdôvodnú pre nedostatok zavinenia, ale   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   konaním   žalovaného   a   vznikom   škody. Rozhodnutie   dovolacieho   senátu   nie   je   výsledkom   svojvoľného,   či   neospravedlniteľného alebo   neudržateľného   výkladu   príslušných   ustanovení   zákona.   Z   uvedeného   dôvodu navrhujem sťažnosť ako neodôvodnenú zamietnuť.“

Predseda najvyššieho súdu v liste z 20. júna 2008 a právny zástupca   sťažovateľa v liste z 27. júna 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu,   je povinný   nahradiť   škodu   tým   spôsobenú   druhej   strane,   ibaže   preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba   odo   dňa,   keď sa   poškodený   dozvedel   alebo   mohol   dozvedieť   o   škode   a   o   tom, kto je povinný   na jej náhradu;   končí   sa   však   najneskôr   uplynutím   10   rokov   odo   dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva zabezpečiť   každému,   kto   sa   domáha   ochrany   svojich   práv,   prístup   k súdnej   ochrane na nezávislom a nestrannom súde.

Súdna ochrana sa poskytuje v medziach zákonov, ktoré článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať   základné   právo   účastníkov   konania   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Súd   musí   vykladať   a používať   ustanovenia   zákonných   predpisov,   teda aj Obchodného zákonníka, v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu s cieľom poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. IV. ÚS 1/02, III. ÚS 111/07).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   podľa   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   oprávnenie   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06 a iné).

Zohľadňujúc   uvedené   východiská   sa   ústavný   súd   zaoberal   argumentáciou sťažovateľa, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu v predmetnej veci.

Podľa   sťažovateľa   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   nezrozumiteľné a protirečivo zdôvodnené, a to najmä ak „pristúpilo k hodnoteniu podmienok pre naplnenie aplikácie § 373 a nasl. OBZ“.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 94/2006 k otázke náhrady škody uviedol:„Keďže   nárok   bol   uplatnený   podľa   §   373   a   nasl.   Obchodného   zákonníka,   bolo povinnosťou   žalobcu   preukázať   splnenie   zákonných   predpokladov   pre   vznik   práva na náhradu škody, ktorými sú porušenie povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, prípadne   inej   povinnosti   zakotvenej   v   obchodnom   zákonníku,   vznik   škody   a   príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

Žalobca žalobou zo dňa 17. 10. 1994 sa domáhal náhrady škody a ušlého zisku v celkovej výške 2 302 312 Sk. Následne, podaním zo dňa 27. 8. 2001 rozšíril žalobu o ušlý zisk za obdobie od 30. 6. 1993 do 29. 12. 1993 na sumu 10 847 028 Sk.

Prvostupňový súd pripustil zmenu návrhu uznesením na pojednávaní dňa 28. 8. 2001 (čl. 237). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobcom uplatnené právo   -   ušlý   zisk   rozšírenou   žalobou   je   premlčané   v   zmysle   §   397   OBZ,   vzhľadom na vznesenú   námietku   premlčania   žalovaného.   Žalobca   pri   výpočte   ušlého   zisku za rozhodné obdobie vychádzal z výkazu ziskov a strát za časové obdobie od 1. 1. 1994 do 31. 3. 1994 (č. l. 220 - 221). Takže v čase podania žaloby (17. 10. 1994) mal vedomosť o vzniku škody, o poznaní aj jej výšky, ako aj o osobe, proti ktorej si má pravo na náhradu škody uplatniť, a nie až na základe vypracovaného znaleckého posudku. Preto nie je možné vychádzať z objektívnej 10-ročnej premlčacej doby (§ 398 OBZ), ale zo všeobecnej 4-ročnej premlčacej   doby   (§   397   OBZ).   Súd   premlčané   práva   nemôže   priznať   alebo   uznať, ak povinný v súdnom konaní vznesie námietku premlčania (§ 388 ods. 1 OBZ).

Prvostupňový súd v rámci vykonaného dokazovania priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 280 591 Sk s príslušenstvom (bod 1). V tejto časti je rozhodnutie právoplatné a vykonateľné. Preto predmetom preskúmania odvolacieho konania je žalobcom uplatnené právo na náhradu škody a ušlého zisku v zmysle pôvodnej žaloby zo dňa 17. 10. 1994 špecifikovanej pod bodom 2 až 6.

Odvolací súd   z obsahu spisu,   predložených dôkazov a vykonaného dokazovania (č. l. 28,   29,   30,   31)   mal   za   preukázané,   že   žalovaný   porušil   zmluvný   záväzok   a dielo vykazovalo   v   rámci   skúšobnej   prevádzky   započatej   dňa   16.   6.   1993   vady.   Zhotoviteľ požadoval   odstránenie   vád   diela   dopravného   systému   (šneku   a   redla)   do   16.   7.   1993 a ostatných vád do 15. 8. 1993. V danom prípade dopravník nebol z hľadiska potrebných parametrov   použiteľný   na   vykonanie   diela,   bol   nevhodný,   t.   z.,   že   bol   vadný.   Žalobca v záujme urýchleného začatia výroby a zabráneniu vzniku škody, zakúpil nové zariadenie a zaplatením   faktúry   č.   430533   dodávateľovi   S.,   š.   p.,   B.,   mu   vznikla   škoda   vo   výške 214 516 Sk, ktorá predstavuje rozdiel úhrady vadného dopravníka (časti diela) a zaplatenie ceny za nákup funkčného dopravného systému.“

Najvyšší súd uviedol:„Žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nepreukázal   zodpovednosť   žalovaného za uplatnenú škodu – ušlý zisk za obdobie od 17. 6. do 26. 8. 1993 (bod 4 a 5 petitu) za výpadok výroby (30 dní) počas skúšobnej prevádzky (21 dní). Povinnosť náhrady škody postihuje stranu, ktorá poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu. Žalobca nepreukázal zákonné   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   žalovaného,   t.   j.   nepreukázal   v konaní, že by v dôsledku   zavineného   protiprávneho   konania   žalovaného   došlo   ku   vzniku   škody v uplatnenom rozsahu, ani príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutím škody špecifikovanej   v časti   bodu   3   až   6   žaloby,   a preto   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok vo zvyšnej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Zo   spisu   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   26   Cb   554/94   ústavný   súd   zistil, že v časti, v ktorej bol zamietnutý nárok sťažovateľa na náhradu škody podľa bodu 3 až 6 žaloby   (bod   3   žaloby   týkajúci   sa   zaplatenia   zámočníckych   prác   v sume   71   824   Sk, bod 4 žaloby – strata na ušlom zisku vo výške 409 500 Sk počas skúšobnej prevádzky 21 pracovných   dní,   bod   5   žaloby   –   strata   na   ušlom   zisku   vo   výške   1   216   800   Sk za 30 pracovných dní, bod 6 žaloby – škoda na náhrade miezd zamestnancov vo výške 109 081   Sk),   škoda   bola   riadne   uplatnená,   pričom   sťažovateľ   preukázal   predpoklady zodpovednosti za škodu, aj pokiaľ ide o škodu uplatnenú v týchto bodoch.

Z oboch   rozsudkov,   ktoré   tvoria   meritum   rozhodnutia   v danej   veci,   na   túto skutočnosť nebolo reagované, tak aby bola daná odpoveď na všetky otázky vyplývajúce zo zmluvy účastníkov.

Najvyšší   súd   sa   v preskúmavanom   rozhodnutí   zaoberá   pôvodnou   žalobou (s. 3 a nasl. rozsudku),   avšak   v záveroch   svojho   rozhodnutia   o týchto   bodoch   žaloby nepredložil   svoje   stanovisko.   Zostalo   otázkou,   či   žalovaný   nesplnením   záväzku (odovzdanie stavby   vrátane zabezpečenia   kolaudácie)   nespôsobil   škodu   v podobe ušlého zisku.

Na jednej strane všeobecné súdy uznali vadu dodávky diela, ako aj nutnosť výmeny zariadenia, čím vznikla logická situácia, že súčasťou priamej škody nie je len rozdiel v cene, ale aj cena demontáže a montáže nového zariadenia.

V danom prípade oba súdy nedali v odôvodnení rozhodnutí náležitú odpoveď, prečo príčinnú   súvislosť   medzi   vznikom   škody   a následkom   v bode   1   a   2   žaloby,   kde   bol sťažovateľ   úspešný   v plnom   rozsahu,   akceptovali   a určili   aj   v rámci   svojej   ústavnej právomoci   povinnosť   odporcov   v konaní   zaplatiť   sťažovateľovi   zistenú   škodu   spolu s úrokom   18   %   z omeškania   od   15.   júna   1997   do   zaplatenia,   a v tom   istom   porušení kvantifikovanú   škodu,   ako   aj   príčinnú   súvislosť   medzi   jej   vznikom   a následkom v bode 3 až 6 žaloby neuznali a ani v jednom rozsudku na tieto otázky nereagovali.

Zo spisu vyplýva, že medzi vznikom škody v bode 1 a 2 bola preukázaná totožná príčinná súvislosť ako v bode 3 až 6 žaloby bez náležitej reakcie oboch vo veci konajúcich súdov, čo možno považovať za arbitrárny postup vo veci, ktorý je nezlučiteľný s ústavou garantovaným základným právom, že sťažovateľ v súdnom konaní na žalobou prednesené otázky   dostane   primeranú odpoveď,   ktorá   bude   aj náležite   zdôvodnená tak, aby okrem ďalšej rozumovej úvahy výrok našiel aj adekvátne ústavné zdôvodnenie.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   zdôrazniť,   že   neúspech   v konaní neznamená   ihneď aj porušenie základného práva sťažovateľa.

Ústavný súd zistil, že námietka sťažovateľa vznesená k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 je opodstatnená.

Odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   nezodpovedá   požiadavke vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorej je aj s ohľadom na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili.Dôvody   uvedené   najvyšším   súdom   v označenom   rozhodnutí   si   navyše   odporujú a nie sú   preskúmateľné   a rozsudok   je   v tejto   časti,   pokiaľ   ide   o body   3   až   6   žaloby, arbitrárny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom   došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 94/2006 z 24. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š. Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 27. júna 2008 uplatnil trovy konania v sume 6 732 Sk (223,46 €) za dva úkony (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť). Základom na výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 632,54 € (19 056 Sk). Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania   v sume   uplatnenej   právnym   zástupcom   sťažovateľa   223,46   €   z dôvodu   trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 105,42 € (príprava a prevzatie   veci   a písomné vyhotovenie   sťažnosti).   Ďalej ústavný súd   priznal právnemu zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   6,31   €   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil   povinnosť   najvyššieho   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009