znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 125/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a maloletého ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného matkou ⬛⬛⬛⬛, obaja zastúpeníMgr.   Róbertom   Liškom,   advokátska   kancelária,   Štefánikova   882,   Poprad,   vo   vecinamietaného porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťapostupom Okresného súdu Stará Ľubovňa a postupom Krajského súdu v Prešove v konanívedenom pod sp. zn. 4 P 42/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpený   matkou

(ďalej len „sťažovateľ“), obaja zastúpení Mgr. Róbertom Liškom, advokátskakancelária, Štefánikova 882, Poprad, vo veci namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   3   Dohovoru   o právachdieťaťa   postupom   Okresného   súdu Stará   Ľubovňa   (ďalej   len   „okresný   súd“)a postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 P 42/2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o úpravu výkonurodičovských   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu   a určenia   rozsahu   vyživovacejpovinnosti vedeného pred okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím podsp. zn. 4 P 42/2013.

Sťažovatelia   v sťažnosti   formulujú   námietku   porušenia   požiadavky   nestrannostirozhodovania súdu   v predmetnej veci dôvodiac   tvrdením   o zaujatosti osoby zákonnéhosudcu okresného súdu, v čom vidia porušenie princípu rovnosti podľa čl. 47 ods. 3 ústavya práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľačl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci postupu okresného súdu v namietanom konaní.  

V ďalšom bode sťažovatelia namietajú porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,kde   argumentujú   podľa   ich   názoru   nesprávnymi   skutkovými   závermi   týkajúcimi   saurčenia schopností a možností povinného rodiča (otca sťažovateľa), ktoré boli podkladompre určenie výšky jeho vyživovacej povinnosti rozsudkom okresného súdu v označenomkonaní. Sťažovatelia v uvedenom bode takisto namietajú nesprávnosť skutkových záverovokresného   súdu   o nesplnení   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   ako   predpokladupre priznanie   tzv.   spätného   výživného   podľa   §   77   zákona   č.   36/2005   Z. z.   o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Opierajúc sa o predostretú argumentáciu sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, abyvo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľačl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   3   Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   okresného   súdua postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 42/2013, priznal primeranéfinančné zadosťučinenie sťažovateľke v sume 2 000 € a sťažovateľovi v sume 3 000 €, ako ajnáhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Ustanovenie čl. 127 ods. 1   ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Sťažovatelia sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupuokresného súdu mohli podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhali) využitím opravnéhoprostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinnýposkytnúť ochranu namietaným právam sťažovateľov. Právomoc ústavného súdu je preto (sohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k postupu okresnéhosúdu predchádzajúcemu prijatiu meritórneho rozhodnutia vylúčená. Z uvedeného dôvoduústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených čl. ústavy,dohovoru   a Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   okresného súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 4 P 42/2013 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi   formulované   porušenie   označených   článkov   ústavy,dohovoru   a Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní,poukazuje ústavný súd hneď v úvode na obsah ustanovení § 20 ods. 1 zákona o ústavnomsúde, podľa ktorého   návrh na začatie konania podaný ústavnému súdu musí obsahovaťoznačenie, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akéhorozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

V   časti námietok smerujúcich proti postupu krajského súdu sťažnosť sťažovateľovnespĺňala   všetky   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavnýmsúdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a síce v nej absentuje náležitéa zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo nevyhnutný východiskový rámecpre preskúmanie označeného postupu krajského súdu z pozície sťažovateľmi namietanéhoporušenia označených článkov ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa. Ústavný súdmusí konštatovať, že sťažnosť sťažovateľov neobsahuje žiadne konzistentné zdôvodnenie, t.j.   vymedzenie   konkrétnych   nedostatkov   postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní,prípadne nedostatkov prijatého   rozhodnutia odvolacieho súdu. Celá argumentácia, ktorúsťažovatelia   v obsahu   podanej   sťažnosti   predostreli,   totiž   smeruje   a týka   sa   postupua rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovatelia navyše nesplnili ani ďalšiu zo zákonných náležitosti požadovanú § 50ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, a síce k sťažnosti nepriložili kópiu právoplatnéhorozhodnutia týkajúceho sa postupu v konaní, proti ktorému ich námietky smerujú.

Ústavný súd zdôrazňuje, že takýto charakter nedostatkov v zákonom predpísanýchnáležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti námietok týkajúcich sa postupukrajského súdu v označenom konaní odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   podľa   §   18   ods.   2   zákona   č. 586/2003 Z.   z.o advokácii a   o   zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní(živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom(II. ÚS 117/05).

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. apríla 2015