znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 125/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 18354/2013, Rvp 18355/2013, Rvp 18356/2013, Rvp 18357/2013, Rvp 18358/2013, Rvp 18359/2013, Rvp 18360/2013, Rvp 18361/2013, Rvp 18362/2013, Rvp 18363/2013, Rvp 18364/2013, Rvp 18365/2013, Rvp 18366/2013, Rvp   19158/2013,   Rvp   19159/2013,   Rvp   19160/2013,   Rvp   19161/2013 a sp. zn. Rvp 19162/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Er/552/2010 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/989/2008 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/960/2008 z 30. apríla 2012, sp. zn.   5   Er/456/2009   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/441/2009   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5 Er/1211/2009   z 19.   septembra   2012,   sp.   zn.   5   Er/466/2008   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5   Er/264/2009   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/842/2010   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5 Er/338/2009   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/499/2008   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5 Er/11/2009   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/439/2009   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 13 Er/489/2004 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 13 Er/329/2004 z 19. novembra 2012, sp.   zn.   14   Er/807/2007   z 22.   februára   2012,   sp.   zn.   14   Er/43/2004   z 1.   októbra   2012 a sp. zn. 8 Er/976/2010 z 2. júla 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami   sp. zn.   14   CoE/394/2012   zo   4.   februára   2013,   sp.   zn.   41   CoE/381/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. 41 CoE/380/2012 z 26. februára 2013, sp. zn. 2 CoE/677/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 16 CoE/342/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 16 CoE/341/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/678/2012 z 27. februára 2013, sp. zn. 1 CoE/617/2012 z 29.   januára   2013,   sp.   zn.   1   CoE/523/2012   z 5.   marca   2013,   sp.   zn.   2   CoE/676/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 16 CoE/343/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 43 CoE/379/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 43 CoE/378/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 41 CoE/90/2013 z 22.   mája   2013,   sp.   zn.   2   CoE/27/2013   z 26.   apríla   2013,   sp.   zn.   14   CoE/85/2013 z 23. apríla   2013,   sp.   zn.   41   CoE/49/2013   z 30.   apríla   2013   a sp.   zn.   13   CoE/38/2013 z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 18354/2013, Rvp 18355/2013, Rvp 18356/2013, Rvp 18357/2013, Rvp 18358/2013, Rvp 18359/2013, Rvp 18360/2013, Rvp 18361/2013, Rvp 18362/2013, Rvp 18363/2013, Rvp 18364/2013, Rvp 18365/2013, Rvp 18366/2013, Rvp 19158/2013, Rvp 19159/2013, Rvp   19160/2013,   Rvp   19161/2013   a sp.   zn.   Rvp   19162/2013   s p á j a   na   spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 125/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2013 a 15.   júla   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 18354/2013, Rvp 18355/2013, Rvp 18356/2013, Rvp 18357/2013, Rvp 18358/2013, Rvp 18359/2013, Rvp 18360/2013, Rvp 18361/2013, Rvp 18362/2013, Rvp 18363/2013, Rvp 18364/2013, Rvp 18365/2013, Rvp 18366/2013, Rvp 19158/2013, Rvp 19159/2013, Rvp 19160/2013, Rvp 19161/2013 a sp. zn. Rvp 19162/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   práva   podľa   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Er/552/2010 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/989/2008 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/960/2008 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/456/2009 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/441/2009 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er/1211/2009 z 19. septembra 2012, sp.   zn.   5   Er/466/2008   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/264/2009   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5 Er/842/2010   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/338/2009   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5 Er/499/2008   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   5   Er/11/2009   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 5 Er/439/2009   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   13   Er/489/2004   zo   14.   decembra   2012, sp. zn. 13 Er/329/2004 z 19. novembra 2012, sp. zn. 14 Er/807/2007 z 22. februára 2012, sp. zn. 14 Er/43/2004 z 1. októbra 2012 a sp. zn. 8 Er/976/2010 z 2. júla 2012 (ďalej aj „uznesenia   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   a jeho   uzneseniami sp. zn. 14   CoE/394/2012   zo   4.   februára   2013, sp. zn. 41 CoE/381/2012 z 20. februára 2013, sp. zn. 41 CoE/380/2012 z 26. februára 2013, sp. zn. 2 CoE/677/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 16 CoE/342/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 16 CoE/341/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/678/2012 z 27. februára 2013, sp.   zn.   1   CoE/617/2012   z 29.   januára   2013,   sp.   zn.   1   CoE/523/2012   z 5.   marca   2013, sp. zn. 2 CoE/676/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 16 CoE/343/2012 z 29. januára 2013, sp. zn. 43 CoE/379/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 43 CoE/378/2012 z 24. januára 2013, sp.   zn.   41   CoE/90/2013   z 22.   mája   2013,   sp.   zn.   2   CoE/27/2013   z 26.   apríla   2013, sp. zn. 14 CoE/85/2013   z 23.   apríla   2013,   sp.   zn.   41   CoE/49/2013   z 30.   apríla   2013 a sp. zn. 13 CoE/38/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“). Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a že   v rámci   tejto   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami – dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   stali   sa pohľadávky sťažovateľky splatnými. V nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v týchto   konaniach   začaté   exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnení udelených dlžníkmi pri podpise úverových zmlúv spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania. V priebehu   exekučných   konaní   bolo   uzneseniami   okresného   súdu v sťažovateľkou   napadnutých   konaniach rozhodnuté o vyhlásení exekúcií   za neprípustné a o ich   zastavení.   Krajský   súd   na základe odvolaní sťažovateľky   svojimi rozhodnutiami potvrdil uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje aj skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho,   aby   bolo   predtým   prerušené   konanie,   resp.   rozhodnuté   o návrhu   sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí   na to,   aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach   navrhne,   aby uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak zásada   kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,   aby   sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva podľa čl. 47   charty,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   a uzneseniami okresného súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 18354/2013, Rvp 18355/2013, Rvp 18356/2013, Rvp 18357/2013, Rvp 18358/2013, Rvp 18359/2013, Rvp 18360/2013, Rvp 18361/2013, Rvp 18362/2013, Rvp 18363/2013, Rvp 18364/2013, Rvp 18365/2013, Rvp 18366/2013, Rvp 19158/2013, Rvp 19159/2013, Rvp 19160/2013, Rvp 19161/2013 a sp. zn. Rvp 19162/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenia o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   vyjadril   ústavodarca   v základnom právnom predpise Slovenskej republiky zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcií   z hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd   tak,   že   ich   vo   vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu   potvrdzujúcim   rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo,   čo   sa   týka   skutkových   zistení   a právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen   oprávnený,   ale   aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a nielen   v súvislosti   s vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   aj   z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa teda ústavný súd   plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp.   zn.   I. ÚS   227/2012   zo 16. mája   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   382/2012   z   22.   augusta   2012 a sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   ich   zastavení   v stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   pochybenie   v postupe okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedeného exekučného konania bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci   inej   sťažnosti   podanej sťažovateľkou, v ktorom   ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej   únie, musí mať automaticky   za následok porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“,   pričom   svoj   právny   názor   zároveň   oprel   aj   o   uznesenie Spolkového   ústavného   súdu   BVerfG   sp.   zn.   2   BvR   2419/06   zo   6.   mája   2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Navyše, krajský súd   vo viacerých svojich   rozhodnutiach   poukázal   aj   na   rozhodnutie   Súdneho   dvora sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydané   vo   veci   iniciovanej   sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa   problematiky spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel v sťažovateľkou   napadnutých   rozhodnutiach.   Dôvody,   pre   ktoré   všeobecné   súdy nepovažujú   za   potrebné   obracať   sa   na   Súdny   dvor   vo   veci   vykladania   smernice   Rady 93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o nekalých   zmluvných   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou   predloženú   argumentáciu   k tejto   otázke   ústavný   súd   nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky týkajúcej   sa uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým tento súd síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotveného v § 221   ods.   1   písm.   f)   OSP   (t.   j.   odňatia   možnosti   sťažovateľky   konať   pred   súdom), nie však   z dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov, z akých   vychádzal   krajský   súd   pri   konaní   a rozhodovaní   o odvolaniach   proti   uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa krajský   súd   v napadnutom   uznesení   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré vzhliadol uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel   k takémuto   rozhodnutiu,   a v tejto   súvislosti   odkazuje   na   odôvodnenie predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu   vydaných   v obdobných   sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   postupu   a   uzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté a ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014