znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 126/05-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya   vo veci   sťažnosti   M.   L.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   H.,   B., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra 2004, ako aj konaním   týchto   súdov,   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 902/04 svojím postupom v súvislosti s rozhodovaním o žiadostiach M. L. o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. júna 2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004   p o r u š i l   jej základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Krajská prokuratúra v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04 svojím postupom   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   M.   L.   o prepustenie   z väzby z 30. septembra 2004   p o r u š i l a   jej základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   M.   L.   p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   9   340   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktoré sú   p o v i n n é   zaplatiť Okresný súd Bratislava I vo výške 4 670 Sk a Krajská prokuratúra v Bratislave vo výške 4 670 Sk na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. H., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením sp. zn. III. ÚS 126/05 z 29. apríla 2005 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“) z 13. decembra 2004 (doplnenú na základe výzvy ústavného súdu podaním zo 17. januára 2005)   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn. Tp 902/04 zo 6. augusta   2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra 2004, ako aj konaním týchto súdov, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Tpo   174/04   zo 14. októbra   2004 a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom Krajskej prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn. 2 Kv 61/04. Vo zvyšnej časti bola jej sťažnosť odmietnutá.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či doba konania okresného súdu vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Tp   902/04   a krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 8 Tpo 155/04 o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 7. júna 2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004 zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania o takej žiadosti, ako aj či skutkové a právne závery obsiahnuté v týchto uzneseniach, ako aj v uznesení krajského súdu sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 zodpovedajú ústavným zásadám dôvodnosti väzby. Predmetom konania vo veci samej je aj posúdenie, či doba rozhodovania krajskej prokuratúry o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby z 30. septembra 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04 zodpovedá požiadavke neodkladnosti rozhodovania o takej žiadosti.

Sťažovateľka uviedla, že žiadosťami zo 7. júna 2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004 žiadala   o prepustenie   z väzby,   v ktorej   sa   na   základe   rozhodnutia   okresného   súdu nachádzala od 31. marca 2004. Prokurátor krajskej prokuratúry jej však upovedomením zo 4. augusta 2004 oznámil, že jej žiadostiam o prepustenie z väzby nevyhovel z dôvodu získania poznatku o tom, že mala spáchať ďalší trestný čin obdobnej povahy. Z uvedeného dôvodu   žiadosti   so   spisom   predložil   na   rozhodnutie   okresnému   súdu.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   Tp   902/04   zo   6.   augusta   2004   sťažovateľkine   žiadosti   o prepustenie z väzby zamietol s odôvodnením, že v danom prípade nedošlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, situácia sa nezmenila, a preto nie je dôvod na jej prepustenie z väzby. Tieto tvrdenia okresný súd doplnil tým, že je tu dôvodné podozrenie, že sťažovateľka sa mala dopustiť ďalšieho trestného činu obdobného charakteru, čo len potvrdzuje dôvodnosť väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo doručené 20. augusta 2004, podala 23. augusta 2004 sťažnosť,   v ktorej   namietala   dôvodnosť   svojej   väzby.   O sťažnosti   rozhodol   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   8   Tpo   155/04   z 22.   septembra   2004   tak,   že   sťažnosť   zamietol. V odôvodnení uznesenia sa plne stotožnil s právnymi závermi predchádzajúcich súdnych rozhodnutí vydaných v tejto veci. Zároveň krajský súd vyslovil názor, že spôsob, ktorým bola spáchaná trestná činnosť, nasvedčuje tomu, že reálna obava z pokračovania v trestnej činnosti aj naďalej trvá.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   17.   septembra   2004   podal   prokurátor   krajskej prokuratúry   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   O návrhu   prokurátora   rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. Tp 1105/04 z 21. septembra 2004 tak, že väzbu sťažovateľke nepredĺžil   vzhľadom   na   nečinnosť   a   zistené   nedostatky   v postupe   vyšetrovateľa.   Proti tomuto rozhodnutiu podal prokurátor krajskej prokuratúry 27. septembra 2004 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004. Týmto uznesením   krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   1105/04 z 21. septembra 2004 a lehotu trvania väzby sťažovateľke a ostatným obvineným predĺžil do 29.   decembra 2004.   Krajský   súd   v ňom   vyslovil   názor,   že tvrdenie   okresného   súdu, že dôvodom   nepredĺženia   väzby   sťažovateľky   je   fakt,   že   vyšetrovateľ   nesplnil   pokyny prokurátora, nie je správne. Po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že správne obsahové zameranie úkonov, ktoré mal vykonať vyšetrovateľ a ktoré vytýkal okresný súd, bolo   možné   stanoviť   až   po   uskutočnení   predchádzajúcich   úkonov   a   ich   analýze. Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   ktorý návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby práve z dôvodov potreby vykonania konkrétnych   procesných   úkonov   nevyhovel   a väzbu   nepredĺžil.   Zároveň   krajský   súd uviedol, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o nepredĺžení väzby považuje za vágny a nekonkrétny. Uvedené doplnil tým, že predĺženie lehoty trvania väzby na dobu určitú zreteľne poukazuje na to, že splnenie vyšetrovacích úkonov zo strany orgánov činných v trestnom konaní má záväzný charakter. Po preskúmaní sťažnosti prokurátora sa krajský súd stotožnil s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti, podľa ktorej okolnosti prípadu poukazujú na splnenie podmienok predĺženia trvania väzby o tri mesiace. Záverom krajský súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   okresnému   súdu   vytkol,   že   nemá   v kompetencii absolutizovať   činnosť   vyšetrovateľa   do   takej   miery,   že   to   zaraďuje   medzi   dôvody nepredĺženia väzby.

Sťažovateľka uviedla, že 30. septembra 2004 sa uskutočnil jej výsluch v procesnom postavení   obvinenej.   V rámci   tohto   výsluchu   do   zápisnice   podala   žiadosť   o prepustenie z väzby, ale podľa jej vyjadrenia do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o žiadosti rozhodnuté.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej   základných   práv a slobôd rozhodnutiami a postupom okresného súdu, krajského súdu a krajskej prokuratúry. Zároveň   žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 55 980 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 14 010 Sk. Primerané finančné zadosťučinenie odvodila od platnej minimálnej mzdy a počtu mesiacov strávených vo väzbe (6 080 Sk x 6 + 6 500 x 3).

K sťažnosti sťažovateľky sa vyjadrili okresný súd, krajský súd a krajská prokuratúra.

Okresný   súd   vo svojom   stanovisku   z 21.   júna 2005 uviedol,   že vo veci   vedenej pod sp. zn. Tp 902/04 rozhodol v súlade so zákonom a že podľa jeho mienky rozhodnutím ani postupom súdu nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky. Zároveň dodal, že netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril listom zo 4. marca 2005, v ktorom okrem iného konštatoval, že pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra 2004, vec mu bola z okresného súdu predložená na rozhodnutie 6. septembra 2004. Vo veci bol   určený   termín   neverejného   zasadnutia   na   22.   september   2004.   Rozhodnutie bolo vyhotovené   a odovzdané   do   kancelárie   23.   septembra   2004   a expedované   bolo 24. septembra 2004.

Krajský súd ďalej uviedol, že uznesením odvolacieho senátu sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 bolo zrušené uznesenie okresného súdu týkajúce sa nepredĺženia lehoty trvania väzby u sťažovateľky a ostatných obvinených. V tomto rozhodnutí si odvolací senát krajského súdu osvojil argumentáciu prokurátora v písomnej sťažnosti a predĺženie lehoty trvania   väzby   o tri   mesiace   považoval   za   dôvodné   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu. Vo svojom   vyjadrení   krajský   súd   citoval   niektoré   výroky   z namietaného   rozhodnutia odvolacieho senátu krajského súdu. Podľa vyjadrenia krajského súdu sťažnosť prokurátora proti uzneseniu okresného súdu napadla na krajský súd 7. októbra 2004 a odvolací senát o nej   rozhodol   14.   októbra   2004.   Rozhodnutie   bolo   dané   na   opis   19. októbra   2004 a vyexpedované bolo 27. októbra 2004.

Listom z 30. mája 2005 krajský súd oznámil ústavnému súdu, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

K sťažnosti sťažovateľky zaujala svoje stanovisko aj krajská prokuratúra, a to listom z 9.   marca   2005.   Podľa   jej   názoru   pri   vybavovaní   žiadostí   sťažovateľky   o prepustenie z väzby   nedošlo   na   strane   prokuratúry   k zavineným   prieťahom.   Pokiaľ   ide   o podanie žiadosti   o prepustenie   z väzby,   ktorú   sťažovateľka   podala   pri   výsluchu   do   zápisnice 30. septembra   2004,   podľa   vyjadrenia   krajskej   prokuratúry   o existencii   tejto   žiadosti sa prokurátor   dozvedel   až   16.   novembra   2004   pri   oboznámení   sa   s touto   zápisnicou. Následne 17. decembra 2004 na základe uznesenia prokurátora č. k. 2 Kv 61/04-360 bola sťažovateľka z väzby prepustená. Podkladom pre rozhodnutie bola žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 6. decembra 2004. Podľa vyjadrenia krajskej prokuratúry žiadosť sťažovateľky   z 30.   septembra   2004,   ktorá   bola   podaná   pred   uplynutím   lehoty   uvedenej v ustanovení   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   (krajská   prokuratúra   vo vyjadrení   uviedla ustanovenie   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku,   avšak   je   nepochybné,   že mala   na   mysli ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré pojednáva o lehote na podanie ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby), bola hodnotená ako neprípustná.

Krajská prokuratúra v liste z 30. mája 2005 oznámila ústavnému súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Právny   zástupca   sťažovateľky   listom   z 23.   mája   2005   vyjadril   súhlas   s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v danej veci.

Keďže   všetci   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľky   o porušení   požiadavky neodkladnosti   rozhodovania   o jej   žiadostiach   o prepustenie   z väzby   zo   7.   júna   2004, 29. júna 2004 a 24. júla 2004 rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne napr. III. ÚS 7/00).

Trestný poriadok   vo svojom ustanovení § 72 ods.   2 priznáva obvinenému právo kedykoľvek   žiadať   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a zároveň   ustanovuje,   že   „o   takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“. Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   držanie   osoby   vo   väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Ústavný súd zistil, že po tom, ako 4. augusta 2004 prokurátor krajskej prokuratúry nevyhovel   žiadostiam   sťažovateľky   o prepustenie   z väzby, predložil   ich   na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý o nich rozhodol 6. augusta 2004 tak, že ich zamietol. Uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   902/04   zo   6.   augusta   2004   bolo   sťažovateľke   doručené 20. augusta 2004, pričom prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala proti nemu 23. augusta 2004 sťažnosť. Podľa   vyjadrenia krajského súdu   okresný súd mu predložil na rozhodnutie sťažnosť 6. septembra 2004. O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodol   krajský   súd   22.   septembra   2004.   Podľa   vyjadrenia   krajského   súdu   bolo   toto rozhodnutie   vyhotovené   a odovzdané   do   kancelárie   23.   septembra   2004,   pričom   podľa pečiatky   kancelária   expedovala   uznesenia   24.   septembra   2004.   Písomne   vyhotovené uznesenie   krajského   súdu   bolo   za   účelom   jeho   oznámenia   procesným   stranám   a ich právnym zástupcom 1. októbra 2004 doručené okresnému súdu, ktorý mal zabezpečiť jeho následné doručenie. Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo toto uznesenie krajského súdu doručené 28. októbra 2004, a to na základe urgencie jeho zaslania z 21. októbra 2004.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   rozhodol   o žiadostiach   sťažovateľky v priebehu 2 dní od doručenia spisu a žiadostí a v priebehu 1 mesiaca (od 6. augusta 2004 do   6.   septembra   2004) vyhotovil   a doručil   uznesenie   a predložil   sťažnosť sťažovateľky proti tomuto uzneseniu krajskému súdu. Krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného   súdu,   vyhotovil, expedoval   a doručil   uznesenie   okresnému   súdu   v priebehu takmer 3 a pol týždňa. Predmetné uznesenie, ktorého doručenie procesným stranám mal zabezpečiť okresný súd, bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené až 28. októbra 2004, teda takmer 4 týždne odvtedy, ako došlo z krajského súdu na okresný súd. Ústavný súd   konštatuje,   že   konanie   o   žiadostiach   sťažovateľky   o prepustenie   z väzby   trvalo na okresnom   súde   8   týždňov   s tým,   že táto   doba   zahŕňala   nielen   doručenie   žiadosti sťažovateľky   z krajskej   prokuratúry   okresnému   súdu,   rozhodnutie   okresného   súdu, predloženie sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, ale aj doručovanie uznesenia krajského súdu okresným súdom.

Keďže   konanie   okresného   súdu   o žiadostiach   sťažovateľky   o prepustenie   z väzby trvalo 8 týždňov, teda takmer 2 mesiace, a krajského súdu len 3 a pol týždňa, ústavný súd považuje za ústavne neakceptovateľný jedine postup okresného súdu. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že okresný súd porušil právo sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, čo ústavný súd vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v bode 1 výroku tohto nálezu.

Argumentácia okresného súdu, ktorý sa obmedzil len na konštatovanie o dodržaní zákona   pri   rozhodovaní   o žiadostiach   sťažovateľky   o prepustenie   z väzby,   ho nezbavuje ústavnej   zodpovednosti   pri   dodržiavaní   základných   práv   a slobôd,   a   to   aj   osôb,   ktoré sú v konaní obvinené.

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť a garantovať   reálne   a praktické   naplnenie   obsahu   základných   práv   a slobôd.   V danom prípade   si   však   okresný   súd   túto   povinnosť   nesplnil,   čo   viedlo   ústavný   súd   k záveru, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené.

2. Ústavný súd v bode 1 výroku toho nálezu konštatoval porušenie základných práv sťažovateľky   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru,   a to   v súvislosti s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   rozhodovania   okresného   súdu   o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať   o   prepustenie   na   slobodu.   Ak   v   prípravnom   konaní   prokurátor   takej   žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak   sa   žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak   v   nej   neuvedie   iné   dôvody,   opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie je nepochybné, že v prípravnom konaní   má   aj   prokurátor   povinnosť   rozhodnúť   o žiadosti   o prepustenie   z väzby čo najrýchlejšie.   Bez   výhrad   to   platí   aj   v prípade   sťažovateľkou   podanej   žiadosti o prepustenie   z väzby,   ktorú   podala   pri   svojom   výsluchu   30.   septembra   2004.   O tejto žiadosti však do dátumu podania sťažnosti ústavnému súdu (15. decembra 2004) nebolo rozhodnuté.

Z ústavného   hľadiska   neobstojí   argumentácia   krajskej   prokuratúry,   ktorá sa vo svojom stanovisku z 9. marca 2005 odvolávala na to, že prokurátor nemal vedomosť o predmetnej   žiadosti   a dozvedel   sa   o nej   až   pri   vykonávaní   previerky   v rámci   dozoru prokurátora   16.   novembra   2004.   Neobstojí   ani tvrdenie   prokurátora,   že   spis   za   účelom rozhodnutia   o žiadosti   sťažovateľky   mu   bol   z Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave predložený až 14. decembra 2004. O prepustení sťažovateľky z väzby rozhodol prokurátor 17. decembra 2004, keď podkladom pre jeho rozhodnutie bola ďalšia žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 6. decembra 2004. Z vyjadrenia krajskej prokuratúry vyplýva, že žiadosť sťažovateľky z 30. septembra 2004, ktorá bola podaná pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku, bola hodnotená ako neprípustná.

Z uvedeného vyplýva, že prokurátor o žiadosti sťažovateľky z 30. septembra 2004 napriek tomu, že o nej mal vedomosť, ani nerozhodol. Podkladom pre jeho rozhodnutie o prepustení   sťažovateľky   z väzby   bola   jej   žiadosť   zo   6.   decembra   2004,   čo   vyplýva aj z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 2 Kv 61/04-360 zo 17. decembra 2004.

Konanie   krajskej   prokuratúry   nemožno   ospravedlniť   ani   tým,   že prokurátor sa o predmetnej   žiadosti   sťažovateľky   dozvedel   mesiac   a pol   od   jej   podania,   ani   tým, že vyšetrovateľ   predložil   spis   prokurátorovi   na   základe   urgencie   až   po   uplynutí   2 a pol mesiaca od podania žiadosti sťažovateľky, a napokon ani tým, že spornú žiadosť hodnotil prokurátor   ako   neprípustnú   bez   toho,   aby o nej   rozhodol.   Ústavný   súd   je toho   názoru, že dozor   prokurátora   nad   zachovávaním   zákonnosti   v prípravnom   konaní   predstavuje aktívny   aspekt   jeho   konania   zahŕňajúci   garanciu   základných   práv   a slobôd   všetkým procesným   stranám   trestného   konania.   A preto   objektívne   odstrániteľné   okolnosti   ako oneskorené dozvedenie sa prokurátora o žiadosti sťažovateľky alebo zdĺhavé predloženie vyšetrovacieho spisu prokurátorovi, či len samotné konštatovanie prokurátora, že žiadosť je neprípustná, nie sú dostatočným ospravedlňujúcim dôvodom.

Ústavný súd konštatuje, že týmto postupom krajskej prokuratúry došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorých obsahom je aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd (a v prípravnom konaní aj prokurátor) neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná.

3. 1. V rámci konania vo veci samej ústavný súd skúmal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 902/04 zo 6. augusta 2004 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 155/04 z 22. septembra 2004 a sp. zn. 9 Tpo 174/04 zo 14. októbra 2004 z hľadiska posúdenia skutkových   a právnych   záverov   pre   dôvodnosť   väzby, a tým   možného   porušenia   čl.   17 ods. 2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   1   dohovoru   (a v tomto   prípade   aj   vo   vzťahu   ku   krajskej prokuratúre vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Kv 61/04). V tejto súvislosti dospel ústavný súd k záveru, že predmetné rozhodnutia spĺňajú parametre zákonných rozhodnutí, nevykazujú znaky   arbitrárnosti,   či   nepreskúmateľnosti.   Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 135/04 konštatoval „Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby   nevysporiada   s právne   relevantnou argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   rozhodol   o zákonnosti   väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.“ Ústavný súd však v prípade namietaných rozhodnutí nezistil   také   porušenie   zákona,   ktoré   by   založilo   predpoklady   na   vyslovenie   porušenia označených   základných   práv,   a preto   sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel   (bod   4   výroku nálezu).

3.   2.   Ústavný   súd   nevyhovel   ani   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8   Tpo   155/04   v súvislosti   s rozhodovaním o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   zo   4.   marca   2005   uviedol,   že „by   sme   mohli konštatovať z pohľadu administratívy Krajského súdu v Bratislave prieťah v konaní pokiaľ medzi opisom II. stupňového uznesenia a jeho expedovaním uplynulo osem kalendárnych dní“. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska dodržania požiadavky rýchlosti rozhodovania o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby konanie na krajskom súde v trvaní takmer 3 a pol týždňa nenaplnilo predpoklady pre vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených základných práv, pričom bližšie odôvodnenie tohto záveru je mutatis mutandis obsiahnuté v bode 1 odôvodnenia nálezu.

3. 3. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   55   980   Sk,   čo   odôvodnila   tým,   že   podľa   jej   názoru   jej   bolo nezákonným   obmedzením   osobnej   slobody   a držaním   vo   väzbe   zabránené   pracovať a poberať za prácu aspoň minimálnu mzdu. Z uvedeného dôvodu si sťažovateľka uplatnila primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vyčíslila sumou rovnajúcou sa výške jej ušlej mzdy za obdobie strávené vo väzbe.

Ústavný   súd   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   133/02   tiež   vyslovil,   že   záujmy   ochrany ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb podľa čl. 127 ústavy spočívajú v tom, aby ústavný súd náležite preskúmal a posúdil námietky porušenia základných práv a slobôd a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú nápravu.

Pre   nápravu   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   ústavný   súd   rozhodol o porušení   označených   základných   práv   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto   nálezu. Významným   faktom   zadosťučinenia   sťažovateľky,   ktorá   dva   dni   po   podaní   sťažnosti ústavnému súdu bola na základe rozhodnutia prokurátora prepustená z väzby, je už samotné vyslovenie porušenia jej základných práv. Ústavný súd konštatuje, že tento nález je pre sťažovateľku   dostatočnou   morálnou   satisfakciou,   a preto   je   dôvodné   nepriznanie   jej primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu). Vyslovenie tohto názoru ústavného súdu je umocnené aj skutočnosťou, že sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné   zadosťučinenie   z dôvodu,   že   nezákonným   obmedzením   jej   osobnej   slobody a následným držaním vo väzbe jej bolo znemožnené poberať za prácu aspoň minimálnu mzdu,   avšak   ústavný   súd   nevyslovil   nezákonnosť   väzby.   Vyslovil   len   nedodržanie požiadavky neodkladnosti rozhodovania o žiadostiach sťažovateľky o prepustenie z väzby.

4.   Sťažovateľka   v ústavnej   sťažnosti   z 13.   decembra   2004,   ako   aj   v jej   doplnení zo 17. januára   2005   žiadala,   aby   ústavný   súd   zaviazal   porušovateľov   jej   označených základných   práv   (okresný   súd,   krajský   súd   a krajskú   prokuratúru)   zaplatiť   spoločne a nerozdielne trovy jej konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 14 010 Sk (tri úkony právnej pomoci á 4 534 Sk – prevzatie zastupovania v danej veci, ďalšia porada so sťažovateľkou a podanie ústavnej sťažnosti a režijný paušál 3 x 136 Sk) na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

Podľa ustanovenia § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi za úkony   právnych   služieb   vykonané pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tejto   vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania pred ústavným súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch a je nezameniteľný   s primeraným finančným zadosťučinením,   ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd   v súlade   s ustanovením   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   priznal   náhradu   trov právneho   zastúpenia,   nie   však   vo   výške   uplatnenej   právnym   zástupcom   sťažovateľky za tri úkony   právnej   pomoci   v celkovej   výške   14   010   Sk,   ale   vo   výške   9   340   Sk (za dva preukázateľné   úkony   právnej   pomoci   –   prevzatie   zastupovania   v danej   veci a podanie sťažnosti).

Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľky podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 tohto zákona (ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy), uložil zaplatiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právneho zástupcu, a to okresnému súdu vo výške 4 670 Sk a krajskej prokuratúre vo výške 4 670 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005