znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 126/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   P.   V.,   T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 7 C 31/91-98 z 10. augusta 1992, ako aj   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave - pobočka v Nitre, č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. P. V.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   28. februára 2006 doručená sťažnosť MUDr. P. V., T. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 31/91-98 z 10. augusta 1992, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave – pobočka v Nitre (ďalej len „krajský súd“), č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993.

V sťažnosti sťažovateľka uvádza, že rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 31/91-98 z 10. augusta 1992 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993 bolo zrušené a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam v katastrálnom území M., zapísaným na LV č. 83 ako parcela č. 209 - zastavaná plocha o výmere 249 m2, dom súpisné č. 15 a parcela č. 210 – záhrada o výmere 1096 m2 (ďalej len   „nehnuteľnosti“)   tak,   že   predmetné   nehnuteľnosti   boli   prikázané   do   výlučného vlastníctva PharmDr. M. G., bytom T.

Ako   ďalej   uvádza   sťažovateľka,   nehnuteľnosti   vlastnili   jej   rodičia,   R.   a V.   V. V rokoch   1964-1966   ešte   za   života   rodičov   sťažovateľka   vybudovala   k   rodičovskému domu prístavbu z vlastných finančných prostriedkov (ďalej len „prístavba“). Prístavba sa nestala   súčasťou   hlavnej   veci,   t.   j.   súčasťou   rodičovského   domu,   ale   na   základe geometrického plánu bol vydaný pre prístavbu samostatný list vlastníctva č. 161 a prístavbe bolo pridelené aj samostatné súpisné číslo 15.

Po smrti matky sťažovateľky v roku 1997 sa dedičmi nehnuteľností stal v jednej polovici otec sťažovateľky R. V., sťažovateľka so sestrou A. G. dedili každá po jednej štvrtine. Prístavba nebola predmetom dedičského konania. Po smrti otca sťažovateľky sa vlastníkmi nehnuteľností stala sťažovateľka spolu so sestrou, každá v jednej polovici. Po smrti   sestry   sťažovateľky   sa   jej   dedičom   stal   jej   syn   PharmDr.   M.   G.   (ďalej   len „navrhovateľ“).

V roku   1991   podal   navrhovateľ   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Vo veci   rozhodoval   okresný   súd a rozhodol   tak,   že nehnuteľnosti   mu určil   do   výlučného   vlastníctva   s tým,   že sťažovateľke   mal poskytnúť finančné vyrovnanie, čo aj urobil.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   zahrnul   do   podielového   spoluvlastníctva   aj prístavbu, ktorá však nemohla byť predmetom vyporiadania, lebo jej výlučnou vlastníčkou bola sťažovateľka, o čom predložila súdu dôkaz, a to list vlastníctva č. 161. Okresný súd však tento dôkaz vôbec neakceptoval, v dôsledku čoho sa predmetom vyporiadania stala aj nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve sťažovateľky.

Sťažovateľka podala odvolanie z dôvodu odňatia jej vlastníctva k prístavbe a vznik bezdôvodného   obohatenia   navrhovateľa   krajskému   súdu,   pobočke   v Nitre,   ktorý   však rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Nápravu   nezákonného   stavu   sa   sťažovateľka pokúšala dosiahnuť aj dovolaním, aj návrhom na obnovu konania, avšak tieto neboli podľa nej pripustené.

Na základe právoplatného rozhodnutia následne navrhovateľ podal okresnému súdu návrh na vypratanie nehnuteľností. Vec bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 10 C 81/93. Titulom   právoplatného   rozhodnutia   súdu,   ktorým   bola   sťažovateľka   zaviazaná   vypratať predmetné nehnuteľnosti (rozsudkom sp. zn. 20 Co 7/94 z 28. septembra 2003 odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa), ako exekučného titulu, bol zo strany navrhovateľa daný návrh na výkon rozhodnutia, v dôsledku ktorého bola sťažovateľka z prístavby násilne vysťahovaná.

Podľa sťažovateľky jej rozhodnutím súdu bolo nezákonne odňaté vlastnícke právo a porušený čl. 20 ústavy, pretože predmetom vyporiadania podielového spoluvlastníctva bola aj nehnuteľnosť v jej výlučnom vlastníctve. List vlastníctva č. 161 je podľa jej názoru relevantným, vierohodným dokladom o jej vlastníckom práve, ktoré jej bolo uvedenými rozhodnutiami súdov odňaté.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval,   že   jej vlastnícke právo garantované čl. 20 ústavy bolo porušené rozhodnutím okresného súdu č. k. 7 C 31/91-98 z 10. augusta 1992 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993, zrušil rozhodnutie okresného súdu č. k. 7 C 31/91-98 z 10. augusta 1992 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993 a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri skúmaní, či v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu sťažovateľkou namietaného ústavného práva (vlastníckeho práva), neposudzoval všetky súdne rozhodnutia sťažovateľkou uvádzané v sťažnosti (rozhodnutie v konaní o vypratanie nehnuteľnosti), ale len   vydané   v konaní   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 31/91 a v odvolacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 14 Co 522/92, pretože práve tie sú podľa obsahu a najmä petitu   predmetom   sťažnosti   sťažovateľky. Keďže v zmysle § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom   na   začatie   konania (okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľky,   týkajúca   sa   rozhodnutí   okresného a krajského súdu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 31/91,   je podaná oneskorene.

V okolnostiach prípadu je zjavné, že napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 31/91-98 z 10. augusta 1992, v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993 nadobudol právoplatnosť skôr, ako dva mesiace pred 28. februárom 2006, keď sa sťažovateľka obrátila na ústavný súd. Napriek tomu, že dátum právoplatnosti namietaného rozhodnutia odvolacieho krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti neuvádza, dokonca toto rozhodnutie nie je ani priložené ako súčasť spisovej dokumentácie, ústavný súd   nadobudol   vedomosť   o tejto   právnej   skutočnosti   z iných   rozhodnutí   vo   veci sťažovateľky, doložených k sťažnosti, a to z uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 29 Co 421/95 z 31. októbra 1997 o neplatnosť zápisu vlastníctva, z odôvodnenia ktorého priamo vyplýva dátum právoplatnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu, a to 27. august 1993, taktiež z uznesenia krajského súdu sp. zn. 20 Co 494/94 z 30. novembra 1994 o obnovu konania, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že sťažovateľka podala 17. januára 1994 návrh na obnovu konania proti právoplatnému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 7 C 31/91 z 10. augusta 1992 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 522/92 z 8. apríla 1993. O tom, že k právoplatnosti rozhodnutia v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   došlo   ešte   v roku   1993,   svedčí   aj   tvrdenie   sťažovateľky v sťažnosti,   v zmysle   ktorého   navrhovateľ   podal   na   základe   právoplatného   rozhodnutia návrh   na   vypratanie   nehnuteľností   a konanie   na   okresnom   súde   malo   spisovú   značku vedenú v roku 1993.

Preto je sťažnosť sťažovateľky namietajúca porušenie jej základného vlastníckeho práva rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 31/9-981 z 10. augusta 1992, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 522/92-115 z 8. apríla 1993 podaná oneskorene. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľky   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a ani o ďalších návrhoch na rozhodnutie ústavného súdu.

  Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006