SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 125/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a maloletého ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného matkou ⬛⬛⬛⬛, obaja zastúpeníMgr. Róbertom Liškom, advokátska kancelária, Štefánikova 882, Poprad, vo vecinamietaného porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťapostupom Okresného súdu Stará Ľubovňa a postupom Krajského súdu v Prešove v konanívedenom pod sp. zn. 4 P 42/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpený matkou
(ďalej len „sťažovateľ“), obaja zastúpení Mgr. Róbertom Liškom, advokátskakancelária, Štefánikova 882, Poprad, vo veci namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3 Dohovoru o právachdieťaťa postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 P 42/2013.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o úpravu výkonurodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a určenia rozsahu vyživovacejpovinnosti vedeného pred okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím podsp. zn. 4 P 42/2013.
Sťažovatelia v sťažnosti formulujú námietku porušenia požiadavky nestrannostirozhodovania súdu v predmetnej veci dôvodiac tvrdením o zaujatosti osoby zákonnéhosudcu okresného súdu, v čom vidia porušenie princípu rovnosti podľa čl. 47 ods. 3 ústavya práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľačl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci postupu okresného súdu v namietanom konaní.
V ďalšom bode sťažovatelia namietajú porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,kde argumentujú podľa ich názoru nesprávnymi skutkovými závermi týkajúcimi saurčenia schopností a možností povinného rodiča (otca sťažovateľa), ktoré boli podkladompre určenie výšky jeho vyživovacej povinnosti rozsudkom okresného súdu v označenomkonaní. Sťažovatelia v uvedenom bode takisto namietajú nesprávnosť skutkových záverovokresného súdu o nesplnení dôvodov hodných osobitného zreteľa ako predpokladupre priznanie tzv. spätného výživného podľa § 77 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Opierajúc sa o predostretú argumentáciu sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, abyvo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdua postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 42/2013, priznal primeranéfinančné zadosťučinenie sťažovateľke v sume 2 000 € a sťažovateľovi v sume 3 000 €, ako ajnáhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Sťažovatelia sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupuokresného súdu mohli podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhali) využitím opravnéhoprostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinnýposkytnúť ochranu namietaným právam sťažovateľov. Právomoc ústavného súdu je preto (sohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k postupu okresnéhosúdu predchádzajúcemu prijatiu meritórneho rozhodnutia vylúčená. Z uvedeného dôvoduústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených čl. ústavy,dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 4 P 42/2013 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažovateľmi formulované porušenie označených článkov ústavy,dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v odvolacom konaní,poukazuje ústavný súd hneď v úvode na obsah ustanovení § 20 ods. 1 zákona o ústavnomsúde, podľa ktorého návrh na začatie konania podaný ústavnému súdu musí obsahovaťoznačenie, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akéhorozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
V časti námietok smerujúcich proti postupu krajského súdu sťažnosť sťažovateľovnespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavnýmsúdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a síce v nej absentuje náležitéa zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo nevyhnutný východiskový rámecpre preskúmanie označeného postupu krajského súdu z pozície sťažovateľmi namietanéhoporušenia označených článkov ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa. Ústavný súdmusí konštatovať, že sťažnosť sťažovateľov neobsahuje žiadne konzistentné zdôvodnenie, t.j. vymedzenie konkrétnych nedostatkov postupu krajského súdu v odvolacom konaní,prípadne nedostatkov prijatého rozhodnutia odvolacieho súdu. Celá argumentácia, ktorúsťažovatelia v obsahu podanej sťažnosti predostreli, totiž smeruje a týka sa postupua rozhodnutia prvostupňového súdu.
Sťažovatelia navyše nesplnili ani ďalšiu zo zákonných náležitosti požadovanú § 50ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, a síce k sťažnosti nepriložili kópiu právoplatnéhorozhodnutia týkajúceho sa postupu v konaní, proti ktorému ich námietky smerujú.
Ústavný súd zdôrazňuje, že takýto charakter nedostatkov v zákonom predpísanýchnáležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti námietok týkajúcich sa postupukrajského súdu v označenom konaní odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd na záver dodáva, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(II. ÚS 117/05).
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. apríla 2015